Na Smrekovicu alebo Branisko nie je iba tunel

Výstup: 3.3.2023

Iba Smrekovica štart-cieľ Vyšný Slavkov:

Náročnosť: stredná        Čas: 3:45 h         Vzdialenosť: 10,5 km     Prevýšenie: 645 m

Celá túra štart Vyšný Slavkov, cieľ Richnava:

Náročnosť: vysoká         Čas: 8:30 h         Vzdialenosť: 25,3 km     Prevýšenie: 1335 m

Pohorie Branisko nachádzajúce sa na severovýchode Slovenska je medzi bežnými obyvateľmi známe predovšetkým vďaka neustále nedokončenému diaľničnému tunelu. Kedysi, keď cesta na východ ešte viedla serpentínami cez rovnomenný horský priesmyk, mohli prechádzajúci obdivovať husté lesy, ďaleké výhľady a užívať si krásy krajiny „tam, kde nič nie je.“ Neskôr, keď sa podarilo sprejazdniť miestny úsek D1, drvivá väčšina áut prechádzajúcich touto časťou našej krajiny ani nevie, o čo prichádza.

Branisko má ideálnu polohu oproti Vysokým Tatrám, preto ponúka skvostné pohľady na naše veľhory a na svoje prídu najmä turisti, ktorých do hôr najviac láka ticho, pokoj a veľká vzdialenosť od civilizácie. Dedín v okolí je pomenej, v lesoch nie sú takmer žiadne horské strediská a aj napriek relatívne malej ploche, Branisko dokáže okúzliť asi každého turistu. O tomto fakte som sa s radosťou presvedčila na vlastnej koži.

Najvyšším vrcholom je s výškou 1200 m n.m. Smrekovica. Najkratší a najľahší výstup sa dá absolvovať z dediny Vyšný Slavkov, kam je možné doraziť vlastným autom alebo verejnou dopravou z Popradu, či neďalekých Lipian. Samotnú túru na Smrekovicu je možné upraviť podľa preferencií každého turistu. Ja som zvolila asi najťažší možný variant – prechod celým hrebeňom Braniska až na Sľubicu a zakončenie v Richnave.

Túru zahajujem vo Vyšnom Slavkove pár minút po 9:00. Autobus ma vyloží priamo v strede dediny hneď pri smerníku, kde sa napájam na modrú značku. Prvý kilometer sa držím asfaltovej cesty vedúcej na opačný koniec ku kameňolomu. Takto ráno nestretám veľa miestnych obyvateľov, iba zopár naložených tatroviek sa rúti v zákrutách slušne rýchlo, tak uskakujem čo najďalej, aby ma nezrazili.

V polovici modrej značky míňam odbočku na židovský cintorín a o pár minút neskôr konečne obchádzam kameňolom. Civilizácia končí, najbližšia bude až na sklonku dňa. Pri smerníku vedľa kameňolomu vymieňam modrú farbu za žltú a dám sa po lúke naberať výškové metre.

Spočiatku ma vedie hore svahom poľná cesta. Lenže, tá o kúsok vyššie skončí a musím vyberať mapu, pretože žiadna žltá v okolí nie je. Po tráve stúpam ďalej a nasledujem modrú guličku ukazujúcu moju polohu na Mapy.cz. Výhľady za mnou na Vyšný Slavkov učupený medzi kopčekmi sú celkom pekné, oplatí sa zastaviť na fotku. Trochu ma štve opar, ktorý sa za necelé 2 hodiny, ktoré som presedela v autobuse z Popradu, stihol vytvoriť. Prišla som sem fotiť výhľad na Tatry, tak sa skutočne modlím, aby z toho niečo bolo. Celé Branisko je popretkávané parádnymi foto-miestami, takže sa upokojujem faktom, že ak aj Smrekovica nevyjde, ostatné na trase by mohli.  

Výhľad z lúky nad Vyšným Slavkovom.

Na vrchnom okraji lúky konečne zbadám žltú značku na strome. Ďalej sa, evidentne, pokračuje v lese. Kopec pomaly končí. Doteraz bolo stúpanie celkom strmé, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Nasleduje podstatne jednoduchší úsek až po ďalšiu lúku. Tu je čas na prvú krátku prestávku. Nikde ani živej duše, len ja a zopár medveďov v okolí, o ktorých, chvalabohu, zatiaľ neviem.

Asi 10 minút sedím, vyjedám kyslé cukríky a užívam si výpad ďaleko od domova. V strede lúky idylka končí, pretože nasleduje najhorší strmák z celého dňa. Vlečiem sa skutočne slimačím tempom, znova vchádzam do lesa a o 10 prestávok na chytenie dychu neskôr konečne vychádzam pri smerníku Sedlo nad Hejdovom. Uf, tak tento kopec dal zabrať!

Pri smerníku je pekná čistinka, tak sa na slniečku vydýchavam a zvažujem, či ísť pozrieť vyhliadku o pár metrov vedľa mimo trasy. Nakoniec tento návrh zamietam, opar celkom opadol a chcem byť hore čo najskôr, aby som splnila cieľ o fotení našich veľhôr.

Žltá ďalej pokračuje po lesnej ceste do mierneho kopca. Rovnomerným tempom stúpam čoraz vyššie, až ma zrazu dobehne jeden turista. Ani neviem odkiaľ sa tu vzal. Prehodíme spolu pár slov, vraj ide len po Zelenú skalu, pretože jej návštevu má v nejakej turistickej výzve. Za jej splnenie je odznak. Zaujímavé, o ničom takom som nepočula. Moje jediné odznaky sú z prechodu Cesty SNP. Ako motivácia pre ľudí ísť na hory je to určite super!

