Dolinou Obšívanka na Malé Nocľahy a Starý dvor

Výstup: 4.8.2021
Náročnosť: popísaná v článku, trasa sa dá rozdeliť na viacero samostatných túr

V Malej Fatre už nie je veľa trás, ktoré som ešte nepreskúmala. Jednou z nich je žltá značka, ktorá spája Belú a Belské skaly s Terchovou, druhou je modrý chodník vedúci cez dolinu Obšívanka na Malé Nocľahy. Po spomínanej doline som pokukovala už dlho, no vždy do toho vošla nejaká iná dlhšia túra. Na stredu 4. augusta nehlásili nejaké extra pekné počasie, no sedieť doma sa mi taktiež nechcelo, preto konečne došlo aj na tento výlet...

Niečo po 9-tej vystupujem z autobusu v dedine Belá. Čakajú ma 2 km prechodu cez dedinu až na žltú značku. Hneď pri zastávke zle odbočím a ocitnem sa medzi bytovkami v slepej ulici a musím sa vracať. Parádne to začína... Podľa mapy nakoniec trafím správnu cestu a dám sa šliapať medzi domami až za dedinu.

Kupodivu, dedinu prebehnem celkom rýchlo a pri trávnatom ihrisku už vidím stĺpik so žltou značkou. Odbočím vľavo, prejdem cez potok a schovám sa na chvíľku v lese. Značka ma vedie po širokej kamenistej ceste, no po cca 300 m vyliezam prvý krátky kopček na pole nad Belou. Stúpam ešte pár metrov, teraz už po vykosene trase na lúke, potom zatočím opäť vľavo a začnem klesať. Nie je to však nič prudké.

Výhľad z lúky nad dedinou Belá.

Celá žltá značka je stále v podstate rovnaká. Vedie po lúkach a poliach nad dedinami Belá, Nižné a Vyšné Kamence. Občas na chvíľku zájde do lesa, prípadne je lemované hustými kríkmi. Pri hoteli Bránica je najstrmší úsek popri lyžiarskom vleku, ktorý je taktiež zle značený. Trasu zbehnem celkom rýchlo a pri smerníku Podolina, kde odbočujem na modrú značku do doliny Obšívanka, mám na hodinkách 10 km. Prevýšenie je na žltej mierne, len kde-tu nejaký kopec, ale výhľady sú odtiaľ na okolité dediny a kopčeky naozaj pekné, no okrem toho, že zmoknem, sa tam nič extra zaujímavé nestalo. Ide o vhodnú trasu na ľahkú prechádzku.

Väčšia zábava začína v spomínanej Podoline. Pri smerníku si dávam krátku pauzu na rožky s paštikou a dám sa stúpať do slušného strmáku. Chodník je úzky a prvotný úsek je vďaka čerstvo rozmočenej hline poriadne šmykľavý. Nasleduje dlhý úsek do mierneho kopca úbočím Sokolieho až po smerník Dolina Obšívanka.

Pri smerníku obieham pár turistov a vchádzam do doliny lemovanej skalnými útesmi. Pripadám si ako v skalnom meste, len keby ten kopec nebol taký strašne strmý... Len pár krátkych úsekov je relatívne rovných, inak sa ide strmo hore. Hlina a sutina je zachytávaná železnými plátmi a vznikli tak schody. Bez nich by to tu bol slušný masaker.

Skalné mesto - Obšívanka.

Schody nemajú konca-kraja. V podstate celá modrá značka je po nich vedená. S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúdajú aj výhľady na okolité skalné mesto a v pozadí Terchovú. Spravím pár fotiek a obieham ďalších turistov.

Zdolávam strmý a ešte strmší úsek, až prichádzam pod skalnú stenu. Tu sa ide po okraji zrázu a na stene sú prikotvené železné laná, aby sa človek mohol prichytiť, pretože aj tu je šmykľavá sutina. Úsek je to parádny, ale nič pre ľudí so strachom z výšky. Spravím si ďalšie fotky výhľadu, aj počasie sa zlepšilo, a pokračujem ďalej.

Jeden z tých zábavnejších skalných úsekov.

Na vrchol to už nie je ďaleko, no stále do kopca. Míňam jedno naozaj pekné vyhliadkové miesto a naberám ďalšie výškové metre. Tu už sa ide celý čas v lese a chodník je tvorený sypkou hlinou. Na záver ešte prejdem okolo jednej skalnej steny a vyleziem posledný kopec, až zbehnem ku smerníku Malé Nocľahy. Obšívanka úspešne za mnou. Musím uznať, že dolina to bola naozaj parádna, len relatívne krátka. Dĺžka však bola plne vykompenzovaná stúpaním, no aj napriek tomu prechod zaberie cca 2 hodiny.

Vyhliadka na Terchovú cestou na Malé Nocľahy.

Od smerníka sa napojím na žltú značku vedúcu na vrchol Sokolieho. O pár menších kopcov a zopár malých prelezených skál prichádzam ku ďalšej križovatke s menom Sokolie, hrebeň. Posledný raz dnes mením značku, zo žltej na zelenú a čaká ma zostup na Starý dvor.

Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Zelená klesá úbočím Sokolieho. Stále sa ide lesom, až na úplne záverečný lúčny úsek okolo Chaty pod Sokolím. Občas sa klesá naozaj prudko a na mokrom lístí je slušná šanca sa prizabiť. Našťastie, dnes to nie je môj prípad, no zostup je celkom dlhý a nezaujímavý. Túru ukončím na Kofole s haluškami v kolibe na Starom dvore.

Výhľad z lúky pod Sokolím, škoda počasia.

Prechod dolinou Obšívanka som skombinovala s ďalšími trasami, kde som predtým ešte nikdy nebola. Žltá značka spájajúca Belú s Terchovou je absolútne pohodová s celkom peknými výhľadmi. Modrá cez dolinu Obšívanka je poriadne strmá, no prechádza krásnym skalným mestom a ponúka tak naozaj krásne pohľady. Zelený zostup na Starý dvor je už len nutný záver, ale z lúky pod Sokolím by bol za dobrého počasia fajn výhľad na hrebeň Malej Fatry, čo nebol dnešný prípad. Obšívanka sa rozhodne oplatí navštíviť a oplatí sa pokračovať modrou dole cez Tiesňavy, ale o tomto úseku zas niekedy nabudúce!  

Viac z Malej Fatry a Stredného Slovenska

Panošiná a Chata na Kľačianskej Magure

Výstup: 14.7.2021
Náročnosť: ľahká, poldenná túra, ktorá aj s Kofolou na chate nezaberie ani 6 hodín

Chata na Kľačianskej Magure sa nachádza vo výške 1145 m n.m. na južnej strane Kľačianskej Magury v Malej Fatre. Ku chate vedie zelená a žltá značka, obe sa dajú spojiť a výsledkom je pekný okruh, ktorý sme aj my absolvovali.

