Najvyšším vrcholom sopečného pohoria Cerová vrchovina je Karanč s výškou 725 m n.m. Nachádza sa priamo na slovensko-maďarskej hranici neďaleko dediny Šiatorská Bukovinka. Výstup nie je náročný, len záverečná časť je strmšia, no za odmenu sa naskytá 360° výhľad, za dobrého počasia od Vysokých Tatier až po pohorie Matra a najvyšší vrch Maďarska Kékes. Karanč je zo Slovenska prístupný po červenej značke z už spomínanej Šiatorskej Bukovinky, ale túra sa dá trošku okoreniť po žltej, ktorá neustále kopíruje hranicu medzi štátmi. Presne túto variantu výstupu sme zvolili aj my.
8:30 v počte
5 ks vyrážame z pumpy na štátnej hranici po žltej značke. Počasie je priam
luxusne gýčové, len keby nemrzlo až tak... Človek by čakal, že takto na juhu
teploty pod -5 °C pomaly ani neklesnú, no opak je pravdou. V aute nám
ukazoval teplomer krásnych -10 °C, čo už je naozaj chladno. Nahadzujeme
relatívne rýchlejšie tempo, aby sme sa po dlhej ceste rozhýbali a nezamrzli.
Značka nás vedie poza budovu pumpy a cez drevený rebrík na druhú stranu potoka. Prechádzame tunelom popod železnicu a nasleduje dlhý rovný úsek po poľnej ceste kopírujúcej štátnu hranicu. Cesta nás vedie okrajom lúky s výhľadom na okolité vrcholy Cerovej vrchoviny. Samotný Karanč ešte nevidíme, je schovaný za zákrutou.
 |
| Výhľad z vrchu lúky na výstupovú cestu. |
Prvé väčšie
stúpanie začne pred smerníkom Mižera. Musíme sa dostať na vrchnú stranu lúky a zaliezť
do lesa, kde spomínaný smerník nachádzame. Lúka bola už celkom prudká, ale aj
krátka, takže sme sa na slniečku aspoň fajn zohriali. Teplota sa stále drží
slušne pod bodom mrazu, ale kombinácia čierneho oblečenia a slnečných lúčov
nás čoskoro donúti jednu vrstvu vyzliecť a odložiť do batoha.
Pri smerníku
Mižera nás lesná cesta vedie úbočím Karanča na jeho opačnú stranu. Výhľady sú
tu zatiaľ minimálne, takmer stále sa ide v lese. Druhý strmý úsek je do
sedla Karanča. Sypký sneh zmiešaný s listami tvorí pod nohami dokonalú
šmykľavku. Hore to ešte celkom ide, ale dole asi pôjdeme po zadku...
 |
| Na Karanč skoro stále lesom. |
Smerník a vrcholový kameň je asi 100 m vedľa, tam smerujeme hneď po odložení batohov v altánku. Padne pár fotiek a hor sa na vyhliadkovú vežu! Vrchol samotný je celý zarastený stromami, bez nej by bol výhľad skutočne nulový. Ešte pozdravíme partiu maďarských turistov vo vedľajšom altánku a dáme sa šliapať kovové schody na vrchol veže.
Výhľad je skutočne dokonalý! Na juh sa ukazuje hrad Šomoška a pohorie Matra. Smerom na našu stranu sa v diaľke črtajú Nízke Tatry a kúsok Veľkej Fatry. Škoda oblakov, čo nám tienia v pohľade na Vysoké Tatry, ale tak.. aspoň máme dôvod sa sem ešte vrátiť.
 |
| Výhľad z rozhľadne na Karanči. |
Po odfotení všetkých možných pohľadov z rozhľadne sa vrátime k altánku.
Keďže je stále slušná zima, na nejakú dlhú prestávku nemáme náladu. Preto zo
zásob padne len jedna čokoláda a zahájime zostup rovnakou trasou, akou sme
sem prišli. Strmáky sa na snehu išli skutočne slimačím tempom, ale našťastie,
nikto nešiel po zadku. Túru ukončíme pri pumpe na štátnej hranici, odkiaľ sme
ráno vyrazili.
Túra nám zabrala necelé 4 hodiny a výstup jednoznačne stál za to! Nebol
ani príliš krátky a ani nie extra brutálny, taká ideálna poldenná túra, ktorá
sa oplatí absolvovať za pekného počasia, aby bol výhľad za odmenu.
