Zadné Meďodoly a Kopské sedlo

Výstup: 10.9.2021

Náročnosť: pohodová nádherná túra so stredne náročným prevýšením, dá sa spraviť za pol dňa

Zadné Meďodoly sú dolina na pomedzí Vysokých a Belianskych Tatier. Vyčleňuje sa z Javorovej doliny a končí v Kopskom sedle vo výške 1749 m n.m. Celou dolinou vedie spolu s modro-značeným aj náučný chodník. Túra začína v Tatranskej Javorine a spočiatku je spoločná so začiatkom prechodu Javorovej doliny, pričom chodníky sa oddeľujú pri smerníku Pod Muráňom. Zadné Meďodoly boli dlhšiu dobu pre turistov uzavreté, preto keď sa dolina konečne sprístupnila, musela som ju ísť navštíviť.

10:30 vystupujem z autobusu v Tatranskej Javorine. Kúsok od zastávky nachádzam smerník, do Kopského sedla píšu 3 hodiny. Aj keď je už september a som v Tatrách, vonku je minimálne 30 °C v tieni. Napriek tomu túru začínam v rýchlom tempe, po tých viac ako 4 hodinách cestovania sa konečne treba rozhýbať.

Prvé 2 km vedú po asfaltke. Slnko páli, okolo cesty rastie bujne vegetácia vyššia než ja a kde-tu už presvitajú prvé pohľady na tatranské štíty. Asfalt končí po pár zákrutách pri smerníku Pod Muráňom. Smerník je na čistinke s altánkom a zurčiacim potokom povedľa. Oproti mne krásne vidieť začiatok Javorovej doliny a Zadných Meďodolov. Už takto zdola sú výhľady naozaj pekné, teším sa, čo príde ďalej.

Výhľad pri smerníku Pod Muráňom.

Za smerníkom značka pokračuje po širokej kamenistej ceste a mierne stúpa. Doteraz bolo prevýšenie plus-mínus nula. Spočiatku sa ide lesom, no o prejdem ďalej do doliny, les sa rozostúpi a prichádzajú takmer všadeprítomné polomy. Kopec je tu o niečo strmší, ale stále to nie je ani zďaleka taký level, ako by som od Tatier čakala. Míňam zopár prameňov a prístreškov a obieham slušné množstvo ľudí. Teda, až toľkoto turistov som tu nečakala, aj keď som vyrazila dosť neskoro.

Chodník v Zadných Meďodoloch pod Belianskymi Tatrami.

Čaká ma ďalší lesný úsek a dostanem menší záchvat smiechu. Predo mnou je tabuľa s nápisom: Pozor! O 100 m uvidíte dreveného medveďa! Keby normálneho, to by som varovanie brala všetkými desiatimi, ale dreveného?! A ozaj, prejdem cez potok rovno k prístrešku s pár sochami drevených medveďom. Prístrešok je okupovaný rodinami s deťmi, ktorí sa s drevenými macami fotia vo veľkom. Ja ani nezastavujem, z takýchto atrakcií som už dávno vyrástla.

Ďalší úsek prechodu Zadných Meďodolov sa ide neustále do kopca. Striedajú sa lúky s výhľadmi na dolinu a už aj na okolité štíty. Dolina sa mi čím ďalej tým viac páči. Vlečiem sa naozaj z kroka na krok a užívam si tú nádheru. Takto vyššie už ani veľa ľudí nie je, zrejme všetci ostali pre drevených medveďoch.

Belianske Tatry zo Zadných Meďodolov.

Značka vedie úbočím hrebeňa Belianskych Tatier, v závere doliny úbočím Ždiarskej vidly a presne odtiaľto sú výhľady najkrajšie. Chodník je tu uzučký s prašným povrchom a s množstvom zákrut či vyhliadkových miest. Kopské sedlo sa zdá byť už na dosah, no s neustálym, aj keď miernym stúpaním je to ešte predsa len dlhší výstup.

Kospké sedlo oddeľuje Vysoké a Belianske Tatry a ponúka skutočne skvostné pohľady na obe pohoria. Do sedla som dorazila presne po 2,5 hodinách chôdze z Tatranskej Javoriny. A to som sa naozaj vliekla. Kúsok od smerníka v sedle, ktorý sa nachádza uprostred alpínskych lúk, nachádzam parádny „flek“ na tráve a dávam si obednú prestávku. S dokonalým výhľadom na celé Zadné Meďodoly vyťahujem chleba s paštikou a takmer hodinu sa v Kopskom sedle opaľujem.

Zadné Meďodoly z Kopského sedla.

Z dovolenkového rozpoloženia ma vytiahne až fakt, že pomaly nestíham autobus do Popradu s následným vlakom domov. Balím piknik, ešte hodím posledný pohľad na nádherné Zadné Meďodoly a zahájim zostup. Zdolávam posledný menší kopček, všade na okolo sú rozsiahle alpínske lúky a za mnou sa skvejú biele Belianske Tatry v plnej nádhere.

Belianske Tatry z Kopského sedla.

Ďalej už pôjdem len dole kopcom. Strmo po hlineno-štrkovitom úzkom chodníku klesám smerom k Veľkému Bielemu plesu a pridávam do zbierky ďalšie fotky Vysokých Tatier. K plesu to nie je ďaleko, veľmi rýchlo prichádzam do pásma kosodreviny, kde musím občas aj preliezať vyrastajúce konáre. Pri plese sa nakopilo opäť dosť turistov, na čo nemám náladu, preto sa nezdržiavam.

Veľké Biele pleso.

Zostup pokračuje po modrej značke. Najskôr v kosodrevine vyššej než ja a následne polomom. Keď som tu bola v zime, takmer som sa stratila – chodníka nikde. Teraz ho aj medzi popadanými stromami a hustou vegetáciou poľahky nachádzam. Výhľady tu už nie sú, len občas štíty ešte presvitnú.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Posledný úsek pred Rázcestím pri Šalviovom prameni sa už ide lesom. Klesám dosť rýchlo a teraz som aj rada, že sa tu pár ľudí raz za čas vyskytne... Musí to tu byť medvedí raj, takýto hustý tatranský les. Záver túry absolvujem po turistickej diaľnici vedúcej z Bielej vody k Zelenému plesu. Túru ukončím na zastávke autobusu na Bielej vode.

Túra cez Zadné Meďodoly sa veľmi rýchlo zaradila na popredné priečky, čo sa týka najkrajších v Tatrách. Výhľady na Belianske Tatry, Vysoké Tatry, či dolinu samotnú sa radia medzi to najlepšie, čo sa v Tatrách turistovi ponúka. Trasa má relatívne veľké prevýšenie, avšak väčšinou je stúpanie mierne, no stále. Zostup z Kopského sedla na Bielu vodu je relatívne dlhý, no dá sa zbehnúť rýchlo, pretože sa ide stále dole kopcom. Za zmienku stojí ešte krásna panoráma Veľkého Bieleho plesa, ktorá zážitok z túru len umocnila. Prechod Zadnými Meďodolmi sa na 200 % oplatí absolvovať a uvládne ho každý priemerný turista.

                                            Viac z Tatier 

Dolina Chochołowska alebo krokus na každom kroku

Výstup: 14.4.2022

Náročnosť: poldenná 14 km túra s minimálnym prevýšením

Vyššia teplota vzduchu, topenie snehu, príroda všade navôkol sa zazelenáva, či začína kvitnúť... to sú všetko neklamné znaky príchodu jari. V našich končinách patrí medzi jedného z prvých poslov jari Šafran karpatský, známy aj jednoducho ako krokus. S poslednými fľakmi snehu sa už v marci objavujú prvé fialové kvietky, no najväčší výskyt krokusov, najmä vo vyšších polohách, je počas apríla a mája. 

Dolina Chochołowska je najväčšou a najdlhšou dolinou v poľskej časti Tatier. Každý rok ju navštevujú kvantá turistov s cieľom pozorovať veľké fialové koberce krokusov, ktorým sa tu darí naozaj perfektne. Po niekoľkých rokoch, čo sme sa do doliny takto na jar z rôznych dôvodov nedostali, prišiel konečne ten deň D. Išli sme sa na vlastné oči presvedčiť, či sú tie fámy o fialovom mori malých kvietkov skutočne pravdivé, alebo išlo len o dobre „nastajlované“ zábery, ktoré kolujú internetom.

Túru zahajujeme celkom neskoro, čosi pred 10-tou, na poslednom možnom parkovisku pred samotným vstupom do doliny. Parkovísk je od hlavnej cesty niekoľko, všetky sú spoplatnené a všade na vás mávajú pracovníci v reflexných vestách s úsmevom od ucha k uchu v snahe presvedčiť vás, že práve ich parking je ten naj. My sme si vybrali presne podľa mapy, posledné možné, čím sme ušetrili približne 1,5 km chôdze od hlavnej cesty.

Zelená značka vedúca celou dolinou nás najskôr vedie po asfaltovej ceste okolo rôznych drevených domov, z ktorých sa šíri vôňa práve ugrilovaných oštiepkov, či klasických poľských „zapiekanok“. Ľudí je tu ako maku a niet sa čo čudovať, keďže už takto na lúkach po kraji cesty vidieť jeden krokus vedľa druhého. Aj keď už nie je tak skoro ráno, ešte nie sú všetky rozkvitnuté, ale to nebráni lúkam naberať fialové odtiene miesto zelených. Väčšina lúk s krokusmi je oplotená, presne kvôli až príliš premotivovaným turistom, ktorí nie sú schopní obdivovať krásu srdcom, no kvety trhajú a ničia.

Krokusy hneď na začiatku doliny Chochołowskej.

Po necelom kilometri vchádzame z otvoreného priestranstva do lesa. Stále sa ide po asfalte, neďaleko zurčí potok a popri ceste sa kde-tu ukazujú posledné biele fľaky snehu. S pár zákrutami a niečo málo presvitajúcimi výhľadmi pomedzi stromy prichádzame po necelej hodine na koniec asfaltovej cesty. Trasa bola doteraz úplne pohodová, prevýšenie veľmi blízke absolútnej nule. Čo sa týka lúk s krokusmi, prvá časť doliny je pokrytá celá hustým lesom, lúk tu bolo len málo a krokusy sme našli len na jednej. Dúfame, že ďalej to bude na fialové kvety bohatšie.

Od smerníka Polana Huciska je z asfaltky kamenistá lesná cesta. Aj druhá polovica doliny je na prevýšenie chudobná. Kopce boli dokopy asi 3, ale aj to absolútne bez problémov zvládnuteľné. Ako sme sa blížili k záveru doliny, pribúdalo lúk a aj výhľadov na Západné Tatry. Párkrát sa išlo okolo strmých skalných stien, čo dodávalo doline Chochołowskej vysokohorský ráz. Lúky s krokusmi sú v celej doline ohradené vlajočkami s nápisom „Ani kroku(s) ďalej“ a musím povedať, že 99,9 % návštevníkov zákaz vstupu medzi kvety rešpektovalo.

Záver doliny spoznávame veľmi ľahko, keďže prichádzame na Polanu Chochołowsku. A nachádzame presne tie miesta, ktoré kolujú internetom a celú túto dolinu s krokusmi tak preslavujú. Kúsok ďalej stojí chata, kde náš prechod dolinou končí. Avšak, ku chate sa dá dostať 2 spôsobmi – po značke, alebo vyhradenou cestičkou na lúkach s krokusmi a miernou okľukou. Vyberáme možnosť B.

Západné Tatry z doliny Chochołowskej.

Chodníčkom po lúke naberáme najväčšiu porciu výškových metrov za celý dnešný deň. Výhľady sú tu naozaj neskutočné a čoskoro mobil hlási plnú pamäť. Fotografii krokusov za rýchlo nazbieralo viac než dosť. Na vrchole lúky sa nachádza menšia kaplnka a chodník sa stáča vľavo. Horným okrajom krokusového mora prechádzame ďalej smerom ku chate, pričom pár výškových metrov strácame.

Chata pripomína viac závodnú jedáleň, než skutočnú komornú horskú chatu. Toto je však mierne nutné, vzhľadom na množstvo návštevníkov, ktorý si sem prišli po obed. My nie sme výnimkou a čoskoro si už pochutnávame na rezni a vyprážanom syre, na ktorých nesmie chýbať posyp kôpru. Nič proti kôpru, ale Poliaci majú vo zvyku dávať ho skutočne všade... a nie vždy je daná kombinácia vhodná.

Tak a ešte jedna výhľadová.

Po obede sa vraciame nazad rovnakou trasou, akou sme sem prišli. Nesmú chýbať ešte ďalšie krokusové fotky na 100 spôsobov a pomaly zahajujeme zostup dolinou ku autu. Túru ukončíme presne tam, kde sme ráno začali – na parkovisku na začiatku Doliny Chochołowskej.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Dolina Chochołowska dostála svojej povesti s vysokým výskytom Šafranu karpatského. Lúky posiate fialovými kvetmi nájdete už pri vstupe do doliny, stačí len vystúpiť z auta. Prechod dolinou je nenáročný, len celkom dlhý. Trasa od parkoviska ku chate meria cca 7 km a na jej prechod si vyhraďte približne 2 hodiny (pri zastávkach na fotenie môže byť aj viac 😊). Celkovo, Dolina Chochołowska sa dá absolvovať ako poldenný rodinný výlet okorenený množstvom nádherným prírodných scenérií tvorených fialovými kobercami kvitnúceho šafranu.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Tatranský turistický maratón – Zo Štrbského plesa do Jalovca

Výstup: 13.11.2021

Náročnosť: poriadne dlhá túra, avšak prevýšenie rozložené a strmáky len krátke 2; dá sa rozložiť na viac dní

Maratón. Presne 42 195 m dlhá trasa. Človek, ktorý toto dokáže prejsť a nebodaj zabehnúť... tomu sa vraví kondička! Do dnešného dňa bol môj rekord v počte prejdených kilometrov za deň presne 36 a dosiahla som ho počas prechodu Cesty SNP. Avšak, je tu ďalší rok, treba ďalšie výzvy. Na zabehnutie takejto dlhej trasy moja kondička rozhodne nie je v ideálnom štádiu, no chôdzou mi to stálo za to skúsiť. Ako trasu som zvolila posledný úsek Tatranskej magistrály, ktorý som ešte nemala prejdený: zo Štrbského plesa na Podbanské a ďalej až do Jalovca.

Po parádnom budíčku o 3:45 ráno a viac ako 2 hodinách cesty zahajujem 7:30 svoj prvý maratón na Štrbskom plese. Počasie je mierne pod mrakom a teplota vzduchu ideálna na mikinu. Leto je už rozhodne za nami a tu v Tatrách by ma neprekvapilo, keby som časť cesty dnes išla po snehu. Hneď od stanice zapínam rýchlejšie tempo, prechádzam okolo hotela Kempinski a popri smerníku Liečebný dom Solisko opúšťam civilizáciu.

Tatranská magistrála, ktorej sa dnes takmer celý čas budem držať, je zatiaľ široká cesta kľukatiaca sa pomedzi popadané stromy a alpínske lúky. Z lúk sa naskytá aj pekný pohľad na Nízke Tatry oproti. Až po Jamské pleso je stúpanie a klesanie viac-menej vyvážené a o žiadne drastické zmeny výšky rozhodne nejde.

Tatranská magistrála od Štrbského plesa smer Jamské pleso.

Míňam odbočku do Furkotskej doliny, odkiaľ pokračujem už lesom po jednom väčšom drevenom moste ku smerníku Odbočka na Biely Váh. K samotnému Jamskému plesu je to naozaj už len kúsok. Aj napriek celkom dosť rýchlemu tempu som sem prišla presne za čas, aký stál na smerníku. Uvažujem nad prvou prestávkou v miestnom drevenom prístrešku, no s vidinou ešte cca 37,5 km trasy pred sebou tento nápad zamietam a pokračujem ďalej.

Jamské pleso.

Obchádzam Jamské pleso a obetujem pár minút pri jazere, aby som spravila čo najkrajšiu fotku. Musím uznať, že mi celkom aj vyšla. Ďalším úsekom sa magistrála zúžila na lesný chodníček. Okolo mňa je hustý tatranský nepreniknuteľný les a chodník je lemovaný husto rastúcimi čučoriedkami. Nikde ani živej duše. Dúfam, že miestne medvede už spia... Našťastie, žiadneho som nestretla.

Stále sa ide po vrstevnici. Z lesa sa vynorím neďaleko klesania k Trom studničkám. Napravo mám Kriváň v celej svojej nádhere a v takom uhle pohľadu, ktorý som z túry ešte asi nemala. Neodolám a pridávam do zbierky ďalšie fotky. Už sa zase ide po širšej štrkovitej ceste a dole kopcom si aj pobehnem. No len do momentu, kým sa párkrát na štrku takmer nestrepem.

Kriváň z Tatranskej magistrály nad horárňou Tri studničky.

Značka ma doviedla až takmer ku Ceste Slobody. Obchádzam usadlosť pri smerníku Bývalá Važecká chata a kopírujúc hlavnú cestu prichádzam o cca 10 minút k horárni Tri Studničky. Opäť uvažujem nad dlhšou prestávkou, po 10 km by sa aj zišla... No skončí to vytiahnutím balíka gumených dážďoviek, ktoré patria k parádnemu vysokokalorickému palivu na túrach, a vyjedajúc ich šliapem ďalej.

Za Tromi studničkami nasleduje prvý väčší dnešný kopec. Po smerník Nad bytom musím vyliezť cez 100 výškových metrov na relatívne krátkej vzdialenosti. Stúpam po polome s Kriváňom nado mnou a výhľadom na rozľahlú kotlinu lemovanú z opačnej strany Nízkymi Tatrami. Trasa sa mi zatiaľ veľmi páči, uvidíme, čo ukáže zvyšných 30 km.

Od smerníka Nad Bytom po Podbanské je Tatranská magistrála vedená po spevnenej ceste a skoro stále dole miernym kopcom. Po to stúpaní si môžem vydýchnuť a opäť pridať do kroku. Lesné úseky sa striedajú s lúčnymi a podchvíľou sa obzerám za seba a v mobile pribúdajú stále ďalšie a ďalšie fotky Kriváňa z rôznych uhlo a s použitím takého či onakého filtru.

Kilometre postupne ubúdajú a viem, že som na správnej ceste dnes ten maratón zvládnuť. Okolo 10-tej som nazad v civilizácii, presne v osade Nadbanské. Míňam miestne chaty, všade sa tu vo veľkom rúbe drevo, kosí, či niečo bujaro oslavuje s hlasno hrajúcou hudbou. Jááj, tieto zvuky mi v lese ozaj nechýbali, preto nezastavujem, len si ešte raz odfotím Kriváň z lúky pri osade a pracem sa z civilizácie preč.

Kríváň z lúky nad Podbanským.

Ďalej ma značka vedie kúsok po hlavnej ceste, cez parkovisko a nakoniec časťou osady Podbanské. Za celý deň som dnes nestretla jediného turistu a ani tu to nie je výnimka. Už je uzávera chodníkov, počasie nič extra, no aj tak som rátala s tým, že aspoň pár ľudí si takto v sobotu vyjde na prechádzku do Tichej či Kôprovej doliny. Avšak, Tatry vyzerajú byť dnes maximálne vyľudnené.

Za Podbanským míňam odbočku do Kamenistej doliny, na ktorom stojí Jalovec 6:30 h, a je tu druhý menší výstup dnešného dňa. Vidno, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Chodník je zarastený malinčím a kosodrevinou, prechádzam aj pár mostom cez potok, ktoré držia pokope už len silou vôle.

Riadne dlhým lúčnym úsekom, na ktorom musím občas chodník pred sebou naozaj poctivo hľadať, sa dostávam na križovatku so žltou značkou vedúcou na Bystrú. Kúsok za križovatkou prechádzam po spevnenej ceste, no vzápätí sa opäť ocitám na lesnom chodníku a oslavujem polovicu maratónu za mnou. Ďalej pokračujem okrajom lesa a užívam si opäť raz výhľady na okolité hory. Míňam aj jednu kolibu a konečne stretávam za dnešok prvých ľudí. Aj tak, boli to až 2 cyklisti, takže o veľkej zmene z totálneho lesného ľudoprázdna nešlo.

Lúčny úsek Tatranskej magistrály pred odbočkou na Bystrú.

Okolo Domova J.A. Komenského prichádzam na asfaltovú cestu smer ústie Úzkej doliny. O pár zákrut ďalej obchádzam Chatu Orešnica a ďalej Horský hotel Akademik. Ďalšou budovou je Mier, čo doteraz neviem, či je funkčným hotelom alebo niečím iným. Prichádza na mňa poobedná kríza, vážne by to chcelo po 25 km dlhšiu prestávku. Pozerám mapu a vyberám miesto, kde by sa to dalo. Najbližší prístrešok je však ešte ďaleko. Preto len vyťahujem energetický gél s kofeínom a vďaka nemu je kríza zažehnaná.

Výhľad z lúky na Tatranskej magistrále.

Za Mierom sa stále držím širokej cesty, ktorá je zároveň Podtatranskou cyklomagistrálou. Väčšinou sa ide v lese, len na pár miestach sú čistinky s výhľadom. Nad osadou Jedliny sa rozlieha hlasná hudby pomaly na celú dolinu a čaká ma tretí, záverečný strmý výstup. Stúpam po lúke, okolo chodníka je tráva vyššia než ja a na pár miestach sa musím ďalej takmer presekávať. Zišla by sa mi mačeta...

Vrchol tohto kopca je zároveň spoznám aj vďaka smerníku Rázcestie pod holým vrchom, odkiaľ ma opäť široká zvážnica vedie popri chate Baranec a priľahlej osade. Polorozbitou asfaltovou cestou prichádzam ku odbočke žltej značky na Baranec a Plačlivé a o jednu zákrutu ďalej do ústia Žiarskej doliny.

Výhľad zo stúpania na rázcestie pod Holým vrchom.

Z ústia Žiarskej doliny mi ostáva do Jalovca necelých 9 km. Trasa je stále v podstate rovnaká. Väčšinou sa drží vrstevnice, prevýšenia sú minimálne a cesta je široká, skalnatá. Kúsok nad Rázcestím na Tokarinách ma vedie okrajom lúky, odkiaľ môžem pozorovať začínajúci oranžový západ slnka nad Nízkymi Tatrami. Ešte stihnem stretnúť 2 cyklistov, ktorí mi ani za svet nechceli uveriť, že šliapem až od Štrbského plesa. Obaja na mňa udivene pozerali, avšak s rešpektom. Zrejme často nevideli babu, čo sa vydá na viac ako 40 km túru.

Záverečný kúsok dole kopcom, cez most a lesom ku smerníku Rázcestie na Tokarinách zbehnem eľmi rýchlo. Tu oslavujem prvý dnešný riadny úspech – mám absolvovanú celú Tatranskú magistrálu (po častiach, ale celú).

Záverečný kúsok pred Bobroveckou Vápenicou.

Na záver tohto dlhého, no krásneho dňa mi ostáva kúsok lesom na parkovisko Bobrovecká vápenica a asfaltové 2 km na zastávku v Jalovci, kde môj tatranský maratón úspešne dokončím. Celková bilancia je 9:20 h chôdze a hodinky ukazujú 41, 8 km. Ostáva už len taxíkom dôjsť do Liptovského Mikuláša, pretože autobusár odmietol na zastávke zastaviť, pričom som ja a ešte 1 turista priam v strede cesty naňho mávali, a vlakom doraziť domov.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Trasa zo Štrbského plesa do Jalovca je jednoznačne pohodová, no poriadne dlhá. Nechýbajú naozaj pekné výhľady a po ceste je veľa chát a hotelov, kde by sa dalo prespať, pokiaľ by si to niekto chcel rozdeliť na viac dní. Väčšinu trasy kopíruje Podtatranská cyklomagistrála, takže sa to dá zvládnuť aj na dvoch kolesách. Avšak, prejsť po vlastných maratón je predsa len slušný úspech a práve na tejto trase to zvládne každý aspoň trochu trénovaný turista.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Orla perć: Żleb Kulczyńskiego – Krzyżne

Výstup: 4.10.2021

Náročnosť: extrémne náročná trasa ako fyzicky, tak psychicky; Orla perć jednoznačne dostála svojej povesti najnáročnejšej trasy v Tatrách

Orla perć (Orlia prť). Tento červeno-značený približne 4,5 km dlhý chodník je právom považovaný za tatranskú legendu. Reťaze, zrázy, celkovo exponovaný terén jednoznačne nie je pre turistov začiatočníkov a vyžaduje absolútnu dôveru vo vlastné schopnosti. Taktiež, ľudia trpiaci strachom z výšky by si mali užiť výhľad z tohto hrebeňa maximálne v bezpečnom okolí sedla Krzyżne. Na najťažšiu trasu v Tatrách som si vybrala jeden pekný ufučaný októbrový pondelok...

5:30 vyrážam ešte za tmy z chaty Murowaniec. Lepší prístup by bol z opačnej strany z doliny 5 poľských plies, no tamtá chata je totálne obsadená snáď až do Vianoc. Ubytovanie na oboch chatách treba rezervovať aj niekoľko týždňov dopredu, ja som na moje jedno miesto na Murowanci mala poriadne šťastie. Štvrtok som rezervovala, v pondelok idem.

Prvé kroky vedú od chaty po modrej značke. Na cestu si svietim čelovkou a vidím, ako sa spoza tatranských štítov vynárajú prvé ranné slnečné lúče. Nestúpam extra prudko, práveže je chodník pohodlný, široký a pod Čiernym plesom Gasieniczowým môžem vypnúť aj čelovku. Za šera stúpam hore až ku smerníku na brehu plesa, kde začína môj dnešný boj s vetrom. Zatiaľ je to úplne  prechádzka, no viem, že to tak neostane a presne preto som sem išla.

Prvé lúče dňa nad chatou Murowaniec.

Modrá značka ma vedie po brehu plesa ďalej. Pleso je poriadne veľké a vyráža z jeho brehov niekoľko ďalších chodníkov vedúcich na okolité hrebene a štíty. Odbočím na prvú žltú značku, ktorú vidím a stúpam strmo nahor. Po pár minútach sa mi daná trasa prestane páčiť... mala by som rýchlo prejsť ku križovatke zelenej a čiernej značky a nemala by som stúpať na prudko. Jasné, som úplne mimo... Našťastie, zbadala som sa dostatočne skoro na to, aby ma toto zablúdenie stálo len 20 minút času.

Čierne pleso Gasieniczowe.

Poslušne sa vrátim nazad na križovatku a pokračujem po brehu plesa až ku správnej odbočke na žltú značku. Popri Zmrznutom plese Gasieniczowom stúpam už podstatne strmšie smerom ku samotným štítom tvoriacim Orlu perć. Zdolávam prvý ľahký lezecký úsek a poctivo aj naďalej bojujem s vetrom. Počasie sa o niečo zmenilo, jasná modrá obloha je na pár miestach prekrytá oblakmi. Stále slušne fučí, no ešte to neprekračuje pomyslenú bezpečnú hranicu.

Po žltej nekráčam dlho. Jeden strmší kopec za mnou a už prichádzam ku križovatke so zelenou značkou vedúcou na Zadni Granat. Stúpam ďalej po skalnatom chodníku a čoskoro prichádzam ku smerníku, kde sa rozdeľuje zelená a čierna. Turistických značiek je v tejto oblasti skutočne požehnane, slúžia najmä ako potenciálne ústupové cesty z Orlej perće. Pokračujem ďalej po čiernej značke smer Żleb Kulczyńskiego a reťazová zábava môže začať!

Smer Żleb Kulczyńskiego na reťaze.

Čierna značka vyzerá spočiatku úplne nevinne. Len sa po rovinke pomaličky blíži ku skalným stenám oproti. Postupne sa rovinka mení na mierny kopček, až na celkom strmý svah pod spomínanou stenou. Aj keď je Orla perć len hrebeňovka značená červenou, výstup na ňu po tejto čiernej značke sa radí do rovnakej kategórie náročnosti.

Reťaze začínajú veľmi rýchlo. Stúpam poriadne strmo nahor, toto už nie je turistika, ale horolezectvo. Nebyť reťazí, dalo by sa to tu prejsť len so skutočným horolezeckým vybavením. Do toho vietor, ktorý v nárazoch dosahuje slušnú rýchlosť... toto naozaj nie je pre obyčajných rekreačných turistov! Leziem po skalách, reťaziach a stupačkách stále vyššie. Občas musím naozaj rozmýšľať ako ďalej, no vždy správnu cestu nájdem a po 20 minútach liepania sa po štyroch hore konečne prichádzam na vysnívanú červenú značku. Orla perć, aspoň polovica, dnes padne!

Červená ma už od začiatku nešetrí. Po krátkom zoznámení na relatívne pohodovom ešte širokom chodníku popod skalné steny a so zrázom hádam až do Zakopaneho sa značka stáča do prvého komína. Toto už nie je turistika, toto je určite horolezectvo! Len teda, istíte sa len vlastnými rukami a nohami na kovových štupačkách, či reťaziach. Driapem sa hore, musím uznať, že pre ľudí s výškou 165 cm aj s topánkami tu veľa využiteľných úchytov nie je.

Prvé kroky po Orlej perći.

Zadná Sieczkova štrbina je mojou prvou skúškou na Orlej prti. Pomaly leziem hore až na hrebeň smer Granaty. Aspoň, že tu tak nefučí ako v žľabe na čiernej značke. Keď sa pozriem za seba dole, uznávam, že tu by som ozaj spadnúť nechcela. Na vrchole štrbiny sa chodník opäť na chvíľku aj reálne tvári ako chodník. S preliezaním pár skál pokračujem v podstate po vrstevnici popod niekoľko vrcholov. Ďalšie stúpanie stále celkom pohodové je na Zadni Granat. Sem vedie aj zelená značka bez reťazí od Zamrznutého plesa, po ktorej sa ku mne na vrchole pripoja 2 turisti. Už tu vyzerajú, že majú dosť, ale evidentne plánujú po červenej pokračovať.

Zadná Sieczkova štrbina.

Nasleduje niekoľko úsekov s reťazami, ktoré sa striedajú s pekným chodníčkom po jednej strane hrebeňa. Aj jedna parádna diera medzi skalami s reťazou natiahnutou ponad sa tu nájde. Našťastie, dá sa obísť. Skaly sú mokré a nebudem riskovať, že to nepreskočím, vyzeralo to byť celkom široké.

Krok nad prázdnom.

Neďaleko Skrajneho Granatu si dávam na skale s prekrásnym výhľadom do doliny 5 poľských plies prvú prestávku. Už len pre tento pomaly najkrajší výhľad, aký sa v Tatrách dá dostať sa oplatí Orlu perć aspoň vyskúšať. Prístupových chodníkov je tu celkom dosť, takže vždy sa dá prvým možným zliezť dole v prípade problémov. Aj zo spomínaného Skrajneho Granatu vedie žltá značka smer Hala Gasieniczowa.

Výhľad zo Skrajneho Granatu.

Za Granatmi chodník vyzerá stále rovnako ako doteraz. Na pár miestach strácam celkom dosť výškových metrov zliezaním po reťaziach a stupačkách. Následne ma takmer odfúkne v úzkych sedlách medzi štítmi. To ani nie sú poriadne sedlá, skôr štrbiny s najsilnejšími nárazmi vetra. Po celý čas sa ide so zrázom na jednu alebo druhú stranu, prípadne obe. Ľudia so strachom z výšky by tu mali rozhodne s veľkou pravdepodobnosťou slušný problém.

Reťaze, reťaze a zase reťaze.

Obchádzam niekoľko vrcholkov, preliezam cez pár skutočne úzkych štrbín a som rada, že nemám na chrbte veľký batoh, ale len maličký na behanie. Stratené výškové metre si musím opäť nahrabať, tak leziem po reťaziach popod jeden štít za druhým. Orla perć je hrebeňovka a jej charakter tomu odpovedá – hore-dole, hore-dole... Nezdá sa to spočiatku, no na tak krátkej trase nastúpate približne 1 km (ja dnes len polovicu, ale aj tak to bolo cítiť).

Buczynowa štrbinka.

Po 2,5 hodinách lozenia po skalách, reťaziach, stupačkách a užívaní si skutočne skvostného výhľadu ma čaká posledný výstup – pod Malú Buczynowu vežu. Chodník vedúci po skalnej rímse nad priepasťou fakt nemá chybu! Na jednom širšom mieste zastavím a čakám. Oproti mne zliezajú 2 turisti. Pri jednom výstupe som nohou nechtiac spustila kamennú lavínu, našťastie, za mnou nikto nebol, ale nepotrebujem to zažiť na vlastnej koži. 

Chodník, teda skôr rímsa...

Zrazu kúsok nado mnou obaja zastavia a kývajú na mňa. Tak leziem k nim, je to muž a žena, obaja poliaci:

„Je to tam ešte exponované?“ opýta sa muž.

Ja doleziem k nim a táto otázka ma mierne dostane: „Áno, a veľa.“

Žena vedľa neho, ktorá už prišla tesne pred kolapsom, po mojich slovách skoro naozaj dostala infarkt.

Ja len dodám: „Ak tento zostup bol pre vás moc, ďalej rozhodne nechoďte!“

Záverečný výstup na Malú Buczynowu vežu.

A pokračujem si po svojom ďalej krútiac hlavou. To, že sú na najextrémnejšej trase v Tatrách a exponovaných úsekov je tu viac než dosť im asi nedošlo... A potom sa divíme, že nám v horách pribúdajú úrazy. Ľudia, občas si fakt treba dopredu pozrieť, kam vlastne idem... Kam turisti reálne došli neviem, viac som ich nestretla.

Tento posledný výstup mi dal celkom zabrať. Celkom dlhý s pomaly kolmo nahor po reťaziach. Už sa teším, až pôjdem len dole kopcom. Ale na vrchole sa chodník zase zjemňuje. Kráčam si po relatívne bezpečnom širokom úseku a neviem sa nabažiť toho výhľadu. Len neustály vietor mi to mierne kazí... ale aj ten sa už o niečo upokojil.

Výhľad neďaleko sedla Krzyżne.

Stretávam ďalšie 3 turistky ktoré idú z Krzyżneho len sem po fotku, míňam asi 3 naozaj zabijácke úzke skaly so zrázmi na obe strany a posledných 300 m do sedla si už len užívam. Tieto záverečné metre môže navštíviť každý. Chodník traverzuje alpínsku lúku, výhľady priam božské a reťaze až tam ďalej. V samotnom sedle Krzyżne ma naozaj takmer odfúkne. Ako som si myslela, že sa vietor upokojil, tak tu na mňa udrel najväčšou silou za celý dnešný deň. Trasúcimi sa rukami vo vetre spravím aspoň záverečnú fotku a dám sa zostupovať po žltej značke do Doliny 5 poľských plies.

Posledná relatívne pohodová časť Orlej perće.

Stačí zísť kúsok pod sedlo a ocitám sa v bezvetrí. A nasleduje pomaly najhorší úsek celej túry – sypký štrk a sutina v strmom svahu, pričom oba priam s radosťou pokračujú dole aj so mnou pri každom kroku. Vážim poctivo kam šliapnem a snažím sa nachádzať pevné skaly, no niekoľkokrát sa mi to nepodarí a skončím rovno na zemi. Chodník v najstrmšom úseku je vedený serpentínami, no tie tomu nejak extra nepomáhajú.

Výhľad pri zostupe zo sedla Krzyżne.

Poctivo slimačím tempom najhorší úsek zliezam a je čas na ďalšiu krátku prestávku. Výhľady tu už nie sú také dokonalé, ale stále pekné. Po doplnení kalórii sa vydávam smer chata v doline. Zliezam ešte kúsok nižšie a následne idem dlho rovno po vrstevnici popod skalné steny a štíty, na ktorých som pred pár hodinami bola. Krásne vidieť celý hrebeň Orlej prte a nechce sa mi veriť, že som to dala a bez akejkoľvek ujmy na zdraví. Bolo to naozaj extrémny level!

Pred príchodom na chatu musím vyliezť ešte jeden menší kopec, aby som sa konečne napojila na modrú značku v doline. Dolina 5 poľských plies je považovaná za jednu z najkrajších v Tatrách a právom. Lenže, dnes nemám veľa času obdivovať jej krásu, chcem stihnúť autobus z Lysej poľany. Preto len na chate doplním vodu a zahájim finálny zostup.

Časť hrebeňa Orlej prte, sedlo Krzyżne v strede.

Ako zostupovú trasu zvolím čiernu značku. Oproti mne sa hore hrnú davy ľudí, aj keď je už poobedie. Po serpentínach zbehnem dole rýchlo. Ešte si stihnem spraviť posledné fotky. Záver túry sa nesie po zelenej značke Dolinou Roztoki dlho dlho až ku Mickieviczovým vodopádom. Odtiaľ ma čaká pár kilometrov po asfalte až na autobusovú zastávku na Lysej poľane, odkiaľ som včera na túru vyrážala. Túru tu úspešne ukončím rozhodnutá, že budúci rok to prejdem celé.

Mickieviczove vodopády.

Orla perć jednoznačne dostála svojej povesti o najextrémnejšej trase v Tatrách. Reťaze, zrázy skombinované s neustálymi výstupmi a zostupmi skutočne preveria každého turistu, ktorí sa ich pokúsi prekonať. Trasu jednoznačne odporúčam, no len skúseným turistom bez strachu z výšky. Ostatní môžu navštíviť aspoň sedlo Krzyżne a užiť si tie skvostné výhľady z bezpečného miesta. A ak sa už o prejdenie červenej pokúsite, dopredu si naštudujte možné únikové trasy, aby ste neprecenili vlastné schopnosti a možnosti, ktoré by sa mohli skončiť naozaj zle. Tie výhľady za riziko, aspoň pre mňa, určite stoja!

                                                Viac z Tatier

Baranec - strmý, mrazivý, nádherný

Výstup: 27.2.2022

Náročnosť: dlhá celodenná túra s veľkým prevýšením, v zime jednoznačne so zimným výstrojom

Baranec je s výškou 2184 m n.m. tretím najvyšším bodom v Západných Tatrách. Vrcholom prechádza žltá značka vedúca z ústia Žiarskej doliny do Žiarskeho sedla a až na Plačlivé. Ako jeden z mála tatranských vrcholov je dostupný aj počas zimnej uzávery. Pre mňa bol tento kopec niekoľko rokov priam zakliaty. Vždy, keď som sa tam chcela vybrať, plánovaný výlet na niečom stroskotal. Či už išlo o zrušené spoje, vrtochy počasia alebo nespoľahlivých parťákov, nikdy som na túru ani nevyrazila. Ako sa vraví, na dobré si treba počkať. Tak to bolo aj v mojom prípade s Barancom. V jednu februárovú nedeľu predpoveď počasia hlásila priam ideálne podmienky. Bolo načase kliatbu Baranca zlomiť.

Budíček zazvonil 3:45 a o 4-tej bol čas vyraziť z domu. Cesta ubehla veľmi rýchlo a niečo pred 7-mou som už bojovala s prvým ľadom na ceste od autobusovej zastávky, smer Žiarska dolina. Asi 300 metrov s jednou zákrutou som si dala rozcvičku po ľadovej asfaltke a smerník Odbočka na Baranec a Plačlivé označoval štart žltej značky. Žltá ma bude sprevádzať až do Žiarskeho sedla, kam snáď dôjdem, no to závisí od podmienok.

Hneď od začiatku ma žltá nešetrí a stúpa strmo nahor. Kúsoček sa prejdem po lese, za ktorým nasleduje celkom dlhý a poriadne strmý úsek cez polom. Za chrbtom sa mi ukazujú prvé výhľady na Nízke Tatry. Nad hlavou mám modrú oblohu, teplota vzduchu je hlboko pod bodom mrazu, dnes to bude parádny deň!

Prvý výhľad z polomu na Nízke Tatry.

Na vrchu polomu si užijem asi 10 metrov po lesnej ceste rovinku a môžem stúpať ďalej. Nasledujú približne 2 km strmo hore lesom po snehu. Značky na stromoch naznačujú, že v lete ide chodník hore serpentínami. V zime je to inak. A musím povedať, že tie serpentíny tu majú svoj význam. Stúpať priamo nahor je síce kratšie, no po tom snehu podstatne náročnejšie. Tempo mám pohodové, obieham sa s 2 ďalšími turistami a zdolávam jeden výškový meter za druhým.

Ako sa blížim k Malému Holému vrchu, stromov ubúda a slnečných lúčov pribúda. Pribúda aj snehu, chodník je síce stále vyšliapaný, no aj tak sa pri každom kroku slušne zaborím. Presne za 2 hodiny od štartu túry dorazím na prvý dnešný kopec – Malý Holý vrch. Výhľady sú tu neskutočné na všetky strany! Na sever už vidím hrebeň, po ktorom sa postupne vydriapem až na Baranec. Dám si kratučkú prestávku, porobím pár fotiek, no napriek slnku je stále poriadna zima, takže treba pokračovať ďalej.

Nasleduje dlhý a únavný výstup po snehu do kopca. Krátke strmé kopce sa striedajú s úzkymi hrebeňovými pasážami. Jeden zlý krok a človek sa šmykne po hladučkom snehovom povrchu až do Liptovského Mikuláša. Výhľady sú stále priam dokonalé, no dvíha sa vietor. Tento úsek je poriadne náročný. Sneh, strmý kopec, nárazy ľadového vetra, to všetko poriadne preverí odolnosť každého turistu.

Hrebeňom z Malého Holého vrchu na Baranec.

Pomalými krokmi sa vlečiem ďalej, pod Kečkou sa neďaleko chodníka premáva pár kamzíkov a asi je ideálny čas si obuť mačky. Kúsok vyššie vidím zo snehu trčať skaly, ktoré mi dobre poslúžia ako úkryt pred vetrom. Chodník je tu vyfúkaný až na ľad a naozaj to neplánujem dať na českého turistu (túto poznámku prosím brať s humorom 😊) a niekam odtiaľto spadnúť. Prestávku na obutie mačiek o trochu predĺžim a doplním kalórie pár cukríkmi. Hneď sa mi šliape o niečo lepšie, no aj tak je ten záverečný necelý kilometer poriadne náročný.

Míňam ďalšie skaly a skutočne sa blížim ku betónovému stĺpu na vrchole Baranca. Okolo neho sa už zišla slušná skupina turistov a ja som celá šťastná, keď sa k nim konečne pridám. Baranec presne po 4 hodinách slušne strmého a ťažkého výstupu konečne padol! Na vrchole sa neplánujem zdržať dlho. Horko-ťažko spravím zmrznutým mobilom pár fotiek a poberám sa pomaly ďalej predtým, než zmrznem aj ja.

Výhľad z Baranca na Nízke Tatry.

Zostup na opačnú stranu je skutočne... zaujímavý. Tenká vrstva snehu na povrchu zamrzla a pri každom kroku sa láme na kúsky. Mačky síce držia na povrchu, no človek pokračuje spolu s ulomeným kúskom snehu ďalej. Opäť raz ďakujem človeku, čo vymyslel turistické palice! Opatrnými malými krokmi schádzam poriadne prudký úsek až do prvého sedla za Barancom. Tu je skutočne veľmi ľahké sa šmyknúť, stratiť rovnováhu a poriadne zletieť. Pre turistov začiatočníkov to určite nie je.

Ďalšia cesta hrebeňom veľmi pripomína úsek medzi Malým Holým vrchom a Barancom, len tu nie je až také veľké prevýšenie. Aj tak, zrázy na obe strany a uzučký chodník z úseku robí krásny, no adrenalínový zážitok. Ľudia so strachom z výšky tu môžu mať problém. Na jednej zo skál si dávam dlhšiu prestávku na obed. Na tejto strane aspoň nefúka a môžem si tak relatívne v teple užívať výhľady na Vysoké Tatry v pozadí nad Jamníckou dolinou.

Jamnícka dolina, v pozadí Vysoké Tatry.

Po prestávke si zvyšok hrebeňovky skutočne užívam. Výhľady predo mnou na Plačlivé a zvyšok Roháčov sú stále ako na dlani, za Smrekom aj adrenalínové úseky skončili, nefúka... Ideálne nádherný deň! Smrek je posledný kopec, ktorý dnes prechádzam a stúpanie naň je pohodové. Z vrcholu už dnes pôjdem len a len dole kopcom. V roztopenom snehu na slnku sa zabáram pomaly pod kolená, no dole kopcom mi to nevadí a v celkom dobrom tempe prichádzam do Žiarskeho sedla.

Plačlivé (vľavo) a Ostrý Roháč (vpravo).

V sedle pokukujem po Plačlivom, vyzerá to byť skutočne kúsok, ale poviem si, že na dnes stačí. Kopec mi neujde, idem radšej na chatu na Kofolu. Žiarskou dolinou zostupujem rýchlo aj napriek neustálemu sa zabáraniu do snehu. Vychodená trasa síce je, no roztopený sneh si robí pod nohami, čo sa mu chce. Stretávam kopu ľudí väčšinou na lyžiach, ktorí ešte len teraz idú hore, a vravím si, že aspoň na chate nebude rad ako v Kauflande na teplé rožky. V doline je poriadne teplo, priam ako v lete a moja tvár začína mať slniečka dosť.

Žiarska dolina zo Žiarskeho sedla.

       Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Dorazím ku chate, na Kofolu nečakám vôbec a užívam si poslednú prestávku pred záverečným úsekom k ústiu doliny. Posledných dnešných 5 km nahadzujem rýchle tempo po ceste v lese a na zastávku autobusu dorazím pekne 10 minút pred jeho odchodom. Túru ukončujem presne na mieste, kde som ju ráno zahájila.

Výstup na Baranec je jedným z mála, ktoré sa dajú absolvovať aj počas zimnej uzávery. Ide o poriadne náročnú celodennú trasu, na ktorú sa treba vybrať jedine so správnou výbavou a s nejakými skúsenosťami s pohybom po danom teréne. Prechod úzkych hrebeňových pasáži môže pri nedostatku opatrnosti ľahko skončiť veľkým problémom. Na druhej strane, výhľady sú po celej trase naozaj dokonalé a stoja za každý jeden vyšliapaný výškový meter. Trasa umožňuje užiť si krásu Tatier aj pod bielou perinou a jednoznačne odporúčam si ju prejsť!

                                        Viac z Tatier

Na Kriváň z Podbanského cez Tri Studničky

Výstup: 8.9.2021

Náročnosť: jeden z tradičných celodenných tatranských výstupov, dĺžka okolo 20 km a prevýšenie cca 1500 m; pod vrcholom skalný úsek, kde treba použiť aj ruky na ľahké vylezenie pár skál

Kriváň. V našej krajine asi niet ikonickejšieho vrchu. So svojím jednoznačne spoznateľným tvarom sa týči nad Liptovom a právom je označovaný za jeden zo symbolov Slovenska. Výstup naň by mal za život absolvovať asi každý pravý Slovák. Ide o celodennú náročnú túru so štartom buď na Troch studničkách alebo na Štrbskom plese. Treba rátať s veľkým prevýšením a v poslednom úseku aj so skalnatým terénom a pár zrázmi. My sme si na výstup vybrali variantu z Troch studničiek s predĺžením na Podbanské...

Ku hotelu Permon idú dokopy 3 autobusy denne. V lete niektoré pokračujú až na Štrbské pleso, no ide len o víkendové spoje. Aby som to zhrnula, dostať sa na Podbanské verejnou dopravou je viac než výzva. Našťastie, prvý ranný spoj prichádza na zastávku Pribylina, Zruby niečo pred 7-mou, čo je ideálny čas na začatie výstupu. Zastávka je pred zákrutou, kde sa Cesta Slobody stáča smer Štrbské pleso a len kúsok od červenej značky, kde zahajujeme túru.

Za zákrutou sa odpájame z hlavnej cesty pri smerníku Pod kravskou cestou a vyrážame v počte 2 ks po bočnej asfaltke smer Tri studničky. Rýchlo míňane smerník Nadbanské a okolo chát vyliezame na lúku. Kriváň sa týči pred nami v plnej nádhere, dnes to bude jeden  tých dokonalých dní na horách.

Ďalej nás červená vedie cez lúky a krátke lesné úseky po lesnej ceste. Na pár miestach sú ešte náznaky asfaltu. Prevýšenie je zatiaľ mierne. V lese poctivo pozeráme na všetky strany a snažíme sa kecať, čo najhlasnejšie. Po stretnutí s medveďom ani jedna z nás netúži. Prechádzame okolo niekoľkých prístreškov a Kriváň sa približuje. Celkovo je táto časť Tatranskej magistrály vhodná pre bicykle alebo ako príjemná prechádzka na poobedie. Výhľady krásne, kopce minimálne a to po celý čas až po smerník Nad bytom.

Kriváň z Tatranskej magistrály od Podbanského. 

Keďže sa nám nechce schádzať dole ku horárni a následne zasa stúpať po zelenej hore, vyberáme si podľa mapy krátku neznačenú spojku. Jej väčšia časť je pokračovaním peknej cesty, ktorou sme išli z Podbanského, ale pri najbližšom posede končí. Zvyšných 350 m sa ide v džungli, našťastie po vysekanom chodníku. Z amazonského pralesa vyliezame presne pri prístrešku na zelenej značke smer Kriváň a je čas na prvú prestávku.

Od Podbanského sme nestretli jediného turistu, čo sa, bohužiaľ, s príchodom na zelenú obrátilo naruby. Skupinky viac, či menej-členné sa trúsia neustále a všetci poctivo umierajú do kopca už tu. Na to, že je streda, je tu ľudí ako v Auparku. Našu pauzu ukončíme, keď sa otvorí aspoň chvíľkové okno v prichádzajúcich turistoch. Ideme na hory, chceme pokoj a ticho prírody. Hádžeme ruksaky na plecia a čaká nás skutočne zaujímavých 6 km.

Zelená spočiatku stúpa po serpentínach. Jednotlivé skupinky turistov si kde-tu robia prestávky, tak ich poctivo obiehame a dúfame, že nedobehnú zas oni nás. Výhľady sú zatiaľ nič moc, stále sa ide v lese alebo v tráve vyššej než my, ktorá lemuje chodník. Kopec je aj tak slušne strmý, preto využívame starú dobrú metódu malinkých krokov a pomalého stáleho tempa.

O približne 20 minút míňame odbočku k partizánskemu bunkru, ktorého návštevu odložíme na dobu neurčitú. Prejdeme pár zákrut a okolo vrcholu Grúnika sa postupne vynárame z pásma hustej vegetácie do pásma kosodreviny. S touto zmenou pribúdajú aj výhľady a kopec je stále rovnako strmý. Musíme sa prehupnúť na druhú strane cez jedno rebro Kriváňa, aby sme došli ku smerníku v Krivánskom žľabe.

 

Prvé výhľady zo zelenej značky.

Obchádzame vrch Kopa a popod Nižnú priehybu sa dostávame do spomínaného žľabu. Je čas na druhú prestávku, pri takomto výstupe sa kalória pália jedna radosť! Sadneme si na najbližšiu peknú plochú skalu a počas prestávky si užívame výhľady. Na vrchol nám ostávajú necelé 3 km, takže sme tesne za polovicou výstupu. No, sklon svahu sa ani náhodou neplánuje zmierniť...

Po prestávke zahajujeme útok na smerník v Krivánskom žľabe a teraz už čisto v skalnatom teréne kráčame ďalej. Turistov akosi ubudlo, stretli sme iba zopár ľudí. Buď sú všetci už hore, alebo to zabalili niekde za nami, alebo sa hore dovlečú neskôr.

Smerník sa zdá byť blízko, no trvá nám ešte dobrú polhodinu k nemu reálne aj prísť. Tu sa spájajú výstupové trasy z Troch studničiek a zo Štrbského plesa. Ďalej na vrchol pokračuje len jedna modrá značka a je to najťažší 1 kilometer zo všetkých. Na doplnenie energiu padne pár gumených medvedíkov a hor sa na vrchol!

Od smerníka treba pozorne sledovať značky na skalách. Trasa zatáča doľava a o nejakom konkrétnom chodníku sa tu dá slušne pochybovať. Preto niet divu, že na jednej skale sme si značku nevšimli a podarilo sa nám skončiť úplne mimo v hlbokej alpínskej tráve. Samozrejme, aj so skupinkou turistov, ktorí sa slepo ťahali za nami. Našťastie, túto túru neabsolvujem prvý raz, preto som vedela kadiaľ približne chodník vedie a veľmi rýchlo sa nám podarilo na značku vrátiť.

Modrá nás vedie ďalej po jednom krivánskom rebre a tu sa dokonca môžeme o peknom turistickom chodníku aj baviť. Ploché kamene sa nedajú nesledovať a my stúpame na Malý Kriváň. Postupne sa pridávajú fajn zrázy, s nimi naozaj nádherné výhľady a aj kopa turistov. Od Malého Kriváňa sa zbehne do Daxnerovho sedla, kde začína posledný, najstrmší a najzábavnejší úsek výstupu.

Tu sa už o nejakom chodníku skutočne baviť nedá. Kde-tu nachádzame modrú značku, ale vo veľa prípadoch je lepšie ísť vedľa po vychodenej sutine, než sa štvornožky liepať po skale hore. Lozeniu sa však nevyhneme. 2 úseky sú také, kde to bez pomoci rúk naozaj nepôjde. Aj tak, zdolávame meter za metrom, na niektorých skalách nás držia len úzke štrbiny, no bez menších problémov zdolávame vrchol. Z Podbanského na Kriváň nám to trvalo 4,5 hodiny.

 

Výhľad z Kriváňa.

Na vrchole nesmie chýbať fotka s dvojkrížom a môžeme si slávnostne povedať, že sa z nás stali praví Slováci! Je niečo po 11-tej a tu už pomaly nie je miesto na sedenie, pritom vrchol je vcelku rozľahlý a ľudí sa sem vojde dosť. Pri pohľade nadol si uvedomíme, že sme sem ešte dobre vyšli. O takú hodinu sa tu už skutočne nebude dať hýbať. Vyťahujeme zvyšné rožky s paštikou, fotíme výhľady a užívame si nádherný deň na symbolickom vrcholu Slovenska.

Ani nevieme ako a prejde hodina. Ak chceme stihnúť vlak domov, mali by sme sa pohnúť smerom dole. Opatrne zahájime zostup a zliezame skalné úseky. Popri tom sa vyhýbame davu ľudí, ktorí teraz akurát prichádzajú hore. Z tejto strany sa modrá značka dá celkom poctivo nasledovať. Sú tu vychodené chodníky aj strmo dole žľabom, ale tie sú samá sutina a pri ich sklone sa akékoľvek pošmyknutie môže rovnať naozaj škaredému pádu. Značka je podstatne istejšia.

                         Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Približne o hodinu zliezame ku smerníku v Krivánskom žľabe a pokračujeme smer Štrbské pleso. Klesáme po skalnom chodníku po úbočí druhého krivánskeho rebra, aby sme po chvíli zabočili vpravo. Ide sa stále dole kopcom, trasa je rovnako prudká ako tá z Troch studničiek, možno o niečo málo miernejšia. Z chodníka je však po celý čas až tesne nad Jamské pleso nádherný výhľad na samotný Kriváň a ďalšie tatranské štíty.

Ešte aj z pásma kosodreviny sú celkom fajn výhľady. Modrá značka na Štrbské pleso sa mne osobne páči viac ako tá z Troch studničiek, aj keď každý to má inak. Strmý zostup končí v krátkom lesnom úseku a pri altánku neďaleko Jamského plesa. Odtiaľto nás ku Štrbskému plesu spoľahlivo dovedie červená Tatranská magistrála. Nejde sa ani veľmi strmo hore, ani strmo dole, magistrála je pohodová prechádzka s pár krátkymi kopcami. Túru ukončíme v autobuse NAD ZSSK, pretože zubačku ešte stále rekonštruujú.

Ešte jedna z vrcholu. 

Túra na Kriváň patrí 100%-ne medzi tatranské klasiky. Či už sa začne na Štrbskom plese, Troch studničkách alebo na Podbanskom, treba sa pripraviť na celodenný poriadne dlhý výstup so slušným prevýšením. Záverečná pasáž pod vrcholom preverí aj podaktorých strach z výšky, no výhľad z tohto ikonického vrcholu jednoznačne stojí za to!

Viac z Tatier