Považské podolie - Dielec

Výstup: 1.5.2020

Náročnosť: nízka          Čas: 1:30          ↑ 200 m            Vzdialenosť: 3,6 km

Najvyšším vrchom Považského podolia je Dielec s výškou 573 m n.m. Tento geomorfologický celok sa nachádzam na severo-západe Slovenska a tiahne sa popri rieke Váh, približne od Žiliny až ku Novému Mestu nad Váhom.  Dielec je relatívne nízky zalesnený kopček neďaleko Považskej Bystrice. Na vrchol nevedie žiadna turistická značka, no podľa mapy kopec pretína niekoľko zvážnic a lesných chodníkov. Ako začiatok túry možno zvoliť časť Považskej Bystrice – Horný Moštenec. Od konečnej zastávky autobusu sa dá ľahko na vyššie spomínané zvážnice dostať.

Výstup na Dielec je možné absolvovať za akéhokoľvek počasia. My sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži. Uprostred doby, keď svetu vládol Covid-19, sme využili jeden upršaný sviatočný deň v máji a rozhodli sa pridať tento najvyšší bod do našej zbierky. Okolo 11:00 zahajujeme „krvopotný“ výstup na Dielec. Auto nechávame neďaleko konečnej autobusu v Hornom Moštenci a zabalení do Gore-Texu kráčame ešte kúsok po asfaltovej ceste smerom hore.

Z pohodlia asfaltu sa netešíme dlho. Veľmi rýchlo prichádzame ku križovatke a mapa nám vraví, že správna cesta odbočuje na chodník povedľa. V tomto počasí je chodník čisté blato, no aspoň nás vedie lesom a stromy naokolo poskytujú trošku úľavu od výdatných zrážok. Šliapeme do kopca, ktorý nie je vôbec strmý a zdolávame jeden výškový meter za druhým. Niekoľkokrát musíme pozerať mapu, pretože spleť lesných cestičiek je tu skutočne hustá a ľahko by sme mohli správny smer stratiť (pozn. 2023 - Mapy.cz uvádzajú podstatne menej možných chodníkov, ako bolo v 2020).

Prvá časť výstupu na Dielec prebieha v lese.

Na najbližšej križovatke nám ešte relatívne pekný chodníček končí a napájame sa na rozbahnenú zvážnicu. Našťastie, dnešný výstup nie je dlhý, preto zatneme zuby a bojujeme s počasím ďalej. Míňame niekoľko odbočiek do lesa a vďaka mape nachádzame správny smer aj na poslednej križovatke. Tento úsek je podstatne menej zablatený, dokonca sa les na chvíľku roztvoril a ukázal sa zamračený, mokrý výhľad.

Výhľad z lúky neďaleko vrcholu.

Na opačnom konci lúky s výhľadom nás čaká ešte jeden krátky výstup. Potom už len metódou „tipos-bingo“ za pomoci mapy nájsť nejakú vyvýšeninu, ktorú môžeme prehlásiť za najvyšší bod. Uprostred lesa, v miestach, kde by sa ten najvyšší bod mal nachádzať, nám padne zrak na jeden veľký peň. Ideálny „vrcholový kríž“! Nasleduje skupinová foto a gratulácie k výstupu.

Peň, ktorý sme prehlásili za "vrcholový kríž".

Keďže sme do nitky premočený, na vrchole Dielca sa nezdržiavame príliš dlho. O niekoľko fotiek neskôr zahajujeme zostup rovnakou trasou, akou sme sa sem dostali. Túru ukončíme pri aute v Hornom Moštenci. Celkový čas túry bol 1,5 hodiny a výstup na Dielec sa tým radí ku ľahkým prechádzkam, ktoré zvládne každý.

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Z blogu je kniha 1 - Cesta hrdinov SNP

Darth Vader ide SNP-čku

Blog prešiel menšími úpravami a bol prerobený do podoby knihy. Knihu nájdete v niekoľkých kníhkupectvách, napr. na Martinuse

Prajem príjemný zážitok z čítania 😉

Tatranský turistický maratón – Zo Štrbského plesa do Jalovca

Výstup: 13.11.2021

Náročnosť: poriadne dlhá túra, avšak prevýšenie rozložené a strmáky len krátke 2; dá sa rozložiť na viac dní

Maratón. Presne 42 195 m dlhá trasa. Človek, ktorý toto dokáže prejsť a nebodaj zabehnúť... tomu sa vraví kondička! Do dnešného dňa bol môj rekord v počte prejdených kilometrov za deň presne 36 a dosiahla som ho počas prechodu Cesty SNP. Avšak, je tu ďalší rok, treba ďalšie výzvy. Na zabehnutie takejto dlhej trasy moja kondička rozhodne nie je v ideálnom štádiu, no chôdzou mi to stálo za to skúsiť. Ako trasu som zvolila posledný úsek Tatranskej magistrály, ktorý som ešte nemala prejdený: zo Štrbského plesa na Podbanské a ďalej až do Jalovca.

Po parádnom budíčku o 3:45 ráno a viac ako 2 hodinách cesty zahajujem 7:30 svoj prvý maratón na Štrbskom plese. Počasie je mierne pod mrakom a teplota vzduchu ideálna na mikinu. Leto je už rozhodne za nami a tu v Tatrách by ma neprekvapilo, keby som časť cesty dnes išla po snehu. Hneď od stanice zapínam rýchlejšie tempo, prechádzam okolo hotela Kempinski a popri smerníku Liečebný dom Solisko opúšťam civilizáciu.

Tatranská magistrála, ktorej sa dnes takmer celý čas budem držať, je zatiaľ široká cesta kľukatiaca sa pomedzi popadané stromy a alpínske lúky. Z lúk sa naskytá aj pekný pohľad na Nízke Tatry oproti. Až po Jamské pleso je stúpanie a klesanie viac-menej vyvážené a o žiadne drastické zmeny výšky rozhodne nejde.

Tatranská magistrála od Štrbského plesa smer Jamské pleso.

Míňam odbočku do Furkotskej doliny, odkiaľ pokračujem už lesom po jednom väčšom drevenom moste ku smerníku Odbočka na Biely Váh. K samotnému Jamskému plesu je to naozaj už len kúsok. Aj napriek celkom dosť rýchlemu tempu som sem prišla presne za čas, aký stál na smerníku. Uvažujem nad prvou prestávkou v miestnom drevenom prístrešku, no s vidinou ešte cca 37,5 km trasy pred sebou tento nápad zamietam a pokračujem ďalej.

Jamské pleso.

Obchádzam Jamské pleso a obetujem pár minút pri jazere, aby som spravila čo najkrajšiu fotku. Musím uznať, že mi celkom aj vyšla. Ďalším úsekom sa magistrála zúžila na lesný chodníček. Okolo mňa je hustý tatranský nepreniknuteľný les a chodník je lemovaný husto rastúcimi čučoriedkami. Nikde ani živej duše. Dúfam, že miestne medvede už spia... Našťastie, žiadneho som nestretla.

Stále sa ide po vrstevnici. Z lesa sa vynorím neďaleko klesania k Trom studničkám. Napravo mám Kriváň v celej svojej nádhere a v takom uhle pohľadu, ktorý som z túry ešte asi nemala. Neodolám a pridávam do zbierky ďalšie fotky. Už sa zase ide po širšej štrkovitej ceste a dole kopcom si aj pobehnem. No len do momentu, kým sa párkrát na štrku takmer nestrepem.

Kriváň z Tatranskej magistrály nad horárňou Tri studničky.

Značka ma doviedla až takmer ku Ceste Slobody. Obchádzam usadlosť pri smerníku Bývalá Važecká chata a kopírujúc hlavnú cestu prichádzam o cca 10 minút k horárni Tri Studničky. Opäť uvažujem nad dlhšou prestávkou, po 10 km by sa aj zišla... No skončí to vytiahnutím balíka gumených dážďoviek, ktoré patria k parádnemu vysokokalorickému palivu na túrach, a vyjedajúc ich šliapem ďalej.

Za Tromi studničkami nasleduje prvý väčší dnešný kopec. Po smerník Nad bytom musím vyliezť cez 100 výškových metrov na relatívne krátkej vzdialenosti. Stúpam po polome s Kriváňom nado mnou a výhľadom na rozľahlú kotlinu lemovanú z opačnej strany Nízkymi Tatrami. Trasa sa mi zatiaľ veľmi páči, uvidíme, čo ukáže zvyšných 30 km.

Od smerníka Nad Bytom po Podbanské je Tatranská magistrála vedená po spevnenej ceste a skoro stále dole miernym kopcom. Po to stúpaní si môžem vydýchnuť a opäť pridať do kroku. Lesné úseky sa striedajú s lúčnymi a podchvíľou sa obzerám za seba a v mobile pribúdajú stále ďalšie a ďalšie fotky Kriváňa z rôznych uhlo a s použitím takého či onakého filtru.

Kilometre postupne ubúdajú a viem, že som na správnej ceste dnes ten maratón zvládnuť. Okolo 10-tej som nazad v civilizácii, presne v osade Nadbanské. Míňam miestne chaty, všade sa tu vo veľkom rúbe drevo, kosí, či niečo bujaro oslavuje s hlasno hrajúcou hudbou. Jááj, tieto zvuky mi v lese ozaj nechýbali, preto nezastavujem, len si ešte raz odfotím Kriváň z lúky pri osade a pracem sa z civilizácie preč.

Kríváň z lúky nad Podbanským.

Ďalej ma značka vedie kúsok po hlavnej ceste, cez parkovisko a nakoniec časťou osady Podbanské. Za celý deň som dnes nestretla jediného turistu a ani tu to nie je výnimka. Už je uzávera chodníkov, počasie nič extra, no aj tak som rátala s tým, že aspoň pár ľudí si takto v sobotu vyjde na prechádzku do Tichej či Kôprovej doliny. Avšak, Tatry vyzerajú byť dnes maximálne vyľudnené.

Za Podbanským míňam odbočku do Kamenistej doliny, na ktorom stojí Jalovec 6:30 h, a je tu druhý menší výstup dnešného dňa. Vidno, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Chodník je zarastený malinčím a kosodrevinou, prechádzam aj pár mostom cez potok, ktoré držia pokope už len silou vôle.

Riadne dlhým lúčnym úsekom, na ktorom musím občas chodník pred sebou naozaj poctivo hľadať, sa dostávam na križovatku so žltou značkou vedúcou na Bystrú. Kúsok za križovatkou prechádzam po spevnenej ceste, no vzápätí sa opäť ocitám na lesnom chodníku a oslavujem polovicu maratónu za mnou. Ďalej pokračujem okrajom lesa a užívam si opäť raz výhľady na okolité hory. Míňam aj jednu kolibu a konečne stretávam za dnešok prvých ľudí. Aj tak, boli to až 2 cyklisti, takže o veľkej zmene z totálneho lesného ľudoprázdna nešlo.

Lúčny úsek Tatranskej magistrály pred odbočkou na Bystrú.

Okolo Domova J.A. Komenského prichádzam na asfaltovú cestu smer ústie Úzkej doliny. O pár zákrut ďalej obchádzam Chatu Orešnica a ďalej Horský hotel Akademik. Ďalšou budovou je Mier, čo doteraz neviem, či je funkčným hotelom alebo niečím iným. Prichádza na mňa poobedná kríza, vážne by to chcelo po 25 km dlhšiu prestávku. Pozerám mapu a vyberám miesto, kde by sa to dalo. Najbližší prístrešok je však ešte ďaleko. Preto len vyťahujem energetický gél s kofeínom a vďaka nemu je kríza zažehnaná.

Výhľad z lúky na Tatranskej magistrále.

Za Mierom sa stále držím širokej cesty, ktorá je zároveň Podtatranskou cyklomagistrálou. Väčšinou sa ide v lese, len na pár miestach sú čistinky s výhľadom. Nad osadou Jedliny sa rozlieha hlasná hudby pomaly na celú dolinu a čaká ma tretí, záverečný strmý výstup. Stúpam po lúke, okolo chodníka je tráva vyššia než ja a na pár miestach sa musím ďalej takmer presekávať. Zišla by sa mi mačeta...

Vrchol tohto kopca je zároveň spoznám aj vďaka smerníku Rázcestie pod holým vrchom, odkiaľ ma opäť široká zvážnica vedie popri chate Baranec a priľahlej osade. Polorozbitou asfaltovou cestou prichádzam ku odbočke žltej značky na Baranec a Plačlivé a o jednu zákrutu ďalej do ústia Žiarskej doliny.

Výhľad zo stúpania na rázcestie pod Holým vrchom.

Z ústia Žiarskej doliny mi ostáva do Jalovca necelých 9 km. Trasa je stále v podstate rovnaká. Väčšinou sa drží vrstevnice, prevýšenia sú minimálne a cesta je široká, skalnatá. Kúsok nad Rázcestím na Tokarinách ma vedie okrajom lúky, odkiaľ môžem pozorovať začínajúci oranžový západ slnka nad Nízkymi Tatrami. Ešte stihnem stretnúť 2 cyklistov, ktorí mi ani za svet nechceli uveriť, že šliapem až od Štrbského plesa. Obaja na mňa udivene pozerali, avšak s rešpektom. Zrejme často nevideli babu, čo sa vydá na viac ako 40 km túru.

