Vârful Moldoveanu 1 – Od jazera Balea na najvyšší vrch Rumunska a Chatu Podragu

Výstup: 12.8.2021

Náročnosť: dlhý, namáhavý výstup s množstvom kopcov, ktoré treba vystúpať; dá sa zvládnuť za 1 deň, ale celkové prevýšenie činí až 2500 m

Vârful Moldoveanu je s výškou 2544 m n.m. najvyšším vrchom Rumunska. Nachádza sa v hlavnom hrebeni pohoria Fagaraš približne uprostred Rumunska. Vrcholom prechádza červená značkovaná trasa vedúca celým hrebeňom. Ako sme sa presvedčili na vlastnej koži, nejde o hrebeňovku v pravom slova zmysle, keďže trasa prechádza reálne len pár vrcholov, inak schádza ku plesám v dolinách a prekonáva rebrá jednotlivých štítov. Výstup sme začali aj ukončili pri jazere Balea a trval 2 dni s prespatím na Chate Podragu.

Niečo po 8-mej prichádzame v počte 3 ks autom po ceste Transfăgărășan ku jazeru Balea. Toto sa nachádza vo výške 2034 m n.m., čo znamená, že na vrchol Moldoveanu nás čaká prevýšenie len niečo cez 500 m. Lenže, týmto zdanlivo malým výškovým rozdielom sa netreba nechať zmiasť, reálne prevýšenie je viac ako 3x väčšie. Auto nechávame na platenom parkovisku neďaleko tunela vedúceho cez hory na druhú stranu, hádžeme batohy na plecia a vyrážame.

Trasa začína prechodom okolo množstva stánkov a pár chát, no takto ráno majú všade ešte zavreté. Sledujeme množstvo vychodnených hlinených cestičiek okolo jazera až ku chate Cabana Balea lac, kde sa napájame na modrú značku. Modrých značiek tu vedie niekoľko, líšia sa medzi sebou tvarmi. Máte na výber klasické modro-biele pásiky, prípadne trojuholníky, krížiky a koliečka. My nasledujeme modrý trojuholník s bielym rámom smer sedlo Caprei a začneme hneď zhurta.

Chodník sa rýchlo zmení z hlineného na kamenistý a sutinový. Stúpame poriadne prudko po serpentínach a vychodneých ciest je tu nespočetne veľa, jediné pravidlo je pokračovať na kopec. Vyberáme si najschodnejšiu trasu a z nohy na nohu zdolávame prvú slušnú porciu výškových metrov. Nezvyk na ťažšie ruksaky spolu so včerajším celým dňom sedenia v auto robí svoje, kým dôjdeme do sedla, poriadne skapíňame.

Jazero Balea zo sedla Caprei.

Po 40 minútach umierania prichádzame do sedla a naskytne sa nám naozaj skvostný výhľad na okolité štíty a pleso Capra. Dávame si chvíľku pauzu na vydýchanie a napájame sa na červenú hrebeňovku vedúcu celým Fagarašom. Po červenej schádzame ku jazeru a kopec je podstatne miernejší, než bol výstup sem. Stretávame aj pár turistov a, samozrejme, prvá skupinka, čo nás obiehala, sú naši českí bratia. Pri jazere nachádzame smerovú tabuľku a takmer dostaneme infarkt. Na Moldoveanu píšu 8-9 hodín odtiaľto. Vzdychneme si a pokračujeme, zrejme nás čaká ešte pekne dlhá cesta.

Pleso Capra.

Miernym kopčekom pokračujeme po hlinenom uzučkom chodníku ďalej úbočím štítu Capra a užívame si výhľady. Okolitá krajina v niečom pripomína naše Tatry, v niečom sa dosť líši. Najmä dolinu sú tu podstatne dlhšie, siahajú tak ďaleko, až nedovidíme ich koniec. Aj keď sme vo výške nad 2200 m, rastie tu tráva a kvety. U nás nájdeme len skaly. Obídeme vrch Capra a opäť nás čaká zostup.

Klesáme poriadne strmo dole, zas raz po sutine a máme čo robiť, aby sme sa neprizabili. Míňame aj niekoľko parádnych vyhliadkových miest, kde sa jednoznačne oplatí zastaviť pre fotku. Po zostupe sa chodník na chvíľku vyrovná, aby zas mohol mierne stúpať. Prechádzame cez ovčie stádo a skamarátia sa s nami 3 túlavé psy. Rumunsko je túlavými psami známe, pobehujú ich tu tisíce a nechýbajú ani na horách. Na rozdiel od pastierskych psov, ktorých musia bačovia držať, aby na nás nezaútočili, tie túlavé sú neškodné, len vás chvíľu sledujú a potom zmiznú.

Výhľady zo značky na úbočí štítu Capra.

Ďalším poriadnym šmykľavým strmákom stúpame ku skalnému oknu Fereastra Zmeilor. Máme za sebou približne tretinu cesty na vrchol a ak to aj naďalej pôjde takto, že sa budú striedať strmé výstupy a zostupy, tých 8 hodín na smerníku je viac než reálnych. Od okna je taktiež krásny výhľad a odpája sa tu modrá značka vedúca na chatu Podragu, ktorou sa zajtra plánujeme vrátiť. Vidno chodník, ako prechádza cez rebrá štítov, takže tu sa o nejakej dlhšej rovinke naozaj vravieť nedá. Stále strmo hore nastúpať 200 m a hneď ich aj zliezť do vedľajšej doliny ku plesu.

Skalné okno Fereastra Zmeilor.

Po prestávke pri skalnom okne nasleduje reťazový úsek. Značka nás vedie asi 300 m po úzkom hrebienku s pár reťazovými časťami. Tu to nie je veľmi vhodné pre ľudí so strachom z výšky, my však prejdeme bez problémov. Na to nasleduje celkom strmý výstup na najbližší štít a chvíľu sa reálne držíme hrebeňa Fagarašu, až kým značka zas neklesne kúsok po úbočí, aby mohla v zapätí opäť raz stúpať.

Neustále výstupy a zostupy sa stále striedajú. Niektoré sú strmšie a krátke, iné dlhé a tiahle. Len na pár miestach je rovinka. Do toho sa nám začína kaziť počasie. Hmla sa prevaľuje cez hory, občas kráčame v oblakoch, inokedy nám príroda ukáže parádne divadlo.

Hrebeňom smer Mircii.

Pri výstupe na kopec Mircii sa po prvotnej slušne strmej časti chodník rozdvojuje. Časť pokračuje na vrchol a časť ho obchádza. Keďže ideme v totálnej hmle a ďalšie výškové metre už naozaj nepotrebujeme, vrchol pekne-krásne obídeme. Orientácia v takomto počasí dáva celkom zabrať, navyše sa ide po slušnom zráze a treba vážiť, kam stúpate. Po úspešnom obídení kopca nasleduje, samozrejme, strmý zostup ku jazeru Podu Giurgiului, pri ktorom stála kedysi chatka. Teraz z nej už vidíme len trosky.

Tento zostup dávame celkom bez prizabitia, hoci prudký bol poriadne. Od jazera nás značka vedie dlhým tiahlym stúpaním až do sedla Podragului, kde si dávame prestávku. Na severnej strane schádza modrý chodník na chatu, kde plánujeme prenocovať a premýšľame, či pokračovať na vrchol už dnes, alebo až zajtra s čerstvými silami. Keďže oficiálny čas výstupu odtiaľto až na Moldoveanu je cca 2,5 hod, rozhodneme sa ho zdolať ešte dnes, aj keď pri zistení, že ideme 10 km viac 5 hodín je slušne psychicky demotivujúce.

Výhľad do doliny v okolí sedla Podragu.

Nechávame prebytočnú záťaž (fľaše s vodou) v sedle pod skalou a dáme sa zdolať ďalší tiahli kopec. Tam sa prehupneme na jeho druhú stranu a opäť strácame približne 100 výškových metrov. Tieto neustále hore-dole sú naozaj na nervy. Našťastie, pred nami sa už týči dvojvrchol Vistea Mare a Moldoveanu, cieľa našej cesty. Už len obísť záver jednej doliny a záverečný výšľap.

Vľavo Vistea Mare a vpravo Moldoveanu.

