Naprieč Veľkou Fatrou po zelenej 2

 Chata pod Borišovom -> Rakytov -> Smrekovica -> Ružomberok

Výstup: 14.9.2021

Náročnosť:  32 km túra cez niekoľko rôznych vrcholov a sediel, prevýšenie okolo 1350 m

Budík zazvonil o 5:30. Podobne ako minulý raz, aj dnes som sa vybrala len s vodou pozrieť východ slnka nad chatu. Až na Borišov sa mi ísť nechcelo, pretože počasie takto na ráno neprialo. Pohľad na vychádzajúce slnko bol skreslený mrakmi prítomnými všade navôkol. Napriek tomu, prvé slnečné lúče ukázali krásne sfarbenie okolitej krajiny a bola som rada, že som sa z postele takto skoro vytrepala.

Po návrate na chatu padli raňajky a niečo pred 7-mou som zahájila druhý deň môjho prechodu po zelenej značke naprieč Veľkou Fatrou. Prvé kroky viedli dole kopcom na rázcestie pod chatou a následne smerom ku Ploskej. Chodník bol zatiaľ pohodový, len s miernym stúpaním ma viedol okrajom lesa až ku smerníku Nad Studeným.

Východ slnka sponad Chaty pod Borišovom.

Ďalej ma čakala poriadna ranná rozcvička v podobe strmého výstupu pod Ploskú. Aj napriek serpentínam bol tento úsek poriadne náročný. Mokrá sutina a skaly pod nohami pridávali na adrenalínovom vyžití. Našťastie, podarilo sa mi nespadnúť. V podobnom duchu sa niesol aj prechod traverzom okolo Ploskej. Sutinový chodník, okolo neho tráva po kolená, mokrá samozrejme, ale podarilo sa mi udržať si nohy relatívne suché. Napriek neustálej prítomnosti oblakov sa mi naskytali parádne výhľady na rozsiahle vrchy Veľkej Fatry a Nízkych Tatier.

Lúka v Sedle Ploskej.

Na opačnej strane Ploskej som si pár metrov užila dole kopcom ku smerníku Sedlo Ploskej. Tu sa na lúkach pásli stáda oviec a spolu so salašom v sedle to dotvárali idylku ako z rozprávky o Maťkovi a Kubkovi. V sedle si dávam kratučkú prestávku na vodu, pozdravím sa s prvými 2 dnešnými turistami, ktorí idú na Ploskú a pokračujem si po svojom.

Ešte chvíľku sa držím hôľnatého profilu okolo Ploskej, no chodník postupne mizne v lese. Ďalší kopec, ktorý traverzujem, je Čierny kameň. Zostupujem ďalších pár výškových metrov a musím dávať riadny pozor. Kým doteraz bola sutina so štrkom zmiešaná aj s hlinou, takže nejaká stabilita tam bola, teraz hlina chýba a kamienky si pod nohami robia doslova čo chcú. Našťastie, zostup nie je dlhý. Kým prídem na opačnú stranu Čierneho kameňa, zelená si pre mňa pripravila niekoľko krátkych výstupov a zostupov, no v súčte sa držím stále vrstevnice. Úsek sa mi zdá nekonečný, žiadne výhľady, len úzky šmykľavý chodníček v lese.

V Sedle pod Čiernym kameňom je čas na prvú dlhšiu prestávku. Padne balík JOJO gumených zmrzlín a kochám sa okolitým prostredím. Veľa ľudí sem nechodí, je to tu naozaj poriadne od ruky. Nikde žiadna civilizácia, len nekonečné lesy, hole a skaly. Smerník je na okraji lúky, po ktorej ma budú viesť ďalšie kroky, vďaka čomu si dosýta užijem výhľady.

Výhľad z lúky za Čiernym kameňom.

Ďalej ma čaká výstup pod Minčol. Mapa mi ukazuje aj možný chodník cez vrchol, no načo by som mala nastúpať ďalšie výškové metre? Idem po zelenej, tak sa jej držím a kopec opäť traverzujem. Lúka končí a traverz je v lese. Zelená je tu ozaj uzučká a vrytá do svahu. Boli tam asi 2 miesta, kde hrozilo šmyknutie na štrku a priama letenka dole. Uprostred týchto lesov by ma asi tak skoro nenašli... Úspešne sa mi podarilo nespadnúť a popri jednom vrchole bez mena na mape som dorazila do Južného rakytovského sedla.

Rakytov s výškou 1567 m n.m. je najvyšší a aj najstrmší vrchol na dnešnej trase. Zo sedla ma čaká druhé poriadne kardio od rána. Postupne krok za krokom sa vlečiem po serpentínach k vrcholu. Prechádzam skalnou bránou a v pásme kosodreviny sa driapem čoraz vyššie. S jednou dlhšou serpentínou sa dostávam tesne pod vrchol a výhľady pribúdajú. Ešte tak 4 prestávky na vydýchanie a som konečne hore.

Skalná brána cestou na Rakytov.

Na vrchole Rakytova stretávam niekoľko turistov a z opačnej strany prichádzajú ďalší. Navzájom si porobíme vrcholové fotky a doprajem si dlhšiu prestávku na jedlo. Výhľady sú aj napriek nie práve najlepšiemu počasiu na všetky strany priam geniálne! Rakytov sa týmto zaradil na môj pomyselný zoznam naozaj pekných vyhliadkových miest a určite sa sem ešte vrátim!

Výhľad z Rakytova.

Po prestávke zostupujem rovnako strmo, ako som sem vystúpala. Mokrý štrk a sutina sa tu mieša s blatom, čo je šmykľavé kombo na tretiu. Naozaj dvakrát zvažujem každý krok, aby som sa pomedzi skaly a v tráve po pás dostala dole. Oproti mne fučia hore kopcom ďalší turisti, evidentne je táto strana na výstup podstatne populárnejšia. S jedným pádom na zadok, no bez ujmy na zdraví, prežijem tento skutočne „zaujímavý“ zostup a vynáram sa pri smerníku v Severnom rakytovskom sedle.

Ďalší postup po zelenej je naozaj krásny. Žiadne strmáky, relatívne široký chodník po lúkach. Okolo rôzne skalné útvary a veľa zaujímavých kvitnúcich rastlín. Takto na jeseň diverzita kvetov nie je to, čo býva na jar. Na jar to tu musí skutočne hýriť všetkými farbami. Pomaly obchádzam vrchol Tanečnica a miernym kopčekom stúpam až pod Skalnú Alpu. Výhľady na okolie nemajú jedinú chybu! Lúky, kde-tu osamotené stromy, hôlnaté vrcholy Veľkej Fatry všade kam sa pozrieš! Opäť raz som objavila naozaj nádherný kút Slovenska!

Výhľady v okolí Skalnej Alpy. Škoda počasia...

Spod Skalnej Alpy klesám až ku starému hotelu Smrekovica, ktorý vyzerá byť už poriadne dlho zavretý. Chcela som si tu niekde kúpiť obed, ale evidentne si budem musieť vystačiť s vlastnými zásobami. Po rovine s krátkym výstupom a stále po lúkach prichádzam ku Vojenskej zotavovni Smrekovica. Od včera poobedia prvá poriadna civilizácia. Rýchlo prechádzam okolo rôznych hotelov a budov až na opačný koniec areálu a opäť sa schovávam v lese. Na prvom pni vzdialenom od civilizácie (ešte na ňu nemám náladu, užívam si ticho hôr) vyťahujem chleby s klobásou a prehlasujem to za obednú prestávku. Som približne v polovici dnešnej trasy a čo sa týka prevýšenia, už mám za sebou drvivú väčšinu. Do Ružomberka mi tak ostáva cca 15 km, takže ešte nejaké 4 hodiny cesty.

Po prestávke sa musím rýchlo vrátiť do tempa. Pomaly kráčam vpred, svah je tu celkom dosť strmý a s jedným menším zablúdením zdolávam Malú Smrekovicu. Odtiaľto je ďalší nádherný pohľad, keďže značka prechádza lúkou.

Úsek od Malej Smrekovice po Nižné Šiprúnske sedlo si skutočne užívam. Celý čas značka kopíruje cyklotrasu a tomu odpovedá aj charakter terénu. Ide sa po širokej lesnej ceste skoro stále dole kopcom. Pridávam do kroku a užívam si jednak výhľady, no aj konečne nulové prevýšenie. Až popod Predný Šiprúň do sedla je trochu kopec, ale nič extra. Sedlo je na lúke a ukazuje sa mi konečne výhľad na Veľký Choč a v pozadí aj Malú Fatru a Nízke Tatry.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

O kúsok ďalej prichádzam do Vyšného Šiprúnskeho sedla. Nasleduje zaujímavý úsek po lúke cez ohradu s kravami, ktoré sa, samozrejme, pasú priamo na chodníku. Aj mám trochu rešpekt, netuším, čo tie zvieratá urobia, keď ma zbadajú, tak radšej stádo obchádzam veľkou okľukou po tráve. Na opačnom konci lúky ohrada končí a ja zahajujem postupný zostup do Ružomberka. Zelená vedie strmo nadol, no mne sa cyklotrasa páči, tak ju nasledujem aj za cenu niekoľko sto metrov kráčania navyše.

Až pod Vtáčnik je cesta rovnaká. Stále v lese a dole kopcom. Na záver ma čaká ešte jeden krátky stupák po lúke do Sedla pod Vtáčnikom, kde si dávam poobednú pauzu. Nechce sa mi niesť tie sladkosti, tak padne jeden KitKat s polovicou čokolády. Takto na slnku je riadne teplo, preto nesedím dlho, keďže aj voda sa mi už míňa.

Lúky pod Vtáčnikom nad Ružomberkom.

Spod Vtáčnika nahadzujem naozaj riadne rýchle tempo. Po pár minútach dole kopcom ešte po lesnej ceste prichádzam na asfaltku, ktorá ma celkom rýchlo dovedie až do Sedla pod Sidorovom. Kúsok odtiaľto je rekreačný areál Hrabovo a do Ružomberka mi ostáva približne 7 km.

Ešte hodím jednu krátku prestávku a idem to dnes doraziť. Po toľkých kilometroch sa už poriadne prejavuje únava a budem rada, keď sadnem do vlaku. Ešte sa mi raz podarí zle odbočiť, ale našťastie to bola zachádzka iba na 5 minút. Na záver dňa už len lesom zbehnem ponad Vlkolínec na lúky pri Ružomberku a cez polovicu mesta na stanicu. Túru ukončím turistickým štýlom – vo vlaku Super City 😉.

 

Výhľad na Ružomberok a v pozadí Veľký Choč.

Dvojdňový prechod Veľkej Fatry po zelenej bol plný naozajstnej divočiny. Veľa z navštívených lokalít nie je turisticky známych, preto sa návštevník môže tešiť na naozajstný pokoj uprostred slovenskej prírody. Žiadneho medveďa ani iné zviera som po ceste nestretla, aj keď je mi jasné, že ich tam v okolí bolo dosť. Chata pod Brišovom, Rakytov, Skalná Alpa... Jednoznačne nádherné miesta, kam sa určite ešte vrátim! Na druhej strane, druhý deň to bola naozaj dlhá trasa s niekoľkými slušne strmými úsekmi, takže bez poriadnej kondičky by to nebolo vychutnávanie si turistiky, ale skôr utrpenie. Avšak, dá sa rozdeliť na menšie časti, no to už je na každého vlastnom uvážení 😊.

Späť na Deň 1