Výstup: 19.1.2020
Najvyšším vrcholom pohoria
Žiar nachádzajúceho sa na strednom Slovensku sú Chlieviská 1024 m n.m. Žiar má povesť ako pohorie s pomaly najväčším počtom medveďov na Slovensku a je to pochopiteľné. Prechádza tadiaľto málo turistických trás (ja viem celkovo o dvoch - Cesta hrdinov SNP a zelená vedúca na hrad Zniev), tak tu zvieratá nie sú rušené. Na najvyšší vrchol ani jedna oficiálna trasa nevedie,preto je potrebné použiť mapu prípadne GPS. Časť výstupu
sme prešli po lesnej ceste, potom už nás viedli len chodníčky lesnej zveri,
intuícia a mobil s modrou guličkou na Mapách.cz. |
| Na Chlieviská jedine krížom cez les. |
Začali sme kráčať nad dedinou
Ondrášová okolo 8:00. Autom sme sa odviezli až na koniec asfaltovej cesty
vedúcej z dediny smerom k horám, ktorú sme našli len s pomocou GPS-ky. Napojili sme sa na lesnú cestu,
ktorá bola na prudká a ľadová, tak sme ľutovali, prečo sme te korčule nechali doma. Tu by sa naozaj boli zišli! Tento úsek sme nakoniec zvládli bez ujmy na zdraví, pretože nebol dlhý. Asfaltová cesta rýchlo skončila a nahradila ju lesná kamenistá. Aj tu bol ľad, ale roztrúsený po menších kúskoch, nie ako súvislá pokrývka.
Po čase sme prišli na križovatku. Naša pekná cesta pokračovala úbočím kopca, no nám mapa ukazovala iný smer. Priamo strmo hore na ten kopec. Toto už bol chodník akurát tak vyšliapaný lesnou zverou. Na veľa miestach sme sa zabárali po členky do snehu a stáli po každých 50 krokoch. Tento úsek bol fakt strmý a nemal konca-kraja!
Keď sa pred nami ukázalo konečne sedlo medzi vrchmi Sokol a Chlieviská, boli sme nesmierne šťastný, že tento výstup sa chýli ku koncu. Naša radosť netrvala dlho, pretože vedúci zájazdu (rozumej otec s kamarátom Vladom) prišli s "geniálnym" nápadom: keď už sa tu terigáme po "off-roadoch", prečo nevyliezť aj na druhý najvyšší?
Sokol je druhý najvyšší vrchol
pohoria a my sme sa pekne-krásne zo sedla sme teda vybrali vľavo (na Chlieviská sme mali ísť vpravo). Pokračovali
hrebeňom a vystúpali sme niekoľko menších kopčekov. Absolútne netuším, kde sa nachádzam, ale to vie zrejme len otec, ktorý každú chvíľu pozerá na mobil. Idem rovno za nosom, držím sa chodníka lesnej zveri a dúfam, že sa dostanem na správny kopec. Keď už som z toho blúdenia mierne strácala nervy, ukázal sa pred nami konečne vrchol. Prejdem posledné metre prudko nahor a ocitnem sa na holej skale. Je to maličká čistinka v okolitom inak hustom lese. Bol by odtiaľ pekný výhľad, ale vzhľadom na počasie akosi... Nevydalo. Vytiahli sme chleby s paštikou a kochali sa nádherným pohľadom na hmlu. Pauza netrvala dlho, už po pár minútach sme primŕzali na mieste, preto bol čas pokračovať v ceste.
 |
| Pohľad z vrcholu Sokol. |
Zahajujeme zostup a ja sa ocitnem na čele skupiny. Absolútne netuším, ktorým chodníkom sme sem prišli, je ich tu namraky. Vyberiem si jeden, ktorý, snáď, vedie správnym smerom a držím sa ho. Otec s mapou kráča posledný a nevraví nič. Tak asi ideme dobre.. Síce sme niekoľkokrát zbytočne stratili výškové metre, ktoré sme si vzápätí nastúpali nazad, a niekoľkokrát sme si spravili divnú zachádzku okolo stromov, nakoniec sme šťastlivo dorazili naspäť do sedla.
Tentoraz sme pokračovali vpravo. Hrebeňovka vyzerala úplne rovnako ako smerom na Sokol. Stále v lese, po členky snehu, chodník buď žiadny alebo neviem, ktorý si vybrať. Na vrchol Chlieviská to už našťastie nebolo dlho a čoskoro sme sa tešili z ďalšieho zdolaného kopca v zbierke. Prekvapilo ma, že sa tu dokonca, nachádza aj vrcholová tyčka, myslela som si, že tu nájdeme maximálne kameň (resp. nenájdeme, bude pod snehom). Tu nebol výhľad žiadny, okolo nás len stále rovnaký hustý les. Ako sme si vychutnávali zvyšok paštiky, začuli sme akýsi šuchot. Obzeráme sa na všetky strany a zbadáme rodinku diviakov asi 50 metrov pod nami. Chceli sme si ich odfotiť, ale nestihli sme to. Diviaky nás zbadali a v priebehu pár sekúnd po nich ostali len stopy v snehu.
 |
| Chlieviská 1024 m n.m. |
Aby tých dnešných zachádzok nebolo náhodou málo, prečo si nespraviť ešte jednu, na hrad Zniev? Po pauze a vrcholových fotkách sme zahájili zostup z hrebeňa. Konečne som vedela kam mám ísť! A to stále dole kopcom! Síce to bolo stále bez chodníka, aspoň som mala jasný smer. Výšku sme stratili rýchlo a vyšli z lesa na širokej ceste vedúcej ku zrúcanine hradu. Toto je jedna z tých dvoch oficiálnych turistických značiek v pohorí Žiar.
Na hrade sa nám zišli mačky, pretože záverečných 50 metrov ku hradným múrom bol chodník jeden krásny ľadový tobogán. Zrúcanina bola malá, dokopy nejaké 4 steny, ktoré doteraz odolávajú zubu času. Výhľad na Turiec odtiaľ bol však pekný (teda, v rámci možností dnešného počasia).
 |
| Pohľad zo Znievskeho hradu. |
Z hradu sme pokračovali
chvíľu po zelenej značke, potom sme však odbočili do lesa a „off-roadom“ prešli
na inú lesnú cestu. Zišli sme na jednu lúku a chceli to strihnúť cez potok, aby sme sa rýchlo napojili na cyklotrasu vedúcu až k autu, ale nenašli sme most. "Off-roady" v lese prežijem, no brodiť potok, keď je vonku -10 °C, to by ma naozaj nedonútil nikto! Nemali sme na výber, než pokračovať po tejto ceste, prejsť asi kilometer navyše a na cyklotrasu sa napojiť neskôr. Nakoniec sme to úspešne a bez ďalších zachádzok či blúdenia dorazili ku autu. Celý
výlet do pohoria Žiar nám zabral približne 5,5h a užili sme si aj napriek
počasiu parádny „off-roadový“ deň.
