Rokliny Slovenského raja 3 – Piecky

Výstup: 24.8.2021

Náročnosť: Rebrík okolo Veľkého vodopádu je dlhý a mierne náročný na psychiku, inak je prechod Pieckami bez problémov, ide o celodennú túru.  

Piecky sú menej známa roklina na západe Slovenského raja. Nachádza sa tu niekoľko vodopádov, pričom najznámejší je Veľký vodopád, popri ktorom sa prechádza po najdlhšom rebríku v celom národnom parku. Počas daného týždňa som bola v Slovenskom raji už 2x, a keďže sa vraví do tretice všetko dobré, aj tento mierne upršaný utorok som sa rozhodla využiť na prechod jednej rokliny. Voľba padla presne na Piecky.

Tentoraz, na rozdiel od soboty vlak nemeškal a tak sme v počte 2 ks chytili autobus z Vydrníka. Východím bodom pre túru cez Piecky je časť Hrabušíc s názvom Píla. Nachádza sa ešte niekoľko kilometrov za Podleskom, takže pešo by to bola riadna rozcvička a strata času. Takto okolo 9:45 vystupujeme na zastávke Hrabušice, píla a okolo miestnych reštaurácií a chatiek zahajujeme výstup.

Chvíľu sa ide po zelenej značke, ktorá ďalej pokračuje k ústiu rokliny Veľký Sokol, tam však niekedy nabudúce. Na prvej odbočke meníme značku za žltú a vchádzame do Piecok. Počasie je dnes dosť bieda, nad hlavou nám visí nízka oblačnosť, no pršať má podľa modelu Aladin až od 15-tej, tak dúfame, že to stihneme bez zmoknutia.

Začiatok Piecok sa ide cez les. Najskôr po jednej strane potoka prechádzame úzkym chodníkom, následne preskakujeme na druhú stranu a kráčame rovnakým štýlom ďalej. O pár minút začína mrholiť. Zatiaľ nič strašné, tak sa pomalým vychádzkovým tempom vlečieme vpred.

Začiatok rokliny Piecky.

Po lesnom úseku prichádzame do prvej menšej tiesňavy. Teraz už prší riadne, dávame do platnosti  protidažďové opatrenia v podobe nepremokavej bundy a obalu na ruksak. Chodník sa aj naďalej kľukatí lesom a nebyť pár miest so skalnými útesmi okolo ani neviem, že sme v rokline. Zábava prichádza až pri Veľkom vodopáde v podobe najväčšieho rebríka, akým som kedy išla.

Pred nami je rodinka a postupne lezú rebríkom nahor. Majú 2 deti, jedno z nich lezie celkom bez problémov, no druhé má očividne strach. Rebrík je náročný aj za sucha, nieto teraz, keď sú priečky totálne mokré. Stojíme hádam 10 minút, kým sa im podarí vytiahnuť hore aj druhé dieťa a myslíme si svoje. Presne takto dochádza k množstvu úrazov a neviem, či stojí za to deti takto trápiť, ale tak... To už nech si zváži každý rodič. Dnes je tu počet ľudí naozaj malý, no keby sa tu nachádzala polka Slovenska ako cez víkendy v Suchej Belej, takto presne by došlo k vytvoreniu riadnej turistickej zápchy.

Najdlhší rebrík v Slovenskom raji popri Veľkom vodopáde.

Nasleduje náš výstup po rebríku. Idem hore naozaj pomaly a opatrne, mokré priečky sú takmer samovražda. Na vrchole treba spraviť dlhý krok a prestúpiť na železnú platňu istenú reťazou, čo tiež nie je med lízať najmä pre ľudí, čo majú 163 cm aj s topánkami. Po mne vylieza aj parťák bez ujmy na zdraví a prechod pokračuje tiesňavou po pár rebríkoch, drevených mostíkoch a stupačkách.

Drevené mostíky v tiesňave za Veľkým vodopádom.

Tiesňava je krátka, väčšina rokliny sa ide po lese a po potoku. Aj sa mi podarí jednou nohou čľupnúť do menšieho jazierka, no v neustálom daždi to nemá extra zmysel riešiť. Prechádzame ešte okolo pár menších vodopádov, ale inak sú Piecky na rebríky a iné istiace pomôcky chudobné. Roklina však ponúka krásnu prechádzku lesom a okolitú prírodnú scenériu.

Piecky prekvapia ešte raz a to v podobe Terasového vodopádu. Popri ňom vedie rebrík, no nie taký náročný, ako ten prvý pri Veľkom vodopáde. Záver rokliny je rovnaký ako začiatok, len s tým rozdielom, že je podstatne strmší. Totálne mokrí vychádzame po cca 2 hodinách pri smerníku Piecky, vrch. Tesne pred vrcholom začujeme tlmené hrmenie, čo je signál, aby sme pridali do kroku.

Rebrík popri Terasovom vodopáde.

Po žltej značke sa napájame na širokú cestu a už sa stúpa len mierne. O necelých 15 minút prichádzame na záver Suchej Belej do prístrešku, kde máme aké-také útočisko pred búrkou. Dávame si prestávku, no hrmenie sa ozýva čoraz zriedkavejšie. Aj tak dávame prvý obed a pridávajú sa k nám aj ostatní okoloidúci turisti.

Prejde polhodina a prestáva pršať. Už aj búrku odfúklo niekam preč. Keďže máme veľa času, schádzame rovnakou trasou na chatu na Kláštorisku, akou som išla minulý raz. Cestou na chatu sa vyčasilo a slnko rýchlo suší naše premočené oblečenie. Na chate si dávame kapustnicu s Kofolou a dávame druhú obednú prestávku.

Aj po prestávke máme do odchodu vlaku ešte viac než 2 hodiny, preto sa rozhodneme prejsť časťou Prielomu Hornádu. Schádzame z Kláštoriska okolo ruín kláštora po žltej značke strmo nadol. Po daždi sú skaly riadne klzké, preto na pár miestach musíme dať obzvlášť pozor. Žltá nás dovedie k ústiu Kláštorskej rokliny v Prielome Hornádu.

Prielom Hornádu, neďaleko Letanovského mlynu.

Prielom Hornádu je ďalšou krásnou časťou Slovenského raja. Kráčame popri rieke a prechádzame cez ňu niekoľkokrát po mostíkoch ukotvených oceľovými lanami. Mostíky sa riadne hojdajú, ale pohľady z nich na skalné útesy okolo rieky sú naozaj krásne. Míňame posledný most pred Letanovským mlynom a v miestnom bufete dopĺňame vodu. Odtiaľto sa už vlečieme po rovinke lesom a asfaltkou až na stanicu v Letanovciach, kde túru ukončíme.

Prechod cez Piecky bol zaujímavý najmä vďaka rebríkom pri Veľkom a Terasovom vodopáde. Ich prechod môže byť pre ľudí so strachom z výšky problematický, ale nie je to nič, čo by sa s trochou sebazaprenia nedalo zvládnuť. Inak ide o fajn prechádzku cez les s niekoľkými drevenými mostíkmi. Zostup od Kláštoriska sa dá absolvovať aj po červenej značke s menej zabezpečovacími prvkami buď do Letanoviec alebo na Podlesok. Celkovo, ide o peknú celodennú túru a výhodou je minimálne množstvo ľudí oproti iným známejším roklinám v Slovenskom raji.    

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska

Rokliny Slovenského raja 2 – Suchá Belá

Výstup: 21.8.2021

Náročnosť: prechod Suchou Belou je v niektorých častiach náročný v prítomnosti strachu z výšky, inak je to bezproblémová túra na celý deň.

Keď sa povie Slovenský raj, každému turistovi napadnú 2 najčastejšie miesta: Suchá Belá a Kláštorisko. Roklina Suchá Belá je považovaná za najkrajšiu v Slovenskom raji. Nachádza sa tu niekoľko krásnych vodopádov, napr. Misové vodopády, okolo ktorých vedú rebríky, drevené mostíky a stupačky. Do Suchej Belej som sa chystala niekoľkokrát, a keďže sa mi nechcelo túto sobotu ísť postaviť do rady na nejaký kopec v Tatrách, rozhodla som sa konečne pre jej návštevu.

Túra začína na stanici vo Vydrníku. Keďže mi vlak meškal 15 minút a prestup na autobus na Podlesok je tu 9, tak som ho, samozrejme, nestihla. Vydávam sa preto pešo po červenej značke smer Hrabušice. Značka vedie po ceste cez okolité lúky a polia. Úsek pred dedinou je lemovaný stromami, ktoré vytvárajú peknú aleju, takže spolu s takmer nulovým prevýšením vytvárajú pohodovú atmosféru na prechádzku. Počasie je dnes relatívne fajn, až na Tatry, ktoré sú v oblakoch. Kráčam rýchlo, nech mám tento asfaltový úsek čím skôr za sebou.

Cesta sa kľukatí medzi pahorkami a o cca 30 minút prichádzam do dediny Hrabušice. Dedina je poriadne dlhá, preto nespomaľujem a makám ďalej. Od obecného úradu píšu na Podlesok polhodinu chôdze, viem, že takýmto tempom by som to mala zvládnuť rýchlejšie. Kráčam cez druhú polovicu dediny stále po ceste, míňam smerník Hrabušice, mýto, kde sa odpája zelená značka vedúca na začiatok Prielomu Hornádu, a o približne 1,5 km ďalej konečne prichádzam na parkovisko pri Podlesku.  

Prechádzam okolo miestnych reštaurácií a odbočujem na zelenú značku smer Suchá Belá. Podľa oficiálneho času na tabuľke trvá prechod rokliny 2 hodiny. O niekoľko metrov ďalej po zelenej stojí búdka, kde ma hneď skasírujú o 1,5€ ako vstupné do rokliny. Je fajn, že v rámci vstupného je aj poistenie na zásah horskej služby, takže keď sa vám podarí padnúť do potoka, nič vás to nebude stáť.

Začiatok rokliny Suchá Belá.

Za búdkou je začiatok rokliny. Spočiatku sa ide popri potoku po malých skalách a štrku. Roklina má už od začiatku svoje čaro. Okolité skalné útesy a rastúce stromy spolu so zurčiacim potokom vytvárajú nádhernú prírodnú idylku. Dnes som to celkom vychytala, je tu málo ľudí, raz za čas obehnem menšiu skupinku, no väčšinu trasy idem sama. Čoskoro prichádzajú prvé drevené mostíky ponad potok a roklina sa zužuje.

Prvé drevené mostíky cez roklinu.

Približne v polovici trasy prichádzam ku Misovým vodopádom. Tie sú lemované sústavou rebríkov a železných platní. Na rebríkoch sa vytvorila rada, pretože pár turistov v sandáloch sa kúsok vyššie zaseklo. Našťastie, nie je to až také zlé, aspoň si stihnem v pokoji pofotiť okolitú scenériu. Misové vodopády sú vysekané do skaly a priestor v tiesňave nie je vôbec široký. Padajú nadol vo viacerých úrovniach a tvoria niekoľko parádnych jazierok. Rebríky sú dnes mokré, preto aj ja kráčam opatrne, ale naozaj sa tu neplánujem zaseknúť, to by trasa musela byť podstatne podstatne horšia.

Jedno z jazierok Misových vodopádov.

Tiesňava pokračuje až k okienkovému vodopádu. Prechádza sa takmer neustále po drevených mostíkoch a železných stupačkách. Skalné steny okolo spolu s menšími vodopádmi nemajú jedinú chybu! Na konci tiesňavy sa vylieza pri Okienkovom vodopáde. Ide asi o najfotogenickejšie miesto celej rokliny a ideálny pľac na prestávku. Je tu podstatne širšie priestranstvo než doteraz, tak sa dá sadnúť na padnutý strom, či skalu a nezavadzať ostatným turistom. Vyťahujem chleby s paštikou a je čas na skorý obed.

Rebrík a Okienkový vodopád.

Po prestávke si pofotím Okienkový vodopád a po rebríku prechádzam na jeho vrchol. Tiesňava pokračuje ďalej. Neustály prechod po mokrých drevených mostíkoch si vyžaduje veľkú dávku pozornosti, no za tú okolitú krásu to jednoznačne stojí! Po absolvovaní ¾ prechodu cez roklinu vyliezam z tiesňavy a záverečná časť sa ide lesom.

Stupačky cez tiesňavu.

Kráčam ďalej chodníkom a okolitá príroda už ani zďaleka nie je tak zaujímavá, ako bola tiesňava. Do toho chodník začal slušne strmo stúpať, čo sa mi vôbec nepáči. Dnes nemám náladu na takéto kopce (zrejme kvôli spánkovému deficitu z posledných dní... ale to nie je podstatné), vlečiem sa z nohy na nohu a koniec rokliny akoby sa nepribližoval. Až keď prejdem okolo 2 pramene, mapa mi ukazuje, že už som blízko.

Treba vyliezť ešte jeden strmák a konečne sa vynorím na asfaltovú cestu. Odtiaľto je to k smerníku Suchá Belá, záver naozaj kúsok. V miestnom altánku si dávam prestávku a uznávam, že ten, kto nazval Suchú Belú najkrajšou roklinou Slovenského raja, mal pravdu. Vodopády spolu s dlhými prechodmi cez úzke tiesňavy mali jednoznačne svoje čaro!

Túra v prístrešku ešte neskončila, treba sa nejako dostať dole. Keďže mám veľa času a na Kláštorisku majú super kapustnicu, poberiem sa smer chata. Pre pár dňami som touto trasou išla od záveru Sokolej doliny, preto viem, že ma čaká dlhá cesta dole kopcom po žltej a následne lesom s pár kopcami po červenej.

Žltý úsek zbehnem rýchlo, cesta je tu pohodová, iba pár cyklistov ma obehne, inak obieham všetkých ja. Pri smerníku Pod Vtáčím hrbom odbočujem vpravo na červenú značku a po necelých 40 minútach prichádzam na lúku na Kláštorisku. Som tu druhý raz v priebehu pár dní (a to som ešte nevedela, že v utorok som tu nazad...), opäť si objednám to, čo minule a dnes im to ani tak dlho netrvá.

Výhľad z lúky na Kláštorisku ani dnes nie je. Okolo 14-tej vyrážam zdolať posledných 4,5 km dnešnej túry. Prechádzam cez lúku a stúpam do mierneho kopca po červenej značke smer Letanovce. Cesta je široká a skoro celý čas lesom. Kopec nie je dlhý a čo som si vystúpala, musím zliezť. Pridávam do kroku a idem úbočím kopca dole. Míňam jeden prístrešok a nasledujem slušne strmý zostup. Prechádzam sa aj po hladkých skalách s reťazovým zábradlím a po záverečnom prechode cez Hornád dokončujem zostup pri Letanovskom mlyne.

Pohľad na Slovenský raj z cesty do Letanoviec.

Na záver ma čaká cca 3 km dlhý prechod po rovinke s jedným výstupom na pahorok nad Letanovcami. Túru ukončujem na stanici v Letanovciach. Celá trasa mala niečo cez 20 km a trvala 7 hodín aj s prestávkami. Dá sa skrátiť, pokiaľ vyrazíte priamo z Podlesku a nie až z Vydrníka. Suchá Belá ma naozaj prekvapila. Čakala som ľahučkú prechádzku plnú ľudí, no dostala som celkom slušnú túru po rebríkoch v tiesňavách. Roklina sa mi veľmi páčila a určite sa tam ešte vrátim! Prechod odporúčam, no treba vyraziť nie v letnej sezóne, alebo skoro ráno, aby ste sa vyhli davom turistov. Ja som mala šťastie na takmer ľudoprázdnu sobotu, no nabudúce to už riskovať nebudem.   

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska

Rokliny Slovenského raja 1 – Sokolia dolina

Výstup: 18.8.2021

Náročnosť: dlhá túra, ale prevýšenie nič strašná, rebríky popri Závojovom vodopáde nie sú pre ľudí so strachom z výšok

Sokolia dolina je považovaná za najstrmšiu a najťažšiu turisticky prístupnú roklinu v Slovenskom raji. Najväčším lákadlom je cca 70 m dlhá sústava rebríkov popri Závojovom vodopáde. Po tejto rokline som pokukovala už dlho, a keďže nehlásili až také úžasné počasie, že by sa oplatilo ísť niekam na hrebeň, padla voľba výletu práve sem.

Okolo 9:30 vystupujem z vlaku v Spišských Tomášovciach. Počasie je zatiaľ nádherné, ale Tatry na severozápade sú v oblakoch. Prechádzam cez dedinu a po zelenej značke začnem stúpať na pole smer Tomášovský výhľad. Z poľa je o chvíľku lúka, odkiaľ sú naozaj nádherné výhľady. K Tomášovskému výhľadu to nie je ďaleko, treba prejsť ešte asi 300 m cez les a už vychádzam na najznámejšej výhľadovej skale na Slovensku.

Dnes ten výhľad nie je bohviečo a navyše je tu kopa ľudí, čo sa mi nepáči, tak pokračujem ďalej. Po zelenej značke schádzam do Prielomu Hornádu. Tento úsek je síce krátky, no strmý a brutálne šmykľavý kvôli malému štrku, pár hladkým skalám a hlinenému prachu. Dole prechádzam cez Hornád a pokračujem stále po zelenej okolo smerníka Biely potok do rokliny Tomášovská Belá.

Tu je ľudí podstatne menej. Chodník vedie popri potoku a prevýšenie je dokopy 0. Roklina je pekná, čoskoro prichádzam na prvé drevené mostíky a spadne na mňa pár kvapiek dažďa. Obloha sa zatiahla a pevne verím, že veľmi nezmoknem. Drevené mostíky už majú čo-to za sebou a niektoré naozaj vyzerajú byť už za polčasom rozpadu, a tak dumám, kam idú peniaze zo vstupného... Sem asi nie. Na zhnitých priečkach si musím dať extra pozor, pretože kúpať v potoku sa mi naozaj nechce.

Drevené mostíky v Tomášovskej Belej.

Niekoľkokrát prejdem z jednej strany potoka na druhú a konečne vyleziem v ústí Ferraty Kyseľ. Tu ma hneď chlapík zo Správy NP zastaví, či idem na ferratu. Odpoviem, že dnes nie a dávam si prestávku na neďalekom pni. Vyberám rožky s klobásou a dobrých 15 minút sedím. K ústiu Sokolej doliny je to ešte necelá polhodina cez Tomášovskú Belú a čas mám dobrý, tak si to môžem dovoliť.

Po prestávke dorazím ten zvyšnú kúsok a prichádzam ku smerníku Sokolia dolina, ústie. Na vrchol píšu 2 hodiny, čo sa mi pri vzdialenosti 2,5 km zdá strašne veľa, ale tak uvidíme... Odbočujem vpravo na žltú značku a zahajujem prechod Sokoľou dolinou.

Ústie Sokolej doliny.

Spočiatku sa toho veľa nezmenilo. Stále rovnaký chodník lesom a ani nie do kopca. Okolo sú popadané stromy a slušnú džungľa. O niečo ďalej je chodník rozbitý, musím preliezť pár stromov a prechádzam po potoku vpred. V prvej zákrute doľava zbadám pred sebou prvý poriadny strmák. Ide sa popri skalnej stene, a teda, slušne sa zapotím. Chodník je samá hlina a prach, čo pridáva na náročnosti. O niečo ďalej obchádzam Skalný vodopád a kúsok ďalej je prvý poriadny rebrík.

Závojový vodopád je najvyšší v Slovenskom Raji a padá nadol v 3 kaskádach. Daný prvý rebrík je prvý zo zostavy vedúcej popri celom vodopáde. Spravím si pár fotiek a leziem hore. Aj tento rebrík by potreboval menšiu údržbu. Podo mnou nič nie je a s každým krokom sa železo podo mnou zakníše. Našťastie, bez pošmyknutia vyleziem hore, prejdem kúsok po železných plošinách a cez most ku ďalším rebríkom. Aj som sa snažila spočítať, koľko rebríkov tu je, ale pri čísle 6 ma to prestalo baviť. Skôr som sa sústredila na to, aby som netresla dole, pretože priepasť podo mnou bola naozaj pekná...

Priepasť z prvého mosta cez Závojový vodopád. 

O x rebríkov a stupačiek konečne vyliezam na vrchol Závojového vodopádu a čaká ma prechod ešte popri Vyšnom vodopáde. Tu je to absolútne bez problémov. Zvyšný úsek na vrchol Sokolej doliny je stále do kopca a dlho v lese. Je to skôr monotónne stúpanie, než nejaké brutálne adrenalínové rebríky.

Výhľad na Sokoliu dolinu z vrchu Závojového vodopádu.

Po 1,5 hodina vyliezam pri smerníku Sokolia dolina, záver. Dávam si krátku prestávku, no keďže sa teším na polievku na chate na Kláštorisku, zahájim rýchlym tempom zostup. Po širokej lesnej ceste rýchlo míňam Biskupské chyžky a makám ďalej na Glac, Malá poľana po žltej značke. Tu sa napájam na asfaltku, ktorá je zároveň cyklotrasou. Ešte pridávam do kroku a míňam záver Suchej Belej. Následne odbočím na žltú vedúcu k smerníku Pod Vtáčím hrbom, kde posledný raz dnes mením značku na červenú smer Kláštorisko a Letanovce.

Z asfaltky je zase lesná cesta a po pár menším kopcoch, no väčšine po rovinke konečne vychádzam z lesa na lúke na Kláštorisku. Na chate je kopa ľudí, na jednu kapustnicu som čakala skoro polhodinu, ale po dlhom dni dobre padla.

Lúka s ruinami kláštora na Kláštorisku.

Túru ukončím zostupom do Letanoviec, ktorý je celkom pohodový, až na pár hladkých skál, kde je chodník istený reťazovým zábradlím. Pri Letanovskom mlyne prejdem po moste cez Hornád a čaká má posledný kilometer po rovinke cez les a ďalšie 2 po asfaltke cez lúky a polia až na stanicu v Letanovciach.

Sokolia dolina je poriadne odľahlá roklina. Pri plánovaní jej prechodu treba brať do úvahy dlhý prístup a následný zostup. Začiatok rokliny bol poriadna divočina a veľmi sa mi páčila. Prechod okolo Závojového vodopádu bol slušný adrenalín, keďže rebríky by chceli rekonštrukciu. Záver už bol menej zaujímavý a neskutočne nekonečný zostup do Letanoviec som priam zbehla v rýchlom tempe. Sokoliu dolinu odporúčam navštíviť, ale ľudia so strachom z výšok by si mali výstup po rebríkoch zvážiť. Celá túra mala cca 22 km a išla som ju 6,5 hodiny.

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska