Tatry - Gerlachovský štít

 Výstup: 30.8.2018

Náročnosť: relatívne náročný výstup s pár horolezeckými úsekmi

Tatry. Myslím, že toto pohorie predstavovať netreba. Asi každý sa už aspoň raz v živote kochal pohľadom na ich strmé skalné steny, na ostré vrcholky štítov siahajúcich k oblohe, či mal tú česť stretnúť sa s kamzíkmi. Gerlachovský štít je taktiež, predpokladám, každému známy vďaka svojmu jednoznačne spoznateľnému kotlu, ktorý vidieť už z diaľky. Výstup naň však už taký obyčajný nie je, pretože naň nevedie oficiálna značka. Existuje viacero výstupových trás rôznej obťažnosti a na každej sa striedajú turistické pasáže s lezeckými. My sme využili služby horského vodcu, pretože to je jediná možnosť ako sa hore dostať (pokiaľ nie ste horolezec a aj to môžete ísť len po trase s obťažnosťou 3 a viac) a vybrali sa po klasickej najznámejšej ceste. 

5:00. Zraz v Tatranskej Polianke na parkovisku. Na tento výlet sme sa nazbierali až 6, vodca vezme najviac 3, preto sme si rezervovali pekne vodcov 2. Nastupujeme do taxíka smer Sliezsky dom, okolo nás ešte hlboká noc. Počas cesty sa rozpráva iba otec s horskými vodcami, všetci ostatní sme ešte mierne zaspatí. Nečudujem sa, nespali sme viac než 4 hodiny...

Jazda netrvá dlho a vystupujeme pri horskom hoteli Sliezsky Dom. Rozdelíme sa do skupín po 3, skupina A (ja, brat, otec) a skupina B (kamarát Vlado, Martin a Kristína). Vodcovia nám rozdajú horolezeckú výstroj a začíname kráčať. Spočiatku sa držíme zelenej značky. Prechádzame okolo Velického plesa a okolo vodopádu stúpame vyššie do doliny. Začína svitať a prvé slnečné lúče sa vynárajú spoza okolitých štítov.

Prvé lúče slnka vykúkajú spoza štítov.

Nad vodopádom pokračujeme ešte kúsok dolinou, keď nám vodca oznámi, že opúšťame značku. Odbočíme vľavo a blížime sa ku východnému svahu. Teraz už je to slušne do kopca, chodník je kamenistý, ale sme radi, že tu aspoň nejaký vychodený je. Ideme necelú hodinu, keď vodcovia zastavia, je čas navliecť sa do horolezeckých mundúrov. Každý si nájdeme svoju plochú skalu a dáme sa do maturovania nad sedákmi. Po niekoľkých neúspešných pokusoch (stále sa mi tie jednotlivé štránky akosi zamotávali) sa mi podarilo sedák na seba navliecť. Do toho pridajme na hlavu nádherné oranžové helmy a môžeme ísť rovno kopať tunel Višňové! Hneď sme sa museli odfotiť a vodca medzitým nachystal lano. Keď sme sa všetci dokázali úspešne nachystať a dofotiť, začala sa pravé lezecká zábava.

Vodca si nás naviazal na lano. Dostala som vedúcu pozíciu, za mnou v tesnom závese sa držal brat a bronzové medaila pripadla otcovi. Horský vodca na nás dozeral zozadu. Prejdeme pár metrov a pred nami sa ukáže menšia skalná stena. Ide sa liezť! Postupne striedam ruky a nohy, snažím sa mať vždy 3 fixné body a ani sa nenazdám, som hore. Za mnou rýchlo prichádza aj zvyšok skupiny a vravíme si, že to vôbec nebolo také strašné. Pokiaľ by som to mala s niečím porovnať, predstavte si reťazový úsek na Malý Rozsutec, ale tie reťaze si odmyslite.

Jeden z tých zábavnejších úsekov.

    Na to dávame krátku pauzu na vodu s cukríkmi a pýtame sa vodcu: „Ako dlho ešte pôjdeme“

    „Nie dlho, do 9-tej sme hore.“

    „Aha, tak to dobre...“

    „Áno, s vašou partiou sa to dá. Raz som išiel s 2 holanďanmi. Len hore sme to išli 7 hodín!“

    My sa začneme smiať: „A to sa ako dá?!“

„No stáli sme každých 5 metrov. Keď sme končene došli hore, oni si hneď zapálili jointa. A potom sme išli ďalších 6,5 hodiny nazad. Skoro ma porazilo...“

My len prikývneme a kráčame ďalej. Aspoň vieme, že ani zďaleka nie sme najhorší a aj to, že na Gerlach dokáže vyliezť takmer hocikto. Ide sa po klasickom tatranskom chodníku, kde-tu si treba pomôcť rukami, aby som sa vytiahla hore na skalu. Svah je však relatívne prudký, ako každý jeden tatranský vrchol. Po nejakom čase dorazíme na vrchol, ale ešte nie Gerlachu, len tohto najprudšieho úseku. Prehupneme sa cez štrbinu v hrebeni, niečo ako Bystrá lávka, a ocitáme sa na hornom okraji Gerlachovského kotla. Pohľad dole je neskutočný, ale nič pre tých, čo majú strach z výšky.

Cez štrbinu v skalách nad Gerlachovský kotol.

Obchádzame kotol, chodník je zarezaný v strmom svahu a je naozaj úzky. Na jednom mieste nám cestu zatarasí prečnievajúca skala.

„Ako vidíte, Gerlach nie je pre obéznych,“ oznámi nám vodca počas toho ako sa snažíme skalu obísť. Odtiaľto to na vrchol už nie je ďaleko. Zdolávame posledný úsek po hrane kotla, nastúpame ešte celkom dosť výškových metrov a pred nami sa zjaví ten povestný kríž s modrým drahokamom v strede. 8:38 sme hore! Zdolali sme najvyšší vrchol Tatier, Slovenska a aj celých Karpát!

Nie sme hore prví, 2 skupiny nás predbehli a ďalšia nás doháňa. Odpojíme sa z lana a poďho priamo ku krížu! Zaradom sa nastúpime a striedame sa na fotku. O niekoľko minút máme záberov a záberov.

„Ešte dobre, že som zobral tú novú 64 GB SD-kartu do foťáku...,“ ozve sa otec pri asi 238.fotke.

„No to hej, si predstav, že by sa ti teraz minul film...,“ odpovie mu Vlado. Obaja sa zasmejú a my ostatní si obsadíme parádny flek kúsok nižšie a vyťahujeme paštiky.

Na najvyššom vrchole Slovenska Gerlachovskom štíte!

Zlezieme iba pár metrov nižšie, keď začujem ako na mňa ostatní vodcovia kričia: „Gabriela, otoč sa! To je parádny batoh, to si musíme odfotiť!“ Spravím radosť a zastavím. Týmto pozdravujem horských vodcov zo Starého Smokovca, ak sa toto k vám jedného dňa dostane, snáď si spomeniete na dievča s ruksakom v tvare masky Darth Vadera, ktoré ste stretli na Gerlachu.Sedíme na vrchole viac než polhodinu a užívame si výhľad zo strechy Slovenska. V diaľke na západ sa ukazuje Kriváň, odtiaľto vyzerá maličký. Otec medzitým pofotil pomaly každý jeden kameň, keď na nás vodca kričí, že sa máme pomaly baliť. Poslúchneme a tesne pred odchodom si spomeniem, že mi treba ešte jednu fotku. Ten Darth Vaderovský ruksak som sem predsa netrepala nadarmo! Odfotím sa pri tabuľke s nápisom Gerlachovský štít a začneme zostupovať.

Teraz už naozaj začneme zostupovať. Zlezieme prvú a jedinú reťaz na Gerlachu a strmým žľabom strácame výšku. Opäť sme naviazaní na lano a naše sústredenie pracuje na 120%, keď sa snažíme neprizabiť na sutine a štrku. Vďakabohu za to lano, len dúfať, že ak spadne jeden, nezastavíme sa až dole v Poprade všetci.

Zostup žľabom je relatívne dlhý a únavný, no ďalšia časť je ešte zábavnejšia. Chodník zrazu končí. Pred nami je malý skalný previs, ktorý musím zliezť.

„Nebojte sa, keď natiahnete nohu, pod tým previsom nahmatáte kramlu. Tam sa postavíte a potom to už v pohode zídete,“ povie nám vodca pri pohľade na naše mierne zdesené tváre. Otec s bratom (pri zostupe sa poradie vymenilo) idú prví a obaja v pohode spomínanú kramlu nájdu a bez ujmy na zdraví zídu dole.

Ja také šťastie nemám. Vidím, ako si vodca omotá lano o jednu železnú tyčku trčiacu zo skaly. Prídem k previsu a naťahujem nohu. Lenže nedočiahnem. Toto asi nestavali pre ľudí s mojou výškou... Ako sa snažím dočiahnuť nižšie a nižšie, šmykne sa mi ruka a ostávam visieť na lane. Vodca ma spustí až na chodník a smejem sa, že takto sa to robí! Dole sa chodí výťahom!

Najzábavnejší úsek celého výstupu.

Toto bol posledný vtipný úsek. Ostáva nám už len zísť po chodníku do Batizovskej doliny a ku plesu. Horolezeckú výstroj zbalíme do ruksakov a kráčame rýchlo. Otepľuje sa a pivo s kapustnicou na Sliezskom Dome je silná motivácia. Pri Batizovsokm plese si dávame prestávku. Ležíme na skalách pri vode a opaľujeme sa minimálne 20 minút. Rýchlym tempom sme si nadbehli, tak máme čas.

Pri Batizovskom plese si užívame prestávku.

Po prestávke nám ostáva prejsť posledný úsek: po magistrále na Sliezsky Dom. Chodník všetci dobre poznáme, klasické ploché veľké skaly a okolo kosodrevina. O necelú hodinu sme v cieli a kupujeme vytúžený obed. Vodcovia posedia s nami a skonštatujeme, že nám to celé trvalo necelých 8 hodín aj so všetkými prestávkami. Na záver dňa sa všetci odvezieme taxíkom dolu do Tatranskej Polianky a tým zavŕšime náš netradičný turistický deň v Tatrách. Spokojne si môžeme povedať, že sme zdolali najvyšší vrch Slovenska!

Výstup na Gerlach mi neprišiel nejaký extra náročný, čo sa týka fyzickej kondície. Každý, kto už zdolal Kriváň či Rysy sa hore bez problémov dostane. Ani lezecké pasáže neboli hrozné, trochu sme zapojili ruky a išlo to. Jediný problém môže nastať pri prechode po okraji kotla, pokiaľ máte strach z výšky. Odporúčam však si to minimálne vyskúšať, pretože ani neviete ako a budete hore a môžete si s čistým svedomím povedať, že vyššie sa na Slovensku už nedá. Celá táto vec nás stála 286 € pre 3 osoby (bolo to v roku 2018, či sa cena za výstup menila, neviem), ale ak existuje niečo, na čo sa oplatí míňať peniaze, tak jednoznačne na zážitky. A tento nám ostane v pamäti ešte veľmi dlho.

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov, najvyšších vrcholov európskych krajín a z Tatier