Na Smrekovicu alebo Branisko nie je iba tunel

Výstup: 3.3.2023

Iba Smrekovica štart-cieľ Vyšný Slavkov:

Náročnosť: stredná        Čas: 3:45 h         Vzdialenosť: 10,5 km     Prevýšenie: 645 m

Celá túra štart Vyšný Slavkov, cieľ Richnava:

Náročnosť: vysoká         Čas: 8:30 h         Vzdialenosť: 25,3 km     Prevýšenie: 1335 m

Pohorie Branisko nachádzajúce sa na severovýchode Slovenska je medzi bežnými obyvateľmi známe predovšetkým vďaka neustále nedokončenému diaľničnému tunelu. Kedysi, keď cesta na východ ešte viedla serpentínami cez rovnomenný horský priesmyk, mohli prechádzajúci obdivovať husté lesy, ďaleké výhľady a užívať si krásy krajiny „tam, kde nič nie je.“ Neskôr, keď sa podarilo sprejazdniť miestny úsek D1, drvivá väčšina áut prechádzajúcich touto časťou našej krajiny ani nevie, o čo prichádza.

Branisko má ideálnu polohu oproti Vysokým Tatrám, preto ponúka skvostné pohľady na naše veľhory a na svoje prídu najmä turisti, ktorých do hôr najviac láka ticho, pokoj a veľká vzdialenosť od civilizácie. Dedín v okolí je pomenej, v lesoch nie sú takmer žiadne horské strediská a aj napriek relatívne malej ploche, Branisko dokáže okúzliť asi každého turistu. O tomto fakte som sa s radosťou presvedčila na vlastnej koži.

Najvyšším vrcholom je s výškou 1200 m n.m. Smrekovica. Najkratší a najľahší výstup sa dá absolvovať z dediny Vyšný Slavkov, kam je možné doraziť vlastným autom alebo verejnou dopravou z Popradu, či neďalekých Lipian. Samotnú túru na Smrekovicu je možné upraviť podľa preferencií každého turistu. Ja som zvolila asi najťažší možný variant – prechod celým hrebeňom Braniska až na Sľubicu a zakončenie v Richnave.

Túru zahajujem vo Vyšnom Slavkove pár minút po 9:00. Autobus ma vyloží priamo v strede dediny hneď pri smerníku, kde sa napájam na modrú značku. Prvý kilometer sa držím asfaltovej cesty vedúcej na opačný koniec ku kameňolomu. Takto ráno nestretám veľa miestnych obyvateľov, iba zopár naložených tatroviek sa rúti v zákrutách slušne rýchlo, tak uskakujem čo najďalej, aby ma nezrazili.

V polovici modrej značky míňam odbočku na židovský cintorín a o pár minút neskôr konečne obchádzam kameňolom. Civilizácia končí, najbližšia bude až na sklonku dňa. Pri smerníku vedľa kameňolomu vymieňam modrú farbu za žltú a dám sa po lúke naberať výškové metre.

Spočiatku ma vedie hore svahom poľná cesta. Lenže, tá o kúsok vyššie skončí a musím vyberať mapu, pretože žiadna žltá v okolí nie je. Po tráve stúpam ďalej a nasledujem modrú guličku ukazujúcu moju polohu na Mapy.cz. Výhľady za mnou na Vyšný Slavkov učupený medzi kopčekmi sú celkom pekné, oplatí sa zastaviť na fotku. Trochu ma štve opar, ktorý sa za necelé 2 hodiny, ktoré som presedela v autobuse z Popradu, stihol vytvoriť. Prišla som sem fotiť výhľad na Tatry, tak sa skutočne modlím, aby z toho niečo bolo. Celé Branisko je popretkávané parádnymi foto-miestami, takže sa upokojujem faktom, že ak aj Smrekovica nevyjde, ostatné na trase by mohli.  

Výhľad z lúky nad Vyšným Slavkovom.

Na vrchnom okraji lúky konečne zbadám žltú značku na strome. Ďalej sa, evidentne, pokračuje v lese. Kopec pomaly končí. Doteraz bolo stúpanie celkom strmé, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Nasleduje podstatne jednoduchší úsek až po ďalšiu lúku. Tu je čas na prvú krátku prestávku. Nikde ani živej duše, len ja a zopár medveďov v okolí, o ktorých, chvalabohu, zatiaľ neviem.

Asi 10 minút sedím, vyjedám kyslé cukríky a užívam si výpad ďaleko od domova. V strede lúky idylka končí, pretože nasleduje najhorší strmák z celého dňa. Vlečiem sa skutočne slimačím tempom, znova vchádzam do lesa a o 10 prestávok na chytenie dychu neskôr konečne vychádzam pri smerníku Sedlo nad Hejdovom. Uf, tak tento kopec dal zabrať!

Pri smerníku je pekná čistinka, tak sa na slniečku vydýchavam a zvažujem, či ísť pozrieť vyhliadku o pár metrov vedľa mimo trasy. Nakoniec tento návrh zamietam, opar celkom opadol a chcem byť hore čo najskôr, aby som splnila cieľ o fotení našich veľhôr.

Žltá ďalej pokračuje po lesnej ceste do mierneho kopca. Rovnomerným tempom stúpam čoraz vyššie, až ma zrazu dobehne jeden turista. Ani neviem odkiaľ sa tu vzal. Prehodíme spolu pár slov, vraj ide len po Zelenú skalu, pretože jej návštevu má v nejakej turistickej výzve. Za jej splnenie je odznak. Zaujímavé, o ničom takom som nepočula. Moje jediné odznaky sú z prechodu Cesty SNP. Ako motivácia pre ľudí ísť na hory je to určite super!

Spolu nám cesta ubieha rýchlo a za najbližšou zákrutou sa lúčime. On odbočuje vpravo, ja pokračujem rovno. Stále si držím rovnaké tempo, takto medzi stromami v tieni je chladno, preto sa mi nechce zastavovať a ani spomaľovať. Teším sa na slnkom zaliaty vrchol Smrekovice!

Za ďalšou zákrutou pekná cesta končí a mení sa na lesný chodníček. Zároveň les redne a pribúdajú vyhliadkové miesta. Na jednom musím zastaviť a vyberám foťák. Tatry ako na dlani! Síce, ten opar stále špatí v zábere, no fotky sú aj tak parádne! Zároveň vyberám mapu, aby som zistila koľko mi ešte ostáva na vrchol a moje nadšenie mierne opadne. Ešte skoro 2 kilometre?! Už kráčam 1,5 hodiny. Asi sa ozaj vlečiem... Musím pridať, inak dnešný plán nestihnem.

Vysoké Tatry, pohľad z cesty na Smrekovicu.

Vyhliadkové miesta nateraz skončili. Chodník stúpa celkom strmo hore až po ďalší smerník. Les sa rozostúpil a ukázal sa dokonalý výhľad. Tatry za mnou, Nízke Tatry vedľa skoro celé v opare. Okolo mňa len sneh, mrazivý vzduch, nad hlavou modrá obloha... Dokonalý deň!

Záverečný úsek na vrchol je bludisko pomedzi stromy. Lúka skončila a bola nahradená spleťou nízkych husto rastúcich stromov. Do toho sú niektoré polámané a poriadne spomaľujú môj postup vpred. Občas nasledujem stopy turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, aby som naozaj nepriechodné miesta obišla.

Rúbanisko s výhľadmi pod vrcholom Smrekovice.

Zdolávam posledné výškové metre a s vyplazeným jazykom pred sebou konečne zbadám útulňu Vresovianku. Hurá! Ďalší najvyšší vrchol do zbierky! Z Vyšného Slavkova mi to spolu so všetkými fotkami a pauzami trvalo 2:15 hod. Som v miernom časovom sklze, preto si dovolím iba jednu vrcholovú fotku, ešte jednu výhľadovú a rovno zahajujem zostup. Chcem do obeda doraziť na priesmyk Branisko, kde plánujem dlhšiu prestávku na jedlo.

Výhľad zo Smrekovice.

Zostup začína po modrej značke známej ako Markova skratka. Prostredie je tu naozaj krásne! Chodníček sa kľukatí medzi stromami a nebyť stôp od turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, asi by som správnu cestu netrafila. Rýchlo strácam výšku kúsok pred najbližšou križovatkou stretávam druhých turistov od začiatku dňa. Pozdravíme sa, opýtajú sa ma ako dlho je to odtiaľto na Smrekovicu. Ja odvetím: „Približne 30 minút.“ A tým rozhovor skončí.

Pri najbližšom smerníku odbočím vpravo a do priesmyku Branisko nasledujem širokú lesnú cestu. Sneh pod nohami sa vplyvom minulých teplých a ľadových dní chytil na povrchu ľadovú škrupinu. Vyberám mačky, pretože mi podchvíľou nohy ulietavajú každá iným smerom. Keby som išla pomalšie, nepotrebovala by som ich, ale užívam si dobrý terén a rýchly krok.

Útulňa Vresovianka na vrchole Smrekovice.

O kúsok ďalej obchádzam zopár chát a pozdravím sa s ďalšou skupinou turistov. Teda, na to, ako ďaleko od civilizácie a na akom relatívne neznámom mieste som, ľudí je tu celkom dosť. O chvíľu neskôr vychádzam z lesa. Cesta ma vedie krásnymi lúkami až ku chatám pri jaskyni Diablova diera odkiaľ je to do samotného priesmyku len niečo cez 1 km.

Pred priesmykom ticho prírody prehlušujú motorové píly. Hľadám vhodné miesto na prestávku, pokiaľ možno ďaleko od hluku civilizácie. Bohužiaľ, keď sa dostatočne vzdialim od drevorubačov, som už blízko pri hlavnej ceste vedúcej cez Branisko. Nakoniec zasadnem ku krátkemu obedu na veľkom kameni rovno pri smerníku v priesmyku. Nemám veľa času, zjem len 2 krajce chleba so syrom a dám sa pokračovať smer Sľubica.

Na druhej strane cesty mením modrú značku za zelenú a dám sa opäť naberať výškové metre. Podľa mapy zisťujem, že značku kopíruje asfaltová cesta, ktorá vedie ku vysielaču neďaleko vrchu Rudník. Zelenej sa držím len popri jednej chate a kúsok cez les, potom vyhrá daná cesta. Možno bude o čosi dlhšia, ale určite menej strmá a nebudem musieť preliezť všetky malé kopčeky v okolí.

Asfaltka ma vedie úbočím kopca a stúpa ozaj mierne. Takéto pohodové naberanie výškových metrov by mohlo byť všade... Za mnou sa ukazujú celkom pekné výhľady na Smrekovicu, preto párkrát zastavím, za tú fotku to stojí!

Cesta ma vedie ešte niekoľko zákrut a stále vyššie. Podľa mapy zisťujem, že rovno podo mnou prechádza ten slávny tunel a kúsok ďalej sa dostávam späť na zelenú značku, ktorá mi bude robiť  spoločnosť až na Sľubicu. Pred sebou už vidím vysielač a na mape nachádzam nejaké označené vyhliadkové miesta, no poctivo ich ignorujem. Za dnešnú túru už bolo výhľadov dosť a ešte, dúfam, budú ďalšie priamo na chodníku. Mám mierny časový sklz, preto sa nechcem zdržiavať.

Výhľad z asfaltovej cesty pod Rudníkom.

Od vysielaču je to na samotný vrchol Rudník skutočne „na skok“. Kúsok lesom, ďalej rozľahlým rúbaniskom s ďalšími peknými výhľadmi a na záver posledné výškové metre opäť v lese. Chodník je tu skutočne uzučký, prediera sa pomedzi skaly, kríky a popadané stromy. Na vrchole Rudníka mi mapa ukazuje ďalší výhľad, no skutočne nemám poňatia kde by mohol byť. Celý vrchol je zarastený hustým porastom a síce niečo pomedzi stromy presvitá, rozhodne by som to nepovažovala za vhodné na zadanie do mapy pre ostatných turistov ako zaujímavosť.

Zvažujem, či si spraviť prestávku už tu na Rudníku alebo potiahnuť až na Rajtopíky. Na dnes mi ostávajú už len výstupy na Rajtopíky a záverečný útok na Sľubicu. Keďže okolo nevidím žiadne pekné miesto, ktoré by som mohla prehlásiť za stôl a stoličku, voľba padne na pokračovanie v ceste.

Nasledujúci úsek túry je skutočne pozoruhodný. Je zjavné, že v týchto končinách sa veľa turistov nevyskytuje. Chodník je strmý a uzučký. Takmer celý čas prechádza pomedzi veľké skalné útvary, na veľa miestach dokonca priamo po hrebeni týchto skál. Opatrnosť je v tunajších miestach rozhodne potrebná na 100%. Avšak, táto divoká príroda okolo robí z tejto časti zelenej značky skutočne dokonalý pôžitok. Iba ja a možno zopár medveďov niekde okolo, no našťastie, sú dostatočne vychovaní, aby sa mi neplietli do cesty.

Úzky chodník v okolí Rajtopíkov

Po strmom klesaní schádzam a ešte strmšom výstupe okolo veľkých skalných brál prichádzam na Rajtopíky. Les sa tu trochu roztvoril, preto si pri vrcholovom smerníku môžem dopriať krátku prestávku. Odfotím si výhľad a snažím sa chytiť aspoň nejaký náznak signálu, aby som si dokázala prepočítať poslednú etapu dnešného dňa. Cieľ je Sľubica, no odtiaľ kam? Do ktorej dediny v okolí mám najlepšie zbehnúť? Viem, že okolo 17:00 ide autobus cez Vojkovce a Slatvinu, ale dovtedy mám času ešte príliš veľa. Do Spišských Vlachov zas dôjsť po vlastných a stihnúť vlak už nestihnem. Dilemu vyrieši nateraz fakt, že v okolí nie je ani troška mobilného internetu, preto si detailnejšie cestovné poriadky pozrieť nemôžem. Ostáva mi len dúfať, že na Sľubici signál bude a stihnem sa rozhodnúť.

Z Rajtopíkov sa mi odchádza ťažko. Celé Branisko sa mi celkom príjemne dostáva pod kožu a začínam mať pocit, že sa sem budem rada vracať ešte nespočetne veľakrát. Divoká príroda, nikde ani nohy, nádherné výhľady... ideálne miesto pre ten typ turistov, ktorí sa do hôr chodia najradšej „stratiť.“ A to nemyslím štýlom Karikovho Tribeča. Skôr, stratiť sa z dosahu civilizácie.

Skalné okno Rajtopíky.

Strmým zostupom schádzam do sedla Humenec. Záverečný úsek na Sľubicu ujde rýchlo, hoci už mám túry na dnes aj dosť. Viac ako 25 km so vstávaním o 3:45 po dlhšom čase na človeka doľahne. Nahadzujem rýchle tempo a po lesnej ceste míňam jednu zákrutu za druhov. Už to tu nemá také čaro ako skalné mesto v okolí Rajtopíkov, ale o to viac treba dávať pozor na mackov. Chvalabohu, ani jeden v dosahu.

Obchádzam Suchý hrb a na jeho opačnej strane zdolávam posledné výškové metre pred Sľubicou. Teda, to som si najskôr myslela. No po vylezení na prvú lúku s hrôzou zisťujem, že samotný kopec je ešte asi 500 m ďalej. Obzriem sa smerom na Tatry a zisťujem, že tie celé zakryl opar. Je mi trochu smutno, ešte som chcela zopár skvostných záberov... A aj ma mrzí, že som ignorovala niektoré výhľadové miesta po trase, kde by som kúsok z chodníka musela zísť.

Zatnem zuby a poctivo prechádzam posledné metre na skutočný vrchol Sľubice. Tu stretávam zopár turistov, no neplánujem sa zdržiavať. Konečne chytím mobilný signál a pri zvážení všetkých možností padne voľba na zostup do Richnavy. Na smerníku píšu 2:10, ja mám presne 2 hodiny do odchodu vlaku. To stihnem. Ešte spravím dvorného fotografa skupinke turistiek pri vrcholovom smerníku a dám sa na zostup.

Výhľad zo Sľubice. Dnes samý opar.

Zostup absolvujem po rovnakej trase, akou som sem vyšla koncom novembra pred 2 rokmi. Iba tesne pred dedinou mi značka takmer skazí plány, pretože poblúdim a strácam drahocenné minúty. Našťastie, podarí sa mi zmobilizovať posledné sily, rýchlosťou takmer 7 km/h dobehnem na stanicu a o minútu už sedím vo vlaku. Čo by to bolo za výlet, keby neskončil behom na nejaký dopravný prostriedok? Tak! Nuda! Túru ukončím po 8 hodinách a 25 km v osobáku do Popradu.

Výstup na Smrekovicu, ako najvyššieho vrchu pohoria Branisko, som si spestrila prechodom celého pohoria od severu na juh. A bola to najlepšia voľba! Toto malé pohorie známe iba vďaka diaľničnému tunelu ma rozhodne očarilo a určite sa sem ešte vrátim. Po trase mi mapa ukazovala rôzne zaujímavosti, napr. skalné mesto Sokolica pri Rajtopíkoch, ktoré určite jedného dňa prídem preskúmať. Túra bola krásna, no relatívne dlhá a určite fyzicky náročná.  Pre menej zdatných turistov je možnosť trasu rozdeliť na viacero rôznych výletov. Tak či tak, dnes som objavila ďalší krásny kút Slovenska a zistila, že Branisko rozhodne nie je len tunel!

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Z blogu je kniha 1 - Cesta hrdinov SNP

Darth Vader ide SNP-čku

Blog prešiel menšími úpravami a bol prerobený do podoby knihy. Knihu nájdete v niekoľkých kníhkupectvách, napr. na Martinuse

Prajem príjemný zážitok z čítania 😉

Zadné Meďodoly a Kopské sedlo

Výstup: 10.9.2021

Náročnosť: pohodová nádherná túra so stredne náročným prevýšením, dá sa spraviť za pol dňa

Zadné Meďodoly sú dolina na pomedzí Vysokých a Belianskych Tatier. Vyčleňuje sa z Javorovej doliny a končí v Kopskom sedle vo výške 1749 m n.m. Celou dolinou vedie spolu s modro-značeným aj náučný chodník. Túra začína v Tatranskej Javorine a spočiatku je spoločná so začiatkom prechodu Javorovej doliny, pričom chodníky sa oddeľujú pri smerníku Pod Muráňom. Zadné Meďodoly boli dlhšiu dobu pre turistov uzavreté, preto keď sa dolina konečne sprístupnila, musela som ju ísť navštíviť.

10:30 vystupujem z autobusu v Tatranskej Javorine. Kúsok od zastávky nachádzam smerník, do Kopského sedla píšu 3 hodiny. Aj keď je už september a som v Tatrách, vonku je minimálne 30 °C v tieni. Napriek tomu túru začínam v rýchlom tempe, po tých viac ako 4 hodinách cestovania sa konečne treba rozhýbať.

Prvé 2 km vedú po asfaltke. Slnko páli, okolo cesty rastie bujne vegetácia vyššia než ja a kde-tu už presvitajú prvé pohľady na tatranské štíty. Asfalt končí po pár zákrutách pri smerníku Pod Muráňom. Smerník je na čistinke s altánkom a zurčiacim potokom povedľa. Oproti mne krásne vidieť začiatok Javorovej doliny a Zadných Meďodolov. Už takto zdola sú výhľady naozaj pekné, teším sa, čo príde ďalej.

Výhľad pri smerníku Pod Muráňom.

Za smerníkom značka pokračuje po širokej kamenistej ceste a mierne stúpa. Doteraz bolo prevýšenie plus-mínus nula. Spočiatku sa ide lesom, no o prejdem ďalej do doliny, les sa rozostúpi a prichádzajú takmer všadeprítomné polomy. Kopec je tu o niečo strmší, ale stále to nie je ani zďaleka taký level, ako by som od Tatier čakala. Míňam zopár prameňov a prístreškov a obieham slušné množstvo ľudí. Teda, až toľkoto turistov som tu nečakala, aj keď som vyrazila dosť neskoro.

Chodník v Zadných Meďodoloch pod Belianskymi Tatrami.

Čaká ma ďalší lesný úsek a dostanem menší záchvat smiechu. Predo mnou je tabuľa s nápisom: Pozor! O 100 m uvidíte dreveného medveďa! Keby normálneho, to by som varovanie brala všetkými desiatimi, ale dreveného?! A ozaj, prejdem cez potok rovno k prístrešku s pár sochami drevených medveďom. Prístrešok je okupovaný rodinami s deťmi, ktorí sa s drevenými macami fotia vo veľkom. Ja ani nezastavujem, z takýchto atrakcií som už dávno vyrástla.

Ďalší úsek prechodu Zadných Meďodolov sa ide neustále do kopca. Striedajú sa lúky s výhľadmi na dolinu a už aj na okolité štíty. Dolina sa mi čím ďalej tým viac páči. Vlečiem sa naozaj z kroka na krok a užívam si tú nádheru. Takto vyššie už ani veľa ľudí nie je, zrejme všetci ostali pre drevených medveďoch.

Belianske Tatry zo Zadných Meďodolov.

Značka vedie úbočím hrebeňa Belianskych Tatier, v závere doliny úbočím Ždiarskej vidly a presne odtiaľto sú výhľady najkrajšie. Chodník je tu uzučký s prašným povrchom a s množstvom zákrut či vyhliadkových miest. Kopské sedlo sa zdá byť už na dosah, no s neustálym, aj keď miernym stúpaním je to ešte predsa len dlhší výstup.

Kospké sedlo oddeľuje Vysoké a Belianske Tatry a ponúka skutočne skvostné pohľady na obe pohoria. Do sedla som dorazila presne po 2,5 hodinách chôdze z Tatranskej Javoriny. A to som sa naozaj vliekla. Kúsok od smerníka v sedle, ktorý sa nachádza uprostred alpínskych lúk, nachádzam parádny „flek“ na tráve a dávam si obednú prestávku. S dokonalým výhľadom na celé Zadné Meďodoly vyťahujem chleba s paštikou a takmer hodinu sa v Kopskom sedle opaľujem.

Zadné Meďodoly z Kopského sedla.

Z dovolenkového rozpoloženia ma vytiahne až fakt, že pomaly nestíham autobus do Popradu s následným vlakom domov. Balím piknik, ešte hodím posledný pohľad na nádherné Zadné Meďodoly a zahájim zostup. Zdolávam posledný menší kopček, všade na okolo sú rozsiahle alpínske lúky a za mnou sa skvejú biele Belianske Tatry v plnej nádhere.

Belianske Tatry z Kopského sedla.

Ďalej už pôjdem len dole kopcom. Strmo po hlineno-štrkovitom úzkom chodníku klesám smerom k Veľkému Bielemu plesu a pridávam do zbierky ďalšie fotky Vysokých Tatier. K plesu to nie je ďaleko, veľmi rýchlo prichádzam do pásma kosodreviny, kde musím občas aj preliezať vyrastajúce konáre. Pri plese sa nakopilo opäť dosť turistov, na čo nemám náladu, preto sa nezdržiavam.

Veľké Biele pleso.

Zostup pokračuje po modrej značke. Najskôr v kosodrevine vyššej než ja a následne polomom. Keď som tu bola v zime, takmer som sa stratila – chodníka nikde. Teraz ho aj medzi popadanými stromami a hustou vegetáciou poľahky nachádzam. Výhľady tu už nie sú, len občas štíty ešte presvitnú.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Posledný úsek pred Rázcestím pri Šalviovom prameni sa už ide lesom. Klesám dosť rýchlo a teraz som aj rada, že sa tu pár ľudí raz za čas vyskytne... Musí to tu byť medvedí raj, takýto hustý tatranský les. Záver túry absolvujem po turistickej diaľnici vedúcej z Bielej vody k Zelenému plesu. Túru ukončím na zastávke autobusu na Bielej vode.

Túra cez Zadné Meďodoly sa veľmi rýchlo zaradila na popredné priečky, čo sa týka najkrajších v Tatrách. Výhľady na Belianske Tatry, Vysoké Tatry, či dolinu samotnú sa radia medzi to najlepšie, čo sa v Tatrách turistovi ponúka. Trasa má relatívne veľké prevýšenie, avšak väčšinou je stúpanie mierne, no stále. Zostup z Kopského sedla na Bielu vodu je relatívne dlhý, no dá sa zbehnúť rýchlo, pretože sa ide stále dole kopcom. Za zmienku stojí ešte krásna panoráma Veľkého Bieleho plesa, ktorá zážitok z túru len umocnila. Prechod Zadnými Meďodolmi sa na 200 % oplatí absolvovať a uvládne ho každý priemerný turista.

                                            Viac z Tatier 

Slovensko, krajina pod Tatrami – Sľubica

Výstup: 24.11. 2021

Náročnosť: 6-hodinová túra, až na záverečný úsek bolo stúpanie bez problémov, z vrcholu naozaj skvostný výhľad

Sľubica. Kopec, o ktorom veľa turistov nepočulo. Nachádza sa v pohorí Branisko neďaleko Margecian a dosahuje výšku 1129 m n.m. Tento neznámy kopec ponúka z vrcholu naozaj nádherný výhľad na Spišský hrad s hradbou Vysokých Tatier v pozadí. Výstup na Sľubicu je možné zahájiť v Slatvine, Vojkovciach, či Richnave. Poslednú menovanú dedinu som využila ako štartovací bod aj ja vďaka dobrej dostupnosti vlakom.

Túru zahajujem na stanici v Richnave okolo 10:30. Po približne 3 hodinách cesty som rada, že sa konečne môžem rozhýbať. Hneď na stanici sa napájam na žltú značku, ktorá ma dovedie postupne až na vrchol.

Prvý úsek ma vedie popri železnici až do centra dediny a na jej opačný koniec. Zahajujem rýchle tempo, po toľkom sedení vo vlaku mám energie na rozdávanie. Dedinu prebehnem rýchlo. Za ňou sa ešte chvíľočku držím na asfaltovej ceste, no rýchlo zatočím do lesa.

Hneď takto zo začiatku ma čaká druhý najstrmší úsek celého výstupu. Predchádzam cez potok a v borovicovom lese naberám prvé výškové metre. Strmák nie je dlhý a na jeho vrchole vychádzam na lúku. Chvíľku blúdim, pretože žltej značky akosi niet, no nakoniec ju nájdem na poľnej ceste pár metrov vedľa. Po danej ceste stúpam ďalej, ale kopec nie je príliš strmý a vychutnávam si nádherný slnečný deň na horách. Naskytajú sa mi prvé výhľady na okolité kopce a zdá sa mi, že v pozadí už vidím aj Kojšovskú hoľu (ale fakt netuším, či to bola ona).

Pohľad na Volovské vrchy z lúky nad Richnavou.

Na vrchole lúky mám prvé dve stovky výškových metrov za sebou a poľná cesta ma vedie okrajom lesa ďalej. Až po kopec s menom Gavart je to celkom rovinka. Výhľady stále parádne, začína sa mi táto trasa skutočne páčiť! Gavrat je prvý kopček na trase, ktorý je však nenápadne skrytý medzi stromami. Nasleduje ďalší lúčny úsek popod kopček Svíbik a na jeho opačnom okraji začína druhá fáza strmého výstupu.

Neustále ma značka vedie po širokej ceste a stúpanie je celkom v pohode, žiadne mega strmáky sa zatiaľ nekonajú. Dlho, dlho šliapem do mierneho kopca po stále rovnakej ceste lemovanej stromami. Na tomto úseku je po výhľadoch. Po necelej hodine monotónneho šliapania už začínam mať aj toho mierneho kopca plné zuby. Občas by som viac brala krátke umieranie do strmáku, než takéto nekonečné stúpania.

Lesný úsek okolo Gavartu.

Našťastie, kým mi to skutočne začne liezť na nervy, vyliezam na úbočí Predného Moravca a môžem pridať do kroku, pretože tu je stúpanie takmer nulové. So zvýšenou rýchlosťou mi cesta týmto nekonečným les podstatne lepšie ubieha.

Pred sedlom Predky nasleduje ešte jeden kratší strmáčik, po ktorom sa konečne vynáram v spomínanom sedle. V sedle je lúka, dokonca aj altánok a autobusová zastávka podobná tej na Chate pod Rysmi. Odchody autobusov z miestnych okolitých dedín by už dávno mal niekto aktualizovať. Najkrajší moment bola však doprava do daných okolitých dedín – Pešobus (premáva nepretržite).

Autobusová zastávka Sľubica, Predky.

Za sedlom ma čaká hádam najstrmší kopec, akým som kedy išla. A do toho je s prašným povrchom, takže ideálne na zletenie dolu. A to by som slušne nadávala, šliapať to hore znova... no ani náhodou! Poctivo vážim každý krok, vždy po 10 krokoch sa snažím chytiť dych a postupne vyliezam strmák na druhú bez ujmy na zdraví.

Našťastie, tento kopec bol aj predposledným na trase. Ostáva mi už len pohodová prechádzka do mierneho kopčeka po lúke až na samotný vrchol Sľubice. Po 3 hodinách z Richnavy mi konečne vyrazí dych ten výhľad. Predo mnou sa týčia Vysoké Tatry v celej svojej nádhere a pod nimi učupený Spišský hrad. Vľavo sa ukazujú vrcholky Kráľovej hole a ostatných kopcov v Nízkych Tatrách, či Volovských vrchov.

Na vrchole je aj pár lavičiek so stolom, smerník a nejaké informačné tabule. Hádžem batoh na lavičku a vyťahujem fotoaparát. Taký uhol, taký režim, onaké priblíženie... výsledkom je asi 30 fotiek rovnakého výhľadu, pričom reálne dobre vyšli 3.

Dychberúci výhľad zo Sľubice.

Keď sa dosýta nabažím výhľadom, vyťahujem rožky s rybacou nátierkou a je čas na neskorý obed. Celkovo sa na vrchole zdržím cez polhodinu a za tú dobu slušne vymrzne. Je koniec novembra a teploty už po celý deň na horách atakujú záporné hodnoty. Treba sa ísť zase rozhýbať.

Ešte raz sa zadívam na výhľad, aby som si ho čo najlepšie uložila do pamäte a je čas toto čarovné miesto opustiť. Zahajujem zostup rovnakou trasou do Richnavy, akou som sem vyšla. Úspešne zdolávam sutinový mega strmák, lesný mierny kopček zbehnem dole naozaj rýchlo a túru ukončím tesne pred zotmením na stanici v Richnave, odkiaľ som ráno vyrazila.

                Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Sľubica rozhodne nesklamala! Ten výhľad bol neskutočný! Ja som si vybrala relatívne dlhú trasu na výstup, ale to bolo na základe dostupnosti verejnou dopravou. S vlastným autom nie je problém začať vo Vojkovciach alebo Slatvine, odkiaľ je trasa tak tretinová (ale samozrejme, strmšia). Výstup na Sľubicu bez problémov zvládne každý priemerný turista a jednoznačne odporúčam prihodiť do ruksaku kvalitný fotoaparát. Na tie výhľady sa to rozhodne oplatí!

Kozie chrbty - Kozí kameň

Výstup: 19.2.2022

Náročnosť: z Popradu dlhá túra sa niekoľkými strmými úsekmi; iné varianty kratšie, no stále prudké

Kozie chrbty sú pohorie učupené presne medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Vzhľadom na polohu je sláva Kozích chrbtov v tieni našich najznámejších veľhôr. To však neznamená, že toto celkom malé pohorie tiahnuce sa od Popradu po Kráľovú Lehotu nemá čo turistovi ponúknuť. Najvyšším vrcholom je Kozí kameň s výškou 1255 m n.m. Vrchol je sčasti zalesnený a sčasti pokrytý polomom, vďaka čomu ponúka výhľady na takmer všetky svetové strany od Vysokých Tatier, cez Branisko a Levočské vrchy na východe, až po majestátnu Kráľovu hoľu týčiacu sa na juhu hneď oproti. Kozí kameň je relatívne ťažšie dostupný, aj keď hore vedú značené trasy z niekoľkých okolitých dedín. V našom prípade vyhrala najlepšia dostupnosť hromadnou dopravou a túru sme začali v Poprade na stanici.

Niečo pred 9-tou zahajujeme v počte 2 ks dlhý pochod od Popradu smer Spišská Teplica a Kozí kameň. Do Spišskej Teplice sa dá dostať autobusom, lenže ten odišiel presne 5 minút pred príchodom vlaku a ďalší ide za 2 hodiny, tak nemáme na výber a tých 5 km navyše ideme pešo. Prechádzame cez mesto, stále sa držíme popri rieke a rýchlo prichádzame na miestnu cyklotrasu. Aj takto v meste sú nárazy vetra skutočne slušné, v Tatrách musí byť poriadna víchrica. Inak máme nad hlavami jasné modré nebo, dnes ideálny deň na poväčšine lesný výstup.

Za mestom vyťahujeme mapu, ktoré nás vedie po obvode poľa po ceste až do Spišskej Teplice. Vietor je tu poriadne silný, už sa teším do lesa. Napriek tomu nás teší panoráma Vysokých Tatier, ktorá sa týči za nami. S vetrom bojujeme približne polhodinu, kým sa konečne dostaneme medzi domy. Posledný úsek civilizácie na dobu neurčitú. Pri kostole začína modrá značka smer Kozí kameň. Nezastavujeme, dostali sme sa do slušného tempa aj napriek vetru, tak to treba využiť!

Vysoké Tatry od Spišskej Teplice.

Značka nás vedie na koniec dediny a okolo družstva ku kopcom. Od dediny sa stále držíme asfaltovej cesty, ktorou pôjdeme ešte minimálne 4 km. Cesta sa kľukatí cez lúky a polia s hradbou Vysokých Tatier oproti. Mierne stúpame, ale tento sklon kopca nám z tempa až tak neubral. Preskakujeme ľadové polia na ceste v tieni stromov dlhou 180° zákrutou sa dostávame na opačnú stranu vrchu Čarnušová. Úbočím tohto vrchu nás cesta vedie ďalej. Z jednej strany je lemovaná borovicami, z druhej menšou lúkou, ktorá sa ďalej dvíha do vrchu oproti. Týmto údolím pôjdeme až po horáreň Vápenicu.

Kúsok za zákrutou je čas na prvú prestávku. Padnú 2 rožky s tatárskou zmesou z Jednoty spolu s 1 KitKatom a môže sa šliapať ďalej. Nasleduje dlhá dlhá cesta údolím a z toľkého asfaltu už začínajú bolieť nohy. Pohľady na obe strany sú naozaj pekné, Kozie chrbty sa nám začínajú páčiť čoraz viac. Obiehame pár rekreačných turistiek a o 20 minút neskôr prichádzame k Vápenici.

Dolina ku horárni Vápenica.

Máme čas na ďalšiu krátku prestávku. Doplníme cukor a tekutiny na miestnej lavičke. Keďže chceme stihnúť vlak, zbytočne sa nezdržiavame. Hádžeme batohy na plecia a pokračujeme po modrej ďalej. Asfaltka sa konečne premenila na lesnú cestu a naše chodidlá si oddýchnu. Stúpa sa pomaly, môžeme držať tak rýchle tempo, ako nám to ľad na ceste dovolí. Rýchlo sú ďalšie 2 km bočnou dolinou za nami a prichádzame k miestu, odkiaľ začína súvislá vrstva snehu na ceste.

Našťastie, sneh je zamrznutý a vidno pár stôp turistov, ktorí išli pred nami. Tempo je oproti doterajšiemu tak tretinové. Do toho začína skutočný výstup na hrebeň Kozích chrbtov. Modrá nás vedie čoraz strmším kopcom s čoraz vyššou vrstvou snehu. Vlečieme sa z nohy na nohu, meter za metrom... Ten kopec snáď nemá konca. Za nami sa ukazujú čoraz krajšie výhľady, ale Tatry sú stále zakryté jedným vrcholom, na ktorý sme sa zatiaľ nevytrepali.

Najhorší kopec končí na križovatke lesných ciest. Podľa mapy by tu mala byť studnička, ale v tomto snehu ju ťažko hľadať. Križovatka je na otvorenom priestranstve, výhľady čoraz lepšie, nefučí tu... Len keby to nebolo také strmé... Široká cesta nám končí, modrá značka pokračuje chodníčkom stále do kopca a medzi stromy.

Lesný úsek je krátky. Na jeho opačnom konci vyliezame na lúke. Kopec nie a nie skončiť. Ešte nám chýba niekoľko desiatok výškových metrov na vrchol bez mena a sme konečne na hrebeni. Odkrytý výhľad na hrdo sa týčiacu Kráľovu hoľu nám vyrazil aj ten zvyšok dychu, čo nám po strmáku ostal. Výhľad skutočne 12 bodov z 10!

Výhľad na Kráľovu hoľu z hrebeňa Kozích chrbtov.

Z prvého nemenovaného vrcholu schádzame dole kopcom do sedla. Konečne si môžeme vydýchnuť. Na jednu a druhú stranu sa kocháme výhľadmi, nevieme kam sa dívať skôr. Za sedlom nás sa s chodníkom strácame v lese. Kozí kameň je už na dosah... aspoň sme si to mysleli... Lesom prechádzame stále po vrstevnici až ku záverečnému polomu pod vrcholom. O približne 500 m od začiatku polomu sa modrá značka stáča prudko vľavo do trávy. Chodník hľadáme kde-tu po snehu a medzi popadanými stromami.

V takomto teréne nás čaká záverečná „cieľová rovinka“. Zrejme najstrmší úsek aký na trase bol. K tomu pridajte poloroztopený sneh a dostanete perfektný kardio tréning. S pauzou každých 20 m sa pol kilometra vlečieme asi 20 minút. Tempo katastrofa, ale na vrchol dorazíme a to sa ráta! Ďalší najvyšší si môžem v zozname odškrtnúť!

Smerník na vrchole Kozieho kameňa.

Na vrchole sa opäť ozýva vietor plnou silou. Od smerníka výhľady veľmi nie sú, clonia tu stromy na skoro všetky strany. Spravíme pár fotiek do albumu, čosi zjeme a rýchlo zahajujeme zostup. Výhľady sme si užili dosýta a samotný vrchol nie je až tak zaujímavý.

Zostupovú trasu sme zvolili do Lučivnej. Ešte 1 km ostávame verní modrej značke, ktorá nás vedie spočiatku po zľadovatenom vyfúkanom hrebeni. Vetra máme na dnes plné zuby, preto sme nesmierne radi, keď klesneme do lesa a do sedla Tabličky. Už po zelenej nahadzujeme naozaj rýchle tempo smer Svit a Lučivná, chceme stihnúť vlak. Z lesného chodníčka je o niečo nižšie v doline široká cesta, takže sa aj napriek snehu ide parádne.

Zostup po zelenej do Lopušnej doliny.

Ďalším míľnikom je dnes rezort v Lopušnej doline, kam dorazíme s výrazným náskokom oproti času na značke. Míňame vleky a posledný raz meníme farbu značky. Pri smerníku odbočíme na žltú a okolo chát prechádzame k poslednému dnešnému stúpaniu. Tu už sa prejavuje únava z naozaj brutálneho tempa od Kozieho kameňa a aj z celej dlhej dnešnej túry. Na vrchol zjazdovky v Lučivnej dorazíme cez les už skutočne len silou vôle. Podľa mapy nachádzame skratku a popri vlekoch schádzame do dediny. Posledný kilometer na vlakovú stanicu sa vyhecujeme, preletíme ho za 9 minút a dorazíme na nástupište 4 minúty pred odchodom osobáku domov. Túru ukončíme vo vlaku pozeraním hokejového zápasu na olympiáde o bronz proti Švédsku.

                             Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Kozí kameň patrí medzi menej známe výhľadové vrcholy. Výstup z Popradu je príšerne dlhý a takmer stále po rovnakej ceste. Na 2 skutočne strmé úseky je však túra pohodová. Nám trvala náš variant trasy 6:15 h, pričom sme prešli niečo cez 23 km. Okolitá príroda Kozích chrbtov má jednoznačne svoje čaro a kopec sa oplatí navštíviť. Za štart túry je lepšie zvoliť dedinu Vikartovce, odkiaľ je vzdialenosť na vrchol tretinová. Pohľady na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry počas túry skutočne stoja za každý jeden výškový meter!  

                           Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Slovensko, krajina pod Tatrami – Bradlo

Výstup: 15.1.2022

Náročnosť: Poldenná túra s prevýšením cca 600 m; treba mapu, pretože vrchol nie je prístupný po značenej trase

Slovensko, krajina pod Tatrami. S týmto označením sa stretávame pomerne často. Tento článok je prvý zo série podobných, ktoré k danému označeniu jednoznačne budú pasovať. Každý vrchol či miesto bude obsahovať výhľad na naše majestátne Tatry, no vždy s inou dominantou v popredí. Nedávno som v jednej turistickej skupine videla fotku Košíc s Tatrami v pozadí. Dopátrala som sa, že takýto pohľad je možné dostať z vrcholu Bradlo v Slanských vrchoch. Keď prišla úplne jasná sobota, išla som si pre fotku Košíc ako mesta pod Tatrami aj ja...

Túru zahajujem okolo 10:30 vo Vyšnej Myšli. Za 4 hodiny cesty bolo až po Kysak úplne jasno, no Košická kotlina je celá ponorená v nízkej oblačnosti. Som zvedavá, či vôbec niečo dnes z vrcholu uvidím. Tatry asi áno, Košice sú otázne. V hustej hmle šliapem od stanice krížom celú dedinu a po celý čas stúpam. Za dedinou už vidím, ako hmla nado mnou redne, tak čoskoro sa zohrejem na slniečku. Jeden by neveril, ako môže byť aj takto na juhu chladno, teplota je určite hlboko pod bodom mrazu.

Miniem posledné domy a modrá značka ma vedie ďalej po panelovej a neskôr poľnej ceste. O necelý kilometer ďalej konečne vyliezam z hmly a ocitám sa na slnkom zaliatej lúke s vrcholmi Slanských vrchov predo mnou. Za mnou sa na opačnom konci Košickej kotliny vynárajú z hmly Volovské vrchy a ostatné pohoria smerom na západ.

Vrch Bradlo, Slanské vrchy.

Cesta ma čoskoro zavedie z lúky do lesa, kde sa opäť ochladí. Zatiaľ sa stále držím značky a miernym kopcom stúpam po serpentíne ďalej. Ako zatočím vľavo, už musím častejšie pozerať mapu, aby som trafila správnu lesnú cestu vpravo smerom k vrcholu. Teraz začína tá správna zábava, trafiť hore podľa mojej dlho neaktualizovanej mapy (tento fakt som zistila až tu, keď som našla podstatne viac ciest, než na tej mape bolo...)

Odbočujem vpravo na lesnú zvážnicu a stúpam po úbočí Bradla hore. Stále sa držím rovno, všetky odbočky poctivo ignorujem. Tento kopec je celkom prudký, ale nič strašné, a navyše je krátky. Miniem ešte 2 odbočky niekam mimo do lesa a prichádzam na zákrutu, za ktorou táto cesta končí. Tento kúsok taktiež nie je prudký, takže ľahko dorazím po záverečný strmák. Z tejto križovatky vedú 3 možné cesty, pričom moja ide priamo strmo hore. Ono to ani nie je cesta, skôr niečo, čo pripomína chodník vďaka stopám niekoho, čo tu bol predo mnou. Danému turistovi ďakujem, že nemusím prešlapávať ja.

Záverečný úsek na Bradlo sa ide totálne krížom cez les. Mapa síce ukazuje lesnú cestu, ale tá je buď pod snehom, alebo nie je. Stále nasledujem stopy a zdolávam jeden výškový meter za druhým. Les sa mi zdá nekonečný, asi 200 m vedľa obchádzam akési skaly, tipujem, že to bude presne tá vyhliadka, pre ktorú som sa sem trepala cez polovicu republiky. Nevidím žiadne stopy vedúce daným smerom, preto pokračujem ďalej rovno, až sa konečne dostanem tesne pod vrchol Bradla. Tu je to akosi vychodené, zrejme väčšina turistov vychádza na vrchol z opačnej strany, než od Vyšnej Myšle. O pár metrov ďalej už vidím vrcholovú tyč, ale všade okolo sú stromy. Toto dané fotomiesto s výhľadom na Košice pod Tatrami určite nebude...

Spravím si vrcholovú fotku a pozerám mapu, ako sa najlepšie dostať k danej vyhliadke. Medzitým prídu 2 turistky a tiež sa divia, že výhľad žiadny. Aj oni prišli pre fotku. Tak už dumáme nad tou mapou tri a podarí sa nám vydumať, že sa treba vrátiť kúsok nazad smerom ku smerníku Veľká Márovka a potom odbočiť vľavo. Nasledujeme spolu vyšliapanú trasu, podľa mapy odbočíme a pred nami sa ukážu presne tie skaly, ktoré som videla pri výstupe.

Ku skalám je to približne 250 m. Ale tých skál je tu niekoľko, takže nájsť tú správnu s výhľadom chvíľku trvá. No o pár minút sa mi konečne pomedzi stromy ukáže ten sľubovaný výhľad. Z Košíc vidieť iba časť, no aj tá s týčiacimi sa štítmi Vysokých Tatier úplne stačí! Výhľad je perfektný, len tie konáre stromov ho trochu zakrývajú. Vyťahujem fotoaparát a približne polhodinu skáčem z jednej skaly na inú a hľadám najlepší záber. Škoda len, že nedokážem zaostriť dokonale na až tak vzdialený objekt ako sú Tatry. Keby som mala foťák za pár tisíc, to by sa fotilo... Lenže nemám, no aj tak si myslím, že fotka vyšla celkom dobre. 

Košice, mesto pod Tatrami. 

Čas pri fotení ubehne rýchlo a musím sa ponáhľať na vlak domov. Do Vyšnej Myšle sa vrátim rovnakou trasou, akou som sem prišla. Ešte si na lúke nad dedinou s parádnou inverziou dám krátku prestávku na neskorý obed a opäť sa ponáram do chladného objatia hmly. Túru ukončím v starom osobáku smer Košice.

Inverzia v Košickej kotline. 

    Výstup na Bradlo nie je dlhý a ani nie extra fyzicky náročný. Mne to pomalým tempom aj s fotením a hľadaním cesty podľa mapy trvalo dokopy 5 hodín, no určite sa to dá zvládnuť aj rýchlejšie. Výhľad na Košice s Tatrami nesklamal, no na skutočne dobrú fotku treba naozaj poriadny fotoaparát. Celkovo sa mi táto vychádzka na druhý koniec republiky páčila a určite sem niekedy prídem zas!  

Bielovodskou dolinou na Poľský hrebeň a Sliezsky dom

Výstup: 28.8.2021

Náročnosť: dlhá, celodenná túra, záverečný výstup na Poľský hrebeň má veľké prevýšenie

Bielovodská dolina sa nachádza na severnej strane Vysokých Tatier a ide o najdlhšiu dolinu v tomto pohorí. Dolina začína na slovensko-poľskej hranici a štartovací bod na jej prechod je Lysá poľana. Celá dolina je dlhá cez 10 km a končí strmým výstupom do sedla Poľský hrebeň. Celý prechod trvá okolo 5 hodín, takže ide o dlhú a náročnú túru. Bielovodská dolina bola jedna z mála, ktoré som v Tatrách ešte nenavštívila a koncom augusta bolo načase daný fakt zmeniť...

7:40 vystupujeme z autobusu v počte 2 ks na Lysej poľane. Na to, že je koniec augusta, takto ráno ešte stále mrzne. Pri smerníku zahajujeme túru a vyberáme sa po modrej značke. Nahadzujeme slušné tempo, ide sa brehom rieky po širokej cykloceste kde-tu s náznakom asfaltového povrchu. Zima je poriadna, sem tak skoro slnko nezasvieti. Výhľad na vrchy pred nami je väčšinou blokovaný stromami oddeľujúcimi náš chodník a rieku. Na pár miestach sa stromy rozostúpili, a tak si môžeme spraviť prvé fotky. Tatranské štíty a cieľ našej cesty je ešte pekne ďaleko.

Prvý výhľad z brehu rieky. 

Prvé 3 km preletia veľmi rýchlo, po rovine sa ide naozaj dobre. Prichádzame na lúku s chatkami na konci cyklotrasy a pred nami je skutočne nádherný pohľad na Tatry. Pri kochaní sa výhľadom je ideálna príležitosť na prestávku a chleba s paštikou.

Výhľad z poľany na konci cyklotrasy. 

Nestojíme však dlho, krásne počasie sa má ešte v priebehu doobedia zmeniť a chceme prejsť čo najviac bez zmoknutia. Pokračujeme ešte kúsok po lúke a na jej opačnom konci vchádzame do lesa. Zo širokej cesty je lesný chodník. Les sa strieda z polomami a okolo nás sa objavujú kolmé skalné steny. Pomaly ale isto sa blížime ku koncu doliny a zatiaľ bolo stúpanie skutočne minimálne. Dlhé kilometre sa ide po rovinke, takže Bielovodská dolina môže byť aj ideálnou prechádzkou na poobedie.

Dolina naberá alpský ráz. 

Výhľady okolo sú pekné, táto dolina má čo ponúknuť a ako jediná v Tatrách je alpského štýlu. Až pri táborisku pod Vysokou sa začína skutočné umieranie. Drvivú väčšinu výškových metrov musíme nastúpať na posledných 4 km. Pred nami je teda slušne dlhý strmák. Spomaľujeme a po serpentínach v lese zahajujeme posledný výstup.

Obloha sa zatiahla, ale zatiaľ neprší. Pred pár dňami v Tatrách snežilo, chodník je po roztopení snehu poriadne mokrí a zablatený, do kopca sa poriadne šmýka. S oblakmi prišla aj vyššia vlhkosť vzduchu a okolo nás je ako v parnej saune. Stúpame hore naozaj pomaly. Postupne prichádzame nad pásmo lesa a ukáže sa nám pohľad nazad do doliny, ktorý stojí za ten krkolomný výstup.

Pohľad nazad na Bielovodskú dolinu. 

O chvíľu stúpame okolo Hviezdoslavovho vodopádu ku Kačaciemu pliesku a Zelenému kačaciemu plesu. Oblačnosť klesá čoraz nižšie, až kráčame v úplnej hmle. Keď sa nám náhodou hmla roztvorí, záver Bielovodskej doliny je skutočne pekný. S hmlou prichádza poriadna kosa, ešte aj rukavice sa nám dnes zišli. Na to, že je koniec augusta, až takúto zimu sme nečakali. Takýmto tempom pôjdeme už v októbri lyžovať...

Jedno z Kačacích plies, keď ho aj bolo vidieť...

Zdolávame ešte jednu morénu ku Litvorovému plesu a ďalšiu ku Zamrznutému plesu, ktoré je najvyššie na dnešnej trase a tesne pod Poľským hrebeňom. Zamrznuté pleso dostáva svojmu menu, aj teraz je na jeho hladine vrstva ľadu. Výstup je skutočne poriadne namáhavý, od Lysej poľany ideme už 5 hodín. Obchádzame Litvorové pleso a na Rázcestí v zamrznutom kotle meníme značku z modrej na zelenú.

Zamrznuté pleso zo stúpania na Poľský hrebeň

Na Poľský hrebeň nám ostávajú posledné výškové metre. Zahajujeme posledný útok na sutinový chodník spevnenými drevenými schodmi a po serpentínach priam vybehneme hore. Pri smerníku Poľský hrebeň ideme vypľuť dušu, no sme celí nadšení, že sme Bielovodskú dolinu úspešne zdolali spolu s tým brutálnym strmákom na záver.

Nasleduje vrcholová fotka a kratučká prestávka. V tejto zime na dlhšiu pauzu naozaj nemáme náladu. Po tej chvíli sme totálne premrznutí a je najvyšší čas zahájiť zostup. Pokračujeme po zelenej a hneď na začiatku musíme preliezť pár skál a zliezť po niekoľkých kramlách istených reťazami. Obiehame skupinku turistov, z ktorých má polovica na tomto skutočne ľahkom exponovanom úseku slušný problém. Toto asi nikdy nepochopím... pokiaľ mám problémy s reťazami alebo strach z výšky, ako to, že aj tak pokračujem hore s vedomím, že budem musieť zísť aj dole?! A potom blokujem trasu ostatným a pomaly ma musia okoloidúci či horská služba zhášať dole... Ale čo už, ľudia sú nepoučiteľný.

                            Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Po exponovanom úseku pokračuje klasický tatranský chodník z veľkých plochých kameňov. Klesáme ďalej, hmla sa občas rozprestrie a ukáže sa nám masív Gerlachovského štítu, no väčšinu času nevidíme okolo seba nič, len bielu prázdnotu.

Okolo Dlhého plesa sa klesanie mierne zmenšilo, no vzápätí spadneme slušne dole. Vyliezame z hmly a pred nami je pekný výhľad až pomaly do Popradu. Len v Tatrách je hmla, všade inde vyzerá byť pekne. Na okolitých alpínskych lúkach sa pasú kamzíky a my schádzame okolo Večného dažďa nižšie smerom na Sliezsky dom.

Velické pleso sponad Večného dažďa.

Úsek okolo Velického plesa priam prebehneme. Za celý deň sme doteraz stretli málo ľudí, čo sa však pri tomto hoteli a jazere povedať nedá. Od masových turistík sme si už slušne odvykli. Tu dole ani nie je taká zima, no kapustnica s Kofolou v hoteli padne vhod. Nemáme času nazvyš, chceme stihnúť vlak domov, preto balíme kemping v bufete a ideme dnešný deň doraziť.

Na zostup sme vybrali trasu do Tatranských zrubov. Prvý kilometer sa klesá po sutine v kosodrevine až na Velickú poľanu. Ďalší úsek cesty vedie po žltej značke lesom. Tento chodník nevyzerá byť až taký známy, pretože je slušne zarastený. Na trase treba vystúpať ešte zopár výškových metrov. O pár zákrut ďalej vychádzame pri smerníku Rázcestie nad Zrubmi a záverečný zostup absolvujeme po modrej značke. Táto časť je skutočne pekná. Nikde ani nohy, okolo rastú nízke stromy a vytvárajú peknú aleju. Značka nás spoľahlivo dovedie až na stanicu električky akurát tak, aby sme bez problémov stihli spoj do Popradu.

Modrá značka do Tatranských Zrubov.

Dnes to bol riadne dlhý deň. Bielovodská dolina bola krásna, no jej prechod poriadne dlhý a záverečný výstup dal zabrať. Výhľady, tie biedne, čo sme mali zhora, však stáli za to a určite sa sem ešte vrátim, no v lepšom počasí. Následný zostup z Poľského hrebeňa bol okorenený pár reťazami a bufet na Sliezskom dome výborne poslúžil na rozmrznutie sa. Túra rozhodne nesklamala a niekedy v budúcnosti si ju zopakujeme.

                                    Viac slovenských TOP 5 a z Tatier