Záverečný kúsok dole kopcom, cez most a lesom ku smerníku Rázcestie na Tokarinách zbehnem eľmi rýchlo. Tu oslavujem prvý dnešný riadny úspech – mám absolvovanú celú Tatranskú magistrálu (po častiach, ale celú).

Záverečný kúsok pred Bobroveckou Vápenicou.

Na záver tohto dlhého, no krásneho dňa mi ostáva kúsok lesom na parkovisko Bobrovecká vápenica a asfaltové 2 km na zastávku v Jalovci, kde môj tatranský maratón úspešne dokončím. Celková bilancia je 9:20 h chôdze a hodinky ukazujú 41, 8 km. Ostáva už len taxíkom dôjsť do Liptovského Mikuláša, pretože autobusár odmietol na zastávke zastaviť, pričom som ja a ešte 1 turista priam v strede cesty naňho mávali, a vlakom doraziť domov.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Trasa zo Štrbského plesa do Jalovca je jednoznačne pohodová, no poriadne dlhá. Nechýbajú naozaj pekné výhľady a po ceste je veľa chát a hotelov, kde by sa dalo prespať, pokiaľ by si to niekto chcel rozdeliť na viac dní. Väčšinu trasy kopíruje Podtatranská cyklomagistrála, takže sa to dá zvládnuť aj na dvoch kolesách. Avšak, prejsť po vlastných maratón je predsa len slušný úspech a práve na tejto trase to zvládne každý aspoň trochu trénovaný turista.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Naprieč Veľkou Fatrou po zelenej 2

 Chata pod Borišovom -> Rakytov -> Smrekovica -> Ružomberok

Výstup: 14.9.2021

Náročnosť:  32 km túra cez niekoľko rôznych vrcholov a sediel, prevýšenie okolo 1350 m

Budík zazvonil o 5:30. Podobne ako minulý raz, aj dnes som sa vybrala len s vodou pozrieť východ slnka nad chatu. Až na Borišov sa mi ísť nechcelo, pretože počasie takto na ráno neprialo. Pohľad na vychádzajúce slnko bol skreslený mrakmi prítomnými všade navôkol. Napriek tomu, prvé slnečné lúče ukázali krásne sfarbenie okolitej krajiny a bola som rada, že som sa z postele takto skoro vytrepala.

Po návrate na chatu padli raňajky a niečo pred 7-mou som zahájila druhý deň môjho prechodu po zelenej značke naprieč Veľkou Fatrou. Prvé kroky viedli dole kopcom na rázcestie pod chatou a následne smerom ku Ploskej. Chodník bol zatiaľ pohodový, len s miernym stúpaním ma viedol okrajom lesa až ku smerníku Nad Studeným.

Východ slnka sponad Chaty pod Borišovom.

Ďalej ma čakala poriadna ranná rozcvička v podobe strmého výstupu pod Ploskú. Aj napriek serpentínam bol tento úsek poriadne náročný. Mokrá sutina a skaly pod nohami pridávali na adrenalínovom vyžití. Našťastie, podarilo sa mi nespadnúť. V podobnom duchu sa niesol aj prechod traverzom okolo Ploskej. Sutinový chodník, okolo neho tráva po kolená, mokrá samozrejme, ale podarilo sa mi udržať si nohy relatívne suché. Napriek neustálej prítomnosti oblakov sa mi naskytali parádne výhľady na rozsiahle vrchy Veľkej Fatry a Nízkych Tatier.

Lúka v Sedle Ploskej.

Na opačnej strane Ploskej som si pár metrov užila dole kopcom ku smerníku Sedlo Ploskej. Tu sa na lúkach pásli stáda oviec a spolu so salašom v sedle to dotvárali idylku ako z rozprávky o Maťkovi a Kubkovi. V sedle si dávam kratučkú prestávku na vodu, pozdravím sa s prvými 2 dnešnými turistami, ktorí idú na Ploskú a pokračujem si po svojom.

Ešte chvíľku sa držím hôľnatého profilu okolo Ploskej, no chodník postupne mizne v lese. Ďalší kopec, ktorý traverzujem, je Čierny kameň. Zostupujem ďalších pár výškových metrov a musím dávať riadny pozor. Kým doteraz bola sutina so štrkom zmiešaná aj s hlinou, takže nejaká stabilita tam bola, teraz hlina chýba a kamienky si pod nohami robia doslova čo chcú. Našťastie, zostup nie je dlhý. Kým prídem na opačnú stranu Čierneho kameňa, zelená si pre mňa pripravila niekoľko krátkych výstupov a zostupov, no v súčte sa držím stále vrstevnice. Úsek sa mi zdá nekonečný, žiadne výhľady, len úzky šmykľavý chodníček v lese.

V Sedle pod Čiernym kameňom je čas na prvú dlhšiu prestávku. Padne balík JOJO gumených zmrzlín a kochám sa okolitým prostredím. Veľa ľudí sem nechodí, je to tu naozaj poriadne od ruky. Nikde žiadna civilizácia, len nekonečné lesy, hole a skaly. Smerník je na okraji lúky, po ktorej ma budú viesť ďalšie kroky, vďaka čomu si dosýta užijem výhľady.

Výhľad z lúky za Čiernym kameňom.

Ďalej ma čaká výstup pod Minčol. Mapa mi ukazuje aj možný chodník cez vrchol, no načo by som mala nastúpať ďalšie výškové metre? Idem po zelenej, tak sa jej držím a kopec opäť traverzujem. Lúka končí a traverz je v lese. Zelená je tu ozaj uzučká a vrytá do svahu. Boli tam asi 2 miesta, kde hrozilo šmyknutie na štrku a priama letenka dole. Uprostred týchto lesov by ma asi tak skoro nenašli... Úspešne sa mi podarilo nespadnúť a popri jednom vrchole bez mena na mape som dorazila do Južného rakytovského sedla.

Rakytov s výškou 1567 m n.m. je najvyšší a aj najstrmší vrchol na dnešnej trase. Zo sedla ma čaká druhé poriadne kardio od rána. Postupne krok za krokom sa vlečiem po serpentínach k vrcholu. Prechádzam skalnou bránou a v pásme kosodreviny sa driapem čoraz vyššie. S jednou dlhšou serpentínou sa dostávam tesne pod vrchol a výhľady pribúdajú. Ešte tak 4 prestávky na vydýchanie a som konečne hore.

Skalná brána cestou na Rakytov.

Na vrchole Rakytova stretávam niekoľko turistov a z opačnej strany prichádzajú ďalší. Navzájom si porobíme vrcholové fotky a doprajem si dlhšiu prestávku na jedlo. Výhľady sú aj napriek nie práve najlepšiemu počasiu na všetky strany priam geniálne! Rakytov sa týmto zaradil na môj pomyselný zoznam naozaj pekných vyhliadkových miest a určite sa sem ešte vrátim!

Výhľad z Rakytova.

Po prestávke zostupujem rovnako strmo, ako som sem vystúpala. Mokrý štrk a sutina sa tu mieša s blatom, čo je šmykľavé kombo na tretiu. Naozaj dvakrát zvažujem každý krok, aby som sa pomedzi skaly a v tráve po pás dostala dole. Oproti mne fučia hore kopcom ďalší turisti, evidentne je táto strana na výstup podstatne populárnejšia. S jedným pádom na zadok, no bez ujmy na zdraví, prežijem tento skutočne „zaujímavý“ zostup a vynáram sa pri smerníku v Severnom rakytovskom sedle.

Ďalší postup po zelenej je naozaj krásny. Žiadne strmáky, relatívne široký chodník po lúkach. Okolo rôzne skalné útvary a veľa zaujímavých kvitnúcich rastlín. Takto na jeseň diverzita kvetov nie je to, čo býva na jar. Na jar to tu musí skutočne hýriť všetkými farbami. Pomaly obchádzam vrchol Tanečnica a miernym kopčekom stúpam až pod Skalnú Alpu. Výhľady na okolie nemajú jedinú chybu! Lúky, kde-tu osamotené stromy, hôlnaté vrcholy Veľkej Fatry všade kam sa pozrieš! Opäť raz som objavila naozaj nádherný kút Slovenska!

Výhľady v okolí Skalnej Alpy. Škoda počasia...

Spod Skalnej Alpy klesám až ku starému hotelu Smrekovica, ktorý vyzerá byť už poriadne dlho zavretý. Chcela som si tu niekde kúpiť obed, ale evidentne si budem musieť vystačiť s vlastnými zásobami. Po rovine s krátkym výstupom a stále po lúkach prichádzam ku Vojenskej zotavovni Smrekovica. Od včera poobedia prvá poriadna civilizácia. Rýchlo prechádzam okolo rôznych hotelov a budov až na opačný koniec areálu a opäť sa schovávam v lese. Na prvom pni vzdialenom od civilizácie (ešte na ňu nemám náladu, užívam si ticho hôr) vyťahujem chleby s klobásou a prehlasujem to za obednú prestávku. Som približne v polovici dnešnej trasy a čo sa týka prevýšenia, už mám za sebou drvivú väčšinu. Do Ružomberka mi tak ostáva cca 15 km, takže ešte nejaké 4 hodiny cesty.

Po prestávke sa musím rýchlo vrátiť do tempa. Pomaly kráčam vpred, svah je tu celkom dosť strmý a s jedným menším zablúdením zdolávam Malú Smrekovicu. Odtiaľto je ďalší nádherný pohľad, keďže značka prechádza lúkou.

Úsek od Malej Smrekovice po Nižné Šiprúnske sedlo si skutočne užívam. Celý čas značka kopíruje cyklotrasu a tomu odpovedá aj charakter terénu. Ide sa po širokej lesnej ceste skoro stále dole kopcom. Pridávam do kroku a užívam si jednak výhľady, no aj konečne nulové prevýšenie. Až popod Predný Šiprúň do sedla je trochu kopec, ale nič extra. Sedlo je na lúke a ukazuje sa mi konečne výhľad na Veľký Choč a v pozadí aj Malú Fatru a Nízke Tatry.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

O kúsok ďalej prichádzam do Vyšného Šiprúnskeho sedla. Nasleduje zaujímavý úsek po lúke cez ohradu s kravami, ktoré sa, samozrejme, pasú priamo na chodníku. Aj mám trochu rešpekt, netuším, čo tie zvieratá urobia, keď ma zbadajú, tak radšej stádo obchádzam veľkou okľukou po tráve. Na opačnom konci lúky ohrada končí a ja zahajujem postupný zostup do Ružomberka. Zelená vedie strmo nadol, no mne sa cyklotrasa páči, tak ju nasledujem aj za cenu niekoľko sto metrov kráčania navyše.

Až pod Vtáčnik je cesta rovnaká. Stále v lese a dole kopcom. Na záver ma čaká ešte jeden krátky stupák po lúke do Sedla pod Vtáčnikom, kde si dávam poobednú pauzu. Nechce sa mi niesť tie sladkosti, tak padne jeden KitKat s polovicou čokolády. Takto na slnku je riadne teplo, preto nesedím dlho, keďže aj voda sa mi už míňa.

Lúky pod Vtáčnikom nad Ružomberkom.

Spod Vtáčnika nahadzujem naozaj riadne rýchle tempo. Po pár minútach dole kopcom ešte po lesnej ceste prichádzam na asfaltku, ktorá ma celkom rýchlo dovedie až do Sedla pod Sidorovom. Kúsok odtiaľto je rekreačný areál Hrabovo a do Ružomberka mi ostáva približne 7 km.

Ešte hodím jednu krátku prestávku a idem to dnes doraziť. Po toľkých kilometroch sa už poriadne prejavuje únava a budem rada, keď sadnem do vlaku. Ešte sa mi raz podarí zle odbočiť, ale našťastie to bola zachádzka iba na 5 minút. Na záver dňa už len lesom zbehnem ponad Vlkolínec na lúky pri Ružomberku a cez polovicu mesta na stanicu. Túru ukončím turistickým štýlom – vo vlaku Super City 😉.

 

Výhľad na Ružomberok a v pozadí Veľký Choč.

Dvojdňový prechod Veľkej Fatry po zelenej bol plný naozajstnej divočiny. Veľa z navštívených lokalít nie je turisticky známych, preto sa návštevník môže tešiť na naozajstný pokoj uprostred slovenskej prírody. Žiadneho medveďa ani iné zviera som po ceste nestretla, aj keď je mi jasné, že ich tam v okolí bolo dosť. Chata pod Brišovom, Rakytov, Skalná Alpa... Jednoznačne nádherné miesta, kam sa určite ešte vrátim! Na druhej strane, druhý deň to bola naozaj dlhá trasa s niekoľkými slušne strmými úsekmi, takže bez poriadnej kondičky by to nebolo vychutnávanie si turistiky, ale skôr utrpenie. Avšak, dá sa rozdeliť na menšie časti, no to už je na každého vlastnom uvážení 😊.

