Biele Karpaty - Veľká Javorina

Výstup: 19.8.2020

Biele Karpaty sa nachádzajú na západnom Slovensku na hraniciach s Českou Republikou. Ich najvyšším vrcholom je Veľká Javorina s výškou 970 m n.m. Štátna hranica prechádza priamo cez vrchol, ktorý je spoznateľný už z diaľky, vďaka vysielaču. Pod vrcholom je známa Holubyho chata, kde sa dá prespať, či len občerstviť Kofolou a rezňom s hranolkami. Nachádza sa neďaleko Myjavy a Starej Turej, v oboch mestách začínajú možné výstupové trasy.

 

Veľká Javorina je prístupná z oboch štátov. Od nás je možnosť ísť po žltej zo Starej Turej, po modrej z dediny Lubina pár kilometrov vedľa, alebo z Myjavy po Ceste hrdinov SNP. Na modrú sa dá napojiť aj v Cetune, táto trasa je podľa mapy najkratšia – dĺžka len niečo cez 2h a 6 km smerom hore. Pri ostatných možnostiach ide o dlhú túru trvajúcu cca 3 hodiny len na kopec.

 

Pohľad z Veľkej Javoriny. Fotka požičaná z archívu - moje boli len hmla.

Ja som vrchol zdolala pri prechode Cesty hrdinov SNP a zvolila som prístup od našich susedov z Česka. Začiatok túry je možné zvoliť na hlavnej ceste pri smerníku Javořina, bus, alebo pár kilometrov ďalej na parkovisku pri Kammennej Boude. Toto sú krátke varianty, môj SNP-čkarsky deň začal o cca 15 km skôr v Lopeníku. Bol to môj 26. deň putovania z Dukly na Devín a detailný priebeh výstupu som opísala tu. Pridávam teda len zhrnutie danej etapy:  

 

Z Lopeníku som vyrazila okolo 7:15 a rýchlo došla nazad na červenú. Vonku okolo mňa hustá hmla, videla som tak na 20 metrov pred seba. Nahodím rýchle tempo a po širokej lesnej ceste zdolávam jeden kilometer za druhým. Postupne prechádzam okolo pár smerníkov, vystraším jedného diviaka a pri jednej rozhľadni si dávam na chvíľu pauzu. Les sa striedal s lúkami a mohol by byť fakt pekný pohľad dole do údolia, pokiaľ by nebola okolo mňa tá hustá škaredá hmla.

 

Po prestávke pokračujem ďalej. Mierne poblúdim na jednom úseku na zvážnici, ale úspešne dorazím na hlavnú cestu. Odtiaľ sa ide po širokej udupanej lesnej ceste až ku Kamennej boude, kde je jedno veľké stavenisko, preto sa odtiaľ čo najrýchlejšie bežím schovať opäť do lesa. SNP- čkarska červená sa odpojí z cesty a začnem stúpať priamo hore na kopec. Tu je výstup prudší, doteraz to bola pohodička s prevýšením minimálnym. Držím stále dobré tempo, míňam ešte jeden smerník a čoskoro sa vynorím z lesa pri cieľovej „rovinke“. Posledný úsek ku vysielaču, ktorý zbadám, až keď som tesne pri ňom, je najprudší.

Vzhľadom na „prekrásne“ výhľady si len odfotím hmlu a zbehnem na Holubyho chatu na obed. Následne sa vraciam nazad na hrebeň a polobehom po štátnej hranici, ktorú značka kopíruje, prichádzam ku Dibrovovmu pamätníku. Odtiaľ ma čaká posledný dnešný výstup na Čupec, ktorý je však krátky. Celú túru ukončím siahodlhým zostupom z hrebeňa až na Myjavu, kde etapu ukončím.   

5 rád pre budúcich SNP-čkarov od Darth Vadera

V lete 2020 som sa úspešne pridala do klubu tých, čo dokázali prejsť našu najdlhšiu turistickú magistrálu a o celom prechode som napísala podrobný blog. Postupom času sa mi vynárajú spomienky na celú túto akciu a popri nich aj myšlienky typu: prečo som neurobila/urobila toto a toto? Pretože som nevedela. Mesiac v lese je predsa len mesiac v lese a pokiaľ také niečo skúšate prvý raz, môžete stráviť týždne prípravou a aj tak to celé bude úplne inak. Ako v mojom prípade na Čertovici, keď som sa rozhodla skončiť a ísť domov, sa naskytli okolnosti, ktoré som absolútne nepredpokladala. Neskôr som sa na Cestu vrátila, tentoraz už skúsenejšia, a bez väčších problémov (búrky nepočítam...) došla až na Devín. Týmto článkom by som chcela poskytnúť 5 rád budúcim nádejným SNP-čkarom, ktoré by sa mi predtým boli zišli:

5. Denný harmonogram

Ako už názov napovedá, prvá rada sa týka plánov na každý deň. Je viacero možností, niektorí plánujú na pár dní dopredu, iní majú celú trasu prepracovanú do detailov. Podľa mňa treba mať pred začiatkom celého putovania aspoň základný nástrel celého výletu, vedieť, kde je aká útulňa alebo prístrešok, či potraviny a krčma na doplnenie vody. Spočiatku začíname s menším počtom kilometrov za deň, postupne ako si telo zvyká, zvyšujeme prejdenú vzdialenosť, až sa dostaneme na číslo 25 – 30 km denne, čo je štandardný SNP-čkarný priemer. Pri tomto čísle denne bez problémov trasu prejdete do mesiaca a užijete si ju. Nemusíte sa naháňať, vychutnávate si výhľady a celkovo, nestojí to toľko síl ako, keby ste sa hnali a dávali denne maratón. Ja som mala celkom detailne rozpracované vzdialenosti spolu s prevýšením na každý deň a môj harmonogram nájdete na blogu Darth Vader ide SNP-čku.

4. Materiálno-technické zabezpečenie

Táto časť sa bude týkať vybavenia. Základ je, brať čo najmenej vecí. Rozmyslite si teda, či vám treba také a také tričko, alebo také a také nohavice. Sú ľudia, čo berú na Nízke Tatry hrubšie oblečenie, keby náhodou bola zima. Podľa mňa to nie je najlepší nápad, pokiaľ idete v lete. Väčšina SNP-čkarov prechádza Slovensko v letných mesiacoch a niesť zbytočne oblečenie kvôli 4 dňom je nezmysel. Radšej prespite v chate a ušetrite gramy. Taktiež sa často rieši stan. Tu je to o každého preferencii, niekto si ho rád odnesie, iný bude vkuse nadávať. Tak či onak, je to váha navyše a celkom slušná. Pokiaľ si naplánujete etapy dopredu, vždy sa dá nájsť prístrešok, chata, útulňa alebo aj dedina. Ak sa opýtate v dedine po trase, na 100% vám miestni nejaké ubytovanie poradia. My sme spočiatku plánovali niesť stan (chceli sme si ho rozdeliť a každá niesť polovicu), ale váhovo sa to nedalo. Skončili sme s ľahkými hamakmi z Decathlonu a k tomu pončom, z ktorého sme si vedeli spraviť núdzový prístrešok. Váha oproti stanu štvrtinová. Samozrejme, existujú aj všetky tie moderné „lightweight“ vychytávky, no na môj vkus sú celkom drahé a pokiaľ to neplánujete používať pravidelne, úplne si dokážete výstroj vyskladať aj z klasických turistických veci, ktoré má pomaly každý doma. Aby som to zhrnula: čo najmenej vecí, každý gram sa počíta, ak chcete vziať niečo, čo sa „možno zíde“, neberte to. Vystačíte si bez toho.

Pozrieť turistickú výstroj

3.  Tréning

Táto kapitola je dosť individuálna. Stretla som ľudí, čo sa jedného dňa len tak vzali z gauča priamo na 763 km dlhú trasu. Z vlastných skúseností viem, že to nie je úplne najlepší nápad. Aj pokiaľ chodíte pravidelne na turistiku a máte zopár viacdňových prechodov za sebou, mesiacu sa to nevyrovná. Neviete, ako sa vaše telo zachová po týždni, či dvoch intenzívneho fyzického výkonu. Ja som predtým chodila pravidelne na turistiku, no v marci 2020 som poctivo začala behávať. Postupne som zvyšovala vzdialenosť, zvyšovala som prevýšenie na trase a celkovo budovala kondičku. Oplatilo sa. Síce je rozdiel, keď bežíte v lese s jednou fľaškou vody a mobilom, a keď kráčate s 15-kilovým ruksakom, no tá kondička sa nestratí. Trvalo mi 3 dni, kým som si na ruksak zvykla, no potom som už išla úplne bez problémov. Dokonca na niektorých kopcoch som dokázala držať riadne tempo. Tréning sa mi jednoznačne vyplatil, no ak by som išla znova, pridala by som do plánu aj chôdzu s čoraz ťažším ruksakom. Postupne by som zvyšovala hmotnosť, až by som sa dostala na reálnu váhu SNP-čkarskeho ruksaka.  

2. Vlastný štýl

Toto je druhá najpodstatnejšia vec a bol to jeden z mojich kameňov úrazu na Čertovici. Nevedela som si na to celé akosi zvyknúť. Chcela som ísť nejako, ale vždy mi plány stroskotali. Či už to boli neskoré dojazdy na chatu Volovec a do Dediniek, alebo strata času v Kurimke. Ostatným to nevadilo, no pre mňa to nebolo niečo, čo som chcela zažiť a po čase mi to začalo liezť na nervy. Potrebovala som si nájsť svoj štýl, byť sama sebe pánom a ísť presne tak, ako chcem. Pre toto odporúčam ísť na Cestu osamote, prípadne s parťákom, ktorého poznáte už dlho. Ja som sa s parťákmi nepoznala dokopy vôbec a bolo to občas cítiť. V druhej časti Cesty som si vlastný štýl našla. Ráno som nevstávala príliš skoro, pekne som si dala raňajky a do obeda zdolala viac než polovicu prejdenej vzdialenosti. Na obed prišla dlhá pauza a ostalo mi doraziť vždy pár kilometrov, ktoré som sa vliekla a zabalila to na ubytovaní. Ak to s Cestou SNP myslíte ozaj vážne, mesiac je mesiac a pokiaľ si to chcete vychutnať na 100%, musíte si nájsť svoj vlastný štýl.

1.       Žiadne očakávania

A dostávame sa k najdôležitejšiemu bodu. Pred Cestou som prečítala kopu článkov, poctivo pozerala Live Sledovanie a každý tam opisoval svoje úžasné zážitky. Až sa to celé pre mňa začalo a moje očakávania ostali absolútne nenaplnené. Boli vysoké, veľmi vysoké a realita bola blato, monotónny les a dokopy výhľady žiadne celý prvý týždeň. Chcela som vidieť kus Slovenska, zažiť tie úžasné veci, čo ľudia na internete opisovali, ale akosi... Zážitky boli, ale ani zďaleka také, ako som čakala. Zlepšilo sa to vo Volovských vrchoch a následne v druhej časti môjho putovania, keď som už vedela, že nemám čakať nič. A prišli výhľady, prišli stretnutia s ľuďmi, prišlo to celé. Bolo len treba znížiť očakávania, nečakať dokopy nič a Cesta ma prekvapila, začala som si to užívať. Preto posledná moja rada znie: čokoľvek si prečítate na internete, vaša Cesta bude úplne iná. Nečakajte nič, dostanete veľa a budete sa môcť chváliť do konca života všetkými zážitkami a samotným faktom, že ste úspešne zdolali Cestu hrdinov SNP.

Tak, toto bolo mojich 5 rád pre nádejných budúcich SNP-čkarov. Dúfam, že vám aspoň trošku pomôžu pri vašom prechode Cesty hrdinov SNP. A tí, čo ste už so mnou v klube, ak máte ďalšie rady, ktoré by bolo fajn pridať na zoznam, budem rada, ak sa o ne podelíte v komentároch.

 

 

Z Kojšova do Košíc - 30,5 km za 6 hodín

 Výstup: 2.12.2020

Moje leto roku 2020 sa nieslo v znamení prechodu našej najdlhšej magistrály – Cesty hrdinov SNP. Celú trasu som absolvovala na 2-krát a po 31 dňoch kráčania dorazila na Devín. Popri samotnom zdolávaní kopca za kopcom na Červenej som mala ešte jednu bočnú úlohu: zbierať pečiatky a fotiť smerníky, aby som vyplnila záznamník o prechode. Záznamník Cesty hrdinov SNP je vytvorený KST a obsahuje 118 miest, cez ktoré trasa prechádza. Výhodou je, že nemusíte miesta prejsť naraz pri jednom prechode, ale bez problémov to môžete dať koľko etáp len chcete. Mne sa nepodarilo zozbierať na prvý pokus všetky povinné potvrdenia o návšteve niektorých miest, tak som sa tam postupne vracala a záznamník dokončila. Jedným z návratov je aj túra z Kojšova na Kojšovskú hoľu a odtiaľ do Košíc:

Už niekoľko dní čakám, kým sa ukáže aspoň trošku pekné počasie, aby som si mohla ísť po pečiatky na chaty Erika, Lajoška a Jahodná. Postupne plánujem celý výlet, keďže cesta na východ je dlhá a budem rada, ak sa mi podarí to zvládnuť na jeden záťah. Mám však problém, keďže prvým ranným spojom prídem do Kojšova niečo okolo 9-tej a autobus z Jahodnej do Košíc ide pred 15:00. Čaká ma necelých 24 km, ktoré musím dať za 6 hodín. Mením preto taktiku a z pôvodného turistického módu prepínam na bežecký.

2.12. 4:36 ráno sadám do vlaku smer Margecany. Cesta ubieha celkom rýchlo, na Štrbe konečne vylezie slnko a ukážu sa mi zasnežené Tatry. Užívam si ten pohľad a čoskoro zahlásia v rozhlase: nasleduje stanica Margecany. Vystúpim a o 45 minút pokračujem autobusom do Kojšova. Vonku je riadna zima a ja som dnes stavila na ľahkú výstroj, keďže mám v pláne bežať čo najväčšiu časť cesty.

Veľmi rýchlo vystupujem v centre dediny a v okamžiku takmer zamrznem. Tu je snáď -15°C! Vyberám mobil, aby som rýchlo našla správnu cestu a nahodím naozaj rýchle tempo. Makám cez dedinu mierne do kopca, až prichádzam ku posledným domom. Nad hlavou mám jasné modré nebo, okolo mňa je vrstva sypkého snehu, dnes bude nádherný deň na horách!

Za domami odbočujem na lesnú cestu a začnem sa štverať do slušne strmého kopca. Dá sa ísť aj po značke, ale to by bola zbytočná zachádzka, na ktorú dnes jednoznačne nemám čas, tak iba sledujem mapu a šliapem po zvážnici smerom k hrebeňu. Nie som sama, predo mnou je niekoľko rôznych stôp a všetky ľudské. Modlím sa, aby som nestretla žiadneho diviaka, nedajbože, medveďa... (našťastie, dnes k ničomu podobnému nedošlo).

Po asi polhodine nadávania a umierania do poriadneho strmáku moja lesná cesta križuje červenú značku. Už mi ani zima nie je, kopec ma pekne zohrial. Na chvíľku si môžem vydýchnuť, pokračujem po značke a tá len mierne stúpa úbočím kopca. Okolo mňa je nádherná zimná rozprávková krajina a ja si užívam každý krok. Na pár miestach, kde chodník klesá, si aj zabehnem.

Na chvíľku sa les rozprestrie a mne sa ukáže výhľad na Tatry. Pokiaľ je odtiaľto takýto pohľad, už sa neviem dočkať, aký bude z vrcholu Kojšovskej hole. Míňam jeden smerník, pri ktorom si obúvam protišmykové návleky (fakt sa dnes zídu!) a pohoda je tá tam... Hneď za ním ma privíta ďalší riadne strmý kopec. Držím si slušné tempo, lebo v tej zime sa inak nedá a dávam si dobrý pozor, aby som sa neprizabila na ľade. Pomaly ale isto ho zdolávam, aby som si chvíľočku užila rovinku a mohla stúpať ďalej. Stále idem lesom a okolitá teplota je hlboko pod bodom mrazu. Nečudujem sa, je december, možno konečne prišla zima...

Kráčam 1,5h a konečne vyleziem na otvorené priestranstvo. Vrchol Kojšovskej hole mám už priam na dlani, veľa mi neostáva a budem tam. Mierne spomalím a užívam si výhľad, no nezastavujem. Dnes musím stihnúť autobus. Prejdem po lúke a na jej druhom konci sa opäť schovám do lesa.

Zdolávam posledný necelý kilometer, ocitám sa opäť mimo lesa a som na vrchole Kojšovskej hole. Podídem až ku smerníku a ten výhľad na juh je top! Na sever to až taká nádhera nie je, pretože tam bránia stromy, no jednoznačne sa oplatí na tento kopec vyliezť. Nestojím dlho, len spravím pár fotiek a pokračujem na chatu Erika.

Z vrcholu až ku chate sa ide dole kopcom po širokej krásne upravenej ceste, preto sa dám do behu. Písali 20 minút, ja som to dala za 10. Chata je zavretá, tak si spravím pri nej aspoň fotku (aj tie v SNP-čkarskom záznamníku akceptujú, ale nebudem ich zverejňovať... Patria do kategórie "aby bola nejaká fotka") a dávam si pár minút pauzu s výhľadom na Tatry. Keď som tu bola naposledy, bolo tu podstatne menej snehu, pomyslím si (bolo to v júli...) a uškrniem sa. Mráz sa mi pomaličky začína zarezávať pod všetky 3 vrstvy oblečenia, čo mám na sebe, tak je čas sa pohnúť ďalej. Z Kojšova na chatu Erika mi to trvalo 2:10, čas mám teda parádny a už sa nemusím tak strašne náhliť.

Pohľad na Tatry od chaty Erika.

         Vraciam sa do sedla pod Kojšovskou hoľou a som nazad na Ceste hrdinov SNP. Vyleziem kratučký kopec a bežím dole po upravenom chodníku na zjazdovke až na Golgotu.  Vďaka protišmykovým návlekom sa mi beží parádne! Od Golgoty červená vchádza do lesa a až na Horný Bankov ide viac-menej dole kopcom. Niektoré úseky bežím, iné kráčam, ako sa mi chce. Chodník ide v aleji okolitých stromov, ktoré sú obalené snehovou pokrývkou a ja sa cítim úplne ako v Mrázikovi.

Postupne prechádzam okolo odbočky na vyhliadku Loreley, ale dnes idem skúsiť druhú stranu (na vyhliadke sme boli pri prechode SNP-čky). Nasleduje nekonečná cesta lesom až ku chate Lajoška, ktorá je v rekonštrukcii, tak si tiež musím miesto pečiatky spraviť fotku. Je 13:00 a mne ostávajú posledné kilometre na Jahodnú. Nemám to ďaleko a padne rozhodnutie, že obed si dám až tam. Ak bude otvorené, možno si dám opäť tie super palacinky ako naposledy v júli...

Zimná krajina ako z Mrázika. Radosť bežať!

Scenéria okolo mňa sa nemení. Stále rovnaká zimná krajina, no zdá sa mi, že ešte viac prituhlo. Voda vo fľaške, ktorú mám pripevnenú zvonku na ruksaku sa stala ľadovou drťou. Už mi slušne škvŕka v bruchu, ale ešte zbehnem okolo zjazdovky dole kopcom a som pri chate Jahodná. Lenže, je zavretá...

Je 14:00 a ja som v cieli svojej dnešnej cesty. Odfotím sa aj pri tejto chate, aby som mala dôkaz do záznamníka. Vytiahnem aspoň chleby s paštikou z vlastných zásob a pár cukríkov. Uvažujem, čo ďalej. Trčať tu hodinu v mraze sa mi absolútne nechce. Počas plánovania výletu mi ani nenapadlo, že to dám takto rýchlo, skôr som si myslela, že to ledva stihnem. A keďže som slušne rozbehnutá, pozriem odchody autobusov z Horného Bankova, prepočítam si v hlave aké tempo musím mať, aby som to stihla, a dám sa bežať ďalej.

Chvíľu značka vedie po asfaltke, no rýchlo sa stráca v lese. Celá cesta až na Horný Bankov je v lese. Občas bežím, občas kráčam a okolo je stále väčšia zima. Zrejme sa mi to zdá, už mám za sebou slušnú porciu kilometrov a začína sa prejavovať únava...

Ku koncu už cítim, že to chce dlhšiu pauzu a zohriať sa. Okolo 15:15 vyliezam z lesa na Hornom Bankove a akurát o 10 minút mi ide autobus. Odveziem sa do mesta a krásne chytím vlak domov. Misia dnešného dňa úspešná! Nakoniec som dala 30,5 km za 6 hodín a 7 minút s prevýšením viac než kilometer. Výhľad z Kojšovskej hole a od chaty Erika nikdy neomrzí a viem, že sa tam ešte určite vrátim.

Finálne skóre spolu s výhľadom na juh z Kojšovskej hole.

5 najkrajších miest Cesty hrdinov SNP

Leto 2020 sa u mňa nieslo v znamení zdolávania etapy za etapou na našej najdlhšej turistickej magistrále. Moja celková bilancia na záver bola necelých 780 km a 31 dní na nohách. Celý priebeh putovania som opísala na samostatnom blogu. Tento článok píšem pre tých, ktorí by radi nejakú časť SNP-čky prešli, ale dávať x kilometrov mesiac v kuse je nad ich sily. Vybrala som 5 miest, ktoré sú podľa môjho skromného názoru najkrajšie na trase a stoja za navštívenie. Miesta som spísala v smere od Dukly, tak ako som kráčala. Vyberala som ich tak, aby boli čo najrovnomernejšie rozdelené po celej trase (teda, pokiaľ je niečo č.1, neznamená, že je to úúúúplne naj woow miesto, ale, že je najbližšie k Devínu. Tu je moja top 5:

5. Jánošíkova Bašta

Táto vyhliadka sa nachádza hodinku kráčania od železničnej stanice Kysak. Ide o nie veľmi náročný výstup, väčšinou rovinka alebo mierne stúpanie. Iba pri pár úsekoch sa celkom spotíte. Vyhliadka je na skale a ponúka parádny pohľad na meander Hornádu a okolité vrchy. Pre fotografov je tu možnosť zachytiť parádnu scenériu, ktorú pri troche šťastia dotvorí vlak idúci do Kysaku. Výstup jednoznačne odporúčam.

Na Jánošikovej bašte takýto výhľad.

4. chata Erika

Na tejto chate sme zakončili náš prvý deň pri prechode Volovských vrchov. Večer sa nám naskytol pohľad na priam dokonalý západ slnka nad Tatrami. Najkratší výstup na chatu je zo Zlatej Idky, prípadne zo severu z Kojšova. Chata je 20 minút od vrcholu Kojšovskej hole, z ktorej je taktiež parádny výhľad, no tentoraz na juh. Severná strana je mierne blokovaná stromami, preto kto chce výhľad na Tatry, musí zísť z vrcholu ku chate.

Západ Slnka nad Tatrami z chaty Erika.

3. Kráľova hoľa

Výber tohto kopca asi nikoho neprekvapí. Kráľova hoľa patrí medzi vrcholy s najkrajším výhľadom na Slovensku. Najkratší výstup je z obce Telgárt, no pripravte sa na 3h nadávania. Od začiatku až na vrchol sa ide do poriadne prudkého svahu, no 360° výhľad za to jednoznačne stojí. Vysoké Tatry máte ako na dlani a aj časť hrebeňa Nízkych Tatier. Taktiež vidíte Volovské vrchy a Slovenský raj. Tento výstup by mal povinne absolvovať každý milovník hôr.

Výhľad spod vrcholu Kráľovej hole. Počasie vtedy nebolo najlepšie...

2. Krížna

Krížna je vrchol vo Veľkej Fatre, ktorý ľahko spoznáte podľa vysielača, čo je na ňom umiestnený. Ja som pri prechode Cesty SNP daný deň nemala šťastie na počasie. Chytila ma búrka ešte pred záverečným výstupom, celkom som zmokla a výhľady boli slabé. Ak si však počasie správne vyberiete, z Krížnej sa vám naskytne rozhľad na všetky strany. Výstup je možný z Liptovských Revúc cez Rybovské sedlo, alebo z opačnej strany od hotela Kráľova studňa (táto možnosť je podstatne kratšia).

Pohľad pri výstupe na Krížnu spolu s búrkou nad Nízkymi Tatrami.

1.Skalnatá

A na záver niečo zo západu. Skalnatá je vrchol v Malých Karpatoch neďaleko Pezinskej baby. Pri výbere posledného miesta som sa rozhodovala medzi Skalnatou a Vápennou. Oba kopce ponúkajú parádne výhľady na nížinu, či zvyšok Malých Karpát. Jediný rozdiel, ktorý rozhodol, bol počet návštevníkov. Vápennú poznajú všetci, Skalnatá je menej známa (aspoň tak mi to pri ich návšteve prišlo...). Na Skalnatú som šliapala od lúky na Čermáku, prípadne sa dá prísť z druhej strany od Pezinskej baby. Ak si neviete vybrať túru na západnom Slovensku, Skalnatú môžem len odporučiť.

Výhľad zo Skalnatej smerom na sever.

Toto bolo mojich top 5 miest na Ceste hrdinov SNP. Samozrejme, na trase dlhej 763 km sa tých pekných lokalít nájde podstatne viac. Ak si myslíte, že som nejaký vrchol, čo stojí za návštevu, prehliadla a podľa vás patrí na zoznam, napíšte mi ho do komentára.