            Okolo 9-tej vystupujem z vlaku vo Vrútkach a na stanici sa stretávam s parťákom. Pred budovou stanice zatočím vpravo a pokračujeme krížom cez Vrútky. Väčšinou sa ide po chodníku, prechádzame cez železničný most, popri rieke a napojíme sa na hlavnú cestu do Lipovca. Našťastie, nie je tu až tak veľa áut, prechádzame popod most a o približne kilometer ďalej sa už pred nami zjaví dedina a smerník.

            V Lipovci sa napájame na žltú značku, ešte kúsok sa prejde cez dedinu, no potom vchádzame konečne do lesa. Vonku síce nie je, až také teplo, ako by sa na júl zdalo, no za to je poriadne dusno. Na dnešný deň sú vydané výstrahy pred búrkami, tak dúfame, že sa nám podarí doraziť na chatu ešte pred dažďom.

            V lese je zo širokej asfaltky úzky kamenistý chodníček, ktorý veľmi rýchlo začne stúpať. Stromy rednú, až sa vynoríme v polome na úbočí Panošinej. Tu je chodník dosť nepríjemný. Strmý a tvorený sypkou hlinou a štrkom, slušne sa na ňom šmýka, preto postupujeme pomaly a opatrne. Je lemovaný nízkymi kríkmi, ktoré občas prerastajú aj krížom cezeň, a tak by sa na pár miestach zišla mačeta. Na iných miestach sa však ukazuje pekný výhľad na Turčiansku kotlinu.

Prvé výhľady na Turiec nad Lipovcom.

            Na konci polomu sa chodník stáča do Polčenskej doliny do lesa. Stále sa stúpa po úbočí a kopec nie je vôbec nejaký extra strmý. Cestou sa rozprávame a spravíme aj zopár fotiek. Až záverečných 300 m pred pamätníkom na Panošinej je slušne strmých, ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Chodník bol na niektorých miestach naozaj nepríjemne prudký a šmykľavý,

            Pamätník sa nachádza na lúke neďaleko samotného vrcholu Panošinej. Z lúky je naozaj pekný výhľad na sever na časť Malej Fatry a Žilinu. Keďže ranný opar čoraz viac hustne, výhľad je obmedzený, no aj tak zaujímavý. Dávame si prvú prestávku na jedlo a vodu. Zatiaľ búrky nehrozia, môžeme si to dovoliť.

            Spravíme nejaké fotky a po prestávke pokračujeme ďalej. Najhoršiu časť výstupu máme za sebou, už nám ostáva len malá porcia výškových metrov, ktorú takmer celú minieme pri záverečnom útoku na Panošinú. Tento úsek je celkom strmý a po jeden sa mi rozbieha dosť ťažko. Ale je aj krátky a na vrchole je pekná čistinka spolu s vrcholovou tabuľkou.

Výhľad od pamätníka na Panošinej.

            Z Panošinej sa ide striedavo dole a hore miernym kopcom. Takmer stále v lese, no na pár miestach je les riedky a naskytá sa výhľad na severnú stranu. Ten sa nám však prestáva páčiť, pretože nízka oblačnosť hustne a hustne a teraz už tá búrka skutočne môže prísť. Pridávame do kroku, nech sme čím skôr na chate. Prechádzame okolo kopca Nad Kýčerou až na lúku v sedle Príslop, kde na nás padne zopár kvapiek dažďa.

Široká cesta smer Chata na Kľačianskej Magure.

            Na chatu je to už len niečo cez kilometer a navyše po peknej širokej lesnej ceste. Stále sa ide mierne do kopca, no o pár zákrut sa konečne vynoríme z lesa pri Chate na Kľačianskej Magure. Chata je na otvorenom priestranstve a výhľad na Turiec je skutočne parádny! Zaberáme miesta pri stole na terase a dávame si obednú prestávku.

            Prestávka sa nám mierne natiahla na viac než hodinovú, ale tak čo, keď tam bolo tak dobre a nikam sa neponáhľame! Oblaky medzitým zredli, takže už aj búrky sú zažehnané, aspoň na chvíľu. Niečo po 14:00 konečne balíme piknik a vyrážame po zelenej smer Turčianske Kľačany.

Výhľad od chaty. Škoda toho oparu.

            Chodník veľmi rýchlo začne prudko klesať. Akonáhle je možnosť pokračovať po širšej ceste nie tak prudko, odbočujeme z chodníka a prechádzame metre navyše, no ide sa tu jednoznačne lepšie. Takýchto odbočiek vyskúšame viacero. Oficiálna značka ide strmo priamo nadol a pri takomto zostupe kolená rýchlo začínajú plakať. Radšej nachodíme aj kilometer možno 2 navyše, no bez ujmy na kolenách.

            Posledný úsek od smerníka Repištská dolina, prístrešok sa už držíme poctivo značky. Kopec je tu menej prudký a rýchlo zbehneme až na lúku nad dedinou. Za ňou vychádzame na asfalt medzi prvé domy a čaká nás prechod celými Turčianskymi Kľačanmi a cez 2 mosty cez Váh až na nákladnú stanicu vo Vrútkach, kde túru ukončíme.     

            Výstup na Chatu na Kľačianskej Magure z Lipovca je jednoduchý a má iba zopár strmých častí. Väčšina cesty je v pohode kopček, prípadne rovinka a na trase sa nachádza niekoľko pekných vyhliadkových miest. Zostup po zelenej je už o niečo horší, kolená dostanú zabrať, no za to je to rýchla cesta nadol. Celá trasa je pekná a dá sa bez problémov zvládnuť za pol dňa, pokiaľ je vaše tempo v súlade s časmi na smerníkoch. Na chate majú super kapustnicu, ktorú si užijete s parádnym výhľadom na Turiec.   

Viac z Malej Fatry a Stredného Slovenska

Na Stoh z Kraľovian - Žobrák, Stoh a dolina Bystrička

Výstup: 8.7.2021
Náročnosť: náročná dlhá celodenná túra s prevýšením 1400 m

Stoh. Ak existuje nejaký kopec, kde som si povedala, že už nikdy neprídem, je to práve tento. Vyzerá ako veľká zelená kopa a výstup naň je neskutočne protivne strmý z každej strany, ale aspoň výhľad z vrcholu je krásny. Výstup naň som predtým absolvovala 2x, no oba razy po červenej hrebeňovke v smere od Poludňového Grúňa. Keďže som si dala za výzvu prejsť všetky značkované chodníky v Malej Fatre, musela som tento protivne hnusný strmý výstup podstúpiť ešte raz, tentoraz z Kraľovian. Našťastie, ak si odmyslím nadávky pri každom kroku, prostredie v okolí chodníka bolo naozaj úžasné, počasie nám vyšlo a som rada, že som tento výstup absolvovala.

7:30 vystupujeme s bratom z vlaku v Kraľovanoch. Už teraz je vonku poriadne teplo, musíme vyraziť, aby sme počas najväčšej obednej horúčavy už boli hore. Hádžeme batohy na plecia a vychádzame zo stanice nájsť začiatok zelenej značky. Smerník je hneď vonku a nasledujeme šípku doprava popri budove stanice. Kúsok ďalej vchádzame dole do podchodu, aby sme prešli cez koľajnice a na jeho druhom konci začína štrkovitá cesta.

Prechádzame ďalej ešte kúsok popri trati, no potom zahneme vpravo a začíname stúpať. Dnes je to prevýšenie cca 1400 m len hore, takže sa poriadne zapotíme. Značka nás vedie po lúke do kopca a za nami sa ukazuje výhľad na Kopu, Kraľovany a meander Váhu. Počasie je dnes naozaj krásne, snáď to vydrží bez búrky.

Po chvíľke lúka skončí a vchádzame do lesa. Aj tu je široká štrkovitá cesta, ktorá neustále stúpa nahor. Les okolo nás je celkom hustý, ale prechádzame aj cez pár vyrúbaných miest. Občas sa stúpa prudko, občas ešte prudšie, len pár metrov sa ide po rovinke. Na miestach s výhľadmi robíme aj prvé fotky a poctivo umierame ďalej do kopca.

Lesná zvážnica z Kraľovian až skoro pod Žobrák,

Až tesne pod Žobrák je cesta úplne rovnaká, len zo širokej zvážnice je úzky chodníček. Ani medvede sme nevideli a začína to byť monotónne. Keď obchádzame Suchý vrch, tešíme sa, že aspoň chvíľku je dlhšia rovinka. Smiech nás rýchlo prejde, pretože nás čaká extra strmý výstup na Žobráka. Ide sa miestami okrajom lesa popri skalách, a teda jeden záverečný úsek sa vlečiem štýlom 10 krokov, pauza. Keďže je tu okraj lesa, naskytajú sa nám aj pekné výhľady, takže si výstup spríjemňujem pozeraním na okolité vrchy v Malej Fatre.

Prvé výhľady ešte pred Žobrákom.

Keď konečne vyleziem na Žobráka, takmer vypľujem dušu. Je čas na prvú dlhšiu prestávku. Už teraz sa vlečieme takmer 2,5 hodiny, čoskoro by sme mali byť na Stohu, no ten je podľa mapy ešte riadny kus pred nami. Vyťahujeme chleby s klobásou a zásoby cukru v podobe kyslých žížal a dopĺňame energiu na ďalší výstup.

O 20 minút neskôr balíme piknik a s novým odhodlaním sa vyberáme pokoriť vrchol Stohu. Zo Žobráku mierne klesneme a ocitáme sa na lúke s porastom čučoriedok. Len náš chodník je vidieť. O chvíľku sa pred nami zjaví náš dnešný cieľ, ale vidíme, že nás ešte čaká slušná porcia výškových metrov.

Za Žobrákom sa ukazuje náš dnešný cieľ. Je to však stále ďaleko.

Po lúke sa spočiatku stúpa mierne, no sklon svahu sa zvyšuje, čo spolu so zvyšujúcou sa okolitou teplotou spôsobuje postup vpred slimačím tempom. Vlečiem sa z nohy na nohu, a keď sa dostanem pod vrchol na úplne najstrmšie miesto, nedávam ani tých 10 krokov bez prestávky. Zdá sa mi, že sa ide priam kolmo nahor. Viem, že s každým krokom sa blížim k cieľu, tak pokračujem. Brat mi dávno utiekol, tipujem, že je dávno hore, musím sa tam nejako dotrepať tiež.

Lúka pod Stohom, v strede Žobrák.

Výhoda Stohu je, že nikdy neviete, kedy ste hore a milo vás to prekvapí. Ako aj mňa teraz. Zrazu, keď som si myslela, že ma čaká ešte ďalších 500 m, sa predo mnou z čista-jasna objavil vrcholový smerník. Anoooo! Dala som to! Snažím sa chytiť dych a popri tom pozerám na hodinky, zisťujem, že som sa sem vliekla 4 hodiny. Nevadí, zvládla som to a už si tento výstup nemusím zopakovať.

Konečne hore!

V neďalekej kosodrevine nájdem brata ako si pochutnáva na chlebe so šunkou a pripojím sa k nemu. Sedíme, obedujeme a užívame si výhľad. Spravíme tiež nejaké fotky a obednú pauzu zabalíme o cca 40 minút.

Keďže nemáme dosť a na búrku to nevyzerá, rozhodli sme sa predĺžiť si trasu a prejsť ešte Stohovú skratku. Prudko po suťovom a hlinenom chodníku klesáme po červenej značke po Chrbát Stohu. Tesne pred smerníkom sa vnárame do lesa z nízkych husto rastúcich kríkov a naše kolená zo zostupu plačú.

Veľký Rozsutec zo Stohu.

Pri smerníku si dáme kratučkú prestávku na vodu a pokračujeme po žltej značke ďalej. Značka prechádza úbočím Stohu až do sedla Medziholie. Ide o uzučký chodník, ktorý striedavo stúpa, klesá, drží sa vrstevnice a ide okrajom lesa. Miestami traverzuje poriadne strmý svah, kde by v prípade pádu človek skončil až v Terchovej. Do toho treba preskakovať korene stromov a väčšie kamene trčiace z chodníka, nedivím sa, že je táto trasa v zime zavretá, musí to tu byť riadne nebezpečné. Skoro pristúpime jednu vretenicu, no našťastie ju zbadám tak, že stihnem zastaviť.

Tesne nad Medziholím sa žltá spája s červenou hrebeňovkou v hustom ihličnatom lese a ostáva zbehnúť posledných 250 m na najznámejšiu turistickú križovatku v Malej Fatre. V sedle vidíme prichádzať ľudí zo všetkých smerov a dáme si krátku prestávku s výhľadom na Veľký Rozsutec.

Nasleduje krátky prechod po modrej značke lemovanej riedko rastúcimi stromami do sedla Osnice. Spravíme ešte zopár fotiek Veľkého Rozsutca a hľadáme vo vysokej tráve niekde náznak zeleného chodníka. Voľky-nevoľky vchádzame do trávy po kolená a smerujeme do doliny Bystrička. Lúka o cca 400 m skončí a v lese je chodník podstatne lepšie viditeľný.

Klesáme stále nižšie, lesné časti sa striedajú s lúčnymi plnými žihľavy. Ide sa poriadne strmo nadol a na štrkovo-hlinenom chodníku sa poriadne šmýka, preto postupujeme pomaly a opatrne. V lesných častiach je okolo nás priam more rastúceho medvedieho cesnaku. Posledný lúčny otvorený úsek je však totálne zle značený.

Vyjdeme z lesa a značky ani chodníka nikde. Vyberáme mapu, GPS signál taktiež nikde. Hľadáme a skúšame všetky náznaky chodníkov v okolí a vieme, že musíme prejsť cez potok, tak postupne schádzame k nemu nižšie.

Po približne 15 minútach blúdenia a nachodení kopy metrov navyše konečne nachádzame značku a prekračujeme potok. Bolo treba ísť okrajom lesa až k nemu strmo dole zrejme... ale to sa už nedozvieme. Značka lemuje potok ešte najbližší kilometer, keď vystriedame hustý les a predieranie morom lopúchov rastúcich po pás.

Za lopúchmi konečne vylezieme na krásnu širokú cestu, ktorá nás spoľahlivo dovedie až k ústiu doliny Bystrička. Už sa ani zďaleka neklesá tak prudko ako pod Medziholím a cesta prechádza naozaj peknou tiesňavou lemovanou vysokými bralami. Táto dolina je naozaj pekná a po ceste sa kráča parádne.

Asfaltka v doline Bystrička

Míňame zopár chatiek a dávame si menší kúpeľ v potoku, pretože okolitá teplota atakuje 35°C v tieni. Ku smerníku je to priam nekonečná cesta. Našťastie čoskoro obchádzame aj kameňolom a už nás čaká posledný kilometer po hlavnú cestu. Po tej prechádzame na stanicu Kraľovany – zastávka, kde túru ukončíme.

Výstup na Stoh je poriadne strmý a dobrá kondička je viac-menej nutnosťou na jeho úspešné zvládnutie. Ponúka však krásne výhľady na všetky strany. Ak si chcete túru predĺžiť, v lete môžete prejsť do sedla Medziholie po žltej Stohovej skratke. Zostup dolinou Bystrička je spočiatku taktiež riadne strmý a niektoré úseky by bolo vysekať od trávy, či preznačiť. Záverečná cesta tiesňavou je naozaj pekná a oplatí sa navštíviť. Je možné, že v celej doline nestretnete jediného turisti, presne ako my, no to jej na kráse vôbec neuberá, práve naopak. Ak chcete poriadnu makačku a výzvu, výstup z Kraľovian na Stoh je presne pre vás!

Viac z Malej Fatry a Stredného Slovenska

Fačkov, Kľak a Rajecká Lesná

Výstup: 10.4.2021

Už sme viac než mesiac poctivo zavretí v okrese. Nedá sa ísť do obchodov, ani s kamarátmi na kávu, či do kina, ostáva nám jedine tá turistika. Preto každý deň poctivo pozerám najnovšie aktualizácie predpovede počasia, aby som si mohla naplánovať najbližší výstup na kopec. Na tento víkend sa v sobotu ukazuje parádne jasná obloha, ktorú treba využiť. Keďže má byť skutočne krásne, treba vybrať aj poriadny výhľadový kopec, preto sa nečudujte, že náš najbližší cieľ bol malofatranský Kľak (presne ten, kam chodia úplne všetci).

Vyrážame z domu okolo 6:30 smer Rajecká Lesná, kde pri kostole necháme auto. Ďalej do Fačkova pokračujeme autobusom a k autu sa poobede vrátime pešo. Zvyšok skupiny nás už v spomínanom autobuse čaká a o pár minút už v počte 4 ks vyrážame po modrej z dediny Fačkov. Najkratší výstup na Kľak je z Fačkovského sedla, ale tak som už išla 4-krát a chce to konečne zmenu.

Modrá značka nás vedie dedinou, a tak máme na rozcvičku 1 km po asfalte. Nad hlavami máme sľubovanú modrú oblohu a je celkom teplo. Opúšťame civilizáciu a popri jednej malej farme vchádzame do doliny. Stále sa ide po širokej ceste, okolo nás je les a zopár lúk. Počasie je dnes skutočne exkluzívne, až na ten vietor... Fúka relatívne silno, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Náš cieľ bolo vidno už z Fačkova.

Po ďalšom kilometri sa blížime ku smerníku Suchá dolina. Tu opúšťame peknú cestu, pretože modrá značka pokračuje strmo hore do svahu. Tempo je oproti doterajšiemu polovičné a pomaly šliapeme hore po totálne zablatenom chodníku. Ja s bratom ideme rýchlejšie a odtrhneme sa od zvyšku skupiny. Zdolávame niekoľko serpentín, ktoré sú skvelé, pretože znižujú sklon svahu a vďaka tomu môžeme kopec takmer vybehnúť. Stále sa ide lesom, kde-tu prechádzame po malom snehovom poli alebo preliezame padnuté stromy.

Predposledná serpentína prechádza cez rúbanisko, tu je tá prekážková dráha zo spadnutých stromov o niečo horšia, ale bez problémov ju zvládneme. Po nej vyliezame na akúsi lesnú cestu a čakáme na zvyšok skupiny. Popritom vyberáme mapu a zisťujeme, že čoskoro nám pekné pohodové stúpanie skončí.

O pár minút pokračujeme všetci v ceste, prechádzame poslednú zákrutu a pred nami sa ukáže záverečný strmák až do sedla Malého Kľaku. Prvý dojem je skutočne zlý. Kopec predo mnou je strašne prudký a ani nevidieť jeho koniec. Kladiem nohu pred nohu a naberám výškové metre. Po cca 20 minútach vyliezam na čistinke a stúpanie nemá konca-kraja! Stále rovnako prudké, teraz navyše po mokrom snehu, do ktorého sa fajnovo zabáram. Aspoň sa môžem obzerať na výhľady za sebou...

Strmák pred sedlom Malého Kľaku. Na fotke to tak nevyzerá, ale bolo to skutočne zlé.

Na hornom okraji čistinky opäť vchádzame do lesa a... Divné! Už sa nejde do kopca! Chodník ma vedie po úbočí Malého Kľaku, no idylka netrvá dlho. Musím vyliezť posledné metre až ku smerníku v sedle. Brat ma tu už čaká a vyťahujeme desiatu. Čakáme zas na zvyšok skupiny a tentoraz máme pred nimi väčší náskok. Po 15 minútach, keď sa konečne objavia, my sme už slušne premrznutí.

Dohodneme sa, že najbližšie čakáme až na vrchole a padáme preč. Zase stúpame, ale už nie tak strašne ako do sedla. Obchádzame niekoľko snehových závejov a niekoľko skál. Ide sa okrajom lesa, takže by som sa aj mohla po ceste pozerať na výhľad na Rajeckú dolinu, no čoraz silnejší vietor ma núti makať čo najrýchlejšie ďalej.