Obchádzaním záveru doliny získavame do zbierky ďalšiu slušnú porciu výškových metrov. Tu sa jednoducho nedal zrejme postaviť aspoň kúsok rovného chodníka... Okolo 14-tej prichádzame do posledného sedla pred výstupom na najvyšší dvojvrchol Rumunska, sedla Orzăneaua. Sily nám za dnešný deň už slušne ubudli a pri pohľade na doteraz asi najstrmší kopec, aký som kedy išla, mi nie je všetko jedno. V sedle dáme krátku prestávku, zatneme zuby a ideme to doraziť.

Vlečiem sa do kopca skutočne z nohy na nohu a každých 20 krokov mám prestávku. Výstup sa zdá nekonečný a začínam mať tých kopcov skutočne plné zuby. Pokračujem od jednej namaľovanej červenej značku ku ďalšej a snažím sa neumrieť. Keď konečne vyleziem hore, som najšťastnejší človek na svete. Lenže, ilúzie mám veľmi rýchlo pokazené... toto je len Vistea Mare, 2. najvyšší vrch, na Moldoveanu je to ešte 15 minút podľa Rumunských smerníkov (reálne 25...).

Záverečné metre na vrchol Moldoveanu.

Výškových metrov nebolo ani zďaleka pre dnešok dosť, na samotný vrchol Moldoveanu si spravíme ešte cca 50 s prechodom cez jednu malú štrbinu v skalách istenú reťazami. Po nej v hmle zdolávam posledné metre a konečne sa predo mnou objaví rumunská vlajka. Zdvihnem ruky nad hlavy a snažím sa chytiť dych. Dokázala som to! 7,5 hodinový výstup len hore s prevýšením cca 1500 m a vzdialenosťou 14 km. Uznávam, že toto bola najťažšia túra akú som kedy išla a myslím, že ju len tak rýchlo niečo netromfne.

O 10 minút dorazí za mnou aj zvyšok skupiny, hmla sa rozprestrie a užívame si pokorený vrchol. Zjeme posledné zásoby na dnešný deň, a keď sa hmla zas vráti, je to signál na návrat. Dokopy sme hore strávili necelú polhodinu, na viac sme nemali čas, čakala nás ešte dlhá cesta do sedla Podragu a na chatu.

Chata Podragu.

Do sedla Podragu sme sa vrátili rovnakou trasou. To, čo sme vtedy zišli, sme museli opäť nastúpať a naopak, takže celková bilancia bola cca 1750 výškových metrov na daný deň. Počasie sa udržiavalo stále rovnaké, občas hmla, občas výhľad. V sedle sme si pobrali nechané veci a záverečné 2 km na chatu už boli totálne na zotrvačnosť, našťastie stále dole kopcom.

Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Na chatu sme dorazili po necelých 11 hodinách chôdze. Ostal čas akurát na polievku s pivom a hybaj do spacáka nabrať sily na zajtra po tomto nádhernom, no poriadne vyčerpávajúcom dni. 

Pokračovanie ku jazeru Balea a na Draculov hrad

Vârful Moldoveanu 2 – Z Chaty Podragu ku jazeru Balea a Draculov hrad

Výstup: 13.8.2021

Náročnosť: taktiež dlhý výstup s množstvom prevýšení; na Draculov hrad viedlo 1480 schodov, čo by bola bez predošlej túry bezproblémová prechádzka

Na chate v spacákoch sa spalo parádne hoci bolo v noci riadne teplo. Niečo pred 7-mou sme už boli všetci 3 hore. Zbalili sme kemping, zahájili konzumáciu paštik na dnešný deň v chatovej reštaurácii a o necelú hodinu sme vypadli. Pr vidine návratu cez všetky tie otravné kopce, cez ktoré sme išli včera po červenej značke, sme sa rozhodli vyskúšať pre tentoraz modrú vedúcu ku skalnému oknu Fereastra Zmeilor. Lenže v Rumunsku asi rovinaté chodníky nepoznajú...

Pred chatou padne posledná dokumentačná selfie a vyrážame. Hneď a zaraz do kopca k prevému smerníku, kde sa modrá a červené rozdeľujú. Je to celkom kúsok, no aj tak po včerajšku je rozhýbavanie sa celkom problém. Pri smerníku odbočíme vpravo a už aj vidíme prvé menšie sedlo, kam sa musíme vyštverať. A sme tu zas... 200 výškových metrov hore a vzápätí aj dole.

Zahajujeme návrat k autu.

Poslušne nasledujeme malé fínske vlajky (modrý kríž v bielom poli) označujúce chodník a dáme sa po sutine šliapať hore. Ideme z nohy na nohu, dnes to bude dôchodcovský tempársky výkon. Aspoň výhľady na jazero Podragu s chatou pod nami sú pekné, keď už skapíňame do kopca...

Výhľad zo sedla nad jazerom Podragel.

O polhodinu zdolávame prvé sedlo a ku autu nám ostáva takých ešte 5. V Rumunsku sa dá na 8 km dlhej trase nahrať až 1000 m prevýšenia, čo je celkom na nervy. Opatrne zliezame do vedľajšej doliny poriadnym strmákom a ideme sa dozabíjať na klzkej sypkej hline. Neďaleko plesa Podragel, jééj, rovinka! Aspoň teda na chvíľku, pretože prechádzame okolo neho a čaká nás výstup do ďalšieho sedla, presne rovnaký ako ten prvý.

Jazero Podragel.

O 2 sedlá ďalej nás čaká krátky strmý výstup s pár pobehujúcimi svišťami ku skalnému oknu. Tu sme už včera boli, už len 2 kopcééé! Odtiaľto sa napájame na červenú značku, ktorou sme išli včera. Niečo po 12-tej prichádzame do sedla Caprei a schádzame najstrmším a najhorším zostupom po šotoline a brutálne šmykľavej sutine k jazeru Balea, odkiaľ sme vyrážali. Poriadne náročnú, no krásnu túru na najvyšší vrch Rumunska Moldoveanu ukončujeme na grilovanej klobáse v miestnej chate. Keďže však nemáme dosť a čo by to bolo za výlet do Rumunska bez Draculu, rozhodneme sa navštíviť dnes ešte jeho hrad.

Výhľad z okna Fereastra Zmeilor (aj s dronom grátis).

Po obede sadáme do auta a pokračujeme po ceste Transfagarašan na druhú stranu. Aj z cesty sú nádherné výhľady a pozorujeme zdola kopca, kadiaľ sme ešte pred pár hodinami kráčali. S pár medveďmi pasúcimi sa vedľa cesty prichádzame na koniec údolia k pevnosti Poienari, Draculovmu hradu.

Medzitým v Rumunsku...

Na hrad vedie 1480 schodov, čo je slušné kardio na záver už aj tak náročných 2 dní. Vybehneme ich však celkom rýchlo. Hrad samotný je celkom malý, no výhľad na okolité údolia a hory nemá chybu. Zdržíme sa hore približne polhodinu, spravíme niekoľko fotiek a už toho máme celkom dosť. Ostáva len zbehnúť schody dole a smer penzión, sprcha a posteľ.

Draculov hrad s výhľadom na údolie.

Výstup na Moldoveanu je poriadne fyzicky aj psychicky náročný. Dokopy prekonáte prevýšenie viac ako 2500 m na trase dlhej cca 28 km. Výhľady z trasy však nemajú žiadnu chybu a s pekným počasím a dostatkom času sa výstup dá bez väčších problémov zvládnuť. Určite odporúčam paličky, ktoré sa pri strmých kopcoch jednoznačne zídu. Draculov hrad bol už len taká čerešnička na torte 2 poriadne extrémnych, no krásnych dní. Do Rumunska sa ešte určite vrátim, stojí to za to!  

Najvyššie vrcholy európskych krajín

Sněžka – Najvyšší vrch Českej republiky

Výstup: 19.6.2021
Náročnosť: poldenná, stredne náročná túra s prevýšením 850 m

Sněžka je s výškou 1603 m n.m. (niektoré zdroje uvádzajú 1602, pravda bude asi niekde medzi) najvyšším vrchom pohoria Krkonoše a aj celej Českej republiky. O výstupe na ňu som uvažovala už dlhší čas, len vždy ma odradila dlhá cesta a celkom nanič spojenie hromadnou dopravou do danej oblasti. Až jednu peknú a poriadne horúcu sobotu tesne po ukončení skúškového obdobia v Olomouci som konečne ráno 5:20 sadla do vlaku a smer Pec pod Sněžkou...

            Po 5 hodinách cestovania 2 vlakmi a jedným autobusom konečne dorazím do horského strediska Pec pod Sněžkou. Keď vystúpim, je už celkom neskoro a nemám veľmi čas nazvyš, preto hneď nahