Chočské vrchy - Veľký Choč

Výstup: 20.3.2022

Náročnosť: náročná, strmá túra s relatívne veľkým prevýšením

Najvyšším vrcholom pohoria Chočské vrchy, ktoré sa nachádza presne medzi Malou Fatrou, Veľkou Fatrou, Nízkymi a Západnými Tatrami, je Veľký Choč s výškou 1611 m n.m. Vďaka svojej polohe „uprostred všetkého“ je práve Veľký Choč azda najvyhľadávanejším vyhliadkovým vrchom na Slovensku. Výstup je možné uskutočniť niekoľkými možnými trasami začínajúcimi buď v Ružomberku (najdlhšia možnosť) alebo v okolitých dedinách. Najkratší variant je po modrej z Valaskej Dubovej, kadiaľ som výstup absolvovala prvý raz pred pár rokmi. Avšak, vtedy počasie veľmi neprialo, preto si to bolo treba ísť vychutnať ešte raz. Tentokrát padla voľba začať v Lúčkach...

Okolo 9-tej vyrážam od kúpeľného hotela Choč po červenej značke. Výstup začína maximálne pohodlne – po asfaltovej rovnej ceste až na opačnú stranu kúpeľov. Míňam niekoľko kúpeľných budov a na moju veľkú radosť, parádna cesta nekončí ani, keď územie kúpeľov opustím. Naokolo ešte relatívne dosť snehu, na to, že posledné dni stúpajú teploty na marec dosť vysoko. Cesta o chvíľu zatočí smerom ku Jastrabej doline, do tieňa. Slnko sem nezasvieti ešte pár hodín a na ceste sa nachádza takmer súvislá vrstva ľadu. Opatrne si vyberám miesta kadiaľ sa dá prejsť bez padnutia na zadok a úspešne sa mi to podarí až po smerník Jastrabia dolina, odkalište.

Trasa začína asfaltovou cestou z Lúčok.

Asfaltka pri smerníku končí, červená odbočuje vľavo do doliny na lesnú zvážnicu. A začíname stúpať, poriadne stúpať. Šliapem po tvrdom zmrznutom snehu a pomaly uvažujem, že obujem mačky. Ale zatiaľ sa to bez nich dá. Obehnú ma 2 turisti, inak nikde ani nohy. Na to, že je víkend a ide o jeden z najpopulárnejších vrchov na Slovensku, je to celkom prekvapujúca bilancia. Musím však priznať, že davy turistov mi absolútne nechýbajú.

O približne 30 minút prichádzam na čistinku v lese k ďalšiemu smerníku – Jastrabia dolina, rázcestie. Tu sa odpája cyklotrasa, po ktorej som išla doteraz. Červená značka pokračuje mimo širokej cesty úzkym priesekom medzi stromami. Veľmi rýchlo uznávam, že doteraz to stúpanie bolo ešte mierne... Svah je naozaj slušne prudký a už konečne chápem, prečo je táto trasa na Veľký Choč považovaná za jednu z najstrmších na Slovensku celkovo. Do toho je na chodníku tenučká vrstva ľadu a ja som lenivá si obúvať tie mačky, tak sa snažím vyhľadávať miesta, kde sa aspoň trochu zaborím do snehu a nešmyknem sa ľadovým tobogánom nazad dole.

Vrchol Veľkého a Malého Choča od smerníka Jastrabia dolina - rázcestie.

S krátkou prestávkou na jednom kúsku zaliatom slnku sa pomalým krokom dostával na lesnú cestu, ktorá kolmo križuje moju značku. Pozerám mapu, či nemôžem aspoň kúsok pokračovať po nej, že by som si oddýchla od toho škaredého strmáku, ale bohužiaľ, cesta vedie úplne mimo.

Keď chytím dych, poberám sa bojovať s kopcom aj ďalej. Po chvíľke ma dobehne jeden turista a rozprúdi sa celkom fajn rozhovor. Na vrchole tohto úseku nás čaká smerník Žimerová aj s altánkom na zasneženej lúke. Ideálne na dlhšiu pauzu. Počas prestávky rozoberáme všetky možné turistické aspekty od topánok a ruksakov až po ciele na leto. Zjeme každý časť svojich zásob, obujem si konečne mačky (lebo veď, komu sa to chce niesť?) a pridá sa k nám partia mladých turistov.

Od altánku kopec ani zďaleka nekončí. Najskôr sa potešíme relatívne rovným úsekom úbočím Veľkého Choču, no na prvej lúke máme po idylke. Aspoň, že sa ukazujú výhľady na severnú stranu a Tatry. Spravíme pár fotiek a je načase zaútočiť na posledné vražedné výškové metre.

 Stúpame stále v jednom svahu a chodník je vedený serpentínami. Bez nich by to bolo, najmä v tomto snehu, naozaj zabijácke. S partiou mladých, čo sme sa stretli v altánku, sa podchvíľou navzájom obiehame. Výhľadov pribúda, striedajú sa lesné úseky s otvorenými a pri pohľade dole na tú šmykľavku tvorenú hladkou vrstvou snehu by som naozaj nechcela spadnúť.

Stále ideme 2, porovnávame si zážitky z hôr a vďaka tomu nám to stúpanie ubieha celkom rýchlo. Pred nami sa zrazu objaví nevyšliapaný snehový úsek priam kolmo hore. Vďakabohu, že som si tie mačky obula, pretože sneh je zmrznutý. Keby sme sa tu šmykli, zastavíme sa asi až v Ružomberku. Na vrchole úseku môžeme konečne oslavovať. Dorazili sme do sedla Vráca a odtiaľto je to na samotný vrchol Veľkého Choču už len kúsok. Síce stále do kopca, no oproti tomu, čo sme už nastúpali, je to pohodička.

V sedle si odfotíme výhľad a pokračujeme. Prestávka ďalšia je na pláne až hore. Zvyšných 25 minút kráčame spočiatku v lese, no nasleduje konečne kosodrevina a skaly. Výhľady sú tu na všetky strany a aj keď počasie nie je na 120% nádherné, stále je to celkom dokonalý deň na horách! Ešte stihneme predebatovať nezodpovednosť poľských a českých turistov v Tatrách a Malej Fatre, keď sa pred nami konečne ukáže vrchol.

Záverečné metre sú pomedzi skaly a turistov. Celkom sa ich zišlo hore dosť, ale stále to nie je až taký masový zraz ako by mohol byť. Spravíme vrcholové fotky a usadíme sa v závetrí na jedných zo skál, ktorými je celý vrchol posiaty. Vyťahujeme chleby s paštikou, užívame si výhľad a zaslúžený oddych.

Vrchol Veľkého Choča spolu s Tatrami v pozadí.

Keďže chcem stihnúť spoje domov v nejakom normálnom čase a najlepšie pred zotmením, po polhodine je čas sa rozlúčiť. Neplánovaný parťák sa vracia do Lúčok, ja pokračujem smer Vyšný Kubín. Zahajujem celkom rýchle tempo, takto dole kopcom mi je hej! Spravím si ešte pár fotiek z vrcholu a uvažujem, kedy sem prídem znova. Toto miesto má jednoznačne svoje čaro!

Po chvíli opúšťam vysokohorské skalnaté pásmo s výhľadmi a vraciam sa do lesa. Tu obieham skupinky turistov, z ktorých väčšina pokračuje do Valaskej Dubovej. Červená klesá naozaj strmo. Na jednom úseku sú popri chodníku aj reťaze, ktoré môžu dobre poslúžiť. Ja s mačkami však aj po zľadovatenom povrchu bezpečne prechádzam.

Pohľad na Malú Fatru z Veľkého Choča.

Približne po 40 minútach prichádzam ku križovatke červenej a zelenej značky pri smerníku Drapáč. Červená pokračuje do Jasenovej, zelená na Vyšný Kubín. Prvý raz dnes mením značku a dám sa na takmer kolmý zostup zelenou dole. Pozerám mapu, dokonca mi tu ukazuje jaskyňu s názvom Strmý chodník. Viac než výstižné!

V mačkách sa ide parádne. Bez nich by to bol zjazd po zadku rýchlejšie než Vlhovej jazdy po olympijské zlato. Celý chodník pripomína doslova ľadový tobogán a z neustáleho brzdenia dole týmto svahom budú kolená určite plakať. Prechádzam pár zákrut, občas mám pocit, že ma sleduje nejaký medveď, prekročím jeden potok a opäť raz milujem človeka, čo vymyslel turistické palice. Vďaka nim kolená začnú umierať až tesne pred koncom.

                 Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Asi po 40 minútach prichádzam na koniec strmáku, na lúku pri smerníku Zásadce. Je načase vyzliecť bundu a vyzuť mačky. Na slnku je skutočne poriadne teplúčko a možno sa po podarí aj nachytať prvý bronz. Až po Vyšný Kubín ma zelená vedie po lesných zvážniciach väčšinou po rovine. Tesne nad dedinou sa snažím pri fotení posledných výhľadov čo najmenej zablatiť na lúke a posledné metre k domov prechádzam po sutinovej cestičke. Túru ukončím na zastávke vo Vyšnom Kubíne a v autobuse nazad do Ružomberka.

Veľký Choč je medzi turistami na Slovensku jednoznačne priam pojmom. Každý už o ňom počul, veľa ľudí sa už kochalo výhľadmi z jeho vrcholu. Avšak, výstup je naozaj veľmi strmý z každej jednej strany. Na druhej strane, nie je to nič, čo by priemerný turista nezvládol. Trasa z Lúčok bola naozaj zaujímavá a takmer kolmý zostup do Vyšného Kubína pridal celej túre na športovom vyžití. Výstup na najvyšší vrch Chočských vrchov môžem len a len odporučiť, nebojte sa, keď to zvládli toľkí pred vami, dáte to aj vy! A tie výhľady za odmenu stoja určite za to!

                               Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov