Z blogu je kniha 1 - Cesta hrdinov SNP

Darth Vader ide SNP-čku

Blog prešiel menšími úpravami a bol prerobený do podoby knihy. Knihu nájdete v niekoľkých kníhkupectvách, napr. na Martinuse

Prajem príjemný zážitok z čítania 😉

Myjavská pahorkatina – Bradlo

 Výstup: 20.8.2020

Náročnosť: od parkoviska pri mohyle M. R. Štefánika ide o krátku prechádzku s prevýšením takmer 0

Najvyšším vrcholom Myjavskej pahorkatiny ja Bradlo s výškou 543 m n.m. Vrch sa nachádza na Západnom Slovensku medzi Myjavou a Brezovou pod Bradlom. Dá sa spoznať už z diaľky vďaka mohyle M. R. Štefánika, ktorá sa hrdo vypína na vrchole. Tesne popod vrchol prechádza červená Cesta hrdinov SNP, ktorou som aj ja na Bradlo vyliezla. Táto značka prechádza parkoviskom asi 300 m od mohyly a dá sa až sem odstať autom. Odtiaľto vás na samotný vrchol dovedie zelená značka.

Ja som na Bradlo vyšla počas môjho prechodu Cesty hrdinov SNP v lete 2020. SNP-čkarsky deň 27 začal v Myjave a skončil v Brezovej pod Bradlom. Táto etapa bola relatívne krátka (len okolo 14 km, iné dni bol priemer tak 25 km) a ani prevýšenie nebolo veľmi veľké. Deň som spolu s celým prechodom najdlhšej magistrály na Slovensku opísala podrobne tu, preto prikladám iba jeho krátke zhrnutie:

Začínam v Myjave okolo 9:30. Včera som mala naozaj riadne dlhý deň, tak mi dnešná prechádzka do Brezovej pod Bradlom príde vhod.  Ešte sa chvíľu pomotám po meste a v Lidli dokupujem zásoby klobás. Prechádzam jednu veľkú križovatku a okolo cintorína vychádzam z mesta do lesa.

Musím vyliezť menší pahorok po panelovej ceste a z vrcholu sa mi naskytá krásny výhľad na okolitú krajinu. Šliapem ďalej relatívne po rovinke až do Polianky, kde si chcem dať Kofolu, ale krčma je v rekonštrukcii. Pokračujem teda sklamane ďalej a za domami vychádzam na lúku. Výhľady sú stále krásne, ale začína poriadne pripekať. Pridám do kroku a schovám sa do lesa kúsok obďaleč.

Výhľad z kopčeka pred Poliankou.

        Chodník vedie stále cca rovno po lese, až kým nezačnem klesať do Jandovej doliny. Klesá sa chvíľu lesom, chvíľu po lúke a pred sebou už vidím kopec s mohylou na vrchu. Už sa musím len tam hore vyštverať a na dnes koniec stúpania. Z Jandovej doliny na Bradlo je to celkom slušný strmák. Ide sa väčšinou v lese, čo je super, pretože nie je až také teplo, ale ja sa aj tak vlečiem z nohy na nohu. Dnes sa mi nechce a mám kopu času.

Záverečný úsek sa ide popri vleku a po schodoch, po ktorých vyleziem na parkovisku pri mohyle. Keďže mám naozaj kopu času a výhľady sú dnes krásne, rozhodnem sa pre menšiu zachádzku. Pri mohyle si sadnem na lavičku a oddychujem. Po chvíľke ma odtiaľ vyženú dotieravé osy a 35°C na slnku. Vrátim sa na parkovisko a už mi dnes ostáva len zbehnúť do penziónu v Brezovej pod Bradlom. Zostup mi príde celkom dlhý, ale nakoniec šťastlivo dorazím 27. deň na Ceste.

Pohľad z Bradla na Brezovú pod Bradlom.

        Výstup na Bradlo od parkoviska je skutočne ľahká prechádzka a nezaberie ani 15 minút. Výhľady na okolitú krajinu sú však pekné a Štefánikova mohyla sa taktiež oplatí navštíviť. 

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov a zo Západného Slovenska

Malé Karpaty - Záruby

Výstup: 22.8.2020

Najvyšším vrcholom Malých Karpát sú Záruby s výškou 768 m n.m. Toto pohorie sa nachádza na západe Slovenska a siaha od Bratislavy až ku Novému Mestu nad Váhom. Celým pohorím prechádza naša najdlhšia magistrála Cesta hrdinov SNP.

Záuby sa nachádzajú nad obcou Smolenice neďaleko Trnavy. Vyššie spomínaná Cesta hrdinov SNP prechádza cez vrchol a je to presne táto značka, po ktorej sme hore vyšli aj my. Túra sa dá začať, okrem nášho štartu pri vápenke v Bukovej, aj zo Smoleníc, od chaty Brezinky, prípade od vodnej nádrže Buková. Výstup vám zaberie 2-3 h, záleží na štartovacom bode a tiež na počte, koľkokrát sa po ceste stratíte.

Na Záruby som vyšla spolu s kamarátkou pri mojom prechode Cesty hrdinov SNP v lete 2020. Daný deň začal pri smerníku Buková, kameňolom. Výstup začal prechodom okolo vápenky a následne strmo hore lesom, po lúke a rúbanisku až na Havraniu skalu. Pred ňou sa nám podarilo slušne zablúdiť, ale našli sme sa a výhľad na Podunajskú nížinu stál za to! Odtiaľ sme pokračovali po hrebeni, obišli sme niekoľko skál a takmer celý čas sme plávali v medveďom cesnaku. Z vrcholu je taktiež výhľad, ale nie až taký dokonalý ako z Havranej skaly. SNP-čkarský deň 29 pokračoval ďalej po strmom sutinovom svahu okolo hradu Ostrý kameň dolu do Breziniek, výstupom na Vápennú a skončil v dedine Sološnica.

Výhľad zo Zárub na Podunajskú nížinu.

Malé Karpaty na niektorých miestach pripomínajú krajinu ako pri mori a napriek ich relatívne nízkej nadmorskej výške majú svoje čaro. Výstup na Záruby odporúčam jednoznačne s mapou a GPS-kou (teda minimálne na červenej sa zíde) a záverečný úsek na hrebeň je slušne strmý, no krátky. Záruby majú ďaleko od kopcov typu Veľký Kriváň, Ďumbier a Ostredok, ale ponúkajú trošku iné turistické vyžitie a výhľady ako tieto vrcholy a výstup hore sa oplatí.

Biele Karpaty - Veľká Javorina

Výstup: 19.8.2020

Biele Karpaty sa nachádzajú na západnom Slovensku na hraniciach s Českou Republikou. Ich najvyšším vrcholom je Veľká Javorina s výškou 970 m n.m. Štátna hranica prechádza priamo cez vrchol, ktorý je spoznateľný už z diaľky, vďaka vysielaču. Pod vrcholom je známa Holubyho chata, kde sa dá prespať, či len občerstviť Kofolou a rezňom s hranolkami. Nachádza sa neďaleko Myjavy a Starej Turej, v oboch mestách začínajú možné výstupové trasy.

 

Veľká Javorina je prístupná z oboch štátov. Od nás je možnosť ísť po žltej zo Starej Turej, po modrej z dediny Lubina pár kilometrov vedľa, alebo z Myjavy po Ceste hrdinov SNP. Na modrú sa dá napojiť aj v Cetune, táto trasa je podľa mapy najkratšia – dĺžka len niečo cez 2h a 6 km smerom hore. Pri ostatných možnostiach ide o dlhú túru trvajúcu cca 3 hodiny len na kopec.

 

Pohľad z Veľkej Javoriny. Fotka požičaná z archívu - moje boli len hmla.

Ja som vrchol zdolala pri prechode Cesty hrdinov SNP a zvolila som prístup od našich susedov z Česka. Začiatok túry je možné zvoliť na hlavnej ceste pri smerníku Javořina, bus, alebo pár kilometrov ďalej na parkovisku pri Kammennej Boude. Toto sú krátke varianty, môj SNP-čkarsky deň začal o cca 15 km skôr v Lopeníku. Bol to môj 26. deň putovania z Dukly na Devín a detailný priebeh výstupu som opísala tu. Pridávam teda len zhrnutie danej etapy:  

 

Z Lopeníku som vyrazila okolo 7:15 a rýchlo došla nazad na červenú. Vonku okolo mňa hustá hmla, videla som tak na 20 metrov pred seba. Nahodím rýchle tempo a po širokej lesnej ceste zdolávam jeden kilometer za druhým. Postupne prechádzam okolo pár smerníkov, vystraším jedného diviaka a pri jednej rozhľadni si dávam na chvíľu pauzu. Les sa striedal s lúkami a mohol by byť fakt pekný pohľad dole do údolia, pokiaľ by nebola okolo mňa tá hustá škaredá hmla.

 

Po prestávke pokračujem ďalej. Mierne poblúdim na jednom úseku na zvážnici, ale úspešne dorazím na hlavnú cestu. Odtiaľ sa ide po širokej udupanej lesnej ceste až ku Kamennej boude, kde je jedno veľké stavenisko, preto sa odtiaľ čo najrýchlejšie bežím schovať opäť do lesa. SNP- čkarska červená sa odpojí z cesty a začnem stúpať priamo hore na kopec. Tu je výstup prudší, doteraz to bola pohodička s prevýšením minimálnym. Držím stále dobré tempo, míňam ešte jeden smerník a čoskoro sa vynorím z lesa pri cieľovej „rovinke“. Posledný úsek ku vysielaču, ktorý zbadám, až keď som tesne pri ňom, je najprudší.

Vzhľadom na „prekrásne“ výhľady si len odfotím hmlu a zbehnem na Holubyho chatu na obed. Následne sa vraciam nazad na hrebeň a polobehom po štátnej hranici, ktorú značka kopíruje, prichádzam ku Dibrovovmu pamätníku. Odtiaľ ma čaká posledný dnešný výstup na Čupec, ktorý je však krátky. Celú túru ukončím siahodlhým zostupom z hrebeňa až na Myjavu, kde etapu ukončím.   

Podunajská rovina - Cinkot

Výstup: 30.12.2020

„Ahoj, požičiaš mi mačky, lano a cepín?“

„Požičiam a kam ideš?“

„No na Cinkot.“

„A to kde je?“

„Pri Komárne.“

Týmto rozhovorom medzi otcom a jeho kamarátom sa to celé začalo. Zrejme sa pýtate, čo to ten Cinkot je a kde pri Komárne je miesto, kam treba mačky. Ja som sa pýtala presne to isté. Odpoveď? Cinkot je podľa Štatistickej ročenky SR z roku 2018 najvyšším vrchom Podunajskej roviny a dosahuje úctyhodnú výšku 125 m n.m. Každý kto už Podunajskú rovinu navštívil, vie, že je naozaj rovná, preto sa tu o nejakom najvyššom bode hovorí veľmi ťažko. Niektoré zdroje hovoria, že je to Pohrebište, iné, že je to kopec bez mena pri Bratislave. My sme sa odvolali na najnovší zdroj a vybrali sa zdolať Cinkot. Ozaj, všetky tie kopce spomínané 2 vety dozadu majú jedno spoločné: ide o krkolomný výstup trvajúci približne 10 minút, treba zdolať neskutočných okolo 10 výškových metrov a celá trasa je dlhá približne 200 m (a to som možno niektoré údaje prehnala...).

30. decembra ráno vyrážame smer Komárno. Tu neplatí klasické turistické pravidlo „vyraziť čo najskôr“, tak sa pekne vytrepeme z domu po 8-mej. Ideme v počte 4 ks a ďalšie 2 ks cestujú vlakom, pretože do auta by sa nezmestili a do kufra nikoho dávať nechceme, pretože je plný horolezeckého vybavenia. Počasie je strašné, zamračené, akurát vhodné na absolvovanie takejto haluze. Podľa modelu Aladin má v Komárne pršať okolo 11:30, cesta zo Žiliny bude trvať cca 3h... Paráda, dorazíme tam akurát do dažďa!

Držíme sa časového plánu a 11:30 sa stretávame so skupinou B v Marcelovej. Tu už nám nepomôže nič iné, než GPS-ka. Prechádzame kúsok za dedinu (niektorí autom, iní pešo...) a odbočujeme z hlavnej cesty na poľnú cestičku vedúcu k akejsi miernej vyvýšenine, pár domom a viniciam. Na najbližšej zákrute zatočíme vľavo a po 100 m nechávame auto na voľnom priestranstve medzi domami. Pred nami sa ukáže vrchol Cinkotu označený akousi schátranou betónovou stavbou. Vystúpime, vybalíme všetky tie úplne zbytočné horolezecké krámy a dáme sa hľadať chodník, ktorým by sme sa dostali hore.

Cestou na vrchol sa brodíme v tráve a malinčí.

V ceste nám však stoja vinice a nechce sa nám behať cudzím ľudom po pozemku. To by sme asi nevysvetlili...

„Čo robíte na mojom pozemku?!“

„No tuto na Cinkot ideme...“ Tento rozhovor sa našťastie nestal a sme za to radi, lebo vysvetľovalo by sa to zrejme veľmi ťažko...

Po preskúmaní okolia nachádzame absolútne zarastený pás medzi vinicami a usúdime, že tu už dávno nikto nebol. Dáme sa teda brodiť cez malinčie, žihľavu a kde-tu aj zhrdzavené drôty na zemi. Na vrchol je to možno 50 metrov, no naše nohavice dostanú slušne zabrať. Modlím sa, aby moje drahé membránové turistické gate ostali aj naďalej nepremokavé... (spoiler: gate prežili bez problémov).

Kráčame 10 minút a sme hore. Nachádza sa tu dokonca kameň označujúci vrchol. Sme hneď vedľa jedného domu s vinicami, na malom priestranstve a na druhej strane sú kríky a akési rozpadnuté niečo, čo kedysi mohla byť pivnica. Ostali z nej už len holé steny a aj to dieravé. Nasleduje vybaľovanie horolezeckej výstroje a povinné vrcholové fotky. Náročný výstup je za nami a užívame si zaslúženú prestávku.

Na najvyššom vrchu Podunajskej roviny - Cinkote.

Keď sa dofotíme, začne zostup rovnakou stenou, akou sme išli hore. Teraz sa nám ide podstatne lepšie, keďže sme si cestou hore prešliapali chodník. O pár minút sme nazad pri aute. Skupina B pokračuje do dediny na autobus a skupina A na prehliadku Komárna. Podvečer sa obe skupiny stretnú v Žiline a úspešne ukončia tento náročný výstupový deň.

P.S. Prosím čitateľa, aby text nebral vážne 😉 všetko, okrem faktov, je napísané ironicky a slúži len na pobavenie. Ďakujem, váš Darth Vader.

Výstup severo-západnou stenou za nami!

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov

Považský Inovec - Inovec

Výstup: 5.2.2020

Náročnosť: Ľahká túra, ktorá zaberie cca pol dňa s možnosťou ešte kratšej varianty, pokiaľ na Chatu pod Inovcom prídete autom 

        Najvyšším vrcholom pohoria je Inovec s výškou 1042 m n.m. Považský Inovec parí do Vnútorných Západných Karpát, presnejšie do Fatransko-tatranskej oblasti a nachádza sa na západe Slovenska blízko pri Trenčíne. Ide o jadrové pohorie, ktoré susedí so Strážovskými vrchmi, Považským podolím a Podunajskou pahorkatinou. Cez pohorie prechádza medzinárodná diaľková trasa E8. Kúsok pod vrcholom je aj chata, ktorú sme pri našom výstupe taktiež navštívili

Inovec 1042 m n.m.

            Vyrazili sme ráno v počte 2 ks (ja a otec) cca 8:30 z Mníchovej Lehoty. Vedú odtiaľ na chatu 2 značky: červená E8 a zelená. Rozhodli sme sa, že hore pôjdeme jednou a nazad vyskúšame druhú. Začali sme zelenou. Chvíľku sme prechádzali lesom po kamennej parádnej ceste, potom sme prešli okolo zopár chatiek. Počasie nebolo najlepšie, pod mrakom, no na február celkom teplo.  Pokračovali dolinou mierne do kopca, no potom  prudko stúpali cez polom. Od chatiek sa cesta zmenila na obyčajný lesný chodník. Značka sa neskôr križovala s cyklotrasou, čo bola asfaltová cesta vedúca až na Chatu pod Inovcom. Táto voľba bola to síce o niečo dlhšia ako keby sme išli po značke, ale za to pohodlnejšia. Niečo po 10-tej sme dorazili ku chate. Tá nás celkom prekvapila, na fotkách na internete vyzerala oveľa menšia. Z Mníchovej Lehoty je to na Inoveckú chatu 1:40h, nám sa podarilo o pár minút skrátiť. Nezdržiavali sme sa dlho, povedali sme si, že najskôr zdoláme vrchol, potom to zakotvíme na kapustnici s Kofolou.

Začíname túru aj s Darth Vaderom.

            Od chaty značka pokračovala pár metrov po zjavne bývalej zjazdovke, potom zahla do lesa a pokračovala traverzom skoro okolo celého vrcholu. Chodník bol riadne ľadový, no nakoniec sme dorazili na vrchol bez pádu. Našli sme pekný turistický prístrešok a aj rozhľadňu. Nečakali sme odtiaľ bohvie aký výhľad, najmä kvôli počasiu. Po občerstvení (rozumej zmrznuté chleby s klobásou) sme sa rozhodli, že na tú rozhľadňu predsa len vylezieme. Oplatilo sa. Výhľad zhora bol naozaj parádny, ešte aj počasie sa umúdrilo, aj slniečko vykuklo spoza mrakov. Od chaty nám to na vrchol 45 minút.

Počasie sa umúdruje

            Na kopci sme sa nezdržiavali dlho, vidina obeda na chate bola až príliš lákavá. Ešte sme si pokecali s ďalšími turistami, ktorí dorazili hore, pofotili sme sa a zahájili zostup. Po značke sme však nešli, pretože to by bol jeden prudký ľadový tobogán, bez mačiek 0 bodov. Miesto toho sme to zbehli po tej bývalej zjazdovke. Táto možnosť bola aj oveľa kratšia, hoci prudšia, no dole kopcom nám to nevadilo. Počasie sa medzitým riadne zlepšilo, tak sme si užívali lúče zimného štrbavého slnka na tvárach. Dorazili sme na chatu, dali si obed (kapustnicu na naše sklamanie nemali, ale tá Kofola bola) a vykročili tentoraz po červenej smerom do dediny. Značka nás viedla nekonečne dlho po vrstevnici a stále po rovnakom širokom chodníku cez les. Výhľady už neboli žiadne, tak sme len monotónne nahodili slušné tempo a kráčali dolu. Klesanie prišlo až ku koncu a nebyť paličiek, kolená by boleli. Po 1:15h od chaty sme došli k autu. 

Smerník na vrchole Inovca.

            Celá túra aj s obedom na chate a rozhľadňou na vrchole nám zabrala cca 5h, pokiaľ sa ku chate vyveziete autom, zaberie to asi 1:30h otočiť to na vrchol a nazad. Výstup bol naozaj jednoduchý a bez problémov ho zvládne hocikto s aspoň miernou kondičkou. Od chaty je to doslova prechádzka a výhľad z rozhľadne na vrchole naozaj odporúčam.

Pohľad z rozhľadne na vrchole Inovca.

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov