Za mágiou skál do Českého Švajčiarska

Výstup: 27.4.2022

Náročnosť: poldenná túra s nie veľkým prevýšením

Národný park České Švajčiarsko sa rozprestiera na severe Českej republiky, priamo na hraniciach s Nemeckom. Územie je priam posiate rôznymi skalnými stenami, oknami, či roklinami. Nachádza sa tu aj najväčší skalný most v Európe s menom Pravčická brána. Jednu stredu, presne počas skúškového, keď mi to učenie už liezlo krkom, som sa rozhodla presne túto dovtedy pre mňa neznámu časť Česka preskúmať...

Štart celého dňa v Olomouci klasicky, o 4-tej ráno. 5,5 hodiny cesty do Děčína a ďalej až po zastávku Pravčická brána. Už počas cesty autobusom som vyzerala von z okna a musím uznať, že úzka roklina, kadiaľ cesta viedla, lemovaná vysokými skalnými stenami mala svoje čaro. V okamihu som uznala, že to teriganie sa sem tak dlho určite bude stáť za to.

Vystupujem z autobusu, spolu so mnou jedna skupina nemeckých dôchodcov so sprievodcom. Nasledujem šípku a z hlavnej cesty sa vydávam konečne po toľkých hodinách sedenia na prieskum. Štrkovitá, pekne upravená cesta ma vedie hneď takto na úvod do mierneho kopca. Kým sa rozhýbem, aj sa celkom zadýcham a nemecký dôchodcovia sú mi neustále v pätách. Postupne zvyšujem tempo, až sa predo mnou zjaví v diaľke prvá skalná stena na tejto túre. Spravím prvé fotky a postupne vchádzam do lesa.

Prvé skalné útvary po ceste k Pravčickej bráne.

Veľkou zákrutou sa dostávam na úbočie skalných stien a chodník ma neustále jemným stúpaním nesie stále vyššie smerom k Pravčickej bráne. Na chodníku je na veľa miestach dosť piesku, zrejme taktiež pozostatok pravekého mora, ako aj celý reliéf tohto územia. K prvým fotkám sa rýchlo pridávajú ďalšie a ďalšie, až mám pocit, že dnes trhnem japonský národný rekord.

Ešte pár ďalších zákrut a stúpania pomedzi menšie balvany, obchádzam odbočku k jaskyni Českých bratří, a nakoniec sa vynáram obklopená skalami pod Pravčickou bránou. Nasleduje niekoľko serpentín až k reštaurácii Sokolí hnízdo a z chodníka je na skalné okno naozaj parádny pohľad. Od reštaurácie sa dá po zakúpení vstupenky ísť pozrieť k Pravčickej bráne aj bližšie, mapa ukazuje aj zopár vyhliadok, no ja nemám veľa času, tak sa poslušne vraciam na červenú značku.

 

Pravčická brána s reštauráciou Sokolí hnízdo.

Červená, po ktorej idem, má priam idylické meno – Gabrielina stezka. Trasa ma vedie od Pravčickej brány v podstate po vrstevnici. Stále sa ide úbočím skalných stien a cez riedke stromy presvitajú aj celkom pekné výhľady na okolitú krajinu. Mapa ukazuje názvy jednotlivých skalných útvarov, a teda, je ich tu naozaj požehnane. Ako najzaujímavejšie mi prišli Čínská zeď, Pevnosť a Česneková jehla.  

Skalné steny, popod ktoré vedie Gabrielina stezka.

Postupne, keď sa blížim ku rekreačnému stredisku Mezní louka, lesu ubúda a výhľadov pribúda. Celkom ma dostali všadeprítomné polámané stromy. Naozaj, všade. A našlo sa aj pár výstražných tabúľ: Pozor extrémne riziko pádu stromov. Dotváralo to celkový obraz už aj tak zaujímavej krajiny.

Pred Mezní loukou sa napájam na spevnenú cestu a oproti mne sa hore ženie celkom slušná kopa nemecky hovoriacich turistov. Od Pravčickej brány, kde bolo ľudí ako maku, až sem som stretla dokopy asi 2 dôchodcov a 0 turistov v sandáloch. Protiidúci by so mnou chceli prehodiť aj pár slov, ale s mojou znalosťou nemčiny (dokopy 3 slová ovládam), to bola márna snaha.

 

Výhľad v Českom Švajčiarsku.

Na Mezní louce pokukujem po nejakom bufete, keďže už je dávno čas obeda, no nachádzam len pár reštaurácii a na to nemám čas. Pokračujem teda na JOJO cukríkoch po červenej ďalej smer Malá Pravčická brána.

Kúsok ma široká zvážnica vedie rovno dolinou, no potom značka odbočí vpravo a predo mnou je najstrmší výstup dňa pod vrchol Větrovec. Asi v druhej polovici výstupu sa ocitám doslova v Narnii. Stromy, okolité malé balvany, celková scenéria mi pripomenula presne scény z daných fantasy filmov. Šliapem pomaly, a aj napriek slabému dažďu si výstup užívam.

Na vrchole sa odpája zelená značka od mojej červenej. Ešte zopár výškových metrov musím zdolať, už po uzučkom chodníku, aby som mala kopce pre dnešok vybavené. Nasleduje lesný úsek, ktorým obchádzam Větrovec a brezovým hájom prichádzam na asfaltku.

Asfaltka je taktiež cyklotrasou a o necelý kilometer ďalej vychádzam pri skalnom útvare Malá Pravčická brána. Batoh nechávam pri lavičke na odbočke a ku samotnej bráne musím asi 100 m prejsť lesom vedľa značky. Dokonca, aj jeden rebrík mám dnes! Vďaka nemu sa dostanem na vyhliadku na tomto skalnom okne a do zbierky pribudnú posledné fotografie.

Výhľad z Malej Pravčickej brány.

Na záver dňa už len zbehnem lesom okolo skalného hradu Šaunštejn, ktorý bol v rekonštrukcii, tak sa navštíviť nedal, a záver trasy absolvujem po asfaltke až ku zastávke autobusu pri reštaurácii Vysoká Lípa. Odtiaľ MHD-čkou nazad do Děčína a 5,5 hodiny do Olomouca. Pekný deň za mnou!

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

České Švajčiarsko dostálo svojej krásnej skalnej povesti. Musím uznať, že aj keď to dnes bolo viac cestovania než turistiky, aj taký krátky výlet v tomto prostredí stál za to! Celá trasa bola naozaj nenáročná a priemerným tempom ju zvládnete pod 5 hodín. Určite sa do Českého Švajčiarska medzi skaly ešte vrátim, pretože som to tu ani zďaleka nepreskúmala celé! 

Sněžka – Najvyšší vrch Českej republiky

Výstup: 19.6.2021
Náročnosť: poldenná, stredne náročná túra s prevýšením 850 m

Sněžka je s výškou 1603 m n.m. (niektoré zdroje uvádzajú 1602, pravda bude asi niekde medzi) najvyšším vrchom pohoria Krkonoše a aj celej Českej republiky. O výstupe na ňu som uvažovala už dlhší čas, len vždy ma odradila dlhá cesta a celkom nanič spojenie hromadnou dopravou do danej oblasti. Až jednu peknú a poriadne horúcu sobotu tesne po ukončení skúškového obdobia v Olomouci som konečne ráno 5:20 sadla do vlaku a smer Pec pod Sněžkou...

            Po 5 hodinách cestovania 2 vlakmi a jedným autobusom konečne dorazím do horského strediska Pec pod Sněžkou. Keď vystúpim, je už celkom neskoro a nemám veľmi čas nazvyš, preto hneď nahadzujem rýchle tempo a popri hlavnej ceste prechádzam ku smerníku Pec pod Sněžkou – Corso. Tu odbočím vľavo a jemne stúpam stále po asfalte pomedzi hotely a reštaurácie až kým nezbadám zelenú šípku vpravo.

            Sledujem značku, prechádzam cez most, za ním obchádzam ešte pár domov a vchádzam do lesa. Chodník je tu celkom široký a nestúpa až tak prudko, ako som si podľa mapy predstavovala. Prekračujem korene a skaly, a keďže idem okrajom lesa, naskytajú sa mi prvé výhľady do údolia, z ktorého vychádzam.

Začiatok výstupu bol ešte bez ľudí.

Spočiatku nestretnem žiadneho turistu, no po križovatke so žltou značkou ľudí rapídne pribudlo. Poctivo obieham všetkých zaradom a držím si stále rovnaké relatívne rýchle tempo. Chcem vyliezť na Růžohorky čo najrýchlejšie, odtiaľ by malo skončiť stúpanie. Chodník je stále rovnaký, občas strmší, inokedy sa nájde aj rovnejší úsek. Míňam 2 slabé pramienky, a keď vyjdem na čistinke pod vyššie spomínaným smerníkom, je už skutočne poriadne „vedro“.

Posledných 300 m na Růžohorky stúpam po otvorenej lúke a okrem horka je aj slušné dusno. Poobede zrejme príde búrka a dúfam, že to už budem v autobuse nazad do Olomouca. Spravím si prvé fotky a v pozadí sa ukazuje vrchol Sněžky. Väčšinu výškových metrov mám za sebou a som presne v polovici trasy, takže si môžem dovoliť trochu spomaliť.

Výhľad neďaleko Růžohoriek.

Od Růžohoriek mením zelenú značku za žltú a po širokej krásnej ceste pokračujem vo výstupe. Obieham ďalšie a ďalšie skupiny ľudí, je to tu na niektorých miestach ako v Auparku v piatok poobede, ale nečudujem sa. Počasie takto cez víkend láka ľudí do hôr, veď u nás je to presne to isté.

Postupne les redne a čoraz viac mám okolo seba kosodreviny, no s rastúcou nadmorskou výškou mizne už aj tá a ocitám sa v skalnatom kráľovstve. Pri stanici lanovky Růžová hora končí pekná široká cesta, ďalej sa pokračuje po chodníku, no aj ten je celkom pohodlný. Prechádzam okolo vrcholu Ružovej hory a postupujem k záverečnej časti výstupu. Už pred sebou vidím vrchol Sněžky a aj serpentíny, ktoré naň vedú. Okolo mňa sú parádne výhľady na všetky strany, no škoda toho oparu.

Vrchol už na dosah ruky. 

Prichádzam ku smerníku Nad Růžovohorským sedlem a ostáva mi posledný strmák až na vrchol. Chodník je už celý skalnatý, pripomína tie tatranské a prechádza popod lanovku. Už začínam mať celkom dosť, teším sa na polievku s Kofolou hore v Poštovni. Takéto rýchle tempo takmer bez prestávky sa nedá držať veľmi dlho, no zatnem zuby a na 20 prestávok zdolávam posledné serpentíny až k vrcholovej stanici lanovky.

Výhľad naokolo je skutočne perfektný! Ľudí je tu naozaj ako maku, na vrcholovú selfie pri smerníku sa musím priam predrať cez dav. V Poštovni si objednávam gulášovú polievku a k tomu kupujem fľaškovú Kofolu. Zdola som to dala na vrchol za 1:50 h, zaslúžim si obedovú prestávku. Potom ešte pofotím výhľady smerom do Poľska a v tom mori turistov sa mi nechce ostávať dlhšie.

Výhľad do Poľska z vrcholu Sněžky.

Na zostup si vyberám trasu cez Obří Důl. Nasledujem červenú šípku a opúšťam najvyšší vrch Česka. Chodník je stále skalnatý, občas tvorený sutinou, na ktorej sa celkom šmýka a zostupuje relatívne prudko. Ak som cestou hore obchádzala veľa turistov, tadiaľto je to na vrchol priam rada ako na teplé rožky. V opačnom smere je doslova turistická zápcha, som skutočne rada, že touto trasou zostupujem a predo mnou je prázdny chodník.

Výhľad na Obří Důl.

Obchádzam niekoľko pekných vyhliadkových skál a robím ešte predposledné fotky. Posledný úsek ku chate pri smerníku Obří Sedlo prechádzam po hlinenom a štrkovitom chodníčku a ľudí trocha ubudlo, preto si v chate dokupujem ešte jednu Kofolu.

Nasleduje najstrmšia časť zostupu. Tentoraz mením značku na modrú a stále v dobrom tempe klesám do Obřího Důlu. Postupne pribúda kosodrevina okolo a nižšie aj ihličnaté stromy. Na to, že nie som až tak vysoko, príroda je tu skutočne vysokohorská. Povzbudím 2 turistky, keď im odpoviem, že áno, je to ešte ďaleko a áno, stále strmo do kopca a klesám ďalej okolo Vodopádov Rudného potoka.

Sněžka z Obřího sedla.

Doteraz bol ten zostup celkom v pohode, aj výhľady ešte boli, no odtiaľto je to presne tá najstrmšia časť. Z chodníka je suť a hlina, takže sa na strmom svahu ide zle. Našťastie, zostup netrvá dlho, miniem poslednú zákrutu a vychádzam na rovnú asfaltovú cestu cez celý Obří Důl, ktorá ma dovedie až do Pece pod Sněžkou, odkiaľ som ráno štartovala.

Výstup na Sněžku ma celkom prekvapil, pretože som nečakala až také strmé úseky, ktoré na niektorých miestach boli. Aj tak som celý okruh aj s gulášom a fotkami otočila za 4:20h, takže nejde o nejakú dlhú a náročnú túru. Výhľady z vrcholu skutočne stoja za to, pretože široko-ďaleko žiadne iné hory nie sú, takže za dobrej viditeľnosti sa vám ukážu aj desiatky kilometrov na všetky smery. Najbližšie sem však určite nepôjdem v sobotu. V takej mase ľudí je ťažšie vychutnať si krásu hôr, preto bude lepšie sa sem vybrať mimo letnej sezóny a cez týždeň. Na Sněžku sa ešte určite vrátim, stojí to za to! 

Viac Zo zahraničia a Najvyšších vrchov európskych krajín

Na najvyšší vrch Jeseníkov - Praděd

 Výstup: 21.5.2021

Lockdown sa pomaly končil, okresy sa dávno otvorili a ja som sa aspoň na záver semestra dostala do Olomouca. Tak, keď už nič iné, skúšky si môžeme napísať ako normálni ľudia za stolom v triede. Počas skúškového je psychohygiena absolútne nutná, preto som pozerala mapu a hľadala nejaké kopce v okolí. Najbližšie je pohorie Jeseníky, ktoré sa výškou podobá na našu Veľkú Fatru. Rozhodla som sa vyliezť na najvyšší vrch tohto pohoria s menom Praděd, ktorý má výšku 1491 m n.m. V piatok 21.5. som už mala učenia viac ako plné zuby, preto bolo treba sadnúť na vlak a vypadnúť...

8:10 vystupujem z autobusu náhradnej dopravy na stanici Kouty nad Desnou. Počasie je zatiaľ príjemné, slniečko svieti a teplota je tak akurát na ľahkú vetrovku. Zapínam si stopára na hodinkách a vykročím. Prvé metre vedú po asfaltovej ceste, no veľmi rýchlo zabočím vpravo a prechádzam na štrkovitý chodník. Kráčam ďalej rovno cez parkovisko a na jeho opačnom konci vchádzam do lesa. Privítajú ma rôzne tabule a drevené domčeky – ocitám sa v nejakom Rozprávkovom lese.

Na konci lesa vychádzam na zjazdovku a prechádzam okolo stanice lanovky. Čaká ma aj prvý dnešný kopec, ktorý však vyleziem bez problémov. Ďalej sa ide po lúke po širokej ceste väčšinou rovno, len kde-tu treba niečo vyliezť, či zliezť. Stále kopírujem hlavnú cestu, ktorá vedie pár metrov nižšie. Na ňu sa aj o necelú polhodinu napojím a prichádzam na križovatku turistických trás.

Z cesty sa snažím čo najrýchlejšie zmiznúť, a tak odbočujem na zelenú značku a pokračujem po cestičke vedúcej popri pár chatách. O pár minút cesta skončí a vystrieda ju široká zvážnica. Pohoda sa skončila, čas makať! Napijem sa a vykročím do strmého kopca predo mnou. Teplota stúpa spolu so mnou, no našťastie som celý čas schovaná medzi stromami.

Na pár miestach sa les rozostúpi a mne sa naskytá pekný výhľad na okolité vrchy a údolia. Raz pretnem cyklotrasu vedúcu hore po serpentínach, no držím sa zelenej a poctivo ďalej stúpam. Po cyklotrase by som sa dostala na hrebeň tiež, ale bolo by to o dosť dlhšie, no nie tak prudké.

Výhľad z cyklotrasy neďaleko smerníka Petrovka.

Kopec mi však veľmi rýchlo začne liezť na nervy, tak predsa len na najbližšom mieste, kde zelená prechádza po ceste, sa na zelenú vykašlem. Hneď si vydýchnem. Ceste ani zďaleka nestúpa tak prudko a môžem zrýchliť. V konečnom dôsledku dorazím na hrebeň za rovnaký čas, ako keby som pomaličky šliapala po značke. Cesta sa kľukatí po úbočí kopca a kde-tu sa objavujú ďalšie a ďalšie výhľady. Počasie sa mierne pokazilo, slnko zašlo za vysokú oblačnosť, čím sa zároveň aj ochladilo. Kráča sa mi parádne.

Pri smerníku Petrovka si dávam prvú krátku pauzu. Zelená sa tu spája s cyklocestou. Polorozbitá asfaltka končí, ďalej sa ide po širokej štrkovitej ceste, ale aj na tej sa ide parádne. Zdolávam zopár väčších kopcov a rýchlo prichádzam na Kamzík. Už sa cítim ako doma v Bratislave...

Som už takmer na hrebeni. Vychádzam takmer na pásmo lesa a už to tu chytá vysokohorský charakter. Stromy sú tu riedko porastené, okolo sa vyskytujú čučoriedky a začína fučať. Cesta však nemá konca kraja. Už v diaľke vidím akúsi chatu, ale či je to Švýcarna, netuším...

Prechádzam ešte po úbočí Veľkého Jezerníka a konečne prichádzam ku chate. Chata je na lúke a stále nevidím vrchol Pradědu, hoci už by to nemalo byť ďaleko. Keďže mám časový sklz a potrebujem chytiť vlak späť do Olomouca už o 16tej, Kofolu na chate oželiem. Vietor je poriadne silný, preto keď sa za chatou schovám do lesa, vydýchnem si.

Konečne vidno vrchol!

Čaká ma posledný úsek lesom až na Rázcestie pod Pradědom. Tu sa značka napája na asfaltovú cestu, ktorá vedie až na vrchol. Bojujem s vetrom a zdolávam poslednú kilometer dlhú zákrutu až k vysielaču a vyhliadkovej veži na vrchole. Čosi pred 12:00 som konečne tu! Len sem kráčam už 15 km a necelé 4 hodiny, dnes to bude poriadna túra. Výhľady sú parádne aj napriek oparu, no nemám čas a ani chuť si to v tom riadnom vetre užívať. V bufete v budove vysielača si hneď kupujem kapustnicu a dávam si zaslúženú pauzu.

Výhľad z vrcholu Praděd.

Nesedím dlho, dole to mám ešte minimálne 11 km. Vydávam sa nazad bojovať s vetrom a teším sa, až sa schovám do lesa. Celý vrchol Pradědu je otvorený a fúka tu zrejme často a poriadne. Rýchlo zbehnem dole kopcom na rázcestie a ďalej pokračujem po asfaltke až k smerníku Pod Pradědem. Z tých asfaltiek ma už slušne začínajú bolieť nohy, preto som neskutočne šťastná, keď modrá značka odbočuje na úzky lesný chodníček.

Klesám aj naďalej. Už pomedzi stromy a porasty čučoriedok. Spočiatku zostup nie je nejaký extra prudký, no tešila som sa predčasne.. Čoskoro sa sklon svahu riadne zvýši a mám čo robiť, aby som brzdila, kopec je skutočne poriadne strmý. Chodník je taktiež únavný. Neustále sa musím vyhýbať ostrým skalám trčiacim von, preskakujem korene a padnuté konáre a celkovo, postupujem naozaj pomaly.

Ešte jedna výhľadová... aj so snehom.

Zdá sa mi, že idem celú večnosť. Tento úsek túry je skutočne protivný. Stále rovnako strmý a nekonečný. Keď konečne vyleziem z lesa pri smerníku U Kamenné chaty, zisťujem, že 4,5 km som išla skoro 1,5 hod a to dole kopcom. Teraz už mám skutočne riadny časový sklz. Na záver túry ma čaká dlhé, takmer 6 km dlhé asfaltové peklo. Našťastie sa ide celý čas dole kopcom. Nahadzujem riadne rýchle tempo, chcem byť čo najskôr na stanici.

Oteplilo sa a mňa už dosť bolia nohy z toho asfaltu. Zvyšok cesty až na prvú križovatku, kde som ráno odbočovala na zelenú prechádzam nadávajúc. Jediná zaujímavosť je vodná nádrž okolo ktorej idem. Zvyšok je v lese a neskutočne monotónny. Rýchlym tempom sa mi podarí dohnať sklz a na stanicu sa vrátim od križovatky rovnakou trasou, akou som išla ráno.

Výstup na Praděd touto trasou je poriadne dlhý. Na pár výhľadov sa ide celý čas v lese a veľmi rýchlo sa to stane monotónnym. Po modrej značke by som hore asi nešla, ten chodník bol až neskutočne strmý a nekonečný asfaltový úsek tomu na zaujímavosti tiež nepridal. Z vrcholu však výhľady určite stáli za to! Dnes som prišla na to, že aj v Česku majú hory a nevidela som žiadneho turistu v sandáloch. Nevadí, možno nabudúce!

Viac Zo zahraničia