Modrá značka obchádza Kľak zospodu a napája sa na červenú hrebeňovku Malej Fatry. Táto obchádzka je priam... samovražedná. Chodník nám z ničoho nič zmizne a pred nami je len strmý zasnežený svah, ktorý musíme nejako traverzom prejsť. Prepočítavame pomaly každý krok a modlíme sa, aby sme sa nezosypali aj so snehom. Zvyšok skupiny nás dobehne a všetci 4 sa snažíme neprizabiť. Teraz, keď sa zaborím do snehu, je to priam vykúpenie, pretože viem, že nespadnem. To, čo sme mali prejsť za 20 minút, ideme minimálne polhodiny. Na opačnom konci svahu stromy zhustnú a už to nie je až také zlé.

Zvyšných 100 m ku smerníku Pod Kľakom nejako prežijeme a odtiaľto už ide parádne vyšliapaný chodník strmo hore až na vrchol. Sneh sa na slnku topí a mieša sa s blatom. Vzniknutá snehovo-blatová kaša je to najšmykľavejšie, čo môže turisti v horách stretnúť. Cestou hore to ešte ako-tak išlo, no dole to bude vtipné...

Po 3 hodinách výstupu obchádzame posledné stromy a pred nami sa ukáže veľký vrcholový kríž. Klasika, fučí tu priam neskutočne. Asi na 10 minút máme súkromný Kľak. To sa často nestáva! Je sobota a k tomu pekne, no sme tu sami! Potom prídu 2 turisti, no stále je to priam zázrak, väčšinou je to tu podobne ako v Auparku v piatok poobede bez lockdownu...  Nájdeme si pekné závetrie v kríkoch a vyberáme obed. Potom sa pofotíme na vrchole, zbalíme batohy a je čas sa pobrať ďalej. Máme dnes ešte dlhú trasu pred sebou.

Výhľad z Kľaku vždy stojí za to.

Vrátime sa ku smerníku Pod Kľakom a necháme sa viesť červenou značkou. „Uríčanské“ sedlo (takto to bolo na smerníku...) je písané 45 minút. Značka ide väčšinou okrajom lesa, občas zájde nižšie, občas si musíme nejaký menší kopček vyliezť, no celkovo je táto časť túry pohodlná.

Obchádzame aj niekoľko skál a pri jednej sa oplatí spraviť si menšiu zachádzku a vyliezť na ňu. Naskytol sa nám priam dokonalý pohľad na Kľak a okolité vrchy a doliny. V pozadí sa črtajú dokonca Tatry, dnes je viditeľnosť perfektná!

Z jednej skaly bol dokonalý pohľad na Kľak.

Rovnakým štýlom chodník pokračuje až na vrchol Ostrá skala. Do Vríčanského sedla je to ešte 30 minút, takže údaj na smerníku Pod Kľakom bol celý chybný. Spravíme si zachádzku aj na túto skalu. Výhľad je stále perfektný, ale Kľak už nevidieť. Pofotíme sa a už naozaj by sme do toho sedla mohli prísť...

Do Vríčanského sedla musíme zostúpiť niekoľko svahov. Snehovo-blatová kaša je tu všadeprítomná a teda, máme čo robiť, aby sme nešli dolu po zadku. Vlečieme sa z nohy na nohu a kolená dostávajú slušne zabrať. Zostup je priam nekonečný. Keď konečne zbadáme smerník v sedle, takmer oslavujeme.

V sedle je čistinka a aj zopár lavičiek. Fotíme rastúci šafran, dojedáme posledné klobásy a zakecáme sa na takmer 45 minút. Ja chcem pokračovať ďalej až do sedla pod Úplazom, ale som prehlasovaná. Zvyšok skupiny rozhodol, že sa ide dole do Rajeckej Lesnej už tu.

Darth Vader pozdravuje z Vríčanského sedla.

            Prepíname z červenej značky na žltú a nasleduje zase nekonečný zostup po blate do Rajecko-lesnianskej doliny. Občas klesáme strmo nadol, občas sa ide po rovinke a musíme preskočiť aj jeden potok. Záverečný úsek ku modrej značke vedúcej dolinou je už rovina po širokej ceste.

Pri smerníku Široká sa napojíme na asfaltku, ktorá prechádza takmer celou dolinou a nasledujú mučivé 4 km po asfalte až do stredu dediny, kde sme ráno nechali auto.

Celá túra nám trvala 7:30 h a prešli sme 20 km. Výhľady z Kľaku a zo skál pri hrebeňovej červenej značke boli priam neskutočné! Výstup na Kľak z Fačkova bol slušne strmý a posledný úsek po zasneženom svahu bol priam o život. Tak či onak, túra to bola nádherná, počasie vyšlo presne podľa predpovede a užili sme si fakt skvostný deň na horách v rámci okresu Žilina!

Stará dolina, Malý Kriváň a Suchý

Výstup: 5.4.2021

Bolo to už dávno, naposledy v piatok, čo sme absolvovali hmlovo-daždivý výstup na Malý Rozsutec a Osnicu. Na Veľkonočný pondelok konečne všetky moje obľúbené stránky s predpoveďou počasia sľubovali slniečko. Chcelo to už konečne nejakú turistiku v rámci okresu, pri ktorej by sme mali aj nejaký poriadny výhľad, preto padlo rozhodnutie preliezť druhú časť hrebeňa Malej Fatry. Začali sme presne tak ako naposledy...

Klasika, 7:15 vystupujeme v počte 2 ks z autobusu pri dolnej stanici lanovky do Snilovského sedla. Dnes máme nad hlavami jasnú modrú oblohu, ktorá má ešte zopár hodín vydržať, až poobede majú prísť oblaky a celý najbližší týždeň bude zase snežiť. Zima sa tento rok nie a nie vzdať svojej nadvlády nad našou krajinou. Hneď nasadíme rýchle tempo, pretože je síce pekne, ale aj poriadne chladno. Zbehneme asi 300 m nižšie po asfaltke a pred nami je prvý dnešný smerník s názvom Stará dolina.

Pokračujeme po lesnej ceste, na ktorej je pár centimetrov snehu a hneď vylezieme menší kopec. Po ňom stúpame oveľa miernejšie ďalej, chvíľkami sa ide aj po rovinke. Stále ideme v lese, len na pár úsekoch máme z jednej strany rúbanisko a zbadáme aj stádo srniek. Snáď to budú jediné zvieratá, ktoré dnes stretneme, po medveďoch netúži nikto...

Ideme stále rovnako, párkrát prechádzame vyschnuté koryto potoka a po 45 minútach prichádzame na križovatku, kde som už kedysi dávno blúdila. Teraz už presne vieme, že treba zabočiť vpravo rovno hore do svahu. Po prvých prudkých metroch sa chodník stáča a nasleduje niekoľko serpentín. Po nich konečne vychádzame z lesa na čistinku, ktorá je poriadne strmá, no ukazujú sa nám prvé výhľady na Veľký a Malý Rozsutec. Tu už je aj snehu podstatne viac, navyše sa topí, takže sa často zaboríme po kolená. Les na hornom okraji čistinky je priam vykúpenie, hoci vieme, že na hrebeni bude makačka pokračovať.

Veľký a Malý Rozsutec a časť hrebeňa Malej Fatry.

Ešte chvíľku stúpame lesom, až vylezieme v pásme kosodreviny. Okolo nás je len zopár poriadne zasnežených stromčekov a držíme sa stôp turistov, ktorí tadiaľto išli pred nami. Počasie je stále krásne, no zdvihol sa poriadny vietor. Občas musíme zastaviť a prečkať jeho poryvy, ktoré nám do očí ženú sypký sneh. Takto vysoko sa už netopí, čo je na jednej strane fajn, pretože sa už nezabárame, no na druhej strane mať ho v očiach nie je bohviečo.

Sledujeme zimné tyčové značenie, ktoré nás spoľahlivo dovedie až na modrú značku vedúcu na Chrapáky. Sedlo za Kraviarskym dnes poctivo obchádzame. Ku smerníku to už naozaj netrvá dlho, no neustály vietor nás spomaľuje. Fučí naozaj poriadne, odhadujem rýchlosť tak 50 km/h a v nárazoch viac. Na Chrapákoch nestojíme, chceme už byť na hrebeni. Brat ide rýchlejšie, ja sa musím každú chvíľu otáčať chrbtom vetru, aby som prečkala jeho náraz a v očiach tak nemala sneh. Poryvy sú poriadne a tesne pod sedlom Bublen už nevidím absolútne nič. Mením taktiku, už ani otáčať sa nemá zmysel, len s privretými očami bojujem s vetrom a snehom letiacim proti mne.

Konečne dorazím do sedla, no boj ani zďaleka nekončí. V sedle vždy fučí najviac a dnes sa to len potvrdzuje. Nájdem brata schovaného sa kosodrevinou a hneď pokračujeme ďalej čo najrýchlejšie preč. Nasleduje asi 1 km po hrebeni. Sneh je vyfúkaný až na ľadový podklad, takže sa nezabárame a kráča sa fajn. Len keby ten sprostý vietor nebol... Už nie je až taký silný ako v Bublene, ale stále nás ide mierne odfúknuť.

Tesne pred začiatkom stúpania na Malý Kriváň nejakým zázrakom strácame zimné značenie a ocitáme sa uprostred kosodreviny. Chvíľku blúdime, občas mierne zapadneme, no vieme, že musíme ísť smerom ku kopcu, tak nakoniec správnu cestu nájdeme. Začneme s výstupom a zrazu... Jéééj, nefučí! Fakt! Vietor ustal, zrejme nás pred ním chráni Malý Kriváň, tak konečne môžeme aj zastaviť, užiť si výhľady, ktoré sú dnes skutočne parádne a spraviť zopár fotiek.

Dnes tie výhľady stoja za to! 

Pomaly kráčame ďalej, občas musíme pri hľadaní chodníka improvizovať a prechádzame po „parádnych“ potenciálnych lavínových svahoch. Našťastie sa nám žiadnu lavínu spustiť nepodarí a vyliezame na kopec pred Malým Kriváňom. Tu už zase fučí priam neskutočne a do toho pribúdajú oblaky. Asi nám pekné počasie skončilo... Aj tak sme mali dnes najviac slnka zo všetkých okresových túr.

Na vrchol Malého Kriváňa musíme zdolať ešte niekoľko menších kopcov a zdá sa mi, že sa vôbec nepribližujeme. Toto je presne jeden z tých nekonečných kopcov. Prechádzame po tesnom okraji hrebeňa, pretože iný chodník nevidíme a podarí sa nám nespadnúť. To by sme sa zastavili asi až v Žiline... Prejde ešte mučivých 20 minút a pred nami sa ukáže smerník Malý Kriváň. Tak sme sem predsa len došli!

Na vrchole v bivakovacom závetrí postavenom z kameňov si dávame chvíľku oddych a vyťahujeme chleba s paštikou. Obloha sa už na 100% zatiahla, no zatiaľ ide o vysokú oblačnosť, takže výhľad ohrozený nie je. Nesedíme dlho, pocitová teplota je hlboko pod nulou a my vychystaní na jarnú turistiku... Slušne mrzneme.

Zbalíme ruksaky a pokračujeme bojovať s vetrom. Do sedla Priehyb je písané 30 minút, no my to aj napriek pár závejom zbehneme za 15. Za sedlom sa chodník kľukatí v kosodrevine a mierne stúpa až na Stratenec. Tu sa smejeme, že tento kopec presne vystihuje nás študentov, keď po absolvovaní online výuky prídeme do praxe. Budeme stratení. Vietor opäť mierne ustal, tak si môžeme dovoliť zastaviť a spraviť fotky bez zamrznutia.

Stratenec - super názov!

Kosodrevinou šliapeme aj ďalej až po záverečný krátky výstup na Biele skaly. Tu sa ide zopár úsekov po skale hore. Vietor už nefúka takmer vôbec, dokonca aj oblaky niekam zmizli a sneh na skalách sa rýchlo začal topiť. Toto je celkom vtipné... mokrý sneh na skale, to je ideálna šmykľavka! Bez ujmy na zdraví (možno len na tom psychickom, po 258. raze, čo sa mi noha skĺzla nižšie, som už naozaj nadávala...) dôjdeme až k vrcholovej tabuľke a opäť dávame kratučkú prestávku na fotky.

Z Bielych skál zliezame nazad do kosodreviny a už nás dnes čaká len Suchý. Na ten dorazíme rýchlo, pretože nás ženie vpred motivácia v podobe kapustnice na Chate pod Suchým. Na vrchole konštatujeme: „Hm, dlho nefučalo...“ (už nás zase ide odfúknuť...) Tak len rýchlo spravíme zopár fotiek a naše kolienka sa už neskutočne tešia na najbližší úsek: zostup na Príslop pod Suchým.

Hrebeň Malej Fatry s dominantným Malým Kriváňom.

Začíname zostupovať a teda, skutočne sa vlečieme. Sneh je neskutočne šmykľavý a tento úsek si právom vyslúžil miesto medzi najstrmšími kopcami Slovenska. Pomaličky krok za krokom schádzame čoraz nižšie a nižšie. Občas to vyzerá tak, že ďalej sa ide po zadku, ale zakaždým sa nám podarí pád ustáť. Asi v polovici cesty kosodrevinu nahradil les a sklon svahu sa mierne znížil. Aj tak sme neskutočne šťastní, keď sa vynoríme na čistinke so smerníkom Príslop pod Suchým. Ako sme stratili nadmorskú výšku, poriadne sa oteplilo. Zvyšný časť cesty až na Chatu pod Suchým ideme po blate.

Ide sa lesom viac-menej po rovinke, len občas je tu nejaký krátky kopček hore alebo dole. Až pri smerníku Javorina nás čaká dlhší zostup po zjazdovke až ku chate. Na blate sa šmýka pomaly viac než na snehu a kopec je poriadne prudký. Schádzame po serpentínach a bez blatového kúpeľa dorazíme na chatu.

Je čas na obed. Padne fazuľovica s bryndzovými haluškami na terase pred chatou. Sedíme a oddychujeme asi polhodinu. Hoci sa nám vôbec nechce, cesta dolu bude ešte dlhá. Zbalíme batohy a vyrážame smer Varín. Tesne pod chatou odbočíme do lesa na žltú značku. Zostúpime kúsok nižšie a potom ideme dlho úbočiami okolitých kopcov až do sedla Brestov. Na jednom mieste bol les vyrúbaný a ukázal sa nám naozaj pekný pohľad na Žilinu.

Žilina fotená nad sedlom Brestov, škoda toho oparu...

V sedle Brestov prepíname zo žltej na zelenú a čaká nás občas poriadne strmý zablatený zostup (aj na ten blatový kúpeľ dôjde... touto cestou už viackrát nepôjdem) až na cyklotrasu vedúcu do Varína. Táto ide spoločne s našou zelenou značkou najskôr po lesnej ceste a potom po asfaltke. Posledných 5 km nahadzujeme tempo 10:30/km, takmer nám z toho asfaltu umrú nohy, no poctivo to dobojujeme cez polovicu Varína až do stredu dediny na zastávku autobusu.

Celkovo nám to dnes trvalo 8:30 h a prešli sme 22 km. Až na ten vietor v okolí Bublenu a na Malom Kriváni to bola perfektá túra! Hrebeň Malej Fatry ponúka naozaj skvostné výhľady a táto dnešná časť nie je ani tak extra fyzicky náročná (pokiaľ ideme lanovkou, výstup zdola až na hrebeň z toho už náročnú túru urobí), len je celkom dlhá. Tak či onak, dnes to bol skutočne krásny deň na horách v rámci okresu!

Malý Rozsutec a Osnica

 Výstup: 2.4.2021

 Ani na prelome marca a apríla sa situácia ohľadom epidémie vo svete a na Slovensku nevyvíja úplne priaznivo, preto nám neostáva nič iné, než ostať poctivo doma v okrese Žilina a vybrať si na najbližšiu túru nejaký miestny kopec. Na piatok, prvý sviatočný veľkonočný deň, sa ukazuje relatívne pekné počasie, tak to chcelo vyliezť niekam, kde bude fajn výhľad. Rozhodnutie padlo na Malý Rozsutec, keďže na Veľkom som bola vo februári a pre tento rok mi Malý chýbal ešte do zbierky. Podľa predpovede malo byť ráno zamračené a okolo 11-tej by sa malo vyčasiť. Plán nebol fixne daný, uvažovali sme aj nad výstupom na Osnicu v prípade, že budeme mať veľa času a počasie bude naozaj pekné. Dopadlo to tak, ako to dopadlo...

Niečo pred 9:00 vystupujeme z autobusu na parkovisku v Štefanovej. Nad hlavami máme sivú masu oblakov, z ktorej mrholí. Vyťahujeme teda nepremokavé bundy a začíname kráčať. Nahadzujeme celkom rýchle tempo, lebo okrem dažďa je aj riadna zima. Prvé metre vedú po ceste okolo rôznych penziónov a chatiek, no rýchlo opúšťame civilizáciu a strácame sa v lese. Chodník je značený žltou farbou a na niektorých miestach je spevnený železnými doskami tvoriacimi schody. Nebyť tých, asi mokré skaly spolu s blatom by boli celkom slušná šmykľavka.

Prejdeme jednu serpentínu a vychádzame po necelých 20 minútach chôdze na lúke v sedle Vrchpodžiar. Naskytá sa nám pohľad na spodnú časť Veľkého Rozsutca, ale to nie je dostatočne zaujímavé na to, aby sme tu stáli dlhšie. Preto bez prestávky zbehneme dolu ku kolibe Podžiar, kde vyzliekame bundy, pretože prestalo pršať. Odtiaľto prepíname zo žltej značky na modrú a čaká nás prechod cez Horné Diery.

Spočiatku ideme stále lesom. Prejdeme pár železných mostíkov cez potok a dorazíme k prvým rebríkom. Po skalách a blate sa ide vtipne... Máme čo robiť, aby sme sa nestrieskali do potoka. Najhoršie úseky sú po veľkých skalách, ktoré sú istené oceľovými lanami, tu sa šmýka dvojnásobne. Na rebríkoch, ktoré sú po daždi poriadne mokré, je to tiež poriadna zábava! Do toho, ako sa topí sneh, potok je slušne rozvodnený, tak pri pár prechodoch ponad vodopád máme sprchu grátis.

Cez Horné Diery po kovových rebríkoch.

Stúpame vyššie a vyššie, občas lesom po blate, občas okolo potoka, prípade z jedného jeho brehu na druhý a dorazíme ku smerníku Pod Pálenicou. Chceme si spraviť pauzu na desiatu, ale pri smerníku sú už všetky pekné miesta na sedenie obsadené jednou turistickou skupinou, tak len s nimi prehodíme zopár slov a poberieme sa k nasledujúcemu smerníku.

Pod Tesnou Rizňou nie je ďaleko. Odpája sa tu zelená značka, ktorá obchádza túto najvrchnejšiu časť Jánošíkových Dier a na križovatke nachádzame zvalený strom, ktorý nám poslúži ako lavička. Vyťahujeme prvé rožky so šunkou, lebo veď treba odľahčiť batoh! Nad hlavami nám spoza mrakov presvitá slnko  a tešíme sa, že zatiaľ predpoveď počasia vychádza. Takýmto štýlom kým vylezieme hore, bude pekne.

Po pauze pokračujeme smer sedlo Medzirozsutce. Stúpame ďalej, ale kopec nie je nejako extra prudký. Preliezame posledné rebríky a ocitáme sa v záverečnom úseku pred sedlom, ktorý vedie cez hustý ihličnatý les. Tu už ideme takmer celý čas po udupanom mokrom snehu. Na chodníku je sneh relatívne tvrdý, ale akonáhle človek stúpi pár centimetrov vedľa, preborí sa po kolená. Keď sa mi podarí zapadnúť piaty raz, už slušne nadávam, no aj tak vylezieme posledný kopček a sme na lúke pri smerníku Pod Tanečnicou. Malý Rozsutec dokopy nevidieť, schováva sa v hmle a jeho väčší brat je na tom podobne. Iľko to s tým počasím dnes zrejme opäť nezvládol...

Z lúky nasleduje relatívne rovný úsek lesom až do sedla Medzirozsutce, kde by sa nám v prípade pekného počasia ukázal výhľad až na Tatry, no dnes nevidieť okrem sivej masy oblakov nič. Nezastavujeme, chceme vyliezť čím skôr hore. Chodník pokračuje po lúkach, kde-tu sa nachádza zopár ihličnatých stromov. Na niektorých úsekoch sa zabárame po členky do blata, na iných úsekoch zas do snehu a spoločnosť nám robí niekoľko málo fialových kvetov šafranu.

Tesne pod Malým Rozsutcom sa červená značka, po ktorej ideme od sedla, odpája smerom na Zázrivú a my pokračujeme po zelenej do poriadne strmého kopca v lese. Tu už je viac snehu a ľadu ako blata, zišli by sa aj mačky, ktoré sme nechali, samozrejme, doma, lebo veď jar je tu... Bez ujmy na zdraví dorazíme ku najzaujímavejšiemu úseku celej túry. Ide sa po skalách a po celý čas je to tu istené reťazami. V hornej časti sa nachádza aj zopár kramlí. Skaly sú stále mokré, takže výstup je nebezpečnejší ako za sucha, no to nám nebráni liezť ďalej. Na konci prelezieme jednu skalnú štrbinu a sme hore. Posledných cca 300 m na vrchol ideme lesom a prelezieme ešte zopár menších skalných úsekov, no tieto sú už bez reťazí.

Reťaze na Malom Rozsutci.

Vrchol Malého Rozsutca je v hmle. Aj vidíme ako sa oblaky valia a občas sa nám na pár sekúnd ukáže výhľad a celí šťastní kričíme: „Jéééj, Zázrivá! Asi na 5 sekúnd!“ Sedíme na vrchole pomaly polhodinu, podarí sa nám zažiť aj jedno väčšie okno v hmle a pozorujeme Zázrivú na necelú minútu. Zjeme ďalšie rožky a rozhodneme sa pokračovať ďalej.

Okno v hmle na vrchole Malého Rozsutca.

Rovnakou trasou zlezieme do sedla Medzirozsutce a snažíme sa neprizabiť na reťaziach. Misia je úspešná a s ďalším menším výhľadom, tentoraz na stranu Párnice a Kraľovian, do sedla dorazíme. Keďže sa nám nechce ísť dolu rovnakou trasou aj do Štefanovej, odbočujeme na modrú značku, ktorá obchádza Veľký Rozsutec.

Spočiatku sledujeme stopy v snehu, no tie nás dovedú na slepú ulicu niekde doprostred lesa. Vyberáme mapu a zisťujeme, že sme niekoľko metrov nad značkou, a tak nám neostáva nič iné, než sa pomedzi stromy predrať nižšie. Čo by to bola za turistika bez mimoznačkového „off-roadu“?! Potom už poctivo pokračujeme po chodníku, ktorý občas mierne klesá, občas mierne stúpa, no väčšinou sa drží vrstevnice. Okolo nás je stále les, ale nie až taký hustý, aby sme nevideli hmlu, ktorá si zase zasadla na údolia pod nami. Kráčame asi 40 minút a prichádzame ku sedlu Medziholie.

Medziholie je známe lúkami plnými kvitnúceho šafranu a nesklame ani dnes. Ako sa vynoríme z lesa ešte pod sedlo, sprevádza nás more fialových kvietkov. Spravíme zopár fotiek a celkom nás štve, že okolité kopce sú v hmle. Mohli by to byť naozaj skvostné fotky. Do sedla však teraz nedorazíme, pri smerníku Pod Rozsutcom to strihneme po zelenej rovno do sedla Osnice. Aj keď je počasie nanič, času máme veľa, tak to chceme využiť a vyliezť ešte tento kopec.

Fialové more kvitnúceho šafranu pod sedlom Medziholie.

Chodník je tu blatovo-snehový. Najkrajšie sú momenty, keď sa prepadnete v snehu priamo do blata pod ním. Domov prídeme ako prasiatka, ale tak, čo už.

Zo sedla Osnice začíname stúpať. Spočiatku ešte po lúke, no po asi 400 m mizneme v lese. Tu je ešte kopa snehu a nikto nevie, kadiaľ presne vedie značka. Sledujeme stopy vedúce priamo hore a snažíme sa na mokrom snehu šmýkať čo najmenej. Tento úsek je poriadne strmý a pripomína mi začiatok výstupu na Stoh v smere od Stohového sedla. Kráčame pomaly, ale isto a čoskoro vchádzame do tej nízkej oblačnosti, ktorá vystúpila z údolí vyššie. Nad lesom je zase raz lúčny úsek a dvíha sa vietor. Nevidím vôbec, kam idem, ale keďže je to stále mierne do kopca, usúdim, že ešte tam nie som.

Musím preliezť ešte asi 3 menšie kopce, až konečne zbadám tabuľku označujúcu vrchol. Brat, druhý a jediný ďalší člen skupiny, ma už čaká na vrchole. Sadneme si na trávu do závetria a pozorujeme, ako sa konečne hmla začína trhať. Už vidieť časť Veľkej Fatry a črtajú sa v pozadí aj vrcholky Nízkych Tatier. Tak predsa! Aspoň niečo dnes vidíme!

Aký-taký výhľad z Osnice. 

Posedíme si na vrchole, dojeme posledné rožky a cukríky, spravíme zopár fotiek a je čas na zostup. Vraciame sa rovnakou cestou do sedla Osnice, ale teraz už aspoň vidíme, kam ideme a musím povedať, že sa mi tu skutočne páči! Snehový strmý úsek cez les dávame po zadku a do sedla Osnice je to už len kúsok. Po blatovo-snehovom chodníku prejdeme až na Medziholie, kde si dávame poslednú dnešnú pauzu. Ako prechádzame na našu žilinskú stranu pohoria a schádzame do Štefanovej, opäť kráčame v hmle. Pekne je zjavne len vo vedľajšom okrese Dolný Kubín...

Túru ukončíme relatívne dlhým a na niektorých miestach prudkým úsekom. Chodník je samé blato, do Štefanovej prídem miesto čiernych nohavíc s hnedými. Podarí sa nám to najhoršie blato oklepať, ale aj tak pôjde celé dnešné oblečenie rovno do práčky. Na záver dňa si vychutnáme kapustnicu z výdajného okienka v penzióne tesne pri parkovisku.

Dnes to nebola až taká náročná túra. Keby bolo pekné počasie, z Malého Rozsutca a z Osnice by boli skutočne krásne výhľady. Ale tak, aspoň fialové more šafranu malo svoje čaro a užili sme si pekný deň v prírode v Malej Fatre.