Na Smrekovicu alebo Branisko nie je iba tunel

Výstup: 3.3.2023

Iba Smrekovica štart-cieľ Vyšný Slavkov:

Náročnosť: stredná        Čas: 3:45 h         Vzdialenosť: 10,5 km     Prevýšenie: 645 m

Celá túra štart Vyšný Slavkov, cieľ Richnava:

Náročnosť: vysoká         Čas: 8:30 h         Vzdialenosť: 25,3 km     Prevýšenie: 1335 m

Pohorie Branisko nachádzajúce sa na severovýchode Slovenska je medzi bežnými obyvateľmi známe predovšetkým vďaka neustále nedokončenému diaľničnému tunelu. Kedysi, keď cesta na východ ešte viedla serpentínami cez rovnomenný horský priesmyk, mohli prechádzajúci obdivovať husté lesy, ďaleké výhľady a užívať si krásy krajiny „tam, kde nič nie je.“ Neskôr, keď sa podarilo sprejazdniť miestny úsek D1, drvivá väčšina áut prechádzajúcich touto časťou našej krajiny ani nevie, o čo prichádza.

Branisko má ideálnu polohu oproti Vysokým Tatrám, preto ponúka skvostné pohľady na naše veľhory a na svoje prídu najmä turisti, ktorých do hôr najviac láka ticho, pokoj a veľká vzdialenosť od civilizácie. Dedín v okolí je pomenej, v lesoch nie sú takmer žiadne horské strediská a aj napriek relatívne malej ploche, Branisko dokáže okúzliť asi každého turistu. O tomto fakte som sa s radosťou presvedčila na vlastnej koži.

Najvyšším vrcholom je s výškou 1200 m n.m. Smrekovica. Najkratší a najľahší výstup sa dá absolvovať z dediny Vyšný Slavkov, kam je možné doraziť vlastným autom alebo verejnou dopravou z Popradu, či neďalekých Lipian. Samotnú túru na Smrekovicu je možné upraviť podľa preferencií každého turistu. Ja som zvolila asi najťažší možný variant – prechod celým hrebeňom Braniska až na Sľubicu a zakončenie v Richnave.

Túru zahajujem vo Vyšnom Slavkove pár minút po 9:00. Autobus ma vyloží priamo v strede dediny hneď pri smerníku, kde sa napájam na modrú značku. Prvý kilometer sa držím asfaltovej cesty vedúcej na opačný koniec ku kameňolomu. Takto ráno nestretám veľa miestnych obyvateľov, iba zopár naložených tatroviek sa rúti v zákrutách slušne rýchlo, tak uskakujem čo najďalej, aby ma nezrazili.

V polovici modrej značky míňam odbočku na židovský cintorín a o pár minút neskôr konečne obchádzam kameňolom. Civilizácia končí, najbližšia bude až na sklonku dňa. Pri smerníku vedľa kameňolomu vymieňam modrú farbu za žltú a dám sa po lúke naberať výškové metre.

Spočiatku ma vedie hore svahom poľná cesta. Lenže, tá o kúsok vyššie skončí a musím vyberať mapu, pretože žiadna žltá v okolí nie je. Po tráve stúpam ďalej a nasledujem modrú guličku ukazujúcu moju polohu na Mapy.cz. Výhľady za mnou na Vyšný Slavkov učupený medzi kopčekmi sú celkom pekné, oplatí sa zastaviť na fotku. Trochu ma štve opar, ktorý sa za necelé 2 hodiny, ktoré som presedela v autobuse z Popradu, stihol vytvoriť. Prišla som sem fotiť výhľad na Tatry, tak sa skutočne modlím, aby z toho niečo bolo. Celé Branisko je popretkávané parádnymi foto-miestami, takže sa upokojujem faktom, že ak aj Smrekovica nevyjde, ostatné na trase by mohli.  

Výhľad z lúky nad Vyšným Slavkovom.

Na vrchnom okraji lúky konečne zbadám žltú značku na strome. Ďalej sa, evidentne, pokračuje v lese. Kopec pomaly končí. Doteraz bolo stúpanie celkom strmé, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Nasleduje podstatne jednoduchší úsek až po ďalšiu lúku. Tu je čas na prvú krátku prestávku. Nikde ani živej duše, len ja a zopár medveďov v okolí, o ktorých, chvalabohu, zatiaľ neviem.

Asi 10 minút sedím, vyjedám kyslé cukríky a užívam si výpad ďaleko od domova. V strede lúky idylka končí, pretože nasleduje najhorší strmák z celého dňa. Vlečiem sa skutočne slimačím tempom, znova vchádzam do lesa a o 10 prestávok na chytenie dychu neskôr konečne vychádzam pri smerníku Sedlo nad Hejdovom. Uf, tak tento kopec dal zabrať!

Pri smerníku je pekná čistinka, tak sa na slniečku vydýchavam a zvažujem, či ísť pozrieť vyhliadku o pár metrov vedľa mimo trasy. Nakoniec tento návrh zamietam, opar celkom opadol a chcem byť hore čo najskôr, aby som splnila cieľ o fotení našich veľhôr.

Žltá ďalej pokračuje po lesnej ceste do mierneho kopca. Rovnomerným tempom stúpam čoraz vyššie, až ma zrazu dobehne jeden turista. Ani neviem odkiaľ sa tu vzal. Prehodíme spolu pár slov, vraj ide len po Zelenú skalu, pretože jej návštevu má v nejakej turistickej výzve. Za jej splnenie je odznak. Zaujímavé, o ničom takom som nepočula. Moje jediné odznaky sú z prechodu Cesty SNP. Ako motivácia pre ľudí ísť na hory je to určite super!

Spolu nám cesta ubieha rýchlo a za najbližšou zákrutou sa lúčime. On odbočuje vpravo, ja pokračujem rovno. Stále si držím rovnaké tempo, takto medzi stromami v tieni je chladno, preto sa mi nechce zastavovať a ani spomaľovať. Teším sa na slnkom zaliaty vrchol Smrekovice!

Za ďalšou zákrutou pekná cesta končí a mení sa na lesný chodníček. Zároveň les redne a pribúdajú vyhliadkové miesta. Na jednom musím zastaviť a vyberám foťák. Tatry ako na dlani! Síce, ten opar stále špatí v zábere, no fotky sú aj tak parádne! Zároveň vyberám mapu, aby som zistila koľko mi ešte ostáva na vrchol a moje nadšenie mierne opadne. Ešte skoro 2 kilometre?! Už kráčam 1,5 hodiny. Asi sa ozaj vlečiem... Musím pridať, inak dnešný plán nestihnem.

Vysoké Tatry, pohľad z cesty na Smrekovicu.

Vyhliadkové miesta nateraz skončili. Chodník stúpa celkom strmo hore až po ďalší smerník. Les sa rozostúpil a ukázal sa dokonalý výhľad. Tatry za mnou, Nízke Tatry vedľa skoro celé v opare. Okolo mňa len sneh, mrazivý vzduch, nad hlavou modrá obloha... Dokonalý deň!

Záverečný úsek na vrchol je bludisko pomedzi stromy. Lúka skončila a bola nahradená spleťou nízkych husto rastúcich stromov. Do toho sú niektoré polámané a poriadne spomaľujú môj postup vpred. Občas nasledujem stopy turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, aby som naozaj nepriechodné miesta obišla.

Rúbanisko s výhľadmi pod vrcholom Smrekovice.

Zdolávam posledné výškové metre a s vyplazeným jazykom pred sebou konečne zbadám útulňu Vresovianku. Hurá! Ďalší najvyšší vrchol do zbierky! Z Vyšného Slavkova mi to spolu so všetkými fotkami a pauzami trvalo 2:15 hod. Som v miernom časovom sklze, preto si dovolím iba jednu vrcholovú fotku, ešte jednu výhľadovú a rovno zahajujem zostup. Chcem do obeda doraziť na priesmyk Branisko, kde plánujem dlhšiu prestávku na jedlo.

Výhľad zo Smrekovice.

Zostup začína po modrej značke známej ako Markova skratka. Prostredie je tu naozaj krásne! Chodníček sa kľukatí medzi stromami a nebyť stôp od turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, asi by som správnu cestu netrafila. Rýchlo strácam výšku kúsok pred najbližšou križovatkou stretávam druhých turistov od začiatku dňa. Pozdravíme sa, opýtajú sa ma ako dlho je to odtiaľto na Smrekovicu. Ja odvetím: „Približne 30 minút.“ A tým rozhovor skončí.

Pri najbližšom smerníku odbočím vpravo a do priesmyku Branisko nasledujem širokú lesnú cestu. Sneh pod nohami sa vplyvom minulých teplých a ľadových dní chytil na povrchu ľadovú škrupinu. Vyberám mačky, pretože mi podchvíľou nohy ulietavajú každá iným smerom. Keby som išla pomalšie, nepotrebovala by som ich, ale užívam si dobrý terén a rýchly krok.

Útulňa Vresovianka na vrchole Smrekovice.

O kúsok ďalej obchádzam zopár chát a pozdravím sa s ďalšou skupinou turistov. Teda, na to, ako ďaleko od civilizácie a na akom relatívne neznámom mieste som, ľudí je tu celkom dosť. O chvíľu neskôr vychádzam z lesa. Cesta ma vedie krásnymi lúkami až ku chatám pri jaskyni Diablova diera odkiaľ je to do samotného priesmyku len niečo cez 1 km.

Pred priesmykom ticho prírody prehlušujú motorové píly. Hľadám vhodné miesto na prestávku, pokiaľ možno ďaleko od hluku civilizácie. Bohužiaľ, keď sa dostatočne vzdialim od drevorubačov, som už blízko pri hlavnej ceste vedúcej cez Branisko. Nakoniec zasadnem ku krátkemu obedu na veľkom kameni rovno pri smerníku v priesmyku. Nemám veľa času, zjem len 2 krajce chleba so syrom a dám sa pokračovať smer Sľubica.

Na druhej strane cesty mením modrú značku za zelenú a dám sa opäť naberať výškové metre. Podľa mapy zisťujem, že značku kopíruje asfaltová cesta, ktorá vedie ku vysielaču neďaleko vrchu Rudník. Zelenej sa držím len popri jednej chate a kúsok cez les, potom vyhrá daná cesta. Možno bude o čosi dlhšia, ale určite menej strmá a nebudem musieť preliezť všetky malé kopčeky v okolí.

Asfaltka ma vedie úbočím kopca a stúpa ozaj mierne. Takéto pohodové naberanie výškových metrov by mohlo byť všade... Za mnou sa ukazujú celkom pekné výhľady na Smrekovicu, preto párkrát zastavím, za tú fotku to stojí!

Cesta ma vedie ešte niekoľko zákrut a stále vyššie. Podľa mapy zisťujem, že rovno podo mnou prechádza ten slávny tunel a kúsok ďalej sa dostávam späť na zelenú značku, ktorá mi bude robiť  spoločnosť až na Sľubicu. Pred sebou už vidím vysielač a na mape nachádzam nejaké označené vyhliadkové miesta, no poctivo ich ignorujem. Za dnešnú túru už bolo výhľadov dosť a ešte, dúfam, budú ďalšie priamo na chodníku. Mám mierny časový sklz, preto sa nechcem zdržiavať.

Výhľad z asfaltovej cesty pod Rudníkom.

Od vysielaču je to na samotný vrchol Rudník skutočne „na skok“. Kúsok lesom, ďalej rozľahlým rúbaniskom s ďalšími peknými výhľadmi a na záver posledné výškové metre opäť v lese. Chodník je tu skutočne uzučký, prediera sa pomedzi skaly, kríky a popadané stromy. Na vrchole Rudníka mi mapa ukazuje ďalší výhľad, no skutočne nemám poňatia kde by mohol byť. Celý vrchol je zarastený hustým porastom a síce niečo pomedzi stromy presvitá, rozhodne by som to nepovažovala za vhodné na zadanie do mapy pre ostatných turistov ako zaujímavosť.

Zvažujem, či si spraviť prestávku už tu na Rudníku alebo potiahnuť až na Rajtopíky. Na dnes mi ostávajú už len výstupy na Rajtopíky a záverečný útok na Sľubicu. Keďže okolo nevidím žiadne pekné miesto, ktoré by som mohla prehlásiť za stôl a stoličku, voľba padne na pokračovanie v ceste.

Nasledujúci úsek túry je skutočne pozoruhodný. Je zjavné, že v týchto končinách sa veľa turistov nevyskytuje. Chodník je strmý a uzučký. Takmer celý čas prechádza pomedzi veľké skalné útvary, na veľa miestach dokonca priamo po hrebeni týchto skál. Opatrnosť je v tunajších miestach rozhodne potrebná na 100%. Avšak, táto divoká príroda okolo robí z tejto časti zelenej značky skutočne dokonalý pôžitok. Iba ja a možno zopár medveďov niekde okolo, no našťastie, sú dostatočne vychovaní, aby sa mi neplietli do cesty.

Úzky chodník v okolí Rajtopíkov

Po strmom klesaní schádzam a ešte strmšom výstupe okolo veľkých skalných brál prichádzam na Rajtopíky. Les sa tu trochu roztvoril, preto si pri vrcholovom smerníku môžem dopriať krátku prestávku. Odfotím si výhľad a snažím sa chytiť aspoň nejaký náznak signálu, aby som si dokázala prepočítať poslednú etapu dnešného dňa. Cieľ je Sľubica, no odtiaľ kam? Do ktorej dediny v okolí mám najlepšie zbehnúť? Viem, že okolo 17:00 ide autobus cez Vojkovce a Slatvinu, ale dovtedy mám času ešte príliš veľa. Do Spišských Vlachov zas dôjsť po vlastných a stihnúť vlak už nestihnem. Dilemu vyrieši nateraz fakt, že v okolí nie je ani troška mobilného internetu, preto si detailnejšie cestovné poriadky pozrieť nemôžem. Ostáva mi len dúfať, že na Sľubici signál bude a stihnem sa rozhodnúť.

Z Rajtopíkov sa mi odchádza ťažko. Celé Branisko sa mi celkom príjemne dostáva pod kožu a začínam mať pocit, že sa sem budem rada vracať ešte nespočetne veľakrát. Divoká príroda, nikde ani nohy, nádherné výhľady... ideálne miesto pre ten typ turistov, ktorí sa do hôr chodia najradšej „stratiť.“ A to nemyslím štýlom Karikovho Tribeča. Skôr, stratiť sa z dosahu civilizácie.

Skalné okno Rajtopíky.

Strmým zostupom schádzam do sedla Humenec. Záverečný úsek na Sľubicu ujde rýchlo, hoci už mám túry na dnes aj dosť. Viac ako 25 km so vstávaním o 3:45 po dlhšom čase na človeka doľahne. Nahadzujem rýchle tempo a po lesnej ceste míňam jednu zákrutu za druhov. Už to tu nemá také čaro ako skalné mesto v okolí Rajtopíkov, ale o to viac treba dávať pozor na mackov. Chvalabohu, ani jeden v dosahu.

Obchádzam Suchý hrb a na jeho opačnej strane zdolávam posledné výškové metre pred Sľubicou. Teda, to som si najskôr myslela. No po vylezení na prvú lúku s hrôzou zisťujem, že samotný kopec je ešte asi 500 m ďalej. Obzriem sa smerom na Tatry a zisťujem, že tie celé zakryl opar. Je mi trochu smutno, ešte som chcela zopár skvostných záberov... A aj ma mrzí, že som ignorovala niektoré výhľadové miesta po trase, kde by som kúsok z chodníka musela zísť.

Zatnem zuby a poctivo prechádzam posledné metre na skutočný vrchol Sľubice. Tu stretávam zopár turistov, no neplánujem sa zdržiavať. Konečne chytím mobilný signál a pri zvážení všetkých možností padne voľba na zostup do Richnavy. Na smerníku píšu 2:10, ja mám presne 2 hodiny do odchodu vlaku. To stihnem. Ešte spravím dvorného fotografa skupinke turistiek pri vrcholovom smerníku a dám sa na zostup.

Výhľad zo Sľubice. Dnes samý opar.

Zostup absolvujem po rovnakej trase, akou som sem vyšla koncom novembra pred 2 rokmi. Iba tesne pred dedinou mi značka takmer skazí plány, pretože poblúdim a strácam drahocenné minúty. Našťastie, podarí sa mi zmobilizovať posledné sily, rýchlosťou takmer 7 km/h dobehnem na stanicu a o minútu už sedím vo vlaku. Čo by to bolo za výlet, keby neskončil behom na nejaký dopravný prostriedok? Tak! Nuda! Túru ukončím po 8 hodinách a 25 km v osobáku do Popradu.

Výstup na Smrekovicu, ako najvyššieho vrchu pohoria Branisko, som si spestrila prechodom celého pohoria od severu na juh. A bola to najlepšia voľba! Toto malé pohorie známe iba vďaka diaľničnému tunelu ma rozhodne očarilo a určite sa sem ešte vrátim. Po trase mi mapa ukazovala rôzne zaujímavosti, napr. skalné mesto Sokolica pri Rajtopíkoch, ktoré určite jedného dňa prídem preskúmať. Túra bola krásna, no relatívne dlhá a určite fyzicky náročná.  Pre menej zdatných turistov je možnosť trasu rozdeliť na viacero rôznych výletov. Tak či tak, dnes som objavila ďalší krásny kút Slovenska a zistila, že Branisko rozhodne nie je len tunel!

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Slovensko, krajina pod Tatrami – Sľubica

Výstup: 24.11. 2021

Náročnosť: 6-hodinová túra, až na záverečný úsek bolo stúpanie bez problémov, z vrcholu naozaj skvostný výhľad

Sľubica. Kopec, o ktorom veľa turistov nepočulo. Nachádza sa v pohorí Branisko neďaleko Margecian a dosahuje výšku 1129 m n.m. Tento neznámy kopec ponúka z vrcholu naozaj nádherný výhľad na Spišský hrad s hradbou Vysokých Tatier v pozadí. Výstup na Sľubicu je možné zahájiť v Slatvine, Vojkovciach, či Richnave. Poslednú menovanú dedinu som využila ako štartovací bod aj ja vďaka dobrej dostupnosti vlakom.

Túru zahajujem na stanici v Richnave okolo 10:30. Po približne 3 hodinách cesty som rada, že sa konečne môžem rozhýbať. Hneď na stanici sa napájam na žltú značku, ktorá ma dovedie postupne až na vrchol.

Prvý úsek ma vedie popri železnici až do centra dediny a na jej opačný koniec. Zahajujem rýchle tempo, po toľkom sedení vo vlaku mám energie na rozdávanie. Dedinu prebehnem rýchlo. Za ňou sa ešte chvíľočku držím na asfaltovej ceste, no rýchlo zatočím do lesa.

Hneď takto zo začiatku ma čaká druhý najstrmší úsek celého výstupu. Predchádzam cez potok a v borovicovom lese naberám prvé výškové metre. Strmák nie je dlhý a na jeho vrchole vychádzam na lúku. Chvíľku blúdim, pretože žltej značky akosi niet, no nakoniec ju nájdem na poľnej ceste pár metrov vedľa. Po danej ceste stúpam ďalej, ale kopec nie je príliš strmý a vychutnávam si nádherný slnečný deň na horách. Naskytajú sa mi prvé výhľady na okolité kopce a zdá sa mi, že v pozadí už vidím aj Kojšovskú hoľu (ale fakt netuším, či to bola ona).

Pohľad na Volovské vrchy z lúky nad Richnavou.

Na vrchole lúky mám prvé dve stovky výškových metrov za sebou a poľná cesta ma vedie okrajom lesa ďalej. Až po kopec s menom Gavart je to celkom rovinka. Výhľady stále parádne, začína sa mi táto trasa skutočne páčiť! Gavrat je prvý kopček na trase, ktorý je však nenápadne skrytý medzi stromami. Nasleduje ďalší lúčny úsek popod kopček Svíbik a na jeho opačnom okraji začína druhá fáza strmého výstupu.

Neustále ma značka vedie po širokej ceste a stúpanie je celkom v pohode, žiadne mega strmáky sa zatiaľ nekonajú. Dlho, dlho šliapem do mierneho kopca po stále rovnakej ceste lemovanej stromami. Na tomto úseku je po výhľadoch. Po necelej hodine monotónneho šliapania už začínam mať aj toho mierneho kopca plné zuby. Občas by som viac brala krátke umieranie do strmáku, než takéto nekonečné stúpania.

Lesný úsek okolo Gavartu.

Našťastie, kým mi to skutočne začne liezť na nervy, vyliezam na úbočí Predného Moravca a môžem pridať do kroku, pretože tu je stúpanie takmer nulové. So zvýšenou rýchlosťou mi cesta týmto nekonečným les podstatne lepšie ubieha.

Pred sedlom Predky nasleduje ešte jeden kratší strmáčik, po ktorom sa konečne vynáram v spomínanom sedle. V sedle je lúka, dokonca aj altánok a autobusová zastávka podobná tej na Chate pod Rysmi. Odchody autobusov z miestnych okolitých dedín by už dávno mal niekto aktualizovať. Najkrajší moment bola však doprava do daných okolitých dedín – Pešobus (premáva nepretržite).

Autobusová zastávka Sľubica, Predky.

Za sedlom ma čaká hádam najstrmší kopec, akým som kedy išla. A do toho je s prašným povrchom, takže ideálne na zletenie dolu. A to by som slušne nadávala, šliapať to hore znova... no ani náhodou! Poctivo vážim každý krok, vždy po 10 krokoch sa snažím chytiť dych a postupne vyliezam strmák na druhú bez ujmy na zdraví.

Našťastie, tento kopec bol aj predposledným na trase. Ostáva mi už len pohodová prechádzka do mierneho kopčeka po lúke až na samotný vrchol Sľubice. Po 3 hodinách z Richnavy mi konečne vyrazí dych ten výhľad. Predo mnou sa týčia Vysoké Tatry v celej svojej nádhere a pod nimi učupený Spišský hrad. Vľavo sa ukazujú vrcholky Kráľovej hole a ostatných kopcov v Nízkych Tatrách, či Volovských vrchov.

Na vrchole je aj pár lavičiek so stolom, smerník a nejaké informačné tabule. Hádžem batoh na lavičku a vyťahujem fotoaparát. Taký uhol, taký režim, onaké priblíženie... výsledkom je asi 30 fotiek rovnakého výhľadu, pričom reálne dobre vyšli 3.

Dychberúci výhľad zo Sľubice.

Keď sa dosýta nabažím výhľadom, vyťahujem rožky s rybacou nátierkou a je čas na neskorý obed. Celkovo sa na vrchole zdržím cez polhodinu a za tú dobu slušne vymrzne. Je koniec novembra a teploty už po celý deň na horách atakujú záporné hodnoty. Treba sa ísť zase rozhýbať.

Ešte raz sa zadívam na výhľad, aby som si ho čo najlepšie uložila do pamäte a je čas toto čarovné miesto opustiť. Zahajujem zostup rovnakou trasou do Richnavy, akou som sem vyšla. Úspešne zdolávam sutinový mega strmák, lesný mierny kopček zbehnem dole naozaj rýchlo a túru ukončím tesne pred zotmením na stanici v Richnave, odkiaľ som ráno vyrazila.

                Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Sľubica rozhodne nesklamala! Ten výhľad bol neskutočný! Ja som si vybrala relatívne dlhú trasu na výstup, ale to bolo na základe dostupnosti verejnou dopravou. S vlastným autom nie je problém začať vo Vojkovciach alebo Slatvine, odkiaľ je trasa tak tretinová (ale samozrejme, strmšia). Výstup na Sľubicu bez problémov zvládne každý priemerný turista a jednoznačne odporúčam prihodiť do ruksaku kvalitný fotoaparát. Na tie výhľady sa to rozhodne oplatí!