Slovensko, krajina pod Tatrami – Sľubica

Výstup: 24.11. 2021

Náročnosť: 6-hodinová túra, až na záverečný úsek bolo stúpanie bez problémov, z vrcholu naozaj skvostný výhľad

Sľubica. Kopec, o ktorom veľa turistov nepočulo. Nachádza sa v pohorí Branisko neďaleko Margecian a dosahuje výšku 1129 m n.m. Tento neznámy kopec ponúka z vrcholu naozaj nádherný výhľad na Spišský hrad s hradbou Vysokých Tatier v pozadí. Výstup na Sľubicu je možné zahájiť v Slatvine, Vojkovciach, či Richnave. Poslednú menovanú dedinu som využila ako štartovací bod aj ja vďaka dobrej dostupnosti vlakom.

Túru zahajujem na stanici v Richnave okolo 10:30. Po približne 3 hodinách cesty som rada, že sa konečne môžem rozhýbať. Hneď na stanici sa napájam na žltú značku, ktorá ma dovedie postupne až na vrchol.

Prvý úsek ma vedie popri železnici až do centra dediny a na jej opačný koniec. Zahajujem rýchle tempo, po toľkom sedení vo vlaku mám energie na rozdávanie. Dedinu prebehnem rýchlo. Za ňou sa ešte chvíľočku držím na asfaltovej ceste, no rýchlo zatočím do lesa.

Hneď takto zo začiatku ma čaká druhý najstrmší úsek celého výstupu. Predchádzam cez potok a v borovicovom lese naberám prvé výškové metre. Strmák nie je dlhý a na jeho vrchole vychádzam na lúku. Chvíľku blúdim, pretože žltej značky akosi niet, no nakoniec ju nájdem na poľnej ceste pár metrov vedľa. Po danej ceste stúpam ďalej, ale kopec nie je príliš strmý a vychutnávam si nádherný slnečný deň na horách. Naskytajú sa mi prvé výhľady na okolité kopce a zdá sa mi, že v pozadí už vidím aj Kojšovskú hoľu (ale fakt netuším, či to bola ona).

Pohľad na Volovské vrchy z lúky nad Richnavou.

Na vrchole lúky mám prvé dve stovky výškových metrov za sebou a poľná cesta ma vedie okrajom lesa ďalej. Až po kopec s menom Gavart je to celkom rovinka. Výhľady stále parádne, začína sa mi táto trasa skutočne páčiť! Gavrat je prvý kopček na trase, ktorý je však nenápadne skrytý medzi stromami. Nasleduje ďalší lúčny úsek popod kopček Svíbik a na jeho opačnom okraji začína druhá fáza strmého výstupu.

Neustále ma značka vedie po širokej ceste a stúpanie je celkom v pohode, žiadne mega strmáky sa zatiaľ nekonajú. Dlho, dlho šliapem do mierneho kopca po stále rovnakej ceste lemovanej stromami. Na tomto úseku je po výhľadoch. Po necelej hodine monotónneho šliapania už začínam mať aj toho mierneho kopca plné zuby. Občas by som viac brala krátke umieranie do strmáku, než takéto nekonečné stúpania.

Lesný úsek okolo Gavartu.

Našťastie, kým mi to skutočne začne liezť na nervy, vyliezam na úbočí Predného Moravca a môžem pridať do kroku, pretože tu je stúpanie takmer nulové. So zvýšenou rýchlosťou mi cesta týmto nekonečným les podstatne lepšie ubieha.

Pred sedlom Predky nasleduje ešte jeden kratší strmáčik, po ktorom sa konečne vynáram v spomínanom sedle. V sedle je lúka, dokonca aj altánok a autobusová zastávka podobná tej na Chate pod Rysmi. Odchody autobusov z miestnych okolitých dedín by už dávno mal niekto aktualizovať. Najkrajší moment bola však doprava do daných okolitých dedín – Pešobus (premáva nepretržite).

Autobusová zastávka Sľubica, Predky.

Za sedlom ma čaká hádam najstrmší kopec, akým som kedy išla. A do toho je s prašným povrchom, takže ideálne na zletenie dolu. A to by som slušne nadávala, šliapať to hore znova... no ani náhodou! Poctivo vážim každý krok, vždy po 10 krokoch sa snažím chytiť dych a postupne vyliezam strmák na druhú bez ujmy na zdraví.

Našťastie, tento kopec bol aj predposledným na trase. Ostáva mi už len pohodová prechádzka do mierneho kopčeka po lúke až na samotný vrchol Sľubice. Po 3 hodinách z Richnavy mi konečne vyrazí dych ten výhľad. Predo mnou sa týčia Vysoké Tatry v celej svojej nádhere a pod nimi učupený Spišský hrad. Vľavo sa ukazujú vrcholky Kráľovej hole a ostatných kopcov v Nízkych Tatrách, či Volovských vrchov.

Na vrchole je aj pár lavičiek so stolom, smerník a nejaké informačné tabule. Hádžem batoh na lavičku a vyťahujem fotoaparát. Taký uhol, taký režim, onaké priblíženie... výsledkom je asi 30 fotiek rovnakého výhľadu, pričom reálne dobre vyšli 3.

Dychberúci výhľad zo Sľubice.

Keď sa dosýta nabažím výhľadom, vyťahujem rožky s rybacou nátierkou a je čas na neskorý obed. Celkovo sa na vrchole zdržím cez polhodinu a za tú dobu slušne vymrzne. Je koniec novembra a teploty už po celý deň na horách atakujú záporné hodnoty. Treba sa ísť zase rozhýbať.

Ešte raz sa zadívam na výhľad, aby som si ho čo najlepšie uložila do pamäte a je čas toto čarovné miesto opustiť. Zahajujem zostup rovnakou trasou do Richnavy, akou som sem vyšla. Úspešne zdolávam sutinový mega strmák, lesný mierny kopček zbehnem dole naozaj rýchlo a túru ukončím tesne pred zotmením na stanici v Richnave, odkiaľ som ráno vyrazila.

                Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Sľubica rozhodne nesklamala! Ten výhľad bol neskutočný! Ja som si vybrala relatívne dlhú trasu na výstup, ale to bolo na základe dostupnosti verejnou dopravou. S vlastným autom nie je problém začať vo Vojkovciach alebo Slatvine, odkiaľ je trasa tak tretinová (ale samozrejme, strmšia). Výstup na Sľubicu bez problémov zvládne každý priemerný turista a jednoznačne odporúčam prihodiť do ruksaku kvalitný fotoaparát. Na tie výhľady sa to rozhodne oplatí!

Slovensko, krajina pod Tatrami – Bradlo

Výstup: 15.1.2022

Náročnosť: Poldenná túra s prevýšením cca 600 m; treba mapu, pretože vrchol nie je prístupný po značenej trase

Slovensko, krajina pod Tatrami. S týmto označením sa stretávame pomerne často. Tento článok je prvý zo série podobných, ktoré k danému označeniu jednoznačne budú pasovať. Každý vrchol či miesto bude obsahovať výhľad na naše majestátne Tatry, no vždy s inou dominantou v popredí. Nedávno som v jednej turistickej skupine videla fotku Košíc s Tatrami v pozadí. Dopátrala som sa, že takýto pohľad je možné dostať z vrcholu Bradlo v Slanských vrchoch. Keď prišla úplne jasná sobota, išla som si pre fotku Košíc ako mesta pod Tatrami aj ja...

Túru zahajujem okolo 10:30 vo Vyšnej Myšli. Za 4 hodiny cesty bolo až po Kysak úplne jasno, no Košická kotlina je celá ponorená v nízkej oblačnosti. Som zvedavá, či vôbec niečo dnes z vrcholu uvidím. Tatry asi áno, Košice sú otázne. V hustej hmle šliapem od stanice krížom celú dedinu a po celý čas stúpam. Za dedinou už vidím, ako hmla nado mnou redne, tak čoskoro sa zohrejem na slniečku. Jeden by neveril, ako môže byť aj takto na juhu chladno, teplota je určite hlboko pod bodom mrazu.

Miniem posledné domy a modrá značka ma vedie ďalej po panelovej a neskôr poľnej ceste. O necelý kilometer ďalej konečne vyliezam z hmly a ocitám sa na slnkom zaliatej lúke s vrcholmi Slanských vrchov predo mnou. Za mnou sa na opačnom konci Košickej kotliny vynárajú z hmly Volovské vrchy a ostatné pohoria smerom na západ.

Vrch Bradlo, Slanské vrchy.

Cesta ma čoskoro zavedie z lúky do lesa, kde sa opäť ochladí. Zatiaľ sa stále držím značky a miernym kopcom stúpam po serpentíne ďalej. Ako zatočím vľavo, už musím častejšie pozerať mapu, aby som trafila správnu lesnú cestu vpravo smerom k vrcholu. Teraz začína tá správna zábava, trafiť hore podľa mojej dlho neaktualizovanej mapy (tento fakt som zistila až tu, keď som našla podstatne viac ciest, než na tej mape bolo...)

Odbočujem vpravo na lesnú zvážnicu a stúpam po úbočí Bradla hore. Stále sa držím rovno, všetky odbočky poctivo ignorujem. Tento kopec je celkom prudký, ale nič strašné, a navyše je krátky. Miniem ešte 2 odbočky niekam mimo do lesa a prichádzam na zákrutu, za ktorou táto cesta končí. Tento kúsok taktiež nie je prudký, takže ľahko dorazím po záverečný strmák. Z tejto križovatky vedú 3 možné cesty, pričom moja ide priamo strmo hore. Ono to ani nie je cesta, skôr niečo, čo pripomína chodník vďaka stopám niekoho, čo tu bol predo mnou. Danému turistovi ďakujem, že nemusím prešlapávať ja.

Záverečný úsek na Bradlo sa ide totálne krížom cez les. Mapa síce ukazuje lesnú cestu, ale tá je buď pod snehom, alebo nie je. Stále nasledujem stopy a zdolávam jeden výškový meter za druhým. Les sa mi zdá nekonečný, asi 200 m vedľa obchádzam akési skaly, tipujem, že to bude presne tá vyhliadka, pre ktorú som sa sem trepala cez polovicu republiky. Nevidím žiadne stopy vedúce daným smerom, preto pokračujem ďalej rovno, až sa konečne dostanem tesne pod vrchol Bradla. Tu je to akosi vychodené, zrejme väčšina turistov vychádza na vrchol z opačnej strany, než od Vyšnej Myšle. O pár metrov ďalej už vidím vrcholovú tyč, ale všade okolo sú stromy. Toto dané fotomiesto s výhľadom na Košice pod Tatrami určite nebude...

Spravím si vrcholovú fotku a pozerám mapu, ako sa najlepšie dostať k danej vyhliadke. Medzitým prídu 2 turistky a tiež sa divia, že výhľad žiadny. Aj oni prišli pre fotku. Tak už dumáme nad tou mapou tri a podarí sa nám vydumať, že sa treba vrátiť kúsok nazad smerom ku smerníku Veľká Márovka a potom odbočiť vľavo. Nasledujeme spolu vyšliapanú trasu, podľa mapy odbočíme a pred nami sa ukážu presne tie skaly, ktoré som videla pri výstupe.

Ku skalám je to približne 250 m. Ale tých skál je tu niekoľko, takže nájsť tú správnu s výhľadom chvíľku trvá. No o pár minút sa mi konečne pomedzi stromy ukáže ten sľubovaný výhľad. Z Košíc vidieť iba časť, no aj tá s týčiacimi sa štítmi Vysokých Tatier úplne stačí! Výhľad je perfektný, len tie konáre stromov ho trochu zakrývajú. Vyťahujem fotoaparát a približne polhodinu skáčem z jednej skaly na inú a hľadám najlepší záber. Škoda len, že nedokážem zaostriť dokonale na až tak vzdialený objekt ako sú Tatry. Keby som mala foťák za pár tisíc, to by sa fotilo... Lenže nemám, no aj tak si myslím, že fotka vyšla celkom dobre. 

Košice, mesto pod Tatrami. 

Čas pri fotení ubehne rýchlo a musím sa ponáhľať na vlak domov. Do Vyšnej Myšle sa vrátim rovnakou trasou, akou som sem prišla. Ešte si na lúke nad dedinou s parádnou inverziou dám krátku prestávku na neskorý obed a opäť sa ponáram do chladného objatia hmly. Túru ukončím v starom osobáku smer Košice.

Inverzia v Košickej kotline. 

    Výstup na Bradlo nie je dlhý a ani nie extra fyzicky náročný. Mne to pomalým tempom aj s fotením a hľadaním cesty podľa mapy trvalo dokopy 5 hodín, no určite sa to dá zvládnuť aj rýchlejšie. Výhľad na Košice s Tatrami nesklamal, no na skutočne dobrú fotku treba naozaj poriadny fotoaparát. Celkovo sa mi táto vychádzka na druhý koniec republiky páčila a určite sem niekedy prídem zas!