Veľkofatranská magistrála 2

Chata pod Borišovom -> Jarabiná -> Kľak -> Ľubochnianske sedlo -> Ľubochňa

Výstup: 4.9.2021

Náročnosť: veľmi dlhá a náročná celodenná túra s veľkým prevýšením, dĺžka cez 30 km

Ráno som sa klasicky zobudila 10 minút pred budíkom, teda presne 4:50. S vidinou ďalšieho krásneho dňa na horách som potichu vyliezla zo spacáka, hodila na seba turistické oblečenia a len s čelovkou, mobilom, vodou a Romancou sa vydala preskúmať Borišov. V chate bola hlboká noc, len pár nespavcov sa vybralo už pred 3-ťou na východ slnka na Ploskú. Neviem, akým tempom išli, no evidentne aj slimák by tam bol rýchlejšie (východ slnka bol 6:15).

Vyjdem pred chatu, čo-to vidím, ale na nájdenie žltej značky čelovku jednoznačne potrebujem. Hneď takto zhurta ma čaká slušne strmý asi 200 m dlhý výstup na kopec za chatou. Tráva je takto ráno mokrá od rosy a štrk zmiešaný z hlinou sa na pár miestach správa ako pohyblivý piesok – noha tam zapadne nad členok. Rozcvičku mám za sebou za nejakých 10 minút. Oproti medzi Ploskou a Čiernym kameňom sa objavujú prvé červeno-oranžové lúče vychádzajúceho slnka. Ešte sa musí Zem trochu viac otočiť na východ a slniečko vylezie.

Svitanie z Chaty pod Borišovom.

Prechádzam okolo pár menších smrekov po relatívne rovnom úseku (oproti prvotnému výšľapu je to skutočne nič) až sa dostanem k skalným útvarom. Chodník vedie priamo pomedzi skaly a pohodová rovinka je tá tam... Takéto kardio tesne po zobudení je vysoký level aj na mňa.

Hôlnatý vrchol Borišova dosiahnem okolo 5:40. Pomaly sa rozvidnieva a mne baterka na mobile vypovedala službu. Plán nafotiť krásne zábery s východom slnka je fuč, ale aspoň jednu fotečku sponad chaty sa mi podarilo zhotoviť.  Vyliezla som sem akosi rýchlo, do východu mám ešte polhodinu. Snažím sa baterku prehovoriť, aby sa mi aspoň vrcholová fotka podarila, no mobil odmieta spolupracovať. Čo už, budem sem musieť prísť znova.

Keďže ma chytá hlad a zima, rozhodnem sa pre zostup. Východ slnka stihnem akurát na vrchole kopca nad chatou. Každý turista mi dá za pravdu, že toto prírodné divadlo je jedno z najkrajších, aké sa dajú na horách pozorovať. Postupne sa oranžovo-žltá guľa vysúva spoza sedla medzi Ploskou a mne neznámym iným vrchom. Užasnuto pozorujem a užívam si tento neskutočne krásny, no pritom tak obyčajný moment. Nech sa už stane čokoľvek, každý deň sa začína nádherne a každý deň je novým začiatkom.

Z úvah ma vytrhne uvedomenie si, aká dlhá trasa ma dnes čaká. Zostúpim nazad na chatu a vyťahujem raňajky. Ešte chvíľku pokecám s turistkami na izbe a o 7-mej je čas vyraziť. Do Ľubochne plánujem prísť okolo 17-tej, rátam minimálne 10 hodín chôdze. Schádzam od chaty k prvému smerníku, Chata pod Borišovom – rázcestie, na Kľak, kde si plánujem dať obed, píšu 6 hodín, takže akurát mi to vychádza.

Od smerníka ma červená vedie riedkym smrekovým lesom striedajúcim sa s lúčnymi úsekmi. Mierne stúpam na prvý kopec, aby som vzápätí mohla klesnúť do sedla. Výhľady na východ a Nízke Tatry sú dokonalé. Nasleduje výstup na Šoproň, ten je spočiatku tiahly a nie príliš prudký, no v závere sa celkom aj spotím. Pri pohľade dozadu sa na úpätí Borišova leskne červená strecha chaty, odkiaľ som nedávno vyrazila. Spravím si fotku (milujem človeka, čo vymyslel solárne nabíjačky na mobil) a pokračujem smer Javorina.

Pohľad na Borišov pri výstupe na Šoproň.

Charakter trasy sa príliš nemení. Stále sa ide po hrebeni, na pár miestach chodník zachádza na dlhšie do lesa, inde, na lúčnych úsekoch sa ukazujú krásne pohľady na slnkom zaliate Slovensko. Po pár menších kopcoch vyliezam na Javorinu a užívam si nádherný deň. Mám menší časový sklz, ktorý snáď dobehnem, keď značka klesne a lesných úsekov bez výhľadov pribudne. Nebude čo pozerať, tak pôjdem rýchlejšie.

To je aj prípad časti Veľkofatranskej magistrály za Javorinou. Tesne za vrcholom klesnem poriadne prudko do sedla bez mena a zdolám niekoľko taktiež bezmenných vrchov. Niektoré z nich sú slušne strmé a aj si pri nich ponadávam. Výhľadom už niet, chodník ma vedie alejou vysokých stromov.

Kým dôjdem do Štefanovského sedla, zdá sa mi to nekonečné. To som ešte nevedela, aký bude výstup na Štefanovú... Strašne dlhý a tiahly výstup, s niekoľkými extra strmými pasážami striedajúcimi sa s rovinkou. Až som nechápala, či sa takto mám vyškriabať až na Everest alebo čo, pretože po každom strmáku, čo som si myslela, že je posledný, prišiel ešte ďalší a ďalší. Neďaleko vrcholu ma chodník viedol pomedzi pár skál a aj slušný zráz som objavila.

Keď konečne prídem ku vrcholovému smerníku, som najšťastnejší človek na svete a je čas na prvú prestávku. Padne balík cukríkov, popri čom chytím dych a môžem pokračovať. Výhľad zo Štefanovej nie je, ale zo skál pod vrcholom bol celkom pekný. Na tomto kopci a v jeho okolí však neplánujem stráviť viac času, než by bolo pekné, tak zbalím piknik a vyrážam zdolávať ďalšie vrcholy na Veľkofatranskej magistrále.

Zo Štefanovej ma značka vedie konečne aspoň chvíľku rovinkou. Musím preliezať pár spadnutých stromov a celkom sa desím prechodu na Malý Lysec. Minulý rok som tu mala totálnu opičiu dráhu, nebolo úseku, kde by na 100 m som nepreliezala aspoň 10 stromov, prišla som domov totálne dodriapaná a túto skúsenosť si nechcem zopakovať. Pevne verím, že kalamita bola za ten rok odstránená.

Po krátkom strmšom výstupe prichádzam ku smerníku, kde sa napája modrá značka z Lysca. Presne po danej značke nikdy viac, minulý rok stačilo, nie som šimpanz. Mám šťastie, drvivá väčšina stromov je prerezaná, takže musím preliezť len zopár a nijako mi to nebráni v postupe. Výstup na Malý Lysec je krátky, no celkom dosť strmý. Za to, na vrchole je po dlhom čase krásny výhľad, tak sa oplatí zastaviť na ďalšiu krátku pauzu. Časový sklz mám stále, Štefanová mi mierne prekazila plány o rýchlom postupe, ale nevadí, z Ľubochne mi ide domov vlak každé 2 hodiny.

Výhľad z Malého Lysca.

Ďalšiu časť trasy po Jarabinú som taktiež prešla pred rokom a na blúdenie v miestnom polome asi nikdy nezabudnem. Dnes mám predsavzatie poctivo sledovať a hľadať červené značky, pretože daný zážitok si skutočne nepotrebujem osviežiť. Z Malého Lysca Veľkofatranská magistrála prudko klesá, a potom pokračuje relatívne pohodovým hrebeňom s miernymi stúpaniami a klesaniami až na bezmenný kopec nad Sedlom Kopy. Do sedla je to poriadny padák a na popadaných listoch mali paličky neskutočnú pridanú hodnotu.

Okolo Kopy sa ide traverzom a predieram sa cez húštinu zarastajúcu z jednej strany chodníka na druhú. Preleziem niekoľko padnutých stromov (už mi aj chýbať začali...) a za Kopou vyliezam v starom známom polome pod Jarabinou. Chodník ma spočiatku vedie labyrintom padnutých a stále stojacich stromov popretkávaných hustými kríkmi a malinčím. Dávam veľmi dobrý pozor a na každej križovatke kontrolujem značku. Aj tak sa mi podarí ju stratiť, no z minula viem, že ide väčšinou krajom polomu. Dnes to blúdenie netrvalo dlho, ale výstup na Jarabinú aj tak dáva zabrať.

Prekážková dráha pod Jarabinou.

Po vrcholom sa treba predierať v čučoriedkach a, samozrejme, preliezať padnuté stromy. Už si myslíte, že ste na vrchole, no tento kopec je riadne rozsiahly, takže ku smerníku je to ešte niekoľko sto metrov v lesnej džungli. Stúpanie tu už nie je také strašné, ale aj tak, jeho koniec poteší. Z Jarabiny je opäť fajn výhľad, no ja sa už teším na obed na Kľaku.

Minuloročný výstup na Jarabinú TU

Nasleduje prudké klesanie a ďalej sa strieda rovinka s miernym klesaním až do Sedla Široké. Bez problémov zdolávam Vyšnú Lipovú, skoro stále sa ide po vrstevnici a blížim sa k stúpaniu na Kľak. Som naozaj zvedavá, aký bude tento Kľak. Je to posledný na Slovensku, ktorý mi chýba do zbierky a mám od neho celkom vysoké očakávania. Minulý rok som naň plánovala dôjsť, ale dráha zo stromov ako z Ninja Factoru mi vtedy prekazila plány. Dnes tam určite prídem.

Pohoda je to až do Svrčníckeho sedla a ešte kúsok zaň. Aj keď sa zas ide cez polom a treba sa predierať hustou vegetáciou, tu je aspoň chodník v džungli vysekaný. Zrejme tu už niekto s mačetou bol... Na opačnom konci polomu sa začína stúpať. Spočiatku relatívne mierne, no rýchlo prichádzam k poriadne strmej časti. Ďalší strmák ma čaká na konci jednej lúky a, ako sa vraví – do tretice všetko dobré, na Kľak sa driapem po sutine medzi skalami takmer kolmo nahor.

Výstup bol nekonečný a liezol mi na nervy. Na tento Kľak tak skoro nepáchnem, teda, minimálne nie po červenej značke. Skalnatý vrchol Kľaku ponúka krásne výhľady na všetky strany. Aspoň nejaká odmena za ten príšerný výstup. So slušným časovým sklzom oproti značke sadám ku smerníku na vrchole a je čas na obed. Popri tom prehodím pár slov s 2 turistami, čo prišli predo mnou. Od chaty prví ľudia, ktorých som dnes stretla. Veľkofatranská magistrála je dnes totálne vyľudnená.

Výhľad z Kľaku ako odmena za ten strašný výstup.

Keďže chcem stihnúť vlak o pol siedmej z Ľubochne, obednú prestávku zbytočne nenaťahujem. Zostup z Kľaku je rovnako strašný ako výstup. Takmer kolmo nadol po mokrých a brutálne šmykľavých skalách a blate. Nechýbalo veľa a viezla by som sa po zadku až do Ľubochnianskej doliny. Našťastie, chodník sa vyrovnal a veľmi rýchlo musím vyliezť ďalší kopec, mapa píše meno Kliačik. Odtiaľ ma čaká dlhý tiahly výstup v lístí a pomedzi balvany pochádzané po lese na Chládkové a kopcov začínam mať na dnes plné zuby. Drvivú väčšinu prevýšenia už mám za sebou, do Ľubochnianskeho sedla mi už stúpania neostáva veľa.

Veľkofatranská magistrála pokračuje miernym klesaním dlho dlho až na lesnú cestu a do sedla Príslop. Uvažujem, že túru ukončím a zbehnem odtiaľto do dediny, no veľmi by som si tým nepomohla. Tak či tak, ostávajú mi ešte 3 hodiny cesty. Pod sedlom Príslop kúsok po zelenej sú 2 salaše prerobené na núdzové turistické útulne, ideálne na prvú noc pre tých, ktorí sa vyberú na Veľkofatranskú magistrálu z opačnej strany. Keby som chcela ostať ešte jeden deň a doraziť do Ľubochne aj s výstupom na Kopu, jednoznačne by som prespala tu. Lenže zajtra už musím byť inde... Preto dnes aspoň po Ľubochnianske sedlo, kam mi ostáva už len posledný kopec s menom Vyšné Rudno.

Hneď za Príslopom, ktorý je na lúke, vchádzam do lesa a musím vyliezť krátky strmý kúsok pod vrchol s rovnakým názvom ako priľahlé sedlo. Pokračujem úbočím príslopu a traverzom prichádzam na jeho opačnú stranu. Teraz si užívam široký chodník v lese po rovinke. Míňam aj niekoľko lúčnych úsekov s peknými výhľadmi na Turiec a oproti na Malú Fatru. Ako ďalší kopec traverzujem Nižnú Lipovú a za ňou ma čakajú posledné výškové metre po lúke na Vyšné Rudno. Aj tento vrchol je rozsiahly, kým dorazím ku smerníku, slušne sa spotím. Z Vyšného Rudna je skutočne nádherný výhľad! Totálne neznámy a málo navštevovaný kopec a pritom sa výstup skutočne oplatí. Pozriem na hodinky a uznám, že si môžem dovoliť prestávku.

Výhľad z lúky neďaleko Vyšného Rudna.

Ležím na tráve neďaleko smerníka, dojedám posledné zásoby a užívam si slniečko na horách. Výstupy sú podľa mapy pre dnešok ukončené, už sa len dotrepať do Ľubochne na stanicu a vlakom domov. Ostáva mi približne 7 km dole kopcom a po rovine, takže to v pohode stíham do 2 hodín. Aj keď sa mi vôbec nechce z Vyšného Rudna odísť, nechce sa mi ani na ten vlak bežať, preto s dostatočnou časovou rezervou balím piknik a zahajujem finálnu etapu môjho dvojdňového prechodu Veľkou Fatrou.

Pohľad z Vyšného Rudna na Turiec.

Z kopca sa klasicky najskôr strmý zostup dole. Následne sa ide na môj vkus dlho v lese v podstate po rovinke a stretávam ďalších pár turistov. S niektorými sa navzájom obiehame až po Ľubochnianske sedlo. Mapa ma sklamala... kopce neskončili, ešte na jeden škaredý strmý s menom Tlstý diel som sa musela vyštverať. Ten je už skutočne posledný, chvalabohu. Na dnes mám stúpania až-až.

Finálny zostup do Ľubochnianskeho sedla je masaker. Neskutočne strmo dole kopcom s predieraním v húštine na pár miestach, prípadne s blatom, či klzkou hlinou na iných. Fajn, že som si nechala časovú rezervu, pretože kolená začínajú protestovať a prsty na nohách tiež nie sú z tohto zostupu dvakrát nadšené. Idem skutočne pomaly, dávam si časté prestávky. Po 25 km dnes sa mi takýto záver skutočne nepáči. Čo už, ku krížu v sedle to poctivo dobojujem.

Kríž a smerník v Ľubochnianskom sedle. 

Z Ľubochnianskeho sedla zostup pokračuje. Aj keď už nie je až taký brutálny, po chodníku tečie voda. Skaly a štrk sú buď mokré a šmykľavé, alebo zapadám do blata po členky. Modrá značka ma spoľahlivo vedie po širokom chodníku a sklon svahu sa po pár sto metroch zmierni. Môžem tak pridať do kroku a s náskokom oproti značke vybieham na asfaltovú cestu vedúcu Ľubochnianskou dolinou. Táto dolina je s dĺžkou 25 km najdlhšia na Slovensku a možno mi raz prepne a dám sa na jej peší prechod tam a nazad za jeden deň... to by bolo 50 km. Dnes to však už rozhodne nebude.

                                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Do centra dediny ma vedie modrá po asfaltke. Po 2 slušne náročných dňoch je asfalt skutočné peklo pre moje nohy a na stanicu sa skutočne priam dovlečiem. 11 hodín chôdze z Chaty pod Borišovom až sem! Do odchodu vlaku sa nepohnem z miestnej lavičky a som nesmierne rada, že som sa na prechod Veľkofatranskej magistrály dala. Niekedy nabudúce mi ostáva Kopa, ale nikam neujde. Za 2 dni som prešla 54 km a nastúpala 3000 výškových metrov. Myslím, že slušný výkon. Trasu jednoznačne odporúčam, ale každý by si ju mal prispôsobiť vzhľadom na svoje fyzické a psychické možnosti. Na 2 dni to bola slušná turistická dávka, ale s dobrým tréningom a odhodlaním sa to dá 😉.

Veľkofatranská magistrála 1

 Čremošné -> Kráľova studňa -> Krížna -> Chata pod Borišovom

Výstup: 3.9.2021

Náročnosť: dlhá celodenná túra s veľkým prevýšením, časť od Kráľovej studne menej náročná

Veľkofatranská magistrála je červená značka vedúca hlavným hrebeňom Veľkej Fatry. Má dĺžku 44 km, začína na Krížnej a prechádza nespočetnými vrcholmi, pričom posledný je Kopa, a schádza do Ľubochne. Prechod celého hrebeňa sa dá rozložiť na 2 až 3 dni, závisí na vašich fyzických schopnostiach. Ja som si prechod rozložila na 3 dni, pričom 2 dni som prešla vkuse a posledný – výstup na Kopu som si nechala zvlášť. Trasu sme zahájili v Čremošnom na stanici, smer bol Chata pod Borišovom.

Okolo 8-mej začíname kráčať zo stanice v Čremošnom. Prvý kilometer nás vedie po hlavnej ceste vedúcej na sedlo Malý Šturec. Potrebujeme sa napojiť na chodník v Žarnovickej doline. Po 15 minútach opúšťame hukot kamiónov a okolo chatiek zatáčame do doliny. Turistická značka tu zatiaľ nie je, len cyklotrasa. Aj nás pár cyklistov obehlo, zatiaľ čo my pokračujeme v pohodovom tempe po rozbitej asfaltke ďalej. Ide sa po rovinke, nad hlavou máme jasné slnko, ideálny deň na horách!

Žarnovická dolina, začiatok. 

Na žltú značku sa napojíme pri smerníku Kôpka, kde dávame aj prvú prestávku. Dolina je poriadne dlhá a rovnakým štýlom pokračuje ešte niekoľko kilometrov. Okolo nás sa hustý les strieda s lúkami a polomami. Míňame cestou niekoľko odbočiek do lesa a niekoľko studničiek, či zrubov. V doline sa nachádza aj pamätný Zrub SNP, teraz slúži ako núdzový prístrešok.

Vyššie sa dolina na niekoľkých miestach zúži a prechádzame cez skalné tiesňavy, ktoré stoja za fotku. Míňame smerník Ústie Veľkej skalnej a začíname v lese mierne stúpať. Ešte stále je táto trasa vedená ako cyklotrasa, takže sa ide pohodovo. Míňame ďalšie skalné útvary a o niekoľko kilometrov ďalej nás čaká prvý slušný dnešný výstup dolinkou Suchý Rakytov až pod Kráľovu studňu.

Tiesňava v Žarnovickej doline. 

Posledný kilometer od smerníka Kostolec je skutočne poriadne strmý. Ide sa lesom priamo kolmo hore do svahu. Treba preliezať aj popadané stromy, čo ešte pridáva na náročnosti. Každú chvíľu stojíme sa snažíme sa chytiť dych. Kofola v hoteli na Kráľovej studni je však veľká motivácia. Dávame nohu pred nohu a výstup sa zdá byť nekonečný. Počas celej cesty sa rozprávame, aby nám toto utrpenie rýchlejšie ubehlo, no ku koncu už ani to nepomáha a ja nadávam na plný úväzok. Posledné metre musíme kúsok zostúpiť a konečne prichádza vykúpenie v podobe smerníka Košarisko.  

Odtiaľto je to na Kráľovu studňu približne 20 minút, rýchlejším tempom aj menej. Ide sa po prašnej ceste, občas sa treba vyhnúť idúcemu autu, no ani sa nenazdáme a hotel vo svojom skutočne peknom prostredí sa pred nami vynorí.

V miestnom bufete si dávame aspoň Kofolu, na obed je ešte skoro. Chvíľku posedíme, zjeme len niečo malé z vlastných zásob a je čas sa rozdeliť. Parťák sa vracia nazad, ja pokračujem smer Krížna a Chata pod Borišovom.

Nasledujúci úsek dobre poznám, išla som tadeto minulý rok Cestu SNP. Za hotelom štrkovitá cesta mierne stúpa a kým sa dostanem po prestávke do tempa, trochu to trvá. Okolité výhľady nemajú chybu. Človek, čo tu postavil hotel, dobre vedel, čo robí. Prostredie okolo je nádherné! Následne sa vynorím z lesa pod Kráľovou skalou a uvažujem nad zachádzkou na ňu, no poviem si, že ma čaká ešte dlhá cesta a tamten kopec mi skutočne neujde. Míňam preto prameň Kráľova studňa a zahajujem posledný útok na Krížnu.

Kráľova skala. 

Chodník je hlineno-štrkovitý a vedie ma po hôľnych lúkach, ktoré pokrývajú celý hlavný hrebeň Veľkej Fatry od Krížnej po Ploskú. Kopec je na pár miestach celkom strmý a začínam cítiť únavu. Čoskoro to vidím na obednú prestávku. Stretávam pár turistov a ku vysielaču na Krížnej mi už dlhá cesta neostáva. Z vrcholu je skutočne jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku a toto je na neďalekom Ostredku ešte umocnené. Krížnou začína celá Veľkofatranská magistrála a aj najkrajšia časť tohto hrebeňa.

Po lúkach zostúpim kúsok nižšie, aby som vzápätí zdolala Frčkov. Tu sú prevýšenia minimálne, problém je dostať sa sem zdola. Nasleduje výstup na najvyšší vrch Veľkej Fatry, ktorý vyleziem rýchlo a v sprievode jednej vretenice. Na Ostredku je čas užívať si výhľad a dať si neskorý obed. Okolo sa rozprestiera 360° pohľad na hory a lesy, lúky a dediny. K Chate pod Borišovom to už nemám ďaleko a do zotmenia času dosť, preto si môžem dovoliť ležať na vrchole aj hodinu.

Hôľny hrebeň Veľkej Fatry.

Pripoja sa ku mne 2 turisti a ešte 1 zablúdený SNP-čkar, čo plánoval ísť na Kráľovu studňu. Pokecali sme a každý sme sa vybrali svojou cestou. Hrebeň ma vedie ešte cez pár kopčekov bez mena, aby som mohla strmo klesnúť do sedla pod Chyžkami. Nachádza sa tu jeden z mnohých veľkofatranských salašov, ktoré teraz poväčšine slúžia ako núdzové útulne.

Výhľad z Ostredku. 

Dnes mi ostáva už len výstup na Chyžky a na Ploskú. Na Chyžky sa ide celkom v pohode, vlečiem sa z nohy na nohu a užívam si okolité výhľady. Tu sa ide časť trasy aj v lese, čo je príjemná zmena z rozpálených lúk. Pod Chyžkami sa nachádza ďalšia útulňa, možností na núdzové prespatie je v týchto končinách celkom dosť.

Predo mnou sa už týči ploský vrchol Ploskej. Jeden z mála kopcov, kde aj chápem, prečo dostal taký názov, aký dostal. Kopec sa dá aj obísť po modrej značke, ale povedala som si, že treba tú magistrálu dať celú. Zahajujem preto posledný dnešný výstup a naozaj pomaly zdolávam jeden výškový meter za druhým. Stúpanie z tejto strany je dlhé a tiahle, no nie až tak strašne strmé. Aj takto na sklonku dňa a po 26 km sa dá zvládnuť.

Idem od jednej tyčky zimného značenia ku ďalšej a pomaly sa hrniem hore. Smerník je uprostred tohto skutočne rozsiahleho vrcholu, preto chvíľku trvá sa k nemu od okraja dostať. Spravím si pár fotiek takto na záver dňa a opačnou stranou Ploskej schádzam dole. Oproti mne je už Borišov a pod ním zaslúžená kapustnica s Kofolou. Zostup z Ploskej touto stranou je brutálne strmý. Na suchej hline a štrku má človek čo robiť, aby nešiel dole po zadku. Opäť v duchu ďakujem za turistické palice, vďaka ktorým zostup zvládnem bez väčších problémov.

                                       Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Prechádzam smerník Nad studeným a predo mnou je posledný kilometer dnešného dňa. Ešte sa treba doplatiť tých 100 m do kopca ku chate a pre dnešok fajront! Na chate kopa ľudí, ale myslela som si, že to bude horšie. Atmosféra chaty mi hneď učarovala. Žiadna elektrika, mobilný signál či nebodaj wi-fi. Na večeru nakoniec padli párky s Kofolou a o 21:00 už ležím v spacáku. Na izbe nie som sama, zdieľam ju so skupinou 4 dám v strednom veku. Na večer sa rozprúdila celkom fajn debata o túrach a zážitkoch, ktorú sme bohužiaľ museli ukončiť, lebo ráno všetci vstávame skoro. Mám v pláne výstup na východ slnka na Borišov, takže si musím privstať.

Dnešný deň bol dlhý a nabitý zážitkami. Žarnovická dolina sa oplatí na prejazd na bicykli, pretože cesta je tam ideálna a stúpanie minimálne. Úsek cez Suchý Rakytov tak skoro nepôjdem opäť, až keď si budem chcieť zas ponadávať. Od Kráľovej studne je trasa priam nabitá výhľadmi a jednoznačne ju odporúčam každému turistovi! Druhý deň dobrodružstvo pokračovalo cez východ slnka na Borišove a ďalej 11 hodín až do Ľubochne. 

Časť 2 a 3 čoskoro