Naprieč Veľkou Fatrou po zelenej 2

 Chata pod Borišovom -> Rakytov -> Smrekovica -> Ružomberok

Výstup: 14.9.2021

Náročnosť:  32 km túra cez niekoľko rôznych vrcholov a sediel, prevýšenie okolo 1350 m

Budík zazvonil o 5:30. Podobne ako minulý raz, aj dnes som sa vybrala len s vodou pozrieť východ slnka nad chatu. Až na Borišov sa mi ísť nechcelo, pretože počasie takto na ráno neprialo. Pohľad na vychádzajúce slnko bol skreslený mrakmi prítomnými všade navôkol. Napriek tomu, prvé slnečné lúče ukázali krásne sfarbenie okolitej krajiny a bola som rada, že som sa z postele takto skoro vytrepala.

Po návrate na chatu padli raňajky a niečo pred 7-mou som zahájila druhý deň môjho prechodu po zelenej značke naprieč Veľkou Fatrou. Prvé kroky viedli dole kopcom na rázcestie pod chatou a následne smerom ku Ploskej. Chodník bol zatiaľ pohodový, len s miernym stúpaním ma viedol okrajom lesa až ku smerníku Nad Studeným.

Východ slnka sponad Chaty pod Borišovom.

Ďalej ma čakala poriadna ranná rozcvička v podobe strmého výstupu pod Ploskú. Aj napriek serpentínam bol tento úsek poriadne náročný. Mokrá sutina a skaly pod nohami pridávali na adrenalínovom vyžití. Našťastie, podarilo sa mi nespadnúť. V podobnom duchu sa niesol aj prechod traverzom okolo Ploskej. Sutinový chodník, okolo neho tráva po kolená, mokrá samozrejme, ale podarilo sa mi udržať si nohy relatívne suché. Napriek neustálej prítomnosti oblakov sa mi naskytali parádne výhľady na rozsiahle vrchy Veľkej Fatry a Nízkych Tatier.

Lúka v Sedle Ploskej.

Na opačnej strane Ploskej som si pár metrov užila dole kopcom ku smerníku Sedlo Ploskej. Tu sa na lúkach pásli stáda oviec a spolu so salašom v sedle to dotvárali idylku ako z rozprávky o Maťkovi a Kubkovi. V sedle si dávam kratučkú prestávku na vodu, pozdravím sa s prvými 2 dnešnými turistami, ktorí idú na Ploskú a pokračujem si po svojom.

Ešte chvíľku sa držím hôľnatého profilu okolo Ploskej, no chodník postupne mizne v lese. Ďalší kopec, ktorý traverzujem, je Čierny kameň. Zostupujem ďalších pár výškových metrov a musím dávať riadny pozor. Kým doteraz bola sutina so štrkom zmiešaná aj s hlinou, takže nejaká stabilita tam bola, teraz hlina chýba a kamienky si pod nohami robia doslova čo chcú. Našťastie, zostup nie je dlhý. Kým prídem na opačnú stranu Čierneho kameňa, zelená si pre mňa pripravila niekoľko krátkych výstupov a zostupov, no v súčte sa držím stále vrstevnice. Úsek sa mi zdá nekonečný, žiadne výhľady, len úzky šmykľavý chodníček v lese.

V Sedle pod Čiernym kameňom je čas na prvú dlhšiu prestávku. Padne balík JOJO gumených zmrzlín a kochám sa okolitým prostredím. Veľa ľudí sem nechodí, je to tu naozaj poriadne od ruky. Nikde žiadna civilizácia, len nekonečné lesy, hole a skaly. Smerník je na okraji lúky, po ktorej ma budú viesť ďalšie kroky, vďaka čomu si dosýta užijem výhľady.

Výhľad z lúky za Čiernym kameňom.

Ďalej ma čaká výstup pod Minčol. Mapa mi ukazuje aj možný chodník cez vrchol, no načo by som mala nastúpať ďalšie výškové metre? Idem po zelenej, tak sa jej držím a kopec opäť traverzujem. Lúka končí a traverz je v lese. Zelená je tu ozaj uzučká a vrytá do svahu. Boli tam asi 2 miesta, kde hrozilo šmyknutie na štrku a priama letenka dole. Uprostred týchto lesov by ma asi tak skoro nenašli... Úspešne sa mi podarilo nespadnúť a popri jednom vrchole bez mena na mape som dorazila do Južného rakytovského sedla.

Rakytov s výškou 1567 m n.m. je najvyšší a aj najstrmší vrchol na dnešnej trase. Zo sedla ma čaká druhé poriadne kardio od rána. Postupne krok za krokom sa vlečiem po serpentínach k vrcholu. Prechádzam skalnou bránou a v pásme kosodreviny sa driapem čoraz vyššie. S jednou dlhšou serpentínou sa dostávam tesne pod vrchol a výhľady pribúdajú. Ešte tak 4 prestávky na vydýchanie a som konečne hore.

Skalná brána cestou na Rakytov.

Na vrchole Rakytova stretávam niekoľko turistov a z opačnej strany prichádzajú ďalší. Navzájom si porobíme vrcholové fotky a doprajem si dlhšiu prestávku na jedlo. Výhľady sú aj napriek nie práve najlepšiemu počasiu na všetky strany priam geniálne! Rakytov sa týmto zaradil na môj pomyselný zoznam naozaj pekných vyhliadkových miest a určite sa sem ešte vrátim!

Výhľad z Rakytova.

Po prestávke zostupujem rovnako strmo, ako som sem vystúpala. Mokrý štrk a sutina sa tu mieša s blatom, čo je šmykľavé kombo na tretiu. Naozaj dvakrát zvažujem každý krok, aby som sa pomedzi skaly a v tráve po pás dostala dole. Oproti mne fučia hore kopcom ďalší turisti, evidentne je táto strana na výstup podstatne populárnejšia. S jedným pádom na zadok, no bez ujmy na zdraví, prežijem tento skutočne „zaujímavý“ zostup a vynáram sa pri smerníku v Severnom rakytovskom sedle.

Ďalší postup po zelenej je naozaj krásny. Žiadne strmáky, relatívne široký chodník po lúkach. Okolo rôzne skalné útvary a veľa zaujímavých kvitnúcich rastlín. Takto na jeseň diverzita kvetov nie je to, čo býva na jar. Na jar to tu musí skutočne hýriť všetkými farbami. Pomaly obchádzam vrchol Tanečnica a miernym kopčekom stúpam až pod Skalnú Alpu. Výhľady na okolie nemajú jedinú chybu! Lúky, kde-tu osamotené stromy, hôlnaté vrcholy Veľkej Fatry všade kam sa pozrieš! Opäť raz som objavila naozaj nádherný kút Slovenska!

Výhľady v okolí Skalnej Alpy. Škoda počasia...

Spod Skalnej Alpy klesám až ku starému hotelu Smrekovica, ktorý vyzerá byť už poriadne dlho zavretý. Chcela som si tu niekde kúpiť obed, ale evidentne si budem musieť vystačiť s vlastnými zásobami. Po rovine s krátkym výstupom a stále po lúkach prichádzam ku Vojenskej zotavovni Smrekovica. Od včera poobedia prvá poriadna civilizácia. Rýchlo prechádzam okolo rôznych hotelov a budov až na opačný koniec areálu a opäť sa schovávam v lese. Na prvom pni vzdialenom od civilizácie (ešte na ňu nemám náladu, užívam si ticho hôr) vyťahujem chleby s klobásou a prehlasujem to za obednú prestávku. Som približne v polovici dnešnej trasy a čo sa týka prevýšenia, už mám za sebou drvivú väčšinu. Do Ružomberka mi tak ostáva cca 15 km, takže ešte nejaké 4 hodiny cesty.

Po prestávke sa musím rýchlo vrátiť do tempa. Pomaly kráčam vpred, svah je tu celkom dosť strmý a s jedným menším zablúdením zdolávam Malú Smrekovicu. Odtiaľto je ďalší nádherný pohľad, keďže značka prechádza lúkou.

Úsek od Malej Smrekovice po Nižné Šiprúnske sedlo si skutočne užívam. Celý čas značka kopíruje cyklotrasu a tomu odpovedá aj charakter terénu. Ide sa po širokej lesnej ceste skoro stále dole kopcom. Pridávam do kroku a užívam si jednak výhľady, no aj konečne nulové prevýšenie. Až popod Predný Šiprúň do sedla je trochu kopec, ale nič extra. Sedlo je na lúke a ukazuje sa mi konečne výhľad na Veľký Choč a v pozadí aj Malú Fatru a Nízke Tatry.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

O kúsok ďalej prichádzam do Vyšného Šiprúnskeho sedla. Nasleduje zaujímavý úsek po lúke cez ohradu s kravami, ktoré sa, samozrejme, pasú priamo na chodníku. Aj mám trochu rešpekt, netuším, čo tie zvieratá urobia, keď ma zbadajú, tak radšej stádo obchádzam veľkou okľukou po tráve. Na opačnom konci lúky ohrada končí a ja zahajujem postupný zostup do Ružomberka. Zelená vedie strmo nadol, no mne sa cyklotrasa páči, tak ju nasledujem aj za cenu niekoľko sto metrov kráčania navyše.

Až pod Vtáčnik je cesta rovnaká. Stále v lese a dole kopcom. Na záver ma čaká ešte jeden krátky stupák po lúke do Sedla pod Vtáčnikom, kde si dávam poobednú pauzu. Nechce sa mi niesť tie sladkosti, tak padne jeden KitKat s polovicou čokolády. Takto na slnku je riadne teplo, preto nesedím dlho, keďže aj voda sa mi už míňa.

Lúky pod Vtáčnikom nad Ružomberkom.

Spod Vtáčnika nahadzujem naozaj riadne rýchle tempo. Po pár minútach dole kopcom ešte po lesnej ceste prichádzam na asfaltku, ktorá ma celkom rýchlo dovedie až do Sedla pod Sidorovom. Kúsok odtiaľto je rekreačný areál Hrabovo a do Ružomberka mi ostáva približne 7 km.

Ešte hodím jednu krátku prestávku a idem to dnes doraziť. Po toľkých kilometroch sa už poriadne prejavuje únava a budem rada, keď sadnem do vlaku. Ešte sa mi raz podarí zle odbočiť, ale našťastie to bola zachádzka iba na 5 minút. Na záver dňa už len lesom zbehnem ponad Vlkolínec na lúky pri Ružomberku a cez polovicu mesta na stanicu. Túru ukončím turistickým štýlom – vo vlaku Super City 😉.

 

Výhľad na Ružomberok a v pozadí Veľký Choč.

Dvojdňový prechod Veľkej Fatry po zelenej bol plný naozajstnej divočiny. Veľa z navštívených lokalít nie je turisticky známych, preto sa návštevník môže tešiť na naozajstný pokoj uprostred slovenskej prírody. Žiadneho medveďa ani iné zviera som po ceste nestretla, aj keď je mi jasné, že ich tam v okolí bolo dosť. Chata pod Brišovom, Rakytov, Skalná Alpa... Jednoznačne nádherné miesta, kam sa určite ešte vrátim! Na druhej strane, druhý deň to bola naozaj dlhá trasa s niekoľkými slušne strmými úsekmi, takže bez poriadnej kondičky by to nebolo vychutnávanie si turistiky, ale skôr utrpenie. Avšak, dá sa rozdeliť na menšie časti, no to už je na každého vlastnom uvážení 😊.

Späť na Deň 1

Naprieč Veľkou Fatrou po zelenej 1

Belá-Dulice -> Chata pod Borišovom

Výstup: 13.9.2021

Náročnosť: dlhý rovný úsek po asfalte Belianskou dolinou, záverečné stúpanie na Chatu pod Borišovom s pár strmými úsekmi, celý výstup v dĺžke 14 km

Chata pod Borišovom sa nachádza vo Veľkej Fatre vo výške 1300 m n.m. v sedle presne medzi Borišovom, Ploskou a Šoproňom. Z každej strany treba počítať niekoľko hodín na výstup k nej a všetky trasy presahujú 10 km, takže ide o relatívne zle dostupné miesto a tieto túru rozhodne nie sú určené pre začiatočníkov. Avšak, je to práve jej poloha uprostred lesov a vrchov Veľkej Fatry, ktorá z chaty robí naozaj čarovné miesto ideálne na strávenie nocľahu pri viacdňových prechodoch tohto pohoria.

Návštevník Chaty pod Borišovom sa musí pripraviť na návrat do minulého storočia. Žiadna elektrina, svetlo len z petrolejok a mobilný signál nulový dotvárajú imidž tejto odľahlej, no krásnej chaty. Ja som prvý raz na chate prespala pri prechode Veľkofatranskej magistrály a nesmierne sa mi to tu zapáčilo. Preto som sa rozhodla si návštevu zopakovať, no tentoraz zmeniť červenú značku za zelenú a pokračovať až do Ružomberka.   

Túru zahajujem v dedine Belá-Dulice poobede, niečo po 14-tej. Na Chatu píšu 3,5 hodiny, číže by som to mala do zotmenia bez problémov stihnúť. Prechádzam na opačný koniec dediny a začínam prechod Belianskou dolinou. Tento úsek bude poriadne dlhý... A aj na nervy, keďže celý čas sa kráča po asfaltke v neustále rovnakom lese.

Asfaltová cesta v Belianskej doline.

Po Chatu Havranovo je to 8 km. Dolina je až na pár miest s výhľadom na okolité vrchy naozaj monotónna. Neustále sa ide rovno, len občas sa objavili mierne náznaky stúpania. Vďaka charakteru trasy môžem pridať do kroku a celú dolinu prebehnem za 1:45 h.

Pri Chate Havranovo si tak môžem dopriať dlhšiu prestávku na doplnenie kalórií v podobe chleba s klobásou. Za celý čas doteraz som strela dokopy 5 turistov. Výhoda chodenia po horách v utorok, nikde ani nohy. Keď sa zberám na odchod, z chaty vybehne pán a dá sa so mnou do reči. Rozhovor je krátky, no jednoznačne nápomocný, pretože dostanem presné inštrukcie kadiaľ mám pokračovať. Už-už som sa chcela vybrať ďalej po ceste a došla by som iba k miestnemu vodopádu. Takto som zistila, že musím odbočiť vpravo a cez potok do strmého kopca.

Poslušne sa riadim inštrukciami chatára a začínam sa driapať do svahu. Strmák je to poriadny, ale našťastie nie dlhý. Spočiatku široká zvážnica sa po chvíľke zmení na úzky lesný chodníček, ktorý sa kľukatí medzi stromami. Slnko postupne klesá za obzor, takže si musím pohnúť. Neplánujem tu stretnúť žiadneho macka takto za súmraku.

O pár zákrut ďalej sa chodník opäť napojil na zvážnicu a sklon svahu sa zjemnil, takže môžem ozaj pridať. Obchádzam jeden kopec, len aby som sa vynorila na jeho vrchole pri kolibe Košariská. Celkom pekný salaš, asi by sa v ňom dalo aj prespať, ale na dôkladnú prehliadku nemám čas. Za kolibou ma čaká krátky kopec po lúke a následne už len finálny úsek po obvode Borišova až na rázcestie pri chate.

Výhľad od koliby Košariská.

Ku samotnej chate je to asi 150 m do kopca a pre dnešok túru končím. Stihla som to len tak-tak pred zotmením. Ubytujem sa a spočiatku mám celú chatu pres seba. Neskôr sa objavia ďalší 4 turisti, ale aj tak, oproti nátresku, ktorý tu občas býva, je takáto prázdna chata ozajstný luxus. Na večeru padne kapustnica s Kofolou a pekne smer spacák, pretože ráno ma čaká náročný deň.

Deň 2

Veľkofatranská magistrála 2

Chata pod Borišovom -> Jarabiná -> Kľak -> Ľubochnianske sedlo -> Ľubochňa

Výstup: 4.9.2021

Náročnosť: veľmi dlhá a náročná celodenná túra s veľkým prevýšením, dĺžka cez 30 km

Ráno som sa klasicky zobudila 10 minút pred budíkom, teda presne 4:50. S vidinou ďalšieho krásneho dňa na horách som potichu vyliezla zo spacáka, hodila na seba turistické oblečenia a len s čelovkou, mobilom, vodou a Romancou sa vydala preskúmať Borišov. V chate bola hlboká noc, len pár nespavcov sa vybralo už pred 3-ťou na východ slnka na Ploskú. Neviem, akým tempom išli, no evidentne aj slimák by tam bol rýchlejšie (východ slnka bol 6:15).

Vyjdem pred chatu, čo-to vidím, ale na nájdenie žltej značky čelovku jednoznačne potrebujem. Hneď takto zhurta ma čaká slušne strmý asi 200 m dlhý výstup na kopec za chatou. Tráva je takto ráno mokrá od rosy a štrk zmiešaný z hlinou sa na pár miestach správa ako pohyblivý piesok – noha tam zapadne nad členok. Rozcvičku mám za sebou za nejakých 10 minút. Oproti medzi Ploskou a Čiernym kameňom sa objavujú prvé červeno-oranžové lúče vychádzajúceho slnka. Ešte sa musí Zem trochu viac otočiť na východ a slniečko vylezie.

Svitanie z Chaty pod Borišovom.

Prechádzam okolo pár menších smrekov po relatívne rovnom úseku (oproti prvotnému výšľapu je to skutočne nič) až sa dostanem k skalným útvarom. Chodník vedie priamo pomedzi skaly a pohodová rovinka je tá tam... Takéto kardio tesne po zobudení je vysoký level aj na mňa.

Hôlnatý vrchol Borišova dosiahnem okolo 5:40. Pomaly sa rozvidnieva a mne baterka na mobile vypovedala službu. Plán nafotiť krásne zábery s východom slnka je fuč, ale aspoň jednu fotečku sponad chaty sa mi podarilo zhotoviť.  Vyliezla som sem akosi rýchlo, do východu mám ešte polhodinu. Snažím sa baterku prehovoriť, aby sa mi aspoň vrcholová fotka podarila, no mobil odmieta spolupracovať. Čo už, budem sem musieť prísť znova.

Keďže ma chytá hlad a zima, rozhodnem sa pre zostup. Východ slnka stihnem akurát na vrchole kopca nad chatou. Každý turista mi dá za pravdu, že toto prírodné divadlo je jedno z najkrajších, aké sa dajú na horách pozorovať. Postupne sa oranžovo-žltá guľa vysúva spoza sedla medzi Ploskou a mne neznámym iným vrchom. Užasnuto pozorujem a užívam si tento neskutočne krásny, no pritom tak obyčajný moment. Nech sa už stane čokoľvek, každý deň sa začína nádherne a každý deň je novým začiatkom.

Z úvah ma vytrhne uvedomenie si, aká dlhá trasa ma dnes čaká. Zostúpim nazad na chatu a vyťahujem raňajky. Ešte chvíľku pokecám s turistkami na izbe a o 7-mej je čas vyraziť. Do Ľubochne plánujem prísť okolo 17-tej, rátam minimálne 10 hodín chôdze. Schádzam od chaty k prvému smerníku, Chata pod Borišovom – rázcestie, na Kľak, kde si plánujem dať obed, píšu 6 hodín, takže akurát mi to vychádza.

Od smerníka ma červená vedie riedkym smrekovým lesom striedajúcim sa s lúčnymi úsekmi. Mierne stúpam na prvý kopec, aby som vzápätí mohla klesnúť do sedla. Výhľady na východ a Nízke Tatry sú dokonalé. Nasleduje výstup na Šoproň, ten je spočiatku tiahly a nie príliš prudký, no v závere sa celkom aj spotím. Pri pohľade dozadu sa na úpätí Borišova leskne červená strecha chaty, odkiaľ som nedávno vyrazila. Spravím si fotku (milujem človeka, čo vymyslel solárne nabíjačky na mobil) a pokračujem smer Javorina.

Pohľad na Borišov pri výstupe na Šoproň.

Charakter trasy sa príliš nemení. Stále sa ide po hrebeni, na pár miestach chodník zachádza na dlhšie do lesa, inde, na lúčnych úsekoch sa ukazujú krásne pohľady na slnkom zaliate Slovensko. Po pár menších kopcoch vyliezam na Javorinu a užívam si nádherný deň. Mám menší časový sklz, ktorý snáď dobehnem, keď značka klesne a lesných úsekov bez výhľadov pribudne. Nebude čo pozerať, tak pôjdem rýchlejšie.

To je aj prípad časti Veľkofatranskej magistrály za Javorinou. Tesne za vrcholom klesnem poriadne prudko do sedla bez mena a zdolám niekoľko taktiež bezmenných vrchov. Niektoré z nich sú slušne strmé a aj si pri nich ponadávam. Výhľadom už niet, chodník ma vedie alejou vysokých stromov.

Kým dôjdem do Štefanovského sedla, zdá sa mi to nekonečné. To som ešte nevedela, aký bude výstup na Štefanovú... Strašne dlhý a tiahly výstup, s niekoľkými extra strmými pasážami striedajúcimi sa s rovinkou. Až som nechápala, či sa takto mám vyškriabať až na Everest alebo čo, pretože po každom strmáku, čo som si myslela, že je posledný, prišiel ešte ďalší a ďalší. Neďaleko vrcholu ma chodník viedol pomedzi pár skál a aj slušný zráz som objavila.

Keď konečne prídem ku vrcholovému smerníku, som najšťastnejší človek na svete a je čas na prvú prestávku. Padne balík cukríkov, popri čom chytím dych a môžem pokračovať. Výhľad zo Štefanovej nie je, ale zo skál pod vrcholom bol celkom pekný. Na tomto kopci a v jeho okolí však neplánujem stráviť viac času, než by bolo pekné, tak zbalím piknik a vyrážam zdolávať ďalšie vrcholy na Veľkofatranskej magistrále.

Zo Štefanovej ma značka vedie konečne aspoň chvíľku rovinkou. Musím preliezať pár spadnutých stromov a celkom sa desím prechodu na Malý Lysec. Minulý rok som tu mala totálnu opičiu dráhu, nebolo úseku, kde by na 100 m som nepreliezala aspoň 10 stromov, prišla som domov totálne dodriapaná a túto skúsenosť si nechcem zopakovať. Pevne verím, že kalamita bola za ten rok odstránená.

Po krátkom strmšom výstupe prichádzam ku smerníku, kde sa napája modrá značka z Lysca. Presne po danej značke nikdy viac, minulý rok stačilo, nie som šimpanz. Mám šťastie, drvivá väčšina stromov je prerezaná, takže musím preliezť len zopár a nijako mi to nebráni v postupe. Výstup na Malý Lysec je krátky, no celkom dosť strmý. Za to, na vrchole je po dlhom čase krásny výhľad, tak sa oplatí zastaviť na ďalšiu krátku pauzu. Časový sklz mám stále, Štefanová mi mierne prekazila plány o rýchlom postupe, ale nevadí, z Ľubochne mi ide domov vlak každé 2 hodiny.

Výhľad z Malého Lysca.

Ďalšiu časť trasy po Jarabinú som taktiež prešla pred rokom a na blúdenie v miestnom polome asi nikdy nezabudnem. Dnes mám predsavzatie poctivo sledovať a hľadať červené značky, pretože daný zážitok si skutočne nepotrebujem osviežiť. Z Malého Lysca Veľkofatranská magistrála prudko klesá, a potom pokračuje relatívne pohodovým hrebeňom s miernymi stúpaniami a klesaniami až na bezmenný kopec nad Sedlom Kopy. Do sedla je to poriadny padák a na popadaných listoch mali paličky neskutočnú pridanú hodnotu.

Okolo Kopy sa ide traverzom a predieram sa cez húštinu zarastajúcu z jednej strany chodníka na druhú. Preleziem niekoľko padnutých stromov (už mi aj chýbať začali...) a za Kopou vyliezam v starom známom polome pod Jarabinou. Chodník ma spočiatku vedie labyrintom padnutých a stále stojacich stromov popretkávaných hustými kríkmi a malinčím. Dávam veľmi dobrý pozor a na každej križovatke kontrolujem značku. Aj tak sa mi podarí ju stratiť, no z minula viem, že ide väčšinou krajom polomu. Dnes to blúdenie netrvalo dlho, ale výstup na Jarabinú aj tak dáva zabrať.

Prekážková dráha pod Jarabinou.

Po vrcholom sa treba predierať v čučoriedkach a, samozrejme, preliezať padnuté stromy. Už si myslíte, že ste na vrchole, no tento kopec je riadne rozsiahly, takže ku smerníku je to ešte niekoľko sto metrov v lesnej džungli. Stúpanie tu už nie je také strašné, ale aj tak, jeho koniec poteší. Z Jarabiny je opäť fajn výhľad, no ja sa už teším na obed na Kľaku.

Minuloročný výstup na Jarabinú TU

Nasleduje prudké klesanie a ďalej sa strieda rovinka s miernym klesaním až do Sedla Široké. Bez problémov zdolávam Vyšnú Lipovú, skoro stále sa ide po vrstevnici a blížim sa k stúpaniu na Kľak. Som naozaj zvedavá, aký bude tento Kľak. Je to posledný na Slovensku, ktorý mi chýba do zbierky a mám od neho celkom vysoké očakávania. Minulý rok som naň plánovala dôjsť, ale dráha zo stromov ako z Ninja Factoru mi vtedy prekazila plány. Dnes tam určite prídem.

Pohoda je to až do Svrčníckeho sedla a ešte kúsok zaň. Aj keď sa zas ide cez polom a treba sa predierať hustou vegetáciou, tu je aspoň chodník v džungli vysekaný. Zrejme tu už niekto s mačetou bol... Na opačnom konci polomu sa začína stúpať. Spočiatku relatívne mierne, no rýchlo prichádzam k poriadne strmej časti. Ďalší strmák ma čaká na konci jednej lúky a, ako sa vraví – do tretice všetko dobré, na Kľak sa driapem po sutine medzi skalami takmer kolmo nahor.

Výstup bol nekonečný a liezol mi na nervy. Na tento Kľak tak skoro nepáchnem, teda, minimálne nie po červenej značke. Skalnatý vrchol Kľaku ponúka krásne výhľady na všetky strany. Aspoň nejaká odmena za ten príšerný výstup. So slušným časovým sklzom oproti značke sadám ku smerníku na vrchole a je čas na obed. Popri tom prehodím pár slov s 2 turistami, čo prišli predo mnou. Od chaty prví ľudia, ktorých som dnes stretla. Veľkofatranská magistrála je dnes totálne vyľudnená.

Výhľad z Kľaku ako odmena za ten strašný výstup.

Keďže chcem stihnúť vlak o pol siedmej z Ľubochne, obednú prestávku zbytočne nenaťahujem. Zostup z Kľaku je rovnako strašný ako výstup. Takmer kolmo nadol po mokrých a brutálne šmykľavých skalách a blate. Nechýbalo veľa a viezla by som sa po zadku až do Ľubochnianskej doliny. Našťastie, chodník sa vyrovnal a veľmi rýchlo musím vyliezť ďalší kopec, mapa píše meno Kliačik. Odtiaľ ma čaká dlhý tiahly výstup v lístí a pomedzi balvany pochádzané po lese na Chládkové a kopcov začínam mať na dnes plné zuby. Drvivú väčšinu prevýšenia už mám za sebou, do Ľubochnianskeho sedla mi už stúpania neostáva veľa.

Veľkofatranská magistrála pokračuje miernym klesaním dlho dlho až na lesnú cestu a do sedla Príslop. Uvažujem, že túru ukončím a zbehnem odtiaľto do dediny, no veľmi by som si tým nepomohla. Tak či tak, ostávajú mi ešte 3 hodiny cesty. Pod sedlom Príslop kúsok po zelenej sú 2 salaše prerobené na núdzové turistické útulne, ideálne na prvú noc pre tých, ktorí sa vyberú na Veľkofatranskú magistrálu z opačnej strany. Keby som chcela ostať ešte jeden deň a doraziť do Ľubochne aj s výstupom na Kopu, jednoznačne by som prespala tu. Lenže zajtra už musím byť inde... Preto dnes aspoň po Ľubochnianske sedlo, kam mi ostáva už len posledný kopec s menom Vyšné Rudno.

Hneď za Príslopom, ktorý je na lúke, vchádzam do lesa a musím vyliezť krátky strmý kúsok pod vrchol s rovnakým názvom ako priľahlé sedlo. Pokračujem úbočím príslopu a traverzom prichádzam na jeho opačnú stranu. Teraz si užívam široký chodník v lese po rovinke. Míňam aj niekoľko lúčnych úsekov s peknými výhľadmi na Turiec a oproti na Malú Fatru. Ako ďalší kopec traverzujem Nižnú Lipovú a za ňou ma čakajú posledné výškové metre po lúke na Vyšné Rudno. Aj tento vrchol je rozsiahly, kým dorazím ku smerníku, slušne sa spotím. Z Vyšného Rudna je skutočne nádherný výhľad! Totálne neznámy a málo navštevovaný kopec a pritom sa výstup skutočne oplatí. Pozriem na hodinky a uznám, že si môžem dovoliť prestávku.

Výhľad z lúky neďaleko Vyšného Rudna.

Ležím na tráve neďaleko smerníka, dojedám posledné zásoby a užívam si slniečko na horách. Výstupy sú podľa mapy pre dnešok ukončené, už sa len dotrepať do Ľubochne na stanicu a vlakom domov. Ostáva mi približne 7 km dole kopcom a po rovine, takže to v pohode stíham do 2 hodín. Aj keď sa mi vôbec nechce z Vyšného Rudna odísť, nechce sa mi ani na ten vlak bežať, preto s dostatočnou časovou rezervou balím piknik a zahajujem finálnu etapu môjho dvojdňového prechodu Veľkou Fatrou.

Pohľad z Vyšného Rudna na Turiec.

Z kopca sa klasicky najskôr strmý zostup dole. Následne sa ide na môj vkus dlho v lese v podstate po rovinke a stretávam ďalších pár turistov. S niektorými sa navzájom obiehame až po Ľubochnianske sedlo. Mapa ma sklamala... kopce neskončili, ešte na jeden škaredý strmý s menom Tlstý diel som sa musela vyštverať. Ten je už skutočne posledný, chvalabohu. Na dnes mám stúpania až-až.

Finálny zostup do Ľubochnianskeho sedla je masaker. Neskutočne strmo dole kopcom s predieraním v húštine na pár miestach, prípadne s blatom, či klzkou hlinou na iných. Fajn, že som si nechala časovú rezervu, pretože kolená začínajú protestovať a prsty na nohách tiež nie sú z tohto zostupu dvakrát nadšené. Idem skutočne pomaly, dávam si časté prestávky. Po 25 km dnes sa mi takýto záver skutočne nepáči. Čo už, ku krížu v sedle to poctivo dobojujem.

Kríž a smerník v Ľubochnianskom sedle. 

Z Ľubochnianskeho sedla zostup pokračuje. Aj keď už nie je až taký brutálny, po chodníku tečie voda. Skaly a štrk sú buď mokré a šmykľavé, alebo zapadám do blata po členky. Modrá značka ma spoľahlivo vedie po širokom chodníku a sklon svahu sa po pár sto metroch zmierni. Môžem tak pridať do kroku a s náskokom oproti značke vybieham na asfaltovú cestu vedúcu Ľubochnianskou dolinou. Táto dolina je s dĺžkou 25 km najdlhšia na Slovensku a možno mi raz prepne a dám sa na jej peší prechod tam a nazad za jeden deň... to by bolo 50 km. Dnes to však už rozhodne nebude.

                                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Do centra dediny ma vedie modrá po asfaltke. Po 2 slušne náročných dňoch je asfalt skutočné peklo pre moje nohy a na stanicu sa skutočne priam dovlečiem. 11 hodín chôdze z Chaty pod Borišovom až sem! Do odchodu vlaku sa nepohnem z miestnej lavičky a som nesmierne rada, že som sa na prechod Veľkofatranskej magistrály dala. Niekedy nabudúce mi ostáva Kopa, ale nikam neujde. Za 2 dni som prešla 54 km a nastúpala 3000 výškových metrov. Myslím, že slušný výkon. Trasu jednoznačne odporúčam, ale každý by si ju mal prispôsobiť vzhľadom na svoje fyzické a psychické možnosti. Na 2 dni to bola slušná turistická dávka, ale s dobrým tréningom a odhodlaním sa to dá 😉.

Veľkofatranská magistrála 1

 Čremošné -> Kráľova studňa -> Krížna -> Chata pod Borišovom

Výstup: 3.9.2021

Náročnosť: dlhá celodenná túra s veľkým prevýšením, časť od Kráľovej studne menej náročná

Veľkofatranská magistrála je červená značka vedúca hlavným hrebeňom Veľkej Fatry. Má dĺžku 44 km, začína na Krížnej a prechádza nespočetnými vrcholmi, pričom posledný je Kopa, a schádza do Ľubochne. Prechod celého hrebeňa sa dá rozložiť na 2 až 3 dni, závisí na vašich fyzických schopnostiach. Ja som si prechod rozložila na 3 dni, pričom 2 dni som prešla vkuse a posledný – výstup na Kopu som si nechala zvlášť. Trasu sme zahájili v Čremošnom na stanici, smer bol Chata pod Borišovom.

Okolo 8-mej začíname kráčať zo stanice v Čremošnom. Prvý kilometer nás vedie po hlavnej ceste vedúcej na sedlo Malý Šturec. Potrebujeme sa napojiť na chodník v Žarnovickej doline. Po 15 minútach opúšťame hukot kamiónov a okolo chatiek zatáčame do doliny. Turistická značka tu zatiaľ nie je, len cyklotrasa. Aj nás pár cyklistov obehlo, zatiaľ čo my pokračujeme v pohodovom tempe po rozbitej asfaltke ďalej. Ide sa po rovinke, nad hlavou máme jasné slnko, ideálny deň na horách!

Žarnovická dolina, začiatok. 

Na žltú značku sa napojíme pri smerníku Kôpka, kde dávame aj prvú prestávku. Dolina je poriadne dlhá a rovnakým štýlom pokračuje ešte niekoľko kilometrov. Okolo nás sa hustý les strieda s lúkami a polomami. Míňame cestou niekoľko odbočiek do lesa a niekoľko studničiek, či zrubov. V doline sa nachádza aj pamätný Zrub SNP, teraz slúži ako núdzový prístrešok.

Vyššie sa dolina na niekoľkých miestach zúži a prechádzame cez skalné tiesňavy, ktoré stoja za fotku. Míňame smerník Ústie Veľkej skalnej a začíname v lese mierne stúpať. Ešte stále je táto trasa vedená ako cyklotrasa, takže sa ide pohodovo. Míňame ďalšie skalné útvary a o niekoľko kilometrov ďalej nás čaká prvý slušný dnešný výstup dolinkou Suchý Rakytov až pod Kráľovu studňu.

Tiesňava v Žarnovickej doline. 

Posledný kilometer od smerníka Kostolec je skutočne poriadne strmý. Ide sa lesom priamo kolmo hore do svahu. Treba preliezať aj popadané stromy, čo ešte pridáva na náročnosti. Každú chvíľu stojíme sa snažíme sa chytiť dych. Kofola v hoteli na Kráľovej studni je však veľká motivácia. Dávame nohu pred nohu a výstup sa zdá byť nekonečný. Počas celej cesty sa rozprávame, aby nám toto utrpenie rýchlejšie ubehlo, no ku koncu už ani to nepomáha a ja nadávam na plný úväzok. Posledné metre musíme kúsok zostúpiť a konečne prichádza vykúpenie v podobe smerníka Košarisko.  

Odtiaľto je to na Kráľovu studňu približne 20 minút, rýchlejším tempom aj menej. Ide sa po prašnej ceste, občas sa treba vyhnúť idúcemu autu, no ani sa nenazdáme a hotel vo svojom skutočne peknom prostredí sa pred nami vynorí.

V miestnom bufete si dávame aspoň Kofolu, na obed je ešte skoro. Chvíľku posedíme, zjeme len niečo malé z vlastných zásob a je čas sa rozdeliť. Parťák sa vracia nazad, ja pokračujem smer Krížna a Chata pod Borišovom.

Nasledujúci úsek dobre poznám, išla som tadeto minulý rok Cestu SNP. Za hotelom štrkovitá cesta mierne stúpa a kým sa dostanem po prestávke do tempa, trochu to trvá. Okolité výhľady nemajú chybu. Človek, čo tu postavil hotel, dobre vedel, čo robí. Prostredie okolo je nádherné! Následne sa vynorím z lesa pod Kráľovou skalou a uvažujem nad zachádzkou na ňu, no poviem si, že ma čaká ešte dlhá cesta a tamten kopec mi skutočne neujde. Míňam preto prameň Kráľova studňa a zahajujem posledný útok na Krížnu.

Kráľova skala. 

Chodník je hlineno-štrkovitý a vedie ma po hôľnych lúkach, ktoré pokrývajú celý hlavný hrebeň Veľkej Fatry od Krížnej po Ploskú. Kopec je na pár miestach celkom strmý a začínam cítiť únavu. Čoskoro to vidím na obednú prestávku. Stretávam pár turistov a ku vysielaču na Krížnej mi už dlhá cesta neostáva. Z vrcholu je skutočne jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku a toto je na neďalekom Ostredku ešte umocnené. Krížnou začína celá Veľkofatranská magistrála a aj najkrajšia časť tohto hrebeňa.

Po lúkach zostúpim kúsok nižšie, aby som vzápätí zdolala Frčkov. Tu sú prevýšenia minimálne, problém je dostať sa sem zdola. Nasleduje výstup na najvyšší vrch Veľkej Fatry, ktorý vyleziem rýchlo a v sprievode jednej vretenice. Na Ostredku je čas užívať si výhľad a dať si neskorý obed. Okolo sa rozprestiera 360° pohľad na hory a lesy, lúky a dediny. K Chate pod Borišovom to už nemám ďaleko a do zotmenia času dosť, preto si môžem dovoliť ležať na vrchole aj hodinu.

Hôľny hrebeň Veľkej Fatry.

Pripoja sa ku mne 2 turisti a ešte 1 zablúdený SNP-čkar, čo plánoval ísť na Kráľovu studňu. Pokecali sme a každý sme sa vybrali svojou cestou. Hrebeň ma vedie ešte cez pár kopčekov bez mena, aby som mohla strmo klesnúť do sedla pod Chyžkami. Nachádza sa tu jeden z mnohých veľkofatranských salašov, ktoré teraz poväčšine slúžia ako núdzové útulne.

Výhľad z Ostredku. 

Dnes mi ostáva už len výstup na Chyžky a na Ploskú. Na Chyžky sa ide celkom v pohode, vlečiem sa z nohy na nohu a užívam si okolité výhľady. Tu sa ide časť trasy aj v lese, čo je príjemná zmena z rozpálených lúk. Pod Chyžkami sa nachádza ďalšia útulňa, možností na núdzové prespatie je v týchto končinách celkom dosť.

Predo mnou sa už týči ploský vrchol Ploskej. Jeden z mála kopcov, kde aj chápem, prečo dostal taký názov, aký dostal. Kopec sa dá aj obísť po modrej značke, ale povedala som si, že treba tú magistrálu dať celú. Zahajujem preto posledný dnešný výstup a naozaj pomaly zdolávam jeden výškový meter za druhým. Stúpanie z tejto strany je dlhé a tiahle, no nie až tak strašne strmé. Aj takto na sklonku dňa a po 26 km sa dá zvládnuť.

Idem od jednej tyčky zimného značenia ku ďalšej a pomaly sa hrniem hore. Smerník je uprostred tohto skutočne rozsiahleho vrcholu, preto chvíľku trvá sa k nemu od okraja dostať. Spravím si pár fotiek takto na záver dňa a opačnou stranou Ploskej schádzam dole. Oproti mne je už Borišov a pod ním zaslúžená kapustnica s Kofolou. Zostup z Ploskej touto stranou je brutálne strmý. Na suchej hline a štrku má človek čo robiť, aby nešiel dole po zadku. Opäť v duchu ďakujem za turistické palice, vďaka ktorým zostup zvládnem bez väčších problémov.

                                       Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Prechádzam smerník Nad studeným a predo mnou je posledný kilometer dnešného dňa. Ešte sa treba doplatiť tých 100 m do kopca ku chate a pre dnešok fajront! Na chate kopa ľudí, ale myslela som si, že to bude horšie. Atmosféra chaty mi hneď učarovala. Žiadna elektrika, mobilný signál či nebodaj wi-fi. Na večeru nakoniec padli párky s Kofolou a o 21:00 už ležím v spacáku. Na izbe nie som sama, zdieľam ju so skupinou 4 dám v strednom veku. Na večer sa rozprúdila celkom fajn debata o túrach a zážitkoch, ktorú sme bohužiaľ museli ukončiť, lebo ráno všetci vstávame skoro. Mám v pláne výstup na východ slnka na Borišov, takže si musím privstať.

Dnešný deň bol dlhý a nabitý zážitkami. Žarnovická dolina sa oplatí na prejazd na bicykli, pretože cesta je tam ideálna a stúpanie minimálne. Úsek cez Suchý Rakytov tak skoro nepôjdem opäť, až keď si budem chcieť zas ponadávať. Od Kráľovej studne je trasa priam nabitá výhľadmi a jednoznačne ju odporúčam každému turistovi! Druhý deň dobrodružstvo pokračovalo cez východ slnka na Borišove a ďalej 11 hodín až do Ľubochne. 

Časť 2 a 3 čoskoro 

Jedna sobota a 3 Šípy

Výstup:  5.6.2021

Šíp je celkom výrazný vrchol nachádzajúci sa na hranici Malej a Veľkej Fatry. Týči sa nad dedinou Stankovany a je prístupný po žltej značke. Je to presne jeden z tých kopcov, okolo ktorých som prešla XY-krát a vždy som si povedala, že už sa tam konečne musím dostať. Začiatkom júna, keď som mala konečne po skúškach, bolo nutné konečne vypadnúť na túru s výhľadmi. Šíp sa ukázal ako ideálny cieľ – krátky výstup, takže netreba skoro vstávať a sú odtiaľ parádne výhľady.

Niečo po  9:30 vyrážame v počte 2 ks zo Stankovian po žltej značke. Prechádzame cez dedinu a hneď na prvej križovatke dobiehame skupinu turistov. 

„Na Šíp?“ opýtajú sa. 

„Áno,“ odvetíme. 

„A viete kadiaľ?“ 

„Hore, nie rovno, je tu aj šípka.“ 

„Aha...“ 

Aj napriek veľkej drevenej šípke určujúcej smer do kopca nám turisti neveria a ďalej skúmajú mapu na mobiloch. Keď vidia, že my si bez problémov vykračujeme do kopca, nedá im to a nasledujú nás. Inak by tam stáli ešte asi riadne dlho... Nevadí, zachránení turisti pred blúdením dnes odfajknutí a môžeme ísť ďalej.

Na vrchole kopca sa asfaltová cesta z dediny končí a nahrádza ju kamenisto-blatová zvážnica. Ráno ešte stihlo popršať a vzhľadom na neustálu prítomnosť nízkej oblačnosti rátame s tým, že dnes dôjdeme domov mokrí a zablatení ako prasiatka. Našťastie, blata na ceste nie je veľa, tak dúfame, že to dnes nebude až také zlé...

Značka si drží stále rovnaký sklon stúpania. Ideme v lese, kopec nie je nejako extra strmý, len pár úsekov nám dáva viac zabrať. Prechádzame cez potok a Škútovou dolinou šliapeme stále vyššie, až sa vynoríme na okraji lesa cca 200 m od Žaškovského sedla. Zdolávame posledné výškové metre a z lúky sa nám naskytajú prvé výhľady. Oblaky sa mierne zdvihli, takže čo-to vidíme, hoci opar je stále hustý. Smerník nachádzame o kúsok vyššie na  pri okraji lúky a vedľa neho je pár lavičiek s prístreškom. Ideálne miesto na prvú prestávku a chleby s klobásou.

Lúka v Žaškovskom sedle.

Nesedíme dlho, chcem stihnúť skorší vlak domov. Podľa mapy prichádza úsek, kde sa skutočne zapotíme. Vchádzame opäť do lesa po úzkom chodníku, na ktorom sa slušne šmýka a hneď pociťujeme oveľa strmší sklon svahu. Zdoláme nejaké výškové metre a jééj! Asi 50 metrov je rovinka!

Bohužiaľ, radosť netrvá dlho a kopec sa vráti. Poctivo umieram do kopca. Našťastie sa ide celý čas v tieni stromov, pretože začína pripekať. Les okolo nie je až taký hustý, no sme radi, že je aspoň nejaký. Míňame niekoľko skalných útvarov a prichádzame na jednu vyhliadku. Spravíme zopár fotiek, ale inak nezastavujeme. Po nej prichádza najstrmší úsek.

Chodník bol občas riadne strmý a šmykľavý.

Les je tu riedky, takže slnko sa bez problémov prederie medzi stromami a páli nám na hlavu. Chodník sa už stihol vysušiť a máme čo robiť, aby sme sa neprizabili na suchej sypkej hline a štrku. Podchvíľou pozerám mapu a výškomer na hodinkách, no obe sú nejaké zblbnuté. Zdá sa mi, že sa vôbec neblížim k cieľu. Chytajú ma mierne nervy z toho strmého kopca, no viem, že už naozaj nemôžeme byť ďaleko.

Na vrchole Šípu je okraj lesa, z ktorého keď sa človek vynorí, je najšťastnejším na svete. Vrchol je celkom malý, nezmestí sa sem nejako extra veľa turistov. Je tu však lavička hneď vedľa smerníka a skutočne skvostný výhľad aj pri nie úplne dokonalom našom počasí. Veľkú Fatru, Veľký Choč a meander Váhu pri Kraľovanoch máme na dlani. Z Nízkych Tatier vidieť iba zopár vrcholkov, ostatné pohoria sú v opare. Najhorší výstup je za nami, preto si pri dobrom turistickom obede užívame zaslúženú prestávku.

Výhľad zo Šípu.

Po obede je čas pokračovať. Žltá nás vedie ďalej smer Zadný Šíp. Ide sa okrajom lesa, občas musíme prejsť po skalách a zdolávame aj Šípsku úžinu. Chodník pripomína klasickú hrebeňovku – trošku dole, trošku hore a opakovať. Výhľady sú na pár miestach tiež a niektoré skalné útvary taktiež môžu byť.

Skalný útvar Šípska úžina.

Zadný Šíp pripomína ten obyčajný. Len, tu sa nachádza veľký železný kríž, ktorý vidieť aj zdola z cesty a vďaka tomu sa vrchol Šípu dá tak ľahko spoznať. Tu nestojíme dlho, len spravíme pár fotiek a dáme sa zostupovať. Výstup bol náročný, no zostup je úplne peklo...

Výhľad zo Zadného Šípu.

Chodníček vedie lesom a neskutočne sa na ňom šmýka. Po sypkej hline zmiešanej so štrkom treba poctivo vážiť každý krok. Zostup do osady Podšíp je jeden z najstrmších, aké som kedy išla. Kolená už v polovici cesty začínajú plakať a musíme si spraviť ďalšiu prestávku. Do toho treba prekročiť niekoľko popadaných stromov a na pár miestach sa vyhnúť blatu. Už chápem, prečo Šíp mnohí považujú za jeden z najstrmších kopcov na Slovensku.

Tesne pred Podšípom sa sklon svahu poriadne zníži a kolená si môžu konečne vydýchnuť. Les okolo zhustol a pri chatách už vychádzame z celkom slušnej džungle. Osada je na lúke s parádnym výhľadom na okolie. V pozadí dominujú vrcholy Veľkého Rozsutca, Osnice a Stohu. Na chvíľku si sadneme na lavičky pri smerníkoch a spravíme nejaké fotky. 35°C nás však rýchlo presvedčí, že treba pokračovať.

Panoráma Malej Fatry z Podšípu.

Prechádzame popri ohradách s kravami na opačný koniec lúky a vítame tieň lesa. Klesáme ďalej, na pár miestach sú čistinky, ktoré taktiež ponúkajú krásny pohľad na Stoh. Väčšinu tohto záverečného zostupového úseku sme však zavretý pod korunami stromov. Až tesne pres mostom cez Oravu nás značka vedie po okraji lúky. Spomínaný most má už najlepšie časy dávno za sebou a diery v podlahe vyžraté od hrdze nás presvedčia, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali na druhú stranu. Myslím, že tento most by už naozaj súrne potreboval „upgrade“.  

Most neďaleko stanice Kraľovany - zastávka by už naozaj potreboval rekonštrukciu.

Za mostom nás čakajú posledné metre a túru ukončujeme na stanici Kraľovany – zastávka. O polhodinu sa zvezieme do Kraľovian, kde náš plánovaný krátky sobotný výlet dostane nečakaný zvrat. V dôsledku nehody na trati v Ľubochni si užijeme cca 3 hodinový pobyt na miestnej stanici a domov dôjdeme s meškaním vlaku 176 minút... Aspoň, že tam bola krčma.

Výstup na Šíp je jeden z tých kratších a dá sa stihnúť bez problémov za pol dňa. Zo Stankovian bol strmý, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Z Podšípu by sa mi hore naozaj ísť nechcelo, ale ak by niekto chcel riadnu makačku, je to priam ideálne! Po výstupe vám vrchol ponúkne výhľady, pre ktoré ho stojí za to absolvovať! Celá túra nám trvala cca 5,5 hodiny aj so všetkými pauzami a prešli sme 16 km.

Viac z Veľkej Fatry a Stredného Slovenska

Lysec, medveď a opičia dráha

 Výstup: 10.11.2020

Už dlho som pokukovala po kopci vo veľkej Fatre s názvom Lysec. Videla som odtiaľ pár fotiek na internete a pohľad z vrcholu na okolitú krajinu vyzeral naozaj perfektne. Ako som si priebežne pozerala predpoveď počasia, na utorok 10.novembra hlásili gýčovo modrú oblohu a model Aladin sľuboval aj rannú inverziu. Dátum by bol, ešte bolo treba naplánovať presnú trasu. Rozhodla som sa začať v dedine Belá-Dulice, vyliezť na Lysec, pokračovať ďalej hrebeňom Veľkej Fatry až na Kľak a zbehnúť dole do Sklabinského Podzámku. Plán by bol...

Ráno o 6-tej sadám do vlaku. Vonku je ešte čierna tma, slnko vyjde až za cca hodinu. Cesta do Martina netrvá dlho a čoskoro vystupujem. Prejdem cez cestu zo železničnej stanice na autobusovú a čakám. Postupne sa začína rozvidnievať, hoci slnko ešte nie je vidieť. A zrejme ani tak skoro nebude, pretože padá ranná hmla. Dúfam, že sa buď čoskoro rozplynie, alebo nie je príliš hrubá a bude tá sľubovaná inverzia. O pár minút nastúpim do autobusu a prejde necelá polhodina, zahajujem túru v dedine Belá-Dulice pri smerníku na autobusovej zastávke.

Kráčam cez dedinu po chodníku a ako skončia domy, napojím sa na mierne rozbitú asfaltovú cestu smerom do doliny. Držím sa modrej a zelenej značky, keď sa rozdelia, plánujem ísť po zelenej. Prechádzam prvý kilometer, okolo mňa sa prevaľujú chumáče hmly a medzi nimi presvitá slnko. Už sa teším, ako vyleziem ešte o kúsok vyššie a užijem si pohľad na oblaky podo mnou.

Kráčam ďalej, okolo mňa sú strmé svahy zvažujúce sa ku ceste, niekde les, inde rúbanisko... Obzerám sa okolo seba, viem, že vo Veľkej Fatre je medveďov veľa. Modlím sa, aby som žiadneho nestretla a ak hej, nech je odo mňa ďaleko. Minule na Bystrej lávke, čo bol medveď odo mňa tak 5 metrov, mi  blízke stretnutie tohto druhu absolútne stačilo. Samozrejme, spomeň čerta... Dívam sa na rúbanisko, v riedkej hmle vyzerajú pne stromov ako čierne škvrny. Až sa jedna zväčší... Zrejme sa macko postavil na zadné. Je však odo mňa minimálne 300 metrov, sotva ho vidím, tiež len ako tmavú machuľu, preto nepanikárim.

Chvíľku stojím a z takejto bezpečnej vzdialenosti ho pozorujem. Keď ma to prestane baviť, pokračujem v ceste. Po asfaltke prídem až ku križovatke, kde odbočím na žltú značku a začnem stúpať lesom po lesnej ceste. Kopec je celkom prudký, ale nie dlhý a čoskoro sa zmierni. Míňam ďalšie svahy s rúbaniskami, pár úsekom lesom, až vyleziem na lúku pred smerníkom Medzijarky. Tu už som presne na hornej hranici hmly. Pozorne sledujem okolie a snažím sa ísť čo najrýchlejšie. Jeden medveď mi stačil, na takýchto lúkach ich môže byť viac a najmä teraz ráno.

Zdolám posledný krátky kopček a dorazím ku smerníku. Dávam si chvíľku pauzu a zbadám jedného turistu, ako sa blíži po zelenej ku mne.

„Kam ideš?“ opýtam sa.

„Na Lysec,“ odvetí.

„Aj ja tak.“

„Super, ja chcem ísť potom aj na Malý Lysec, ak vyjde čas.“

„Ja tiež tak a aj ďalej po hrebeni.“

„Tak to už nestíham, ale teraz môžeme ísť chvíľu spolu.“

„Jasné, ale tak medveďa som už videla, snáď ďalší tu už nebude....“

„Hej? Teraz?“ „Áno, kúsok za Belou... Normálne nechápem, čo robil tak blízko dediny.“ „Neviem, ale takto ráno môžu zísť dolu.“

Rozhovor pokračuje a postupne prechádzame lesom a zdolávame zopár prudších úsekov. Na vrchole jedného sa otočím a zbadám parádnu inverziu dole v Turčianskej kotline. Nám tu nádherne svieti slnko, na oblohe ani mráčika. Odfotím si to a v duchu sa usmejem: a že na Slovensku nemáme more!

A že na Slovensku nemáme more...

Nasleduje ďalší prudký kopec, chalan ide rýchlejšie, tak sa rozdelíme. Ja si vykračujem svojím tempom a čoskoro dorazím hore. Tu sa napojím na širokú cestu úbočím kopca, mierne stúpam po celý čas v lese. Podľa mapy by som mala čoskoro zabočiť, ale žiadny chodník vľavo nevidím... Zbadám ho, až keď som tesne pred ním. Značka sa stáča priamo do svahu a čaká ma najstrmší úsek celého výstupu. Prejdem pomedzi stromy pár metrov a som na otvorenom priestranstve. Snažím sa chytiť dych a z nohy na nohu kráčam ďalej. Tento úsek je škaredý, strmý a dlhý, už nadávam.

Aj napriek nadávkam vyleziem hore a po pár metroch prichádzam ku útulni. Na Lysec to už nie je ďaleko, tak si pred chatou pár minút posedím a užívam si výhľad. Na záver zdolávam posledné 2 kopce po lúke okrajom lesa a už sa predo mnou zjaví vrcholový smerník. Dorazím k nemu a výhľad mi vyráža dych. Vidím všetko od Vysokých Tatier cez Nízke Tatry a, samozrejme, Veľkú Fatru, až po Turčiansku kotlinu s inverziou a v pozadí sa črtá malofatranský Kľak. Na vrchole stretávam svojho známeho z rána, ktorý sa však rozhodol vrátiť sa dole. Na Malý Lysec vraj pôjde nabudúce. Mne až neskôr došlo, že otočiť sa bol skvelý nápad...

Výhľad z Lysca. Fotené mobilom, bohužiaľ, proti slnku.

           Zjem chleby s paštikou, spravím pár fotiek a dám sa pokračovať v ceste. Po lúke zbehnem kúsok nižšie a vchádzam do lesa. Tu sa začína opičia dráha. Pomaly, viac stromov je padnutých na chodníku, než tých, ktoré ešte rastú. Predieram sa cez padnuté vetvy, zhluky konárov a niekde aj celé koruny stromov. Viackrát ani neviem, kde je chodník, len bojujem ďalej smerom dole kopcom. Musím zísť do sedla a naozaj sa modlím, že potom sa pôjde lepšie. Nejako sa mi podarí vyliezť z lesa bez ujmy na zdraví a ocitám sa na lúke. Som najšťastnejší človek na svete! Prežila som tú džungľu!

Opičia dráha smerom na Malý Lysec. Bolo to zlé...

            Moje šťastie však netrvá dlho, lebo na druhom okraji lúky miznem v takom istom lese, z akého som vyšla. Na niektorých miestach dokonca horší! Tu už preliezam popadané celé kmene stromov a niekde si musím nastúpať zbytočne metre do svahu, vyvrátený stom obísť, zbehnúť nazad, aby som o pár metrov ďalej mohla spraviť to isté. Preliezam kmeň za kmeňom a vetvu za vetvou. Akože takýto chodník som ešte nezažila! Cítim sa naozaj ako opica a nie turista. Konštantne nadávam a viem, že môj plán dôjsť na Kľak je ten tam... Zabijem tu neskutočne veľa času a, keďže sa skoro stmieva, nestihnem tam doraziť.

Nejakým zázrakom sa mi podarí prežiť prechod Amazonským pralesom a dotrepem sa na červenú značku vedúcu hrebeňom Veľkej Fatry. Toto je hlavná trasa, tu musí byť normálny chodník, hovorím si. Spočiatku tak aj bolo, zdolám posledný kopček a som na Malom Lysci. Išla som sem 3 km asi 1:45h! To je doslova otrasné tempo! Vďaka, padnuté stromy! Aj tu je parádny výhľad, no nezdržiavam sa. Musím prísť aspoň na Jarabinú, aby som zbehla do Sklabinského Podzámku.

Pokračujem hrebeňom ďalej, opičia dráha tu stále je, ale už nie taká strašná. Občas prekročím pár konárov a nejaký kmeň, no postupujem oveľa rýchlejšie. Chodník vedie občas trošku hore, inokedy trošku dole, klasický hrebeňovkový štýl. Všetko je v pohode, až do záverečného výstupu na Jarabinú...

Vyleziem z lesa a ocitám sa v polome. Kde-tu nejaký strom a všade okolo tráva po pás. Chodník nikde, len jeho mierne náznaky. Snažím sa ich sledovať a pomaly stúpam na kopec. Netrvá to dlho a aj tie chabá kúsočky chodníka sa stratia a ja ostávam blúdiť v tráve a malinčí, ktoré sú vyššie než ja. Idem sa prizabiť na kmeňoch stromov, niekoľkokrát sa šmyknem a snažím sa stále si nejako zachovať zdravý rozum. Už dlho som nedošla domov s toľkýmito škrabancami a pri pomyslení, ako budem počítať škody na obľúbenej bunde, ma ide poraziť.

Na Jarabinú takto. A že značkovaný chodník...

            Ak bolo zdolanie Malého Lysca zázrak, zdolanie Jarabinej je zázrak na druhú. Predsa sa mi podarí doraziť ku vrcholovému smerníku a tu sa môj dnešný prechod po hrebeni Veľkej Fatry končí. Sadnem si, ešte si užijem výhľad a dojem posledné zvyšky paštiky. Na to sa dám zostupovať. Vyberiem si zelenú značku vedúcu do Sklabinského podzámku. Spočiatku ešte zbehnem dole po jednom polome, no tu je chodník viditeľný bez problémov. Následne klesám lesom až na križovatku, kde sa odpája modrá do Sklabine.

Už som na širokej lesnej ceste, nikde žiadne stromy, tak konečne môžem nahodiť rýchle tempo. Celý čas už idem lesom až ku pamätníku v Kantorskej doline. Pozerám na mapu a mám to 7 km na autobusovú zastávku v dedine, najbližší autobus ide za hodinu – to stihnem! Tak po ceste dolinou občas bežím, občas kráčam a naozaj, túru ukončím v Sklabinskom Podzámku s 5-minútovým náskokom pred odchodom autobusu.

Na záver už asi len toľko, že výhľad z Lysca bol TOP a určite sa tam čoskoro vrátim, no pokračovať ďalej pri týchto podmienkach určite nie. Ak by náhodou niekto vedel, či je tam tá opičia dráha stále, dajte mi prosím vedieť. Darth Vader vám vopred ďakuje!