Spolu nám cesta ubieha rýchlo a za najbližšou zákrutou sa lúčime. On odbočuje vpravo, ja pokračujem rovno. Stále si držím rovnaké tempo, takto medzi stromami v tieni je chladno, preto sa mi nechce zastavovať a ani spomaľovať. Teším sa na slnkom zaliaty vrchol Smrekovice!

Za ďalšou zákrutou pekná cesta končí a mení sa na lesný chodníček. Zároveň les redne a pribúdajú vyhliadkové miesta. Na jednom musím zastaviť a vyberám foťák. Tatry ako na dlani! Síce, ten opar stále špatí v zábere, no fotky sú aj tak parádne! Zároveň vyberám mapu, aby som zistila koľko mi ešte ostáva na vrchol a moje nadšenie mierne opadne. Ešte skoro 2 kilometre?! Už kráčam 1,5 hodiny. Asi sa ozaj vlečiem... Musím pridať, inak dnešný plán nestihnem.

Vysoké Tatry, pohľad z cesty na Smrekovicu.

Vyhliadkové miesta nateraz skončili. Chodník stúpa celkom strmo hore až po ďalší smerník. Les sa rozostúpil a ukázal sa dokonalý výhľad. Tatry za mnou, Nízke Tatry vedľa skoro celé v opare. Okolo mňa len sneh, mrazivý vzduch, nad hlavou modrá obloha... Dokonalý deň!

Záverečný úsek na vrchol je bludisko pomedzi stromy. Lúka skončila a bola nahradená spleťou nízkych husto rastúcich stromov. Do toho sú niektoré polámané a poriadne spomaľujú môj postup vpred. Občas nasledujem stopy turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, aby som naozaj nepriechodné miesta obišla.

Rúbanisko s výhľadmi pod vrcholom Smrekovice.

Zdolávam posledné výškové metre a s vyplazeným jazykom pred sebou konečne zbadám útulňu Vresovianku. Hurá! Ďalší najvyšší vrchol do zbierky! Z Vyšného Slavkova mi to spolu so všetkými fotkami a pauzami trvalo 2:15 hod. Som v miernom časovom sklze, preto si dovolím iba jednu vrcholovú fotku, ešte jednu výhľadovú a rovno zahajujem zostup. Chcem do obeda doraziť na priesmyk Branisko, kde plánujem dlhšiu prestávku na jedlo.

Výhľad zo Smrekovice.

Zostup začína po modrej značke známej ako Markova skratka. Prostredie je tu naozaj krásne! Chodníček sa kľukatí medzi stromami a nebyť stôp od turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, asi by som správnu cestu netrafila. Rýchlo strácam výšku kúsok pred najbližšou križovatkou stretávam druhých turistov od začiatku dňa. Pozdravíme sa, opýtajú sa ma ako dlho je to odtiaľto na Smrekovicu. Ja odvetím: „Približne 30 minút.“ A tým rozhovor skončí.

Pri najbližšom smerníku odbočím vpravo a do priesmyku Branisko nasledujem širokú lesnú cestu. Sneh pod nohami sa vplyvom minulých teplých a ľadových dní chytil na povrchu ľadovú škrupinu. Vyberám mačky, pretože mi podchvíľou nohy ulietavajú každá iným smerom. Keby som išla pomalšie, nepotrebovala by som ich, ale užívam si dobrý terén a rýchly krok.

Útulňa Vresovianka na vrchole Smrekovice.

O kúsok ďalej obchádzam zopár chát a pozdravím sa s ďalšou skupinou turistov. Teda, na to, ako ďaleko od civilizácie a na akom relatívne neznámom mieste som, ľudí je tu celkom dosť. O chvíľu neskôr vychádzam z lesa. Cesta ma vedie krásnymi lúkami až ku chatám pri jaskyni Diablova diera odkiaľ je to do samotného priesmyku len niečo cez 1 km.

Pred priesmykom ticho prírody prehlušujú motorové píly. Hľadám vhodné miesto na prestávku, pokiaľ možno ďaleko od hluku civilizácie. Bohužiaľ, keď sa dostatočne vzdialim od drevorubačov, som už blízko pri hlavnej ceste vedúcej cez Branisko. Nakoniec zasadnem ku krátkemu obedu na veľkom kameni rovno pri smerníku v priesmyku. Nemám veľa času, zjem len 2 krajce chleba so syrom a dám sa pokračovať smer Sľubica.

Na druhej strane cesty mením modrú značku za zelenú a dám sa opäť naberať výškové metre. Podľa mapy zisťujem, že značku kopíruje asfaltová cesta, ktorá vedie ku vysielaču neďaleko vrchu Rudník. Zelenej sa držím len popri jednej chate a kúsok cez les, potom vyhrá daná cesta. Možno bude o čosi dlhšia, ale určite menej strmá a nebudem musieť preliezť všetky malé kopčeky v okolí.

Asfaltka ma vedie úbočím kopca a stúpa ozaj mierne. Takéto pohodové naberanie výškových metrov by mohlo byť všade... Za mnou sa ukazujú celkom pekné výhľady na Smrekovicu, preto párkrát zastavím, za tú fotku to stojí!

Cesta ma vedie ešte niekoľko zákrut a stále vyššie. Podľa mapy zisťujem, že rovno podo mnou prechádza ten slávny tunel a kúsok ďalej sa dostávam späť na zelenú značku, ktorá mi bude robiť  spoločnosť až na Sľubicu. Pred sebou už vidím vysielač a na mape nachádzam nejaké označené vyhliadkové miesta, no poctivo ich ignorujem. Za dnešnú túru už bolo výhľadov dosť a ešte, dúfam, budú ďalšie priamo na chodníku. Mám mierny časový sklz, preto sa nechcem zdržiavať.

Výhľad z asfaltovej cesty pod Rudníkom.

Od vysielaču je to na samotný vrchol Rudník skutočne „na skok“. Kúsok lesom, ďalej rozľahlým rúbaniskom s ďalšími peknými výhľadmi a na záver posledné výškové metre opäť v lese. Chodník je tu skutočne uzučký, prediera sa pomedzi skaly, kríky a popadané stromy. Na vrchole Rudníka mi mapa ukazuje ďalší výhľad, no skutočne nemám poňatia kde by mohol byť. Celý vrchol je zarastený hustým porastom a síce niečo pomedzi stromy presvitá, rozhodne by som to nepovažovala za vhodné na zadanie do mapy pre ostatných turistov ako zaujímavosť.

Zvažujem, či si spraviť prestávku už tu na Rudníku alebo potiahnuť až na Rajtopíky. Na dnes mi ostávajú už len výstupy na Rajtopíky a záverečný útok na Sľubicu. Keďže okolo nevidím žiadne pekné miesto, ktoré by som mohla prehlásiť za stôl a stoličku, voľba padne na pokračovanie v ceste.

Nasledujúci úsek túry je skutočne pozoruhodný. Je zjavné, že v týchto končinách sa veľa turistov nevyskytuje. Chodník je strmý a uzučký. Takmer celý čas prechádza pomedzi veľké skalné útvary, na veľa miestach dokonca priamo po hrebeni týchto skál. Opatrnosť je v tunajších miestach rozhodne potrebná na 100%. Avšak, táto divoká príroda okolo robí z tejto časti zelenej značky skutočne dokonalý pôžitok. Iba ja a možno zopár medveďov niekde okolo, no našťastie, sú dostatočne vychovaní, aby sa mi neplietli do cesty.

Úzky chodník v okolí Rajtopíkov

Po strmom klesaní schádzam a ešte strmšom výstupe okolo veľkých skalných brál prichádzam na Rajtopíky. Les sa tu trochu roztvoril, preto si pri vrcholovom smerníku môžem dopriať krátku prestávku. Odfotím si výhľad a snažím sa chytiť aspoň nejaký náznak signálu, aby som si dokázala prepočítať poslednú etapu dnešného dňa. Cieľ je Sľubica, no odtiaľ kam? Do ktorej dediny v okolí mám najlepšie zbehnúť? Viem, že okolo 17:00 ide autobus cez Vojkovce a Slatvinu, ale dovtedy mám času ešte príliš veľa. Do Spišských Vlachov zas dôjsť po vlastných a stihnúť vlak už nestihnem. Dilemu vyrieši nateraz fakt, že v okolí nie je ani troška mobilného internetu, preto si detailnejšie cestovné poriadky pozrieť nemôžem. Ostáva mi len dúfať, že na Sľubici signál bude a stihnem sa rozhodnúť.

Z Rajtopíkov sa mi odchádza ťažko. Celé Branisko sa mi celkom príjemne dostáva pod kožu a začínam mať pocit, že sa sem budem rada vracať ešte nespočetne veľakrát. Divoká príroda, nikde ani nohy, nádherné výhľady... ideálne miesto pre ten typ turistov, ktorí sa do hôr chodia najradšej „stratiť.“ A to nemyslím štýlom Karikovho Tribeča. Skôr, stratiť sa z dosahu civilizácie.

Skalné okno Rajtopíky.

Strmým zostupom schádzam do sedla Humenec. Záverečný úsek na Sľubicu ujde rýchlo, hoci už mám túry na dnes aj dosť. Viac ako 25 km so vstávaním o 3:45 po dlhšom čase na človeka doľahne. Nahadzujem rýchle tempo a po lesnej ceste míňam jednu zákrutu za druhov. Už to tu nemá také čaro ako skalné mesto v okolí Rajtopíkov, ale o to viac treba dávať pozor na mackov. Chvalabohu, ani jeden v dosahu.

Obchádzam Suchý hrb a na jeho opačnej strane zdolávam posledné výškové metre pred Sľubicou. Teda, to som si najskôr myslela. No po vylezení na prvú lúku s hrôzou zisťujem, že samotný kopec je ešte asi 500 m ďalej. Obzriem sa smerom na Tatry a zisťujem, že tie celé zakryl opar. Je mi trochu smutno, ešte som chcela zopár skvostných záberov... A aj ma mrzí, že som ignorovala niektoré výhľadové miesta po trase, kde by som kúsok z chodníka musela zísť.

Zatnem zuby a poctivo prechádzam posledné metre na skutočný vrchol Sľubice. Tu stretávam zopár turistov, no neplánujem sa zdržiavať. Konečne chytím mobilný signál a pri zvážení všetkých možností padne voľba na zostup do Richnavy. Na smerníku píšu 2:10, ja mám presne 2 hodiny do odchodu vlaku. To stihnem. Ešte spravím dvorného fotografa skupinke turistiek pri vrcholovom smerníku a dám sa na zostup.

Výhľad zo Sľubice. Dnes samý opar.

Zostup absolvujem po rovnakej trase, akou som sem vyšla koncom novembra pred 2 rokmi. Iba tesne pred dedinou mi značka takmer skazí plány, pretože poblúdim a strácam drahocenné minúty. Našťastie, podarí sa mi zmobilizovať posledné sily, rýchlosťou takmer 7 km/h dobehnem na stanicu a o minútu už sedím vo vlaku. Čo by to bolo za výlet, keby neskončil behom na nejaký dopravný prostriedok? Tak! Nuda! Túru ukončím po 8 hodinách a 25 km v osobáku do Popradu.

Výstup na Smrekovicu, ako najvyššieho vrchu pohoria Branisko, som si spestrila prechodom celého pohoria od severu na juh. A bola to najlepšia voľba! Toto malé pohorie známe iba vďaka diaľničnému tunelu ma rozhodne očarilo a určite sa sem ešte vrátim. Po trase mi mapa ukazovala rôzne zaujímavosti, napr. skalné mesto Sokolica pri Rajtopíkoch, ktoré určite jedného dňa prídem preskúmať. Túra bola krásna, no relatívne dlhá a určite fyzicky náročná.  Pre menej zdatných turistov je možnosť trasu rozdeliť na viacero rôznych výletov. Tak či tak, dnes som objavila ďalší krásny kút Slovenska a zistila, že Branisko rozhodne nie je len tunel!

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Považské podolie - Dielec

Výstup: 1.5.2020

Náročnosť: nízka          Čas: 1:30          ↑ 200 m            Vzdialenosť: 3,6 km

Najvyšším vrchom Považského podolia je Dielec s výškou 573 m n.m. Tento geomorfologický celok sa nachádzam na severo-západe Slovenska a tiahne sa popri rieke Váh, približne od Žiliny až ku Novému Mestu nad Váhom.  Dielec je relatívne nízky zalesnený kopček neďaleko Považskej Bystrice. Na vrchol nevedie žiadna turistická značka, no podľa mapy kopec pretína niekoľko zvážnic a lesných chodníkov. Ako začiatok túry možno zvoliť časť Považskej Bystrice – Horný Moštenec. Od konečnej zastávky autobusu sa dá ľahko na vyššie spomínané zvážnice dostať.

Výstup na Dielec je možné absolvovať za akéhokoľvek počasia. My sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži. Uprostred doby, keď svetu vládol Covid-19, sme využili jeden upršaný sviatočný deň v máji a rozhodli sa pridať tento najvyšší bod do našej zbierky. Okolo 11:00 zahajujeme „krvopotný“ výstup na Dielec. Auto nechávame neďaleko konečnej autobusu v Hornom Moštenci a zabalení do Gore-Texu kráčame ešte kúsok po asfaltovej ceste smerom hore.

Z pohodlia asfaltu sa netešíme dlho. Veľmi rýchlo prichádzame ku križovatke a mapa nám vraví, že správna cesta odbočuje na chodník povedľa. V tomto počasí je chodník čisté blato, no aspoň nás vedie lesom a stromy naokolo poskytujú trošku úľavu od výdatných zrážok. Šliapeme do kopca, ktorý nie je vôbec strmý a zdolávame jeden výškový meter za druhým. Niekoľkokrát musíme pozerať mapu, pretože spleť lesných cestičiek je tu skutočne hustá a ľahko by sme mohli správny smer stratiť (pozn. 2023 - Mapy.cz uvádzajú podstatne menej možných chodníkov, ako bolo v 2020).

Prvá časť výstupu na Dielec prebieha v lese.

Na najbližšej križovatke nám ešte relatívne pekný chodníček končí a napájame sa na rozbahnenú zvážnicu. Našťastie, dnešný výstup nie je dlhý, preto zatneme zuby a bojujeme s počasím ďalej. Míňame niekoľko odbočiek do lesa a vďaka mape nachádzame správny smer aj na poslednej križovatke. Tento úsek je podstatne menej zablatený, dokonca sa les na chvíľku roztvoril a ukázal sa zamračený, mokrý výhľad.

Výhľad z lúky neďaleko vrcholu.

Na opačnom konci lúky s výhľadom nás čaká ešte jeden krátky výstup. Potom už len metódou „tipos-bingo“ za pomoci mapy nájsť nejakú vyvýšeninu, ktorú môžeme prehlásiť za najvyšší bod. Uprostred lesa, v miestach, kde by sa ten najvyšší bod mal nachádzať, nám padne zrak na jeden veľký peň. Ideálny „vrcholový kríž“! Nasleduje skupinová foto a gratulácie k výstupu.

Peň, ktorý sme prehlásili za "vrcholový kríž".

Keďže sme do nitky premočený, na vrchole Dielca sa nezdržiavame príliš dlho. O niekoľko fotiek neskôr zahajujeme zostup rovnakou trasou, akou sme sa sem dostali. Túru ukončíme pri aute v Hornom Moštenci. Celkový čas túry bol 1,5 hodiny a výstup na Dielec sa tým radí ku ľahkým prechádzkam, ktoré zvládne každý.

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Chočské vrchy - Veľký Choč

Výstup: 20.3.2022

Náročnosť: náročná, strmá túra s relatívne veľkým prevýšením

Najvyšším vrcholom pohoria Chočské vrchy, ktoré sa nachádza presne medzi Malou Fatrou, Veľkou Fatrou, Nízkymi a Západnými Tatrami, je Veľký Choč s výškou 1611 m n.m. Vďaka svojej polohe „uprostred všetkého“ je práve Veľký Choč azda najvyhľadávanejším vyhliadkovým vrchom na Slovensku. Výstup je možné uskutočniť niekoľkými možnými trasami začínajúcimi buď v Ružomberku (najdlhšia možnosť) alebo v okolitých dedinách. Najkratší variant je po modrej z Valaskej Dubovej, kadiaľ som výstup absolvovala prvý raz pred pár rokmi. Avšak, vtedy počasie veľmi neprialo, preto si to bolo treba ísť vychutnať ešte raz. Tentokrát padla voľba začať v Lúčkach...

Okolo 9-tej vyrážam od kúpeľného hotela Choč po červenej značke. Výstup začína maximálne pohodlne – po asfaltovej rovnej ceste až na opačnú stranu kúpeľov. Míňam niekoľko kúpeľných budov a na moju veľkú radosť, parádna cesta nekončí ani, keď územie kúpeľov opustím. Naokolo ešte relatívne dosť snehu, na to, že posledné dni stúpajú teploty na marec dosť vysoko. Cesta o chvíľu zatočí smerom ku Jastrabej doline, do tieňa. Slnko sem nezasvieti ešte pár hodín a na ceste sa nachádza takmer súvislá vrstva ľadu. Opatrne si vyberám miesta kadiaľ sa dá prejsť bez padnutia na zadok a úspešne sa mi to podarí až po smerník Jastrabia dolina, odkalište.

Trasa začína asfaltovou cestou z Lúčok.

Asfaltka pri smerníku končí, červená odbočuje vľavo do doliny na lesnú zvážnicu. A začíname stúpať, poriadne stúpať. Šliapem po tvrdom zmrznutom snehu a pomaly uvažujem, že obujem mačky. Ale zatiaľ sa to bez nich dá. Obehnú ma 2 turisti, inak nikde ani nohy. Na to, že je víkend a ide o jeden z najpopulárnejších vrchov na Slovensku, je to celkom prekvapujúca bilancia. Musím však priznať, že davy turistov mi absolútne nechýbajú.

O približne 30 minút prichádzam na čistinku v lese k ďalšiemu smerníku – Jastrabia dolina, rázcestie. Tu sa odpája cyklotrasa, po ktorej som išla doteraz. Červená značka pokračuje mimo širokej cesty úzkym priesekom medzi stromami. Veľmi rýchlo uznávam, že doteraz to stúpanie bolo ešte mierne... Svah je naozaj slušne prudký a už konečne chápem, prečo je táto trasa na Veľký Choč považovaná za jednu z najstrmších na Slovensku celkovo. Do toho je na chodníku tenučká vrstva ľadu a ja som lenivá si obúvať tie mačky, tak sa snažím vyhľadávať miesta, kde sa aspoň trochu zaborím do snehu a nešmyknem sa ľadovým tobogánom nazad dole.

Vrchol Veľkého a Malého Choča od smerníka Jastrabia dolina - rázcestie.

S krátkou prestávkou na jednom kúsku zaliatom slnku sa pomalým krokom dostával na lesnú cestu, ktorá kolmo križuje moju značku. Pozerám mapu, či nemôžem aspoň kúsok pokračovať po nej, že by som si oddýchla od toho škaredého strmáku, ale bohužiaľ, cesta vedie úplne mimo.

Keď chytím dych, poberám sa bojovať s kopcom aj ďalej. Po chvíľke ma dobehne jeden turista a rozprúdi sa celkom fajn rozhovor. Na vrchole tohto úseku nás čaká smerník Žimerová aj s altánkom na zasneženej lúke. Ideálne na dlhšiu pauzu. Počas prestávky rozoberáme všetky možné turistické aspekty od topánok a ruksakov až po ciele na leto. Zjeme každý časť svojich zásob, obujem si konečne mačky (lebo veď, komu sa to chce niesť?) a pridá sa k nám partia mladých turistov.

Od altánku kopec ani zďaleka nekončí. Najskôr sa potešíme relatívne rovným úsekom úbočím Veľkého Choču, no na prvej lúke máme po idylke. Aspoň, že sa ukazujú výhľady na severnú stranu a Tatry. Spravíme pár fotiek a je načase zaútočiť na posledné vražedné výškové metre.

 Stúpame stále v jednom svahu a chodník je vedený serpentínami. Bez nich by to bolo, najmä v tomto snehu, naozaj zabijácke. S partiou mladých, čo sme sa stretli v altánku, sa podchvíľou navzájom obiehame. Výhľadov pribúda, striedajú sa lesné úseky s otvorenými a pri pohľade dole na tú šmykľavku tvorenú hladkou vrstvou snehu by som naozaj nechcela spadnúť.

Stále ideme 2, porovnávame si zážitky z hôr a vďaka tomu nám to stúpanie ubieha celkom rýchlo. Pred nami sa zrazu objaví nevyšliapaný snehový úsek priam kolmo hore. Vďakabohu, že som si tie mačky obula, pretože sneh je zmrznutý. Keby sme sa tu šmykli, zastavíme sa asi až v Ružomberku. Na vrchole úseku môžeme konečne oslavovať. Dorazili sme do sedla Vráca a odtiaľto je to na samotný vrchol Veľkého Choču už len kúsok. Síce stále do kopca, no oproti tomu, čo sme už nastúpali, je to pohodička.

V sedle si odfotíme výhľad a pokračujeme. Prestávka ďalšia je na pláne až hore. Zvyšných 25 minút kráčame spočiatku v lese, no nasleduje konečne kosodrevina a skaly. Výhľady sú tu na všetky strany a aj keď počasie nie je na 120% nádherné, stále je to celkom dokonalý deň na horách! Ešte stihneme predebatovať nezodpovednosť poľských a českých turistov v Tatrách a Malej Fatre, keď sa pred nami konečne ukáže vrchol.

Záverečné metre sú pomedzi skaly a turistov. Celkom sa ich zišlo hore dosť, ale stále to nie je až taký masový zraz ako by mohol byť. Spravíme vrcholové fotky a usadíme sa v závetrí na jedných zo skál, ktorými je celý vrchol posiaty. Vyťahujeme chleby s paštikou, užívame si výhľad a zaslúžený oddych.

Vrchol Veľkého Choča spolu s Tatrami v pozadí.

Keďže chcem stihnúť spoje domov v nejakom normálnom čase a najlepšie pred zotmením, po polhodine je čas sa rozlúčiť. Neplánovaný parťák sa vracia do Lúčok, ja pokračujem smer Vyšný Kubín. Zahajujem celkom rýchle tempo, takto dole kopcom mi je hej! Spravím si ešte pár fotiek z vrcholu a uvažujem, kedy sem prídem znova. Toto miesto má jednoznačne svoje čaro!

Po chvíli opúšťam vysokohorské skalnaté pásmo s výhľadmi a vraciam sa do lesa. Tu obieham skupinky turistov, z ktorých väčšina pokračuje do Valaskej Dubovej. Červená klesá naozaj strmo. Na jednom úseku sú popri chodníku aj reťaze, ktoré môžu dobre poslúžiť. Ja s mačkami však aj po zľadovatenom povrchu bezpečne prechádzam.

Pohľad na Malú Fatru z Veľkého Choča.

Približne po 40 minútach prichádzam ku križovatke červenej a zelenej značky pri smerníku Drapáč. Červená pokračuje do Jasenovej, zelená na Vyšný Kubín. Prvý raz dnes mením značku a dám sa na takmer kolmý zostup zelenou dole. Pozerám mapu, dokonca mi tu ukazuje jaskyňu s názvom Strmý chodník. Viac než výstižné!

V mačkách sa ide parádne. Bez nich by to bol zjazd po zadku rýchlejšie než Vlhovej jazdy po olympijské zlato. Celý chodník pripomína doslova ľadový tobogán a z neustáleho brzdenia dole týmto svahom budú kolená určite plakať. Prechádzam pár zákrut, občas mám pocit, že ma sleduje nejaký medveď, prekročím jeden potok a opäť raz milujem človeka, čo vymyslel turistické palice. Vďaka nim kolená začnú umierať až tesne pred koncom.

                 Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Asi po 40 minútach prichádzam na koniec strmáku, na lúku pri smerníku Zásadce. Je načase vyzliecť bundu a vyzuť mačky. Na slnku je skutočne poriadne teplúčko a možno sa po podarí aj nachytať prvý bronz. Až po Vyšný Kubín ma zelená vedie po lesných zvážniciach väčšinou po rovine. Tesne nad dedinou sa snažím pri fotení posledných výhľadov čo najmenej zablatiť na lúke a posledné metre k domov prechádzam po sutinovej cestičke. Túru ukončím na zastávke vo Vyšnom Kubíne a v autobuse nazad do Ružomberka.

Veľký Choč je medzi turistami na Slovensku jednoznačne priam pojmom. Každý už o ňom počul, veľa ľudí sa už kochalo výhľadmi z jeho vrcholu. Avšak, výstup je naozaj veľmi strmý z každej jednej strany. Na druhej strane, nie je to nič, čo by priemerný turista nezvládol. Trasa z Lúčok bola naozaj zaujímavá a takmer kolmý zostup do Vyšného Kubína pridal celej túre na športovom vyžití. Výstup na najvyšší vrch Chočských vrchov môžem len a len odporučiť, nebojte sa, keď to zvládli toľkí pred vami, dáte to aj vy! A tie výhľady za odmenu stoja určite za to!

                               Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Kozie chrbty - Kozí kameň

Výstup: 19.2.2022

Náročnosť: z Popradu dlhá túra sa niekoľkými strmými úsekmi; iné varianty kratšie, no stále prudké

Kozie chrbty sú pohorie učupené presne medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Vzhľadom na polohu je sláva Kozích chrbtov v tieni našich najznámejších veľhôr. To však neznamená, že toto celkom malé pohorie tiahnuce sa od Popradu po Kráľovú Lehotu nemá čo turistovi ponúknuť. Najvyšším vrcholom je Kozí kameň s výškou 1255 m n.m. Vrchol je sčasti zalesnený a sčasti pokrytý polomom, vďaka čomu ponúka výhľady na takmer všetky svetové strany od Vysokých Tatier, cez Branisko a Levočské vrchy na východe, až po majestátnu Kráľovu hoľu týčiacu sa na juhu hneď oproti. Kozí kameň je relatívne ťažšie dostupný, aj keď hore vedú značené trasy z niekoľkých okolitých dedín. V našom prípade vyhrala najlepšia dostupnosť hromadnou dopravou a túru sme začali v Poprade na stanici.

Niečo pred 9-tou zahajujeme v počte 2 ks dlhý pochod od Popradu smer Spišská Teplica a Kozí kameň. Do Spišskej Teplice sa dá dostať autobusom, lenže ten odišiel presne 5 minút pred príchodom vlaku a ďalší ide za 2 hodiny, tak nemáme na výber a tých 5 km navyše ideme pešo. Prechádzame cez mesto, stále sa držíme popri rieke a rýchlo prichádzame na miestnu cyklotrasu. Aj takto v meste sú nárazy vetra skutočne slušné, v Tatrách musí byť poriadna víchrica. Inak máme nad hlavami jasné modré nebo, dnes ideálny deň na poväčšine lesný výstup.

Za mestom vyťahujeme mapu, ktoré nás vedie po obvode poľa po ceste až do Spišskej Teplice. Vietor je tu poriadne silný, už sa teším do lesa. Napriek tomu nás teší panoráma Vysokých Tatier, ktorá sa týči za nami. S vetrom bojujeme približne polhodinu, kým sa konečne dostaneme medzi domy. Posledný úsek civilizácie na dobu neurčitú. Pri kostole začína modrá značka smer Kozí kameň. Nezastavujeme, dostali sme sa do slušného tempa aj napriek vetru, tak to treba využiť!

Vysoké Tatry od Spišskej Teplice.

Značka nás vedie na koniec dediny a okolo družstva ku kopcom. Od dediny sa stále držíme asfaltovej cesty, ktorou pôjdeme ešte minimálne 4 km. Cesta sa kľukatí cez lúky a polia s hradbou Vysokých Tatier oproti. Mierne stúpame, ale tento sklon kopca nám z tempa až tak neubral. Preskakujeme ľadové polia na ceste v tieni stromov dlhou 180° zákrutou sa dostávame na opačnú stranu vrchu Čarnušová. Úbočím tohto vrchu nás cesta vedie ďalej. Z jednej strany je lemovaná borovicami, z druhej menšou lúkou, ktorá sa ďalej dvíha do vrchu oproti. Týmto údolím pôjdeme až po horáreň Vápenicu.

Kúsok za zákrutou je čas na prvú prestávku. Padnú 2 rožky s tatárskou zmesou z Jednoty spolu s 1 KitKatom a môže sa šliapať ďalej. Nasleduje dlhá dlhá cesta údolím a z toľkého asfaltu už začínajú bolieť nohy. Pohľady na obe strany sú naozaj pekné, Kozie chrbty sa nám začínajú páčiť čoraz viac. Obiehame pár rekreačných turistiek a o 20 minút neskôr prichádzame k Vápenici.

Dolina ku horárni Vápenica.

Máme čas na ďalšiu krátku prestávku. Doplníme cukor a tekutiny na miestnej lavičke. Keďže chceme stihnúť vlak, zbytočne sa nezdržiavame. Hádžeme batohy na plecia a pokračujeme po modrej ďalej. Asfaltka sa konečne premenila na lesnú cestu a naše chodidlá si oddýchnu. Stúpa sa pomaly, môžeme držať tak rýchle tempo, ako nám to ľad na ceste dovolí. Rýchlo sú ďalšie 2 km bočnou dolinou za nami a prichádzame k miestu, odkiaľ začína súvislá vrstva snehu na ceste.

Našťastie, sneh je zamrznutý a vidno pár stôp turistov, ktorí išli pred nami. Tempo je oproti doterajšiemu tak tretinové. Do toho začína skutočný výstup na hrebeň Kozích chrbtov. Modrá nás vedie čoraz strmším kopcom s čoraz vyššou vrstvou snehu. Vlečieme sa z nohy na nohu, meter za metrom... Ten kopec snáď nemá konca. Za nami sa ukazujú čoraz krajšie výhľady, ale Tatry sú stále zakryté jedným vrcholom, na ktorý sme sa zatiaľ nevytrepali.

Najhorší kopec končí na križovatke lesných ciest. Podľa mapy by tu mala byť studnička, ale v tomto snehu ju ťažko hľadať. Križovatka je na otvorenom priestranstve, výhľady čoraz lepšie, nefučí tu... Len keby to nebolo také strmé... Široká cesta nám končí, modrá značka pokračuje chodníčkom stále do kopca a medzi stromy.

Lesný úsek je krátky. Na jeho opačnom konci vyliezame na lúke. Kopec nie a nie skončiť. Ešte nám chýba niekoľko desiatok výškových metrov na vrchol bez mena a sme konečne na hrebeni. Odkrytý výhľad na hrdo sa týčiacu Kráľovu hoľu nám vyrazil aj ten zvyšok dychu, čo nám po strmáku ostal. Výhľad skutočne 12 bodov z 10!

Výhľad na Kráľovu hoľu z hrebeňa Kozích chrbtov.

Z prvého nemenovaného vrcholu schádzame dole kopcom do sedla. Konečne si môžeme vydýchnuť. Na jednu a druhú stranu sa kocháme výhľadmi, nevieme kam sa dívať skôr. Za sedlom nás sa s chodníkom strácame v lese. Kozí kameň je už na dosah... aspoň sme si to mysleli... Lesom prechádzame stále po vrstevnici až ku záverečnému polomu pod vrcholom. O približne 500 m od začiatku polomu sa modrá značka stáča prudko vľavo do trávy. Chodník hľadáme kde-tu po snehu a medzi popadanými stromami.

V takomto teréne nás čaká záverečná „cieľová rovinka“. Zrejme najstrmší úsek aký na trase bol. K tomu pridajte poloroztopený sneh a dostanete perfektný kardio tréning. S pauzou každých 20 m sa pol kilometra vlečieme asi 20 minút. Tempo katastrofa, ale na vrchol dorazíme a to sa ráta! Ďalší najvyšší si môžem v zozname odškrtnúť!

Smerník na vrchole Kozieho kameňa.

Na vrchole sa opäť ozýva vietor plnou silou. Od smerníka výhľady veľmi nie sú, clonia tu stromy na skoro všetky strany. Spravíme pár fotiek do albumu, čosi zjeme a rýchlo zahajujeme zostup. Výhľady sme si užili dosýta a samotný vrchol nie je až tak zaujímavý.

Zostupovú trasu sme zvolili do Lučivnej. Ešte 1 km ostávame verní modrej značke, ktorá nás vedie spočiatku po zľadovatenom vyfúkanom hrebeni. Vetra máme na dnes plné zuby, preto sme nesmierne radi, keď klesneme do lesa a do sedla Tabličky. Už po zelenej nahadzujeme naozaj rýchle tempo smer Svit a Lučivná, chceme stihnúť vlak. Z lesného chodníčka je o niečo nižšie v doline široká cesta, takže sa aj napriek snehu ide parádne.

Zostup po zelenej do Lopušnej doliny.

Ďalším míľnikom je dnes rezort v Lopušnej doline, kam dorazíme s výrazným náskokom oproti času na značke. Míňame vleky a posledný raz meníme farbu značky. Pri smerníku odbočíme na žltú a okolo chát prechádzame k poslednému dnešnému stúpaniu. Tu už sa prejavuje únava z naozaj brutálneho tempa od Kozieho kameňa a aj z celej dlhej dnešnej túry. Na vrchol zjazdovky v Lučivnej dorazíme cez les už skutočne len silou vôle. Podľa mapy nachádzame skratku a popri vlekoch schádzame do dediny. Posledný kilometer na vlakovú stanicu sa vyhecujeme, preletíme ho za 9 minút a dorazíme na nástupište 4 minúty pred odchodom osobáku domov. Túru ukončíme vo vlaku pozeraním hokejového zápasu na olympiáde o bronz proti Švédsku.

                             Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Kozí kameň patrí medzi menej známe výhľadové vrcholy. Výstup z Popradu je príšerne dlhý a takmer stále po rovnakej ceste. Na 2 skutočne strmé úseky je však túra pohodová. Nám trvala náš variant trasy 6:15 h, pričom sme prešli niečo cez 23 km. Okolitá príroda Kozích chrbtov má jednoznačne svoje čaro a kopec sa oplatí navštíviť. Za štart túry je lepšie zvoliť dedinu Vikartovce, odkiaľ je vzdialenosť na vrchol tretinová. Pohľady na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry počas túry skutočne stoja za každý jeden výškový meter!  

                           Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov 

Ostrôžky - Ostrôžka

     Výstup: 22.1.2022

Najvyšším vrchom pohoria Ostrôžky je kopec s rovnomenným názvom – Ostrôžka. Pohorie sa nachádza neďaleko Detvy a Ostrôžka dosahuje výšku 877 m n.m. Priamo na vrchol nezachádza žiadna turistická značka, ale tesne vedľa po úbočí prechádza červená Rudná magistrála. Ako východiskový bod na túru sme zvolili osadu Sliacka Poľana. Odtiaľto je výstup kratučká prechádzka.

Niečo po 13-tej vyrážame na druhý dnešný najvyšší vrch po Karanči. Auto nechávame presne pri smerníku Sliacka Poľana. Prístupová cesta sem do osady je sčasti asfalt a sčasti lesná nespevnená. Ak to nechcete riskovať autom, dá sa vyraziť od hlavnej cesty od smerníka Stará Huta, Poľana a do osady prejsť peši. Nie je to ďaleko, ale určite nastúpate viac výškových metrov.

Od auta začíname stúpať po zvážnici, do snehu sa zabárame po členky. Spočiatku sme chceli sledovať Rudnú magistrálu aspoň kúsok, ale mapa ukazuje, že táto neznačená zvážnica je kratšia výstupová trasa. Kopec nie je vôbec dlhý a ani nie veľmi prudký, takže o pár minút vychádzame na lúke.

Lúka neďaleko vrcholu Ostrôžka.

Na lúke sa stále stúpa. Odtiaľto je aj celkom pekný výhľad, no mrazivý vietor posúva pocitovú teplotu hlboko pod bod mrazu a kvôli sypkému snehu v očiach nevidíme skoro nič. Našťastie, tento boj netrvá dlho. Na hornom okraji lúky sledujeme mapu a zatáčame vľavo do lesa.

Na vrchol Ostrôžky je to skutočne už len kúsok. Lenže tu už žiadna cesta nie je, len nejaký náznak vyšliapaného chodníka. Takto v zime, keď nerastie vegetácia, je prístup relatívne bez problémov, ale v lete odporúčam pribaliť do ruksaka mačetu. Musí to tu byť poriadna džungľa.

Záverečný úsek výstupu. 

Najvyšší bod je označený tyčkou s menom a nadmorskou výškou kopca. Teda... táto je prístupná. Reálny najvyšší bod je asi 50 metrov vpravo uprostred kríkov. Keďže porast nie je hustý, dokážeme sa ku skutočnému vrcholu prebojovať. Spravíme pár fotiek a na dnes máme mrazu až-až.

Vrcholová tyčka v kríkoch na Ostrôžke.

Ku autu sa vrátime rovnakou trasou, akou sme vyšli hore. Celá túra zaberie maximálne pol hodiny aj s hľadaním vrcholovej tyčky. Od smerníka Sliacka Poľana je to na vrchol cca 800 m. Výhľad z lúky neďaleko vrcholu je pekný a výstup na Ostrôžku sa dá absolvovať ako ľahká poobedná prechádzka. Samozrejme, existujú aj náročnejšie varianty výstupu z dedín ležiacich v okolí, takže kto chce, môže si podľa mapy vybrať svojho favorita. Ostrôžka je relatívne neznámy vrch, no určite sa oplatí jej dať šancu.

                    Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov