Dolina Chochołowska alebo krokus na každom kroku

Výstup: 14.4.2022

Náročnosť: poldenná 14 km túra s minimálnym prevýšením

Vyššia teplota vzduchu, topenie snehu, príroda všade navôkol sa zazelenáva, či začína kvitnúť... to sú všetko neklamné znaky príchodu jari. V našich končinách patrí medzi jedného z prvých poslov jari Šafran karpatský, známy aj jednoducho ako krokus. S poslednými fľakmi snehu sa už v marci objavujú prvé fialové kvietky, no najväčší výskyt krokusov, najmä vo vyšších polohách, je počas apríla a mája. 

Dolina Chochołowska je najväčšou a najdlhšou dolinou v poľskej časti Tatier. Každý rok ju navštevujú kvantá turistov s cieľom pozorovať veľké fialové koberce krokusov, ktorým sa tu darí naozaj perfektne. Po niekoľkých rokoch, čo sme sa do doliny takto na jar z rôznych dôvodov nedostali, prišiel konečne ten deň D. Išli sme sa na vlastné oči presvedčiť, či sú tie fámy o fialovom mori malých kvietkov skutočne pravdivé, alebo išlo len o dobre „nastajlované“ zábery, ktoré kolujú internetom.

Túru zahajujeme celkom neskoro, čosi pred 10-tou, na poslednom možnom parkovisku pred samotným vstupom do doliny. Parkovísk je od hlavnej cesty niekoľko, všetky sú spoplatnené a všade na vás mávajú pracovníci v reflexných vestách s úsmevom od ucha k uchu v snahe presvedčiť vás, že práve ich parking je ten naj. My sme si vybrali presne podľa mapy, posledné možné, čím sme ušetrili približne 1,5 km chôdze od hlavnej cesty.

Zelená značka vedúca celou dolinou nás najskôr vedie po asfaltovej ceste okolo rôznych drevených domov, z ktorých sa šíri vôňa práve ugrilovaných oštiepkov, či klasických poľských „zapiekanok“. Ľudí je tu ako maku a niet sa čo čudovať, keďže už takto na lúkach po kraji cesty vidieť jeden krokus vedľa druhého. Aj keď už nie je tak skoro ráno, ešte nie sú všetky rozkvitnuté, ale to nebráni lúkam naberať fialové odtiene miesto zelených. Väčšina lúk s krokusmi je oplotená, presne kvôli až príliš premotivovaným turistom, ktorí nie sú schopní obdivovať krásu srdcom, no kvety trhajú a ničia.

Krokusy hneď na začiatku doliny Chochołowskej.

Po necelom kilometri vchádzame z otvoreného priestranstva do lesa. Stále sa ide po asfalte, neďaleko zurčí potok a popri ceste sa kde-tu ukazujú posledné biele fľaky snehu. S pár zákrutami a niečo málo presvitajúcimi výhľadmi pomedzi stromy prichádzame po necelej hodine na koniec asfaltovej cesty. Trasa bola doteraz úplne pohodová, prevýšenie veľmi blízke absolútnej nule. Čo sa týka lúk s krokusmi, prvá časť doliny je pokrytá celá hustým lesom, lúk tu bolo len málo a krokusy sme našli len na jednej. Dúfame, že ďalej to bude na fialové kvety bohatšie.

Od smerníka Polana Huciska je z asfaltky kamenistá lesná cesta. Aj druhá polovica doliny je na prevýšenie chudobná. Kopce boli dokopy asi 3, ale aj to absolútne bez problémov zvládnuteľné. Ako sme sa blížili k záveru doliny, pribúdalo lúk a aj výhľadov na Západné Tatry. Párkrát sa išlo okolo strmých skalných stien, čo dodávalo doline Chochołowskej vysokohorský ráz. Lúky s krokusmi sú v celej doline ohradené vlajočkami s nápisom „Ani kroku(s) ďalej“ a musím povedať, že 99,9 % návštevníkov zákaz vstupu medzi kvety rešpektovalo.

Záver doliny spoznávame veľmi ľahko, keďže prichádzame na Polanu Chochołowsku. A nachádzame presne tie miesta, ktoré kolujú internetom a celú túto dolinu s krokusmi tak preslavujú. Kúsok ďalej stojí chata, kde náš prechod dolinou končí. Avšak, ku chate sa dá dostať 2 spôsobmi – po značke, alebo vyhradenou cestičkou na lúkach s krokusmi a miernou okľukou. Vyberáme možnosť B.

Západné Tatry z doliny Chochołowskej.

Chodníčkom po lúke naberáme najväčšiu porciu výškových metrov za celý dnešný deň. Výhľady sú tu naozaj neskutočné a čoskoro mobil hlási plnú pamäť. Fotografii krokusov za rýchlo nazbieralo viac než dosť. Na vrchole lúky sa nachádza menšia kaplnka a chodník sa stáča vľavo. Horným okrajom krokusového mora prechádzame ďalej smerom ku chate, pričom pár výškových metrov strácame.

Chata pripomína viac závodnú jedáleň, než skutočnú komornú horskú chatu. Toto je však mierne nutné, vzhľadom na množstvo návštevníkov, ktorý si sem prišli po obed. My nie sme výnimkou a čoskoro si už pochutnávame na rezni a vyprážanom syre, na ktorých nesmie chýbať posyp kôpru. Nič proti kôpru, ale Poliaci majú vo zvyku dávať ho skutočne všade... a nie vždy je daná kombinácia vhodná.

Tak a ešte jedna výhľadová.

Po obede sa vraciame nazad rovnakou trasou, akou sme sem prišli. Nesmú chýbať ešte ďalšie krokusové fotky na 100 spôsobov a pomaly zahajujeme zostup dolinou ku autu. Túru ukončíme presne tam, kde sme ráno začali – na parkovisku na začiatku Doliny Chochołowskej.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Dolina Chochołowska dostála svojej povesti s vysokým výskytom Šafranu karpatského. Lúky posiate fialovými kvetmi nájdete už pri vstupe do doliny, stačí len vystúpiť z auta. Prechod dolinou je nenáročný, len celkom dlhý. Trasa od parkoviska ku chate meria cca 7 km a na jej prechod si vyhraďte približne 2 hodiny (pri zastávkach na fotenie môže byť aj viac 😊). Celkovo, Dolina Chochołowska sa dá absolvovať ako poldenný rodinný výlet okorenený množstvom nádherným prírodných scenérií tvorených fialovými kobercami kvitnúceho šafranu.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Za mágiou skál do Českého Švajčiarska

Výstup: 27.4.2022

Náročnosť: poldenná túra s nie veľkým prevýšením

Národný park České Švajčiarsko sa rozprestiera na severe Českej republiky, priamo na hraniciach s Nemeckom. Územie je priam posiate rôznymi skalnými stenami, oknami, či roklinami. Nachádza sa tu aj najväčší skalný most v Európe s menom Pravčická brána. Jednu stredu, presne počas skúškového, keď mi to učenie už liezlo krkom, som sa rozhodla presne túto dovtedy pre mňa neznámu časť Česka preskúmať...

Štart celého dňa v Olomouci klasicky, o 4-tej ráno. 5,5 hodiny cesty do Děčína a ďalej až po zastávku Pravčická brána. Už počas cesty autobusom som vyzerala von z okna a musím uznať, že úzka roklina, kadiaľ cesta viedla, lemovaná vysokými skalnými stenami mala svoje čaro. V okamihu som uznala, že to teriganie sa sem tak dlho určite bude stáť za to.

Vystupujem z autobusu, spolu so mnou jedna skupina nemeckých dôchodcov so sprievodcom. Nasledujem šípku a z hlavnej cesty sa vydávam konečne po toľkých hodinách sedenia na prieskum. Štrkovitá, pekne upravená cesta ma vedie hneď takto na úvod do mierneho kopca. Kým sa rozhýbem, aj sa celkom zadýcham a nemecký dôchodcovia sú mi neustále v pätách. Postupne zvyšujem tempo, až sa predo mnou zjaví v diaľke prvá skalná stena na tejto túre. Spravím prvé fotky a postupne vchádzam do lesa.

Prvé skalné útvary po ceste k Pravčickej bráne.

Veľkou zákrutou sa dostávam na úbočie skalných stien a chodník ma neustále jemným stúpaním nesie stále vyššie smerom k Pravčickej bráne. Na chodníku je na veľa miestach dosť piesku, zrejme taktiež pozostatok pravekého mora, ako aj celý reliéf tohto územia. K prvým fotkám sa rýchlo pridávajú ďalšie a ďalšie, až mám pocit, že dnes trhnem japonský národný rekord.

Ešte pár ďalších zákrut a stúpania pomedzi menšie balvany, obchádzam odbočku k jaskyni Českých bratří, a nakoniec sa vynáram obklopená skalami pod Pravčickou bránou. Nasleduje niekoľko serpentín až k reštaurácii Sokolí hnízdo a z chodníka je na skalné okno naozaj parádny pohľad. Od reštaurácie sa dá po zakúpení vstupenky ísť pozrieť k Pravčickej bráne aj bližšie, mapa ukazuje aj zopár vyhliadok, no ja nemám veľa času, tak sa poslušne vraciam na červenú značku.

 

Pravčická brána s reštauráciou Sokolí hnízdo.

Červená, po ktorej idem, má priam idylické meno – Gabrielina stezka. Trasa ma vedie od Pravčickej brány v podstate po vrstevnici. Stále sa ide úbočím skalných stien a cez riedke stromy presvitajú aj celkom pekné výhľady na okolitú krajinu. Mapa ukazuje názvy jednotlivých skalných útvarov, a teda, je ich tu naozaj požehnane. Ako najzaujímavejšie mi prišli Čínská zeď, Pevnosť a Česneková jehla.  

Skalné steny, popod ktoré vedie Gabrielina stezka.

Postupne, keď sa blížim ku rekreačnému stredisku Mezní louka, lesu ubúda a výhľadov pribúda. Celkom ma dostali všadeprítomné polámané stromy. Naozaj, všade. A našlo sa aj pár výstražných tabúľ: Pozor extrémne riziko pádu stromov. Dotváralo to celkový obraz už aj tak zaujímavej krajiny.

Pred Mezní loukou sa napájam na spevnenú cestu a oproti mne sa hore ženie celkom slušná kopa nemecky hovoriacich turistov. Od Pravčickej brány, kde bolo ľudí ako maku, až sem som stretla dokopy asi 2 dôchodcov a 0 turistov v sandáloch. Protiidúci by so mnou chceli prehodiť aj pár slov, ale s mojou znalosťou nemčiny (dokopy 3 slová ovládam), to bola márna snaha.

 

Výhľad v Českom Švajčiarsku.

Na Mezní louce pokukujem po nejakom bufete, keďže už je dávno čas obeda, no nachádzam len pár reštaurácii a na to nemám čas. Pokračujem teda na JOJO cukríkoch po červenej ďalej smer Malá Pravčická brána.

Kúsok ma široká zvážnica vedie rovno dolinou, no potom značka odbočí vpravo a predo mnou je najstrmší výstup dňa pod vrchol Větrovec. Asi v druhej polovici výstupu sa ocitám doslova v Narnii. Stromy, okolité malé balvany, celková scenéria mi pripomenula presne scény z daných fantasy filmov. Šliapem pomaly, a aj napriek slabému dažďu si výstup užívam.

Na vrchole sa odpája zelená značka od mojej červenej. Ešte zopár výškových metrov musím zdolať, už po uzučkom chodníku, aby som mala kopce pre dnešok vybavené. Nasleduje lesný úsek, ktorým obchádzam Větrovec a brezovým hájom prichádzam na asfaltku.

Asfaltka je taktiež cyklotrasou a o necelý kilometer ďalej vychádzam pri skalnom útvare Malá Pravčická brána. Batoh nechávam pri lavičke na odbočke a ku samotnej bráne musím asi 100 m prejsť lesom vedľa značky. Dokonca, aj jeden rebrík mám dnes! Vďaka nemu sa dostanem na vyhliadku na tomto skalnom okne a do zbierky pribudnú posledné fotografie.

Výhľad z Malej Pravčickej brány.

Na záver dňa už len zbehnem lesom okolo skalného hradu Šaunštejn, ktorý bol v rekonštrukcii, tak sa navštíviť nedal, a záver trasy absolvujem po asfaltke až ku zastávke autobusu pri reštaurácii Vysoká Lípa. Odtiaľ MHD-čkou nazad do Děčína a 5,5 hodiny do Olomouca. Pekný deň za mnou!

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

České Švajčiarsko dostálo svojej krásnej skalnej povesti. Musím uznať, že aj keď to dnes bolo viac cestovania než turistiky, aj taký krátky výlet v tomto prostredí stál za to! Celá trasa bola naozaj nenáročná a priemerným tempom ju zvládnete pod 5 hodín. Určite sa do Českého Švajčiarska medzi skaly ešte vrátim, pretože som to tu ani zďaleka nepreskúmala celé! 

Vârful Moldoveanu 1 – Od jazera Balea na najvyšší vrch Rumunska a Chatu Podragu

Výstup: 12.8.2021

Náročnosť: dlhý, namáhavý výstup s množstvom kopcov, ktoré treba vystúpať; dá sa zvládnuť za 1 deň, ale celkové prevýšenie činí až 2500 m

Vârful Moldoveanu je s výškou 2544 m n.m. najvyšším vrchom Rumunska. Nachádza sa v hlavnom hrebeni pohoria Fagaraš približne uprostred Rumunska. Vrcholom prechádza červená značkovaná trasa vedúca celým hrebeňom. Ako sme sa presvedčili na vlastnej koži, nejde o hrebeňovku v pravom slova zmysle, keďže trasa prechádza reálne len pár vrcholov, inak schádza ku plesám v dolinách a prekonáva rebrá jednotlivých štítov. Výstup sme začali aj ukončili pri jazere Balea a trval 2 dni s prespatím na Chate Podragu.

Niečo po 8-mej prichádzame v počte 3 ks autom po ceste Transfăgărășan ku jazeru Balea. Toto sa nachádza vo výške 2034 m n.m., čo znamená, že na vrchol Moldoveanu nás čaká prevýšenie len niečo cez 500 m. Lenže, týmto zdanlivo malým výškovým rozdielom sa netreba nechať zmiasť, reálne prevýšenie je viac ako 3x väčšie. Auto nechávame na platenom parkovisku neďaleko tunela vedúceho cez hory na druhú stranu, hádžeme batohy na plecia a vyrážame.

Trasa začína prechodom okolo množstva stánkov a pár chát, no takto ráno majú všade ešte zavreté. Sledujeme množstvo vychodnených hlinených cestičiek okolo jazera až ku chate Cabana Balea lac, kde sa napájame na modrú značku. Modrých značiek tu vedie niekoľko, líšia sa medzi sebou tvarmi. Máte na výber klasické modro-biele pásiky, prípadne trojuholníky, krížiky a koliečka. My nasledujeme modrý trojuholník s bielym rámom smer sedlo Caprei a začneme hneď zhurta.

Chodník sa rýchlo zmení z hlineného na kamenistý a sutinový. Stúpame poriadne prudko po serpentínach a vychodneých ciest je tu nespočetne veľa, jediné pravidlo je pokračovať na kopec. Vyberáme si najschodnejšiu trasu a z nohy na nohu zdolávame prvú slušnú porciu výškových metrov. Nezvyk na ťažšie ruksaky spolu so včerajším celým dňom sedenia v auto robí svoje, kým dôjdeme do sedla, poriadne skapíňame.

Jazero Balea zo sedla Caprei.

Po 40 minútach umierania prichádzame do sedla a naskytne sa nám naozaj skvostný výhľad na okolité štíty a pleso Capra. Dávame si chvíľku pauzu na vydýchanie a napájame sa na červenú hrebeňovku vedúcu celým Fagarašom. Po červenej schádzame ku jazeru a kopec je podstatne miernejší, než bol výstup sem. Stretávame aj pár turistov a, samozrejme, prvá skupinka, čo nás obiehala, sú naši českí bratia. Pri jazere nachádzame smerovú tabuľku a takmer dostaneme infarkt. Na Moldoveanu píšu 8-9 hodín odtiaľto. Vzdychneme si a pokračujeme, zrejme nás čaká ešte pekne dlhá cesta.

Pleso Capra.

Miernym kopčekom pokračujeme po hlinenom uzučkom chodníku ďalej úbočím štítu Capra a užívame si výhľady. Okolitá krajina v niečom pripomína naše Tatry, v niečom sa dosť líši. Najmä dolinu sú tu podstatne dlhšie, siahajú tak ďaleko, až nedovidíme ich koniec. Aj keď sme vo výške nad 2200 m, rastie tu tráva a kvety. U nás nájdeme len skaly. Obídeme vrch Capra a opäť nás čaká zostup.

Klesáme poriadne strmo dole, zas raz po sutine a máme čo robiť, aby sme sa neprizabili. Míňame aj niekoľko parádnych vyhliadkových miest, kde sa jednoznačne oplatí zastaviť pre fotku. Po zostupe sa chodník na chvíľku vyrovná, aby zas mohol mierne stúpať. Prechádzame cez ovčie stádo a skamarátia sa s nami 3 túlavé psy. Rumunsko je túlavými psami známe, pobehujú ich tu tisíce a nechýbajú ani na horách. Na rozdiel od pastierskych psov, ktorých musia bačovia držať, aby na nás nezaútočili, tie túlavé sú neškodné, len vás chvíľu sledujú a potom zmiznú.

Výhľady zo značky na úbočí štítu Capra.

Ďalším poriadnym šmykľavým strmákom stúpame ku skalnému oknu Fereastra Zmeilor. Máme za sebou približne tretinu cesty na vrchol a ak to aj naďalej pôjde takto, že sa budú striedať strmé výstupy a zostupy, tých 8 hodín na smerníku je viac než reálnych. Od okna je taktiež krásny výhľad a odpája sa tu modrá značka vedúca na chatu Podragu, ktorou sa zajtra plánujeme vrátiť. Vidno chodník, ako prechádza cez rebrá štítov, takže tu sa o nejakej dlhšej rovinke naozaj vravieť nedá. Stále strmo hore nastúpať 200 m a hneď ich aj zliezť do vedľajšej doliny ku plesu.

Skalné okno Fereastra Zmeilor.

Po prestávke pri skalnom okne nasleduje reťazový úsek. Značka nás vedie asi 300 m po úzkom hrebienku s pár reťazovými časťami. Tu to nie je veľmi vhodné pre ľudí so strachom z výšky, my však prejdeme bez problémov. Na to nasleduje celkom strmý výstup na najbližší štít a chvíľu sa reálne držíme hrebeňa Fagarašu, až kým značka zas neklesne kúsok po úbočí, aby mohla v zapätí opäť raz stúpať.

Neustále výstupy a zostupy sa stále striedajú. Niektoré sú strmšie a krátke, iné dlhé a tiahle. Len na pár miestach je rovinka. Do toho sa nám začína kaziť počasie. Hmla sa prevaľuje cez hory, občas kráčame v oblakoch, inokedy nám príroda ukáže parádne divadlo.

Hrebeňom smer Mircii.

Pri výstupe na kopec Mircii sa po prvotnej slušne strmej časti chodník rozdvojuje. Časť pokračuje na vrchol a časť ho obchádza. Keďže ideme v totálnej hmle a ďalšie výškové metre už naozaj nepotrebujeme, vrchol pekne-krásne obídeme. Orientácia v takomto počasí dáva celkom zabrať, navyše sa ide po slušnom zráze a treba vážiť, kam stúpate. Po úspešnom obídení kopca nasleduje, samozrejme, strmý zostup ku jazeru Podu Giurgiului, pri ktorom stála kedysi chatka. Teraz z nej už vidíme len trosky.

Tento zostup dávame celkom bez prizabitia, hoci prudký bol poriadne. Od jazera nás značka vedie dlhým tiahlym stúpaním až do sedla Podragului, kde si dávame prestávku. Na severnej strane schádza modrý chodník na chatu, kde plánujeme prenocovať a premýšľame, či pokračovať na vrchol už dnes, alebo až zajtra s čerstvými silami. Keďže oficiálny čas výstupu odtiaľto až na Moldoveanu je cca 2,5 hod, rozhodneme sa ho zdolať ešte dnes, aj keď pri zistení, že ideme 10 km viac 5 hodín je slušne psychicky demotivujúce.

Výhľad do doliny v okolí sedla Podragu.

Nechávame prebytočnú záťaž (fľaše s vodou) v sedle pod skalou a dáme sa zdolať ďalší tiahli kopec. Tam sa prehupneme na jeho druhú stranu a opäť strácame približne 100 výškových metrov. Tieto neustále hore-dole sú naozaj na nervy. Našťastie, pred nami sa už týči dvojvrchol Vistea Mare a Moldoveanu, cieľa našej cesty. Už len obísť záver jednej doliny a záverečný výšľap.

Vľavo Vistea Mare a vpravo Moldoveanu.

Obchádzaním záveru doliny získavame do zbierky ďalšiu slušnú porciu výškových metrov. Tu sa jednoducho nedal zrejme postaviť aspoň kúsok rovného chodníka... Okolo 14-tej prichádzame do posledného sedla pred výstupom na najvyšší dvojvrchol Rumunska, sedla Orzăneaua. Sily nám za dnešný deň už slušne ubudli a pri pohľade na doteraz asi najstrmší kopec, aký som kedy išla, mi nie je všetko jedno. V sedle dáme krátku prestávku, zatneme zuby a ideme to doraziť.

Vlečiem sa do kopca skutočne z nohy na nohu a každých 20 krokov mám prestávku. Výstup sa zdá nekonečný a začínam mať tých kopcov skutočne plné zuby. Pokračujem od jednej namaľovanej červenej značku ku ďalšej a snažím sa neumrieť. Keď konečne vyleziem hore, som najšťastnejší človek na svete. Lenže, ilúzie mám veľmi rýchlo pokazené... toto je len Vistea Mare, 2. najvyšší vrch, na Moldoveanu je to ešte 15 minút podľa Rumunských smerníkov (reálne 25...).

Záverečné metre na vrchol Moldoveanu.

Výškových metrov nebolo ani zďaleka pre dnešok dosť, na samotný vrchol Moldoveanu si spravíme ešte cca 50 s prechodom cez jednu malú štrbinu v skalách istenú reťazami. Po nej v hmle zdolávam posledné metre a konečne sa predo mnou objaví rumunská vlajka. Zdvihnem ruky nad hlavy a snažím sa chytiť dych. Dokázala som to! 7,5 hodinový výstup len hore s prevýšením cca 1500 m a vzdialenosťou 14 km. Uznávam, že toto bola najťažšia túra akú som kedy išla a myslím, že ju len tak rýchlo niečo netromfne.

O 10 minút dorazí za mnou aj zvyšok skupiny, hmla sa rozprestrie a užívame si pokorený vrchol. Zjeme posledné zásoby na dnešný deň, a keď sa hmla zas vráti, je to signál na návrat. Dokopy sme hore strávili necelú polhodinu, na viac sme nemali čas, čakala nás ešte dlhá cesta do sedla Podragu a na chatu.

Chata Podragu.

Do sedla Podragu sme sa vrátili rovnakou trasou. To, čo sme vtedy zišli, sme museli opäť nastúpať a naopak, takže celková bilancia bola cca 1750 výškových metrov na daný deň. Počasie sa udržiavalo stále rovnaké, občas hmla, občas výhľad. V sedle sme si pobrali nechané veci a záverečné 2 km na chatu už boli totálne na zotrvačnosť, našťastie stále dole kopcom.

Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Na chatu sme dorazili po necelých 11 hodinách chôdze. Ostal čas akurát na polievku s pivom a hybaj do spacáka nabrať sily na zajtra po tomto nádhernom, no poriadne vyčerpávajúcom dni. 

Pokračovanie ku jazeru Balea a na Draculov hrad

Vârful Moldoveanu 2 – Z Chaty Podragu ku jazeru Balea a Draculov hrad

Výstup: 13.8.2021

Náročnosť: taktiež dlhý výstup s množstvom prevýšení; na Draculov hrad viedlo 1480 schodov, čo by bola bez predošlej túry bezproblémová prechádzka

Na chate v spacákoch sa spalo parádne hoci bolo v noci riadne teplo. Niečo pred 7-mou sme už boli všetci 3 hore. Zbalili sme kemping, zahájili konzumáciu paštik na dnešný deň v chatovej reštaurácii a o necelú hodinu sme vypadli. Pr vidine návratu cez všetky tie otravné kopce, cez ktoré sme išli včera po červenej značke, sme sa rozhodli vyskúšať pre tentoraz modrú vedúcu ku skalnému oknu Fereastra Zmeilor. Lenže v Rumunsku asi rovinaté chodníky nepoznajú...

Pred chatou padne posledná dokumentačná selfie a vyrážame. Hneď a zaraz do kopca k prevému smerníku, kde sa modrá a červené rozdeľujú. Je to celkom kúsok, no aj tak po včerajšku je rozhýbavanie sa celkom problém. Pri smerníku odbočíme vpravo a už aj vidíme prvé menšie sedlo, kam sa musíme vyštverať. A sme tu zas... 200 výškových metrov hore a vzápätí aj dole.

Zahajujeme návrat k autu.

Poslušne nasledujeme malé fínske vlajky (modrý kríž v bielom poli) označujúce chodník a dáme sa po sutine šliapať hore. Ideme z nohy na nohu, dnes to bude dôchodcovský tempársky výkon. Aspoň výhľady na jazero Podragu s chatou pod nami sú pekné, keď už skapíňame do kopca...

Výhľad zo sedla nad jazerom Podragel.

O polhodinu zdolávame prvé sedlo a ku autu nám ostáva takých ešte 5. V Rumunsku sa dá na 8 km dlhej trase nahrať až 1000 m prevýšenia, čo je celkom na nervy. Opatrne zliezame do vedľajšej doliny poriadnym strmákom a ideme sa dozabíjať na klzkej sypkej hline. Neďaleko plesa Podragel, jééj, rovinka! Aspoň teda na chvíľku, pretože prechádzame okolo neho a čaká nás výstup do ďalšieho sedla, presne rovnaký ako ten prvý.

Jazero Podragel.

O 2 sedlá ďalej nás čaká krátky strmý výstup s pár pobehujúcimi svišťami ku skalnému oknu. Tu sme už včera boli, už len 2 kopcééé! Odtiaľto sa napájame na červenú značku, ktorou sme išli včera. Niečo po 12-tej prichádzame do sedla Caprei a schádzame najstrmším a najhorším zostupom po šotoline a brutálne šmykľavej sutine k jazeru Balea, odkiaľ sme vyrážali. Poriadne náročnú, no krásnu túru na najvyšší vrch Rumunska Moldoveanu ukončujeme na grilovanej klobáse v miestnej chate. Keďže však nemáme dosť a čo by to bolo za výlet do Rumunska bez Draculu, rozhodneme sa navštíviť dnes ešte jeho hrad.

Výhľad z okna Fereastra Zmeilor (aj s dronom grátis).

Po obede sadáme do auta a pokračujeme po ceste Transfagarašan na druhú stranu. Aj z cesty sú nádherné výhľady a pozorujeme zdola kopca, kadiaľ sme ešte pred pár hodinami kráčali. S pár medveďmi pasúcimi sa vedľa cesty prichádzame na koniec údolia k pevnosti Poienari, Draculovmu hradu.

Medzitým v Rumunsku...

Na hrad vedie 1480 schodov, čo je slušné kardio na záver už aj tak náročných 2 dní. Vybehneme ich však celkom rýchlo. Hrad samotný je celkom malý, no výhľad na okolité údolia a hory nemá chybu. Zdržíme sa hore približne polhodinu, spravíme niekoľko fotiek a už toho máme celkom dosť. Ostáva len zbehnúť schody dole a smer penzión, sprcha a posteľ.

Draculov hrad s výhľadom na údolie.

Výstup na Moldoveanu je poriadne fyzicky aj psychicky náročný. Dokopy prekonáte prevýšenie viac ako 2500 m na trase dlhej cca 28 km. Výhľady z trasy však nemajú žiadnu chybu a s pekným počasím a dostatkom času sa výstup dá bez väčších problémov zvládnuť. Určite odporúčam paličky, ktoré sa pri strmých kopcoch jednoznačne zídu. Draculov hrad bol už len taká čerešnička na torte 2 poriadne extrémnych, no krásnych dní. Do Rumunska sa ešte určite vrátim, stojí to za to!  

Najvyššie vrcholy európskych krajín

Sněžka – Najvyšší vrch Českej republiky

Výstup: 19.6.2021
Náročnosť: poldenná, stredne náročná túra s prevýšením 850 m

Sněžka je s výškou 1603 m n.m. (niektoré zdroje uvádzajú 1602, pravda bude asi niekde medzi) najvyšším vrchom pohoria Krkonoše a aj celej Českej republiky. O výstupe na ňu som uvažovala už dlhší čas, len vždy ma odradila dlhá cesta a celkom nanič spojenie hromadnou dopravou do danej oblasti. Až jednu peknú a poriadne horúcu sobotu tesne po ukončení skúškového obdobia v Olomouci som konečne ráno 5:20 sadla do vlaku a smer Pec pod Sněžkou...

            Po 5 hodinách cestovania 2 vlakmi a jedným autobusom konečne dorazím do horského strediska Pec pod Sněžkou. Keď vystúpim, je už celkom neskoro a nemám veľmi čas nazvyš, preto hneď nahadzujem rýchle tempo a popri hlavnej ceste prechádzam ku smerníku Pec pod Sněžkou – Corso. Tu odbočím vľavo a jemne stúpam stále po asfalte pomedzi hotely a reštaurácie až kým nezbadám zelenú šípku vpravo.

            Sledujem značku, prechádzam cez most, za ním obchádzam ešte pár domov a vchádzam do lesa. Chodník je tu celkom široký a nestúpa až tak prudko, ako som si podľa mapy predstavovala. Prekračujem korene a skaly, a keďže idem okrajom lesa, naskytajú sa mi prvé výhľady do údolia, z ktorého vychádzam.

Začiatok výstupu bol ešte bez ľudí.

Spočiatku nestretnem žiadneho turistu, no po križovatke so žltou značkou ľudí rapídne pribudlo. Poctivo obieham všetkých zaradom a držím si stále rovnaké relatívne rýchle tempo. Chcem vyliezť na Růžohorky čo najrýchlejšie, odtiaľ by malo skončiť stúpanie. Chodník je stále rovnaký, občas strmší, inokedy sa nájde aj rovnejší úsek. Míňam 2 slabé pramienky, a keď vyjdem na čistinke pod vyššie spomínaným smerníkom, je už skutočne poriadne „vedro“.

Posledných 300 m na Růžohorky stúpam po otvorenej lúke a okrem horka je aj slušné dusno. Poobede zrejme príde búrka a dúfam, že to už budem v autobuse nazad do Olomouca. Spravím si prvé fotky a v pozadí sa ukazuje vrchol Sněžky. Väčšinu výškových metrov mám za sebou a som presne v polovici trasy, takže si môžem dovoliť trochu spomaliť.

Výhľad neďaleko Růžohoriek.

Od Růžohoriek mením zelenú značku za žltú a po širokej krásnej ceste pokračujem vo výstupe. Obieham ďalšie a ďalšie skupiny ľudí, je to tu na niektorých miestach ako v Auparku v piatok poobede, ale nečudujem sa. Počasie takto cez víkend láka ľudí do hôr, veď u nás je to presne to isté.

Postupne les redne a čoraz viac mám okolo seba kosodreviny, no s rastúcou nadmorskou výškou mizne už aj tá a ocitám sa v skalnatom kráľovstve. Pri stanici lanovky Růžová hora končí pekná široká cesta, ďalej sa pokračuje po chodníku, no aj ten je celkom pohodlný. Prechádzam okolo vrcholu Ružovej hory a postupujem k záverečnej časti výstupu. Už pred sebou vidím vrchol Sněžky a aj serpentíny, ktoré naň vedú. Okolo mňa sú parádne výhľady na všetky strany, no škoda toho oparu.

Vrchol už na dosah ruky. 

Prichádzam ku smerníku Nad Růžovohorským sedlem a ostáva mi posledný strmák až na vrchol. Chodník je už celý skalnatý, pripomína tie tatranské a prechádza popod lanovku. Už začínam mať celkom dosť, teším sa na polievku s Kofolou hore v Poštovni. Takéto rýchle tempo takmer bez prestávky sa nedá držať veľmi dlho, no zatnem zuby a na 20 prestávok zdolávam posledné serpentíny až k vrcholovej stanici lanovky.

Výhľad naokolo je skutočne perfektný! Ľudí je tu naozaj ako maku, na vrcholovú selfie pri smerníku sa musím priam predrať cez dav. V Poštovni si objednávam gulášovú polievku a k tomu kupujem fľaškovú Kofolu. Zdola som to dala na vrchol za 1:50 h, zaslúžim si obedovú prestávku. Potom ešte pofotím výhľady smerom do Poľska a v tom mori turistov sa mi nechce ostávať dlhšie.

Výhľad do Poľska z vrcholu Sněžky.

Na zostup si vyberám trasu cez Obří Důl. Nasledujem červenú šípku a opúšťam najvyšší vrch Česka. Chodník je stále skalnatý, občas tvorený sutinou, na ktorej sa celkom šmýka a zostupuje relatívne prudko. Ak som cestou hore obchádzala veľa turistov, tadiaľto je to na vrchol priam rada ako na teplé rožky. V opačnom smere je doslova turistická zápcha, som skutočne rada, že touto trasou zostupujem a predo mnou je prázdny chodník.

Výhľad na Obří Důl.

Obchádzam niekoľko pekných vyhliadkových skál a robím ešte predposledné fotky. Posledný úsek ku chate pri smerníku Obří Sedlo prechádzam po hlinenom a štrkovitom chodníčku a ľudí trocha ubudlo, preto si v chate dokupujem ešte jednu Kofolu.

Nasleduje najstrmšia časť zostupu. Tentoraz mením značku na modrú a stále v dobrom tempe klesám do Obřího Důlu. Postupne pribúda kosodrevina okolo a nižšie aj ihličnaté stromy. Na to, že nie som až tak vysoko, príroda je tu skutočne vysokohorská. Povzbudím 2 turistky, keď im odpoviem, že áno, je to ešte ďaleko a áno, stále strmo do kopca a klesám ďalej okolo Vodopádov Rudného potoka.

Sněžka z Obřího sedla.

Doteraz bol ten zostup celkom v pohode, aj výhľady ešte boli, no odtiaľto je to presne tá najstrmšia časť. Z chodníka je suť a hlina, takže sa na strmom svahu ide zle. Našťastie, zostup netrvá dlho, miniem poslednú zákrutu a vychádzam na rovnú asfaltovú cestu cez celý Obří Důl, ktorá ma dovedie až do Pece pod Sněžkou, odkiaľ som ráno štartovala.

Výstup na Sněžku ma celkom prekvapil, pretože som nečakala až také strmé úseky, ktoré na niektorých miestach boli. Aj tak som celý okruh aj s gulášom a fotkami otočila za 4:20h, takže nejde o nejakú dlhú a náročnú túru. Výhľady z vrcholu skutočne stoja za to, pretože široko-ďaleko žiadne iné hory nie sú, takže za dobrej viditeľnosti sa vám ukážu aj desiatky kilometrov na všetky smery. Najbližšie sem však určite nepôjdem v sobotu. V takej mase ľudí je ťažšie vychutnať si krásu hôr, preto bude lepšie sa sem vybrať mimo letnej sezóny a cez týždeň. Na Sněžku sa ešte určite vrátim, stojí to za to! 

Viac Zo zahraničia a Najvyšších vrchov európskych krajín

Na najvyšší vrch Jeseníkov - Praděd

 Výstup: 21.5.2021

Lockdown sa pomaly končil, okresy sa dávno otvorili a ja som sa aspoň na záver semestra dostala do Olomouca. Tak, keď už nič iné, skúšky si môžeme napísať ako normálni ľudia za stolom v triede. Počas skúškového je psychohygiena absolútne nutná, preto som pozerala mapu a hľadala nejaké kopce v okolí. Najbližšie je pohorie Jeseníky, ktoré sa výškou podobá na našu Veľkú Fatru. Rozhodla som sa vyliezť na najvyšší vrch tohto pohoria s menom Praděd, ktorý má výšku 1491 m n.m. V piatok 21.5. som už mala učenia viac ako plné zuby, preto bolo treba sadnúť na vlak a vypadnúť...

8:10 vystupujem z autobusu náhradnej dopravy na stanici Kouty nad Desnou. Počasie je zatiaľ príjemné, slniečko svieti a teplota je tak akurát na ľahkú vetrovku. Zapínam si stopára na hodinkách a vykročím. Prvé metre vedú po asfaltovej ceste, no veľmi rýchlo zabočím vpravo a prechádzam na štrkovitý chodník. Kráčam ďalej rovno cez parkovisko a na jeho opačnom konci vchádzam do lesa. Privítajú ma rôzne tabule a drevené domčeky – ocitám sa v nejakom Rozprávkovom lese.

Na konci lesa vychádzam na zjazdovku a prechádzam okolo stanice lanovky. Čaká ma aj prvý dnešný kopec, ktorý však vyleziem bez problémov. Ďalej sa ide po lúke po širokej ceste väčšinou rovno, len kde-tu treba niečo vyliezť, či zliezť. Stále kopírujem hlavnú cestu, ktorá vedie pár metrov nižšie. Na ňu sa aj o necelú polhodinu napojím a prichádzam na križovatku turistických trás.

Z cesty sa snažím čo najrýchlejšie zmiznúť, a tak odbočujem na zelenú značku a pokračujem po cestičke vedúcej popri pár chatách. O pár minút cesta skončí a vystrieda ju široká zvážnica. Pohoda sa skončila, čas makať! Napijem sa a vykročím do strmého kopca predo mnou. Teplota stúpa spolu so mnou, no našťastie som celý čas schovaná medzi stromami.

Na pár miestach sa les rozostúpi a mne sa naskytá pekný výhľad na okolité vrchy a údolia. Raz pretnem cyklotrasu vedúcu hore po serpentínach, no držím sa zelenej a poctivo ďalej stúpam. Po cyklotrase by som sa dostala na hrebeň tiež, ale bolo by to o dosť dlhšie, no nie tak prudké.

Výhľad z cyklotrasy neďaleko smerníka Petrovka.

Kopec mi však veľmi rýchlo začne liezť na nervy, tak predsa len na najbližšom mieste, kde zelená prechádza po ceste, sa na zelenú vykašlem. Hneď si vydýchnem. Ceste ani zďaleka nestúpa tak prudko a môžem zrýchliť. V konečnom dôsledku dorazím na hrebeň za rovnaký čas, ako keby som pomaličky šliapala po značke. Cesta sa kľukatí po úbočí kopca a kde-tu sa objavujú ďalšie a ďalšie výhľady. Počasie sa mierne pokazilo, slnko zašlo za vysokú oblačnosť, čím sa zároveň aj ochladilo. Kráča sa mi parádne.

Pri smerníku Petrovka si dávam prvú krátku pauzu. Zelená sa tu spája s cyklocestou. Polorozbitá asfaltka končí, ďalej sa ide po širokej štrkovitej ceste, ale aj na tej sa ide parádne. Zdolávam zopár väčších kopcov a rýchlo prichádzam na Kamzík. Už sa cítim ako doma v Bratislave...

Som už takmer na hrebeni. Vychádzam takmer na pásmo lesa a už to tu chytá vysokohorský charakter. Stromy sú tu riedko porastené, okolo sa vyskytujú čučoriedky a začína fučať. Cesta však nemá konca kraja. Už v diaľke vidím akúsi chatu, ale či je to Švýcarna, netuším...

Prechádzam ešte po úbočí Veľkého Jezerníka a konečne prichádzam ku chate. Chata je na lúke a stále nevidím vrchol Pradědu, hoci už by to nemalo byť ďaleko. Keďže mám časový sklz a potrebujem chytiť vlak späť do Olomouca už o 16tej, Kofolu na chate oželiem. Vietor je poriadne silný, preto keď sa za chatou schovám do lesa, vydýchnem si.

Konečne vidno vrchol!

Čaká ma posledný úsek lesom až na Rázcestie pod Pradědom. Tu sa značka napája na asfaltovú cestu, ktorá vedie až na vrchol. Bojujem s vetrom a zdolávam poslednú kilometer dlhú zákrutu až k vysielaču a vyhliadkovej veži na vrchole. Čosi pred 12:00 som konečne tu! Len sem kráčam už 15 km a necelé 4 hodiny, dnes to bude poriadna túra. Výhľady sú parádne aj napriek oparu, no nemám čas a ani chuť si to v tom riadnom vetre užívať. V bufete v budove vysielača si hneď kupujem kapustnicu a dávam si zaslúženú pauzu.

Výhľad z vrcholu Praděd.

Nesedím dlho, dole to mám ešte minimálne 11 km. Vydávam sa nazad bojovať s vetrom a teším sa, až sa schovám do lesa. Celý vrchol Pradědu je otvorený a fúka tu zrejme často a poriadne. Rýchlo zbehnem dole kopcom na rázcestie a ďalej pokračujem po asfaltke až k smerníku Pod Pradědem. Z tých asfaltiek ma už slušne začínajú bolieť nohy, preto som neskutočne šťastná, keď modrá značka odbočuje na úzky lesný chodníček.

Klesám aj naďalej. Už pomedzi stromy a porasty čučoriedok. Spočiatku zostup nie je nejaký extra prudký, no tešila som sa predčasne.. Čoskoro sa sklon svahu riadne zvýši a mám čo robiť, aby som brzdila, kopec je skutočne poriadne strmý. Chodník je taktiež únavný. Neustále sa musím vyhýbať ostrým skalám trčiacim von, preskakujem korene a padnuté konáre a celkovo, postupujem naozaj pomaly.

Ešte jedna výhľadová... aj so snehom.

Zdá sa mi, že idem celú večnosť. Tento úsek túry je skutočne protivný. Stále rovnako strmý a nekonečný. Keď konečne vyleziem z lesa pri smerníku U Kamenné chaty, zisťujem, že 4,5 km som išla skoro 1,5 hod a to dole kopcom. Teraz už mám skutočne riadny časový sklz. Na záver túry ma čaká dlhé, takmer 6 km dlhé asfaltové peklo. Našťastie sa ide celý čas dole kopcom. Nahadzujem riadne rýchle tempo, chcem byť čo najskôr na stanici.

Oteplilo sa a mňa už dosť bolia nohy z toho asfaltu. Zvyšok cesty až na prvú križovatku, kde som ráno odbočovala na zelenú prechádzam nadávajúc. Jediná zaujímavosť je vodná nádrž okolo ktorej idem. Zvyšok je v lese a neskutočne monotónny. Rýchlym tempom sa mi podarí dohnať sklz a na stanicu sa vrátim od križovatky rovnakou trasou, akou som išla ráno.

Výstup na Praděd touto trasou je poriadne dlhý. Na pár výhľadov sa ide celý čas v lese a veľmi rýchlo sa to stane monotónnym. Po modrej značke by som hore asi nešla, ten chodník bol až neskutočne strmý a nekonečný asfaltový úsek tomu na zaujímavosti tiež nepridal. Z vrcholu však výhľady určite stáli za to! Dnes som prišla na to, že aj v Česku majú hory a nevidela som žiadneho turistu v sandáloch. Nevadí, možno nabudúce!

Viac Zo zahraničia

Via ferrata Mammut „Schweifinen“ – trasa B

Výstup: 19.7.2019

Via ferrata alebo po našom zaistená cesta kombinuje turistiku spolu s železnými horolezeckými prvkami a radí sa tak na vyšší level ako obyčajný „výstup na kopec.“ Na jej úspešné prejdenie treba horolezecký sedák, prilbu a brzdu s 2 karabínami, ktorými sa istíte na oceľovom lane vedúcom celou trasou. Už dlho som po takomto zážitku pokukovala a počas prípravy na našu týždennú dovolenku vo švajčiarskom Zermatte mi ujo Google pomohol k objaveniu takejto trasy priamo nad dedinou.

Via ferrata Mammut (v miestnom názve Mammut klettersteig „Schweifinen“) sa nachádza kúsok nad Zermattom a obsahuje 3 možné cesty A, B,C, pričom všetky začínajú aj končia na rovnakom mieste nad dedinou. A je obtiažnosť B (ľahká), trasa B je stredne náročná (obtiažnosť C/D) a trasa C je najťažšia, ale nad tou sme ani neuvažovali, že by sme ju skúsili prejsť. Na prvú skúsenosť s via ferratou sme si vybrali trasu A, no plán sa neskôr zmenil...

Niečo po 10:00 začíname s plnými ruksakmi horolezeckého vybavenia náš prechod via ferratou na vlakovej stanici v Zermatte. Vyberáme mapu a necháme sa viesť úzkymi uličkami tohto symbolu Švajčiarska pod jednou z najkrajších hôr sveta – Matterhornom. Stúpame vyššie a vyššie, obdivujeme tradičné alpské drevené domy a čoskoro vylezieme nad civilizáciu.

Naša via ferrata je na skalnej stene na okraji lúky.

Chodník vedie cez lúku a stále do kopca. Blížime sa ku kolmým stenám tvoriacim hranicu údolia a tam niekde je naša ferrata. Ešte sa nám podarí mierne poblúdiť, pretože šípka bola akurát tak dole v dedine, ale tu jedine podľa mapy a tá nás najskôr viedla zle. Žiadnu ďalšiu značku smer ferrata sme nevideli, no nakoniec sa pred nami predsa len objavila veľká tabuľa s mapou všetkých 3 ciest. Prišiel čas obliekať celú výbavu, pretože asi 15 m od nás už začína skala a črtajú sa oceľové laná.  

Na začiatku sa ešte pofotíme a je načase začať liezť. Ferrata začína naozaj ľahko. Lezieme po skale, ale sklon steny nie je vôbec strašný a trochu mi to pripomína reťazový úsek na náš Malý Rozsutec. Len to oceľové lano tomu dodáva nádych via ferraty. Tento úsek zdolávame rýchlo a bez problémov. 

Prvý úsek bol náročný ako náš Malý Rozsutec.

            Na hlavy nám pečie slnko a som naozaj rada, že som si zobrala vody ako na celodenný výlet, zrejme sa zíde. Na vrchole skaly vchádzame do lesa a pri mojej pravej ruke zbadám rastúci Plesnivec alpínsky. Tento relatívne vzácny kvet som ešte nadivoko rásť nevidela. Musíme si ho odfotiť a popritom sa zvezie aj pár fotiek výhľadu na Zermatt a okolité vrcholy.

Plesnivec alpínsky.

Oceľové lano na chvíľku skončí a my ideme kúsok v lese. Obídeme jednu väčšiu skalu a opäť zapíname karabíny. Teraz už je to o niečo vyšší level, naozaj musím používať ruky a aj trošku rozmýšľať, kde sa chytím. Stále je to však ľahké, no pre niekoho by na obtiažnosti mohol pridať ten začínajúci riadny zráz dolu. Ak máte problémy so strachom z výšok, túto via ferratu neodporúčam. Vylezieme ešte pár metrov a ocitáme sa na alpínskej lúke s nejakou chatkou. Mapa nás informuje, že je to chata s názvom Beresina-Haus a dáme si pri nej krátku prestávku. Po nás vylezie hore ešte jedna rodinka turistov a 2 českí lezci, s ktorými sa dáme na krátko do reči.

Pod Bresina-Haus začína zráz.

Po chlebe s paštikou je čas pokračovať. Rozhodneme sa, že trasa A je pre nás zatiaľ príliš ľahká, tak skúsime trasu B. Kúsok za chatou sa odpája trasa B a my pokračujeme po nej. Vylezieme ešte pár metrov popri oceľovom lane a to zrazu skončí. Nasleduje takmer kilometer po lesnom chodníčku a my sa smejeme, že toto čo má byť za via ferratu?! Skutočná zábava začne, keď sa chodník skončí kolmou stenou s kramlami.

Konečne sranda!

Zapíname karabíny na lano a lezieme dole. My s krátkymi nohami a výškou 163 cm to máme náročnejšie než ľudia normálneho vzrastu, ale tak, prešla som to bez problémov. Nasleduje skutočný adrelanín. Kopa železných kramlí zabudovaných do kolmej skalnej steny a jediné, čo v prípade pošmyknutia stojí medzi vami a istou smrťou, sú 2 karabínky na lane. Pod nami je minimálne 200 m priepasť končiaca na lúke nad Zermattom, odkiaľ sme vyrážali. Pomaly, ale isto postupujeme ďalej, zliezame jeden krátky rebrík a môžeme si na chvíľku vydýchnuť, sme na trochu väčšej skalnej plošine.

Ďalej sa ide opäť po kramliach a vyliezame aj jeden dlhý rebrík a pokračujeme po  až ku drevenej doske tvoriacej most popri skalenej stene. Toto tu ešte nebolo... Nie, že via ferrata, ale via drevatta 😉 Táto drevená klada je bez problémov a po nej už nám ostáva len zopár metrov ku najkrajšiemu úseku celej trasy.

"Via drevatta."

V prvom momente mi nie je úplne všetko jedno: vidím skalu, ktorú musím obísť po malých krátkych železných tyčkách trčiacich zo steny. To je vyšší level, žiadne kramle, veď tyčky stačia... Do toho zbadáme lezcov idúcich oproti nám a teda, máme, čo robiť, aby sme sa obišli. Pred tyčkami je ešte kúsok širšieho priestranstva, tak to celkom ide, no potom idem na vec. Opatrne pokračujem ďalej a na tyčke akurát na zlome skaly zastavím a kričím na otca, aby mi spravil fotku. Stojím na obyčajnej železnej tyčke s priemerom asi tak na polovicu môjho chodidla, podo mnou poriadny zráz a neskutočne si to užívam.

Najkrajší "tyčkový" úsek celej trasy.

Úspešne prejdeme tyčkový úsek a ostáva nám už len pár kramlí ku labilnému lanovému rebríku vedúcemu cez previs dolu. Nástup naň je celkom zlý, pretože mám krátke ruky a chvíľku mi trvá prehodiť karabíny, ale potom už krásne zliezam posledné zaistené metre na mojej prvej via ferrate v živote. Prechod previsom bol náročný na ruky a viem, že budem mať svalovicu, ale vôbec ma to netrápi. Jednoznačne, stálo to za to! Po rebríku via ferratu ukončíme poslednými kramlami a sme pod skalou na hornom okraji lúky.

Posledný rebrík trasy B.

Do Zermattu vedú ešte chvíľku oceľové laná, pretože terén je tu neskutočne šmykľavý kvôli napadanému štrku. Potom už len ostáva po peknom chodníčku zísť do dediny a tento výlet ukončíme na stanici, tam, kde sme ráno začali. Na prvú via ferratu v živote určite tak skoro nezabudnem a fotka na tyčke bude ešte dlho jednou z TOP fotiek, aké mám!