Späť na Deň 1

Naprieč Veľkou Fatrou po zelenej 1

Belá-Dulice -> Chata pod Borišovom

Výstup: 13.9.2021

Náročnosť: dlhý rovný úsek po asfalte Belianskou dolinou, záverečné stúpanie na Chatu pod Borišovom s pár strmými úsekmi, celý výstup v dĺžke 14 km

Chata pod Borišovom sa nachádza vo Veľkej Fatre vo výške 1300 m n.m. v sedle presne medzi Borišovom, Ploskou a Šoproňom. Z každej strany treba počítať niekoľko hodín na výstup k nej a všetky trasy presahujú 10 km, takže ide o relatívne zle dostupné miesto a tieto túru rozhodne nie sú určené pre začiatočníkov. Avšak, je to práve jej poloha uprostred lesov a vrchov Veľkej Fatry, ktorá z chaty robí naozaj čarovné miesto ideálne na strávenie nocľahu pri viacdňových prechodoch tohto pohoria.

Návštevník Chaty pod Borišovom sa musí pripraviť na návrat do minulého storočia. Žiadna elektrina, svetlo len z petrolejok a mobilný signál nulový dotvárajú imidž tejto odľahlej, no krásnej chaty. Ja som prvý raz na chate prespala pri prechode Veľkofatranskej magistrály a nesmierne sa mi to tu zapáčilo. Preto som sa rozhodla si návštevu zopakovať, no tentoraz zmeniť červenú značku za zelenú a pokračovať až do Ružomberka.   

Túru zahajujem v dedine Belá-Dulice poobede, niečo po 14-tej. Na Chatu píšu 3,5 hodiny, číže by som to mala do zotmenia bez problémov stihnúť. Prechádzam na opačný koniec dediny a začínam prechod Belianskou dolinou. Tento úsek bude poriadne dlhý... A aj na nervy, keďže celý čas sa kráča po asfaltke v neustále rovnakom lese.

Asfaltová cesta v Belianskej doline.

Po Chatu Havranovo je to 8 km. Dolina je až na pár miest s výhľadom na okolité vrchy naozaj monotónna. Neustále sa ide rovno, len občas sa objavili mierne náznaky stúpania. Vďaka charakteru trasy môžem pridať do kroku a celú dolinu prebehnem za 1:45 h.

Pri Chate Havranovo si tak môžem dopriať dlhšiu prestávku na doplnenie kalórií v podobe chleba s klobásou. Za celý čas doteraz som strela dokopy 5 turistov. Výhoda chodenia po horách v utorok, nikde ani nohy. Keď sa zberám na odchod, z chaty vybehne pán a dá sa so mnou do reči. Rozhovor je krátky, no jednoznačne nápomocný, pretože dostanem presné inštrukcie kadiaľ mám pokračovať. Už-už som sa chcela vybrať ďalej po ceste a došla by som iba k miestnemu vodopádu. Takto som zistila, že musím odbočiť vpravo a cez potok do strmého kopca.

Poslušne sa riadim inštrukciami chatára a začínam sa driapať do svahu. Strmák je to poriadny, ale našťastie nie dlhý. Spočiatku široká zvážnica sa po chvíľke zmení na úzky lesný chodníček, ktorý sa kľukatí medzi stromami. Slnko postupne klesá za obzor, takže si musím pohnúť. Neplánujem tu stretnúť žiadneho macka takto za súmraku.

O pár zákrut ďalej sa chodník opäť napojil na zvážnicu a sklon svahu sa zjemnil, takže môžem ozaj pridať. Obchádzam jeden kopec, len aby som sa vynorila na jeho vrchole pri kolibe Košariská. Celkom pekný salaš, asi by sa v ňom dalo aj prespať, ale na dôkladnú prehliadku nemám čas. Za kolibou ma čaká krátky kopec po lúke a následne už len finálny úsek po obvode Borišova až na rázcestie pri chate.

Výhľad od koliby Košariská.

Ku samotnej chate je to asi 150 m do kopca a pre dnešok túru končím. Stihla som to len tak-tak pred zotmením. Ubytujem sa a spočiatku mám celú chatu pres seba. Neskôr sa objavia ďalší 4 turisti, ale aj tak, oproti nátresku, ktorý tu občas býva, je takáto prázdna chata ozajstný luxus. Na večeru padne kapustnica s Kofolou a pekne smer spacák, pretože ráno ma čaká náročný deň.

Deň 2

Chočské vrchy - Veľký Choč

Výstup: 20.3.2022

Náročnosť: náročná, strmá túra s relatívne veľkým prevýšením

Najvyšším vrcholom pohoria Chočské vrchy, ktoré sa nachádza presne medzi Malou Fatrou, Veľkou Fatrou, Nízkymi a Západnými Tatrami, je Veľký Choč s výškou 1611 m n.m. Vďaka svojej polohe „uprostred všetkého“ je práve Veľký Choč azda najvyhľadávanejším vyhliadkovým vrchom na Slovensku. Výstup je možné uskutočniť niekoľkými možnými trasami začínajúcimi buď v Ružomberku (najdlhšia možnosť) alebo v okolitých dedinách. Najkratší variant je po modrej z Valaskej Dubovej, kadiaľ som výstup absolvovala prvý raz pred pár rokmi. Avšak, vtedy počasie veľmi neprialo, preto si to bolo treba ísť vychutnať ešte raz. Tentokrát padla voľba začať v Lúčkach...

Okolo 9-tej vyrážam od kúpeľného hotela Choč po červenej značke. Výstup začína maximálne pohodlne – po asfaltovej rovnej ceste až na opačnú stranu kúpeľov. Míňam niekoľko kúpeľných budov a na moju veľkú radosť, parádna cesta nekončí ani, keď územie kúpeľov opustím. Naokolo ešte relatívne dosť snehu, na to, že posledné dni stúpajú teploty na marec dosť vysoko. Cesta o chvíľu zatočí smerom ku Jastrabej doline, do tieňa. Slnko sem nezasvieti ešte pár hodín a na ceste sa nachádza takmer súvislá vrstva ľadu. Opatrne si vyberám miesta kadiaľ sa dá prejsť bez padnutia na zadok a úspešne sa mi to podarí až po smerník Jastrabia dolina, odkalište.

Trasa začína asfaltovou cestou z Lúčok.

Asfaltka pri smerníku končí, červená odbočuje vľavo do doliny na lesnú zvážnicu. A začíname stúpať, poriadne stúpať. Šliapem po tvrdom zmrznutom snehu a pomaly uvažujem, že obujem mačky. Ale zatiaľ sa to bez nich dá. Obehnú ma 2 turisti, inak nikde ani nohy. Na to, že je víkend a ide o jeden z najpopulárnejších vrchov na Slovensku, je to celkom prekvapujúca bilancia. Musím však priznať, že davy turistov mi absolútne nechýbajú.

O približne 30 minút prichádzam na čistinku v lese k ďalšiemu smerníku – Jastrabia dolina, rázcestie. Tu sa odpája cyklotrasa, po ktorej som išla doteraz. Červená značka pokračuje mimo širokej cesty úzkym priesekom medzi stromami. Veľmi rýchlo uznávam, že doteraz to stúpanie bolo ešte mierne... Svah je naozaj slušne prudký a už konečne chápem, prečo je táto trasa na Veľký Choč považovaná za jednu z najstrmších na Slovensku celkovo. Do toho je na chodníku tenučká vrstva ľadu a ja som lenivá si obúvať tie mačky, tak sa snažím vyhľadávať miesta, kde sa aspoň trochu zaborím do snehu a nešmyknem sa ľadovým tobogánom nazad dole.

Vrchol Veľkého a Malého Choča od smerníka Jastrabia dolina - rázcestie.

S krátkou prestávkou na jednom kúsku zaliatom slnku sa pomalým krokom dostával na lesnú cestu, ktorá kolmo križuje moju značku. Pozerám mapu, či nemôžem aspoň kúsok pokračovať po nej, že by som si oddýchla od toho škaredého strmáku, ale bohužiaľ, cesta vedie úplne mimo.

Keď chytím dych, poberám sa bojovať s kopcom aj ďalej. Po chvíľke ma dobehne jeden turista a rozprúdi sa celkom fajn rozhovor. Na vrchole tohto úseku nás čaká smerník Žimerová aj s altánkom na zasneženej lúke. Ideálne na dlhšiu pauzu. Počas prestávky rozoberáme všetky možné turistické aspekty od topánok a ruksakov až po ciele na leto. Zjeme každý časť svojich zásob, obujem si konečne mačky (lebo veď, komu sa to chce niesť?) a pridá sa k nám partia mladých turistov.

Od altánku kopec ani zďaleka nekončí. Najskôr sa potešíme relatívne rovným úsekom úbočím Veľkého Choču, no na prvej lúke máme po idylke. Aspoň, že sa ukazujú výhľady na severnú stranu a Tatry. Spravíme pár fotiek a je načase zaútočiť na posledné vražedné výškové metre.

 Stúpame stále v jednom svahu a chodník je vedený serpentínami. Bez nich by to bolo, najmä v tomto snehu, naozaj zabijácke. S partiou mladých, čo sme sa stretli v altánku, sa podchvíľou navzájom obiehame. Výhľadov pribúda, striedajú sa lesné úseky s otvorenými a pri pohľade dole na tú šmykľavku tvorenú hladkou vrstvou snehu by som naozaj nechcela spadnúť.

Stále ideme 2, porovnávame si zážitky z hôr a vďaka tomu nám to stúpanie ubieha celkom rýchlo. Pred nami sa zrazu objaví nevyšliapaný snehový úsek priam kolmo hore. Vďakabohu, že som si tie mačky obula, pretože sneh je zmrznutý. Keby sme sa tu šmykli, zastavíme sa asi až v Ružomberku. Na vrchole úseku môžeme konečne oslavovať. Dorazili sme do sedla Vráca a odtiaľto je to na samotný vrchol Veľkého Choču už len kúsok. Síce stále do kopca, no oproti tomu, čo sme už nastúpali, je to pohodička.

V sedle si odfotíme výhľad a pokračujeme. Prestávka ďalšia je na pláne až hore. Zvyšných 25 minút kráčame spočiatku v lese, no nasleduje konečne kosodrevina a skaly. Výhľady sú tu na všetky strany a aj keď počasie nie je na 120% nádherné, stále je to celkom dokonalý deň na horách! Ešte stihneme predebatovať nezodpovednosť poľských a českých turistov v Tatrách a Malej Fatre, keď sa pred nami konečne ukáže vrchol.

Záverečné metre sú pomedzi skaly a turistov. Celkom sa ich zišlo hore dosť, ale stále to nie je až taký masový zraz ako by mohol byť. Spravíme vrcholové fotky a usadíme sa v závetrí na jedných zo skál, ktorými je celý vrchol posiaty. Vyťahujeme chleby s paštikou, užívame si výhľad a zaslúžený oddych.

Vrchol Veľkého Choča spolu s Tatrami v pozadí.

Keďže chcem stihnúť spoje domov v nejakom normálnom čase a najlepšie pred zotmením, po polhodine je čas sa rozlúčiť. Neplánovaný parťák sa vracia do Lúčok, ja pokračujem smer Vyšný Kubín. Zahajujem celkom rýchle tempo, takto dole kopcom mi je hej! Spravím si ešte pár fotiek z vrcholu a uvažujem, kedy sem prídem znova. Toto miesto má jednoznačne svoje čaro!

Po chvíli opúšťam vysokohorské skalnaté pásmo s výhľadmi a vraciam sa do lesa. Tu obieham skupinky turistov, z ktorých väčšina pokračuje do Valaskej Dubovej. Červená klesá naozaj strmo. Na jednom úseku sú popri chodníku aj reťaze, ktoré môžu dobre poslúžiť. Ja s mačkami však aj po zľadovatenom povrchu bezpečne prechádzam.

Pohľad na Malú Fatru z Veľkého Choča.

Približne po 40 minútach prichádzam ku križovatke červenej a zelenej značky pri smerníku Drapáč. Červená pokračuje do Jasenovej, zelená na Vyšný Kubín. Prvý raz dnes mením značku a dám sa na takmer kolmý zostup zelenou dole. Pozerám mapu, dokonca mi tu ukazuje jaskyňu s názvom Strmý chodník. Viac než výstižné!

V mačkách sa ide parádne. Bez nich by to bol zjazd po zadku rýchlejšie než Vlhovej jazdy po olympijské zlato. Celý chodník pripomína doslova ľadový tobogán a z neustáleho brzdenia dole týmto svahom budú kolená určite plakať. Prechádzam pár zákrut, občas mám pocit, že ma sleduje nejaký medveď, prekročím jeden potok a opäť raz milujem človeka, čo vymyslel turistické palice. Vďaka nim kolená začnú umierať až tesne pred koncom.

                 Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Asi po 40 minútach prichádzam na koniec strmáku, na lúku pri smerníku Zásadce. Je načase vyzliecť bundu a vyzuť mačky. Na slnku je skutočne poriadne teplúčko a možno sa po podarí aj nachytať prvý bronz. Až po Vyšný Kubín ma zelená vedie po lesných zvážniciach väčšinou po rovine. Tesne nad dedinou sa snažím pri fotení posledných výhľadov čo najmenej zablatiť na lúke a posledné metre k domov prechádzam po sutinovej cestičke. Túru ukončím na zastávke vo Vyšnom Kubíne a v autobuse nazad do Ružomberka.

Veľký Choč je medzi turistami na Slovensku jednoznačne priam pojmom. Každý už o ňom počul, veľa ľudí sa už kochalo výhľadmi z jeho vrcholu. Avšak, výstup je naozaj veľmi strmý z každej jednej strany. Na druhej strane, nie je to nič, čo by priemerný turista nezvládol. Trasa z Lúčok bola naozaj zaujímavá a takmer kolmý zostup do Vyšného Kubína pridal celej túre na športovom vyžití. Výstup na najvyšší vrch Chočských vrchov môžem len a len odporučiť, nebojte sa, keď to zvládli toľkí pred vami, dáte to aj vy! A tie výhľady za odmenu stoja určite za to!

                               Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Baranec - strmý, mrazivý, nádherný

Výstup: 27.2.2022

Náročnosť: dlhá celodenná túra s veľkým prevýšením, v zime jednoznačne so zimným výstrojom

Baranec je s výškou 2184 m n.m. tretím najvyšším bodom v Západných Tatrách. Vrcholom prechádza žltá značka vedúca z ústia Žiarskej doliny do Žiarskeho sedla a až na Plačlivé. Ako jeden z mála tatranských vrcholov je dostupný aj počas zimnej uzávery. Pre mňa bol tento kopec niekoľko rokov priam zakliaty. Vždy, keď som sa tam chcela vybrať, plánovaný výlet na niečom stroskotal. Či už išlo o zrušené spoje, vrtochy počasia alebo nespoľahlivých parťákov, nikdy som na túru ani nevyrazila. Ako sa vraví, na dobré si treba počkať. Tak to bolo aj v mojom prípade s Barancom. V jednu februárovú nedeľu predpoveď počasia hlásila priam ideálne podmienky. Bolo načase kliatbu Baranca zlomiť.

Budíček zazvonil 3:45 a o 4-tej bol čas vyraziť z domu. Cesta ubehla veľmi rýchlo a niečo pred 7-mou som už bojovala s prvým ľadom na ceste od autobusovej zastávky, smer Žiarska dolina. Asi 300 metrov s jednou zákrutou som si dala rozcvičku po ľadovej asfaltke a smerník Odbočka na Baranec a Plačlivé označoval štart žltej značky. Žltá ma bude sprevádzať až do Žiarskeho sedla, kam snáď dôjdem, no to závisí od podmienok.

Hneď od začiatku ma žltá nešetrí a stúpa strmo nahor. Kúsoček sa prejdem po lese, za ktorým nasleduje celkom dlhý a poriadne strmý úsek cez polom. Za chrbtom sa mi ukazujú prvé výhľady na Nízke Tatry. Nad hlavou mám modrú oblohu, teplota vzduchu je hlboko pod bodom mrazu, dnes to bude parádny deň!

Prvý výhľad z polomu na Nízke Tatry.

Na vrchu polomu si užijem asi 10 metrov po lesnej ceste rovinku a môžem stúpať ďalej. Nasledujú približne 2 km strmo hore lesom po snehu. Značky na stromoch naznačujú, že v lete ide chodník hore serpentínami. V zime je to inak. A musím povedať, že tie serpentíny tu majú svoj význam. Stúpať priamo nahor je síce kratšie, no po tom snehu podstatne náročnejšie. Tempo mám pohodové, obieham sa s 2 ďalšími turistami a zdolávam jeden výškový meter za druhým.

Ako sa blížim k Malému Holému vrchu, stromov ubúda a slnečných lúčov pribúda. Pribúda aj snehu, chodník je síce stále vyšliapaný, no aj tak sa pri každom kroku slušne zaborím. Presne za 2 hodiny od štartu túry dorazím na prvý dnešný kopec – Malý Holý vrch. Výhľady sú tu neskutočné na všetky strany! Na sever už vidím hrebeň, po ktorom sa postupne vydriapem až na Baranec. Dám si kratučkú prestávku, porobím pár fotiek, no napriek slnku je stále poriadna zima, takže treba pokračovať ďalej.

Nasleduje dlhý a únavný výstup po snehu do kopca. Krátke strmé kopce sa striedajú s úzkymi hrebeňovými pasážami. Jeden zlý krok a človek sa šmykne po hladučkom snehovom povrchu až do Liptovského Mikuláša. Výhľady sú stále priam dokonalé, no dvíha sa vietor. Tento úsek je poriadne náročný. Sneh, strmý kopec, nárazy ľadového vetra, to všetko poriadne preverí odolnosť každého turistu.

Hrebeňom z Malého Holého vrchu na Baranec.

Pomalými krokmi sa vlečiem ďalej, pod Kečkou sa neďaleko chodníka premáva pár kamzíkov a asi je ideálny čas si obuť mačky. Kúsok vyššie vidím zo snehu trčať skaly, ktoré mi dobre poslúžia ako úkryt pred vetrom. Chodník je tu vyfúkaný až na ľad a naozaj to neplánujem dať na českého turistu (túto poznámku prosím brať s humorom 😊) a niekam odtiaľto spadnúť. Prestávku na obutie mačiek o trochu predĺžim a doplním kalórie pár cukríkmi. Hneď sa mi šliape o niečo lepšie, no aj tak je ten záverečný necelý kilometer poriadne náročný.

Míňam ďalšie skaly a skutočne sa blížim ku betónovému stĺpu na vrchole Baranca. Okolo neho sa už zišla slušná skupina turistov a ja som celá šťastná, keď sa k nim konečne pridám. Baranec presne po 4 hodinách slušne strmého a ťažkého výstupu konečne padol! Na vrchole sa neplánujem zdržať dlho. Horko-ťažko spravím zmrznutým mobilom pár fotiek a poberám sa pomaly ďalej predtým, než zmrznem aj ja.

Výhľad z Baranca na Nízke Tatry.

Zostup na opačnú stranu je skutočne... zaujímavý. Tenká vrstva snehu na povrchu zamrzla a pri každom kroku sa láme na kúsky. Mačky síce držia na povrchu, no človek pokračuje spolu s ulomeným kúskom snehu ďalej. Opäť raz ďakujem človeku, čo vymyslel turistické palice! Opatrnými malými krokmi schádzam poriadne prudký úsek až do prvého sedla za Barancom. Tu je skutočne veľmi ľahké sa šmyknúť, stratiť rovnováhu a poriadne zletieť. Pre turistov začiatočníkov to určite nie je.

Ďalšia cesta hrebeňom veľmi pripomína úsek medzi Malým Holým vrchom a Barancom, len tu nie je až také veľké prevýšenie. Aj tak, zrázy na obe strany a uzučký chodník z úseku robí krásny, no adrenalínový zážitok. Ľudia so strachom z výšky tu môžu mať problém. Na jednej zo skál si dávam dlhšiu prestávku na obed. Na tejto strane aspoň nefúka a môžem si tak relatívne v teple užívať výhľady na Vysoké Tatry v pozadí nad Jamníckou dolinou.

Jamnícka dolina, v pozadí Vysoké Tatry.

Po prestávke si zvyšok hrebeňovky skutočne užívam. Výhľady predo mnou na Plačlivé a zvyšok Roháčov sú stále ako na dlani, za Smrekom aj adrenalínové úseky skončili, nefúka... Ideálne nádherný deň! Smrek je posledný kopec, ktorý dnes prechádzam a stúpanie naň je pohodové. Z vrcholu už dnes pôjdem len a len dole kopcom. V roztopenom snehu na slnku sa zabáram pomaly pod kolená, no dole kopcom mi to nevadí a v celkom dobrom tempe prichádzam do Žiarskeho sedla.

Plačlivé (vľavo) a Ostrý Roháč (vpravo).

V sedle pokukujem po Plačlivom, vyzerá to byť skutočne kúsok, ale poviem si, že na dnes stačí. Kopec mi neujde, idem radšej na chatu na Kofolu. Žiarskou dolinou zostupujem rýchlo aj napriek neustálemu sa zabáraniu do snehu. Vychodená trasa síce je, no roztopený sneh si robí pod nohami, čo sa mu chce. Stretávam kopu ľudí väčšinou na lyžiach, ktorí ešte len teraz idú hore, a vravím si, že aspoň na chate nebude rad ako v Kauflande na teplé rožky. V doline je poriadne teplo, priam ako v lete a moja tvár začína mať slniečka dosť.

Žiarska dolina zo Žiarskeho sedla.

       Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Dorazím ku chate, na Kofolu nečakám vôbec a užívam si poslednú prestávku pred záverečným úsekom k ústiu doliny. Posledných dnešných 5 km nahadzujem rýchle tempo po ceste v lese a na zastávku autobusu dorazím pekne 10 minút pred jeho odchodom. Túru ukončujem presne na mieste, kde som ju ráno zahájila.

Výstup na Baranec je jedným z mála, ktoré sa dajú absolvovať aj počas zimnej uzávery. Ide o poriadne náročnú celodennú trasu, na ktorú sa treba vybrať jedine so správnou výbavou a s nejakými skúsenosťami s pohybom po danom teréne. Prechod úzkych hrebeňových pasáži môže pri nedostatku opatrnosti ľahko skončiť veľkým problémom. Na druhej strane, výhľady sú po celej trase naozaj dokonalé a stoja za každý jeden vyšliapaný výškový meter. Trasa umožňuje užiť si krásu Tatier aj pod bielou perinou a jednoznačne odporúčam si ju prejsť!

                                        Viac z Tatier

Ostrôžky - Ostrôžka

     Výstup: 22.1.2022

Najvyšším vrchom pohoria Ostrôžky je kopec s rovnomenným názvom – Ostrôžka. Pohorie sa nachádza neďaleko Detvy a Ostrôžka dosahuje výšku 877 m n.m. Priamo na vrchol nezachádza žiadna turistická značka, ale tesne vedľa po úbočí prechádza červená Rudná magistrála. Ako východiskový bod na túru sme zvolili osadu Sliacka Poľana. Odtiaľto je výstup kratučká prechádzka.

Niečo po 13-tej vyrážame na druhý dnešný najvyšší vrch po Karanči. Auto nechávame presne pri smerníku Sliacka Poľana. Prístupová cesta sem do osady je sčasti asfalt a sčasti lesná nespevnená. Ak to nechcete riskovať autom, dá sa vyraziť od hlavnej cesty od smerníka Stará Huta, Poľana a do osady prejsť peši. Nie je to ďaleko, ale určite nastúpate viac výškových metrov.

Od auta začíname stúpať po zvážnici, do snehu sa zabárame po členky. Spočiatku sme chceli sledovať Rudnú magistrálu aspoň kúsok, ale mapa ukazuje, že táto neznačená zvážnica je kratšia výstupová trasa. Kopec nie je vôbec dlhý a ani nie veľmi prudký, takže o pár minút vychádzame na lúke.

Lúka neďaleko vrcholu Ostrôžka.

Na lúke sa stále stúpa. Odtiaľto je aj celkom pekný výhľad, no mrazivý vietor posúva pocitovú teplotu hlboko pod bod mrazu a kvôli sypkému snehu v očiach nevidíme skoro nič. Našťastie, tento boj netrvá dlho. Na hornom okraji lúky sledujeme mapu a zatáčame vľavo do lesa.

Na vrchol Ostrôžky je to skutočne už len kúsok. Lenže tu už žiadna cesta nie je, len nejaký náznak vyšliapaného chodníka. Takto v zime, keď nerastie vegetácia, je prístup relatívne bez problémov, ale v lete odporúčam pribaliť do ruksaka mačetu. Musí to tu byť poriadna džungľa.

Záverečný úsek výstupu. 

Najvyšší bod je označený tyčkou s menom a nadmorskou výškou kopca. Teda... táto je prístupná. Reálny najvyšší bod je asi 50 metrov vpravo uprostred kríkov. Keďže porast nie je hustý, dokážeme sa ku skutočnému vrcholu prebojovať. Spravíme pár fotiek a na dnes máme mrazu až-až.

Vrcholová tyčka v kríkoch na Ostrôžke.

Ku autu sa vrátime rovnakou trasou, akou sme vyšli hore. Celá túra zaberie maximálne pol hodiny aj s hľadaním vrcholovej tyčky. Od smerníka Sliacka Poľana je to na vrchol cca 800 m. Výhľad z lúky neďaleko vrcholu je pekný a výstup na Ostrôžku sa dá absolvovať ako ľahká poobedná prechádzka. Samozrejme, existujú aj náročnejšie varianty výstupu z dedín ležiacich v okolí, takže kto chce, môže si podľa mapy vybrať svojho favorita. Ostrôžka je relatívne neznámy vrch, no určite sa oplatí jej dať šancu.

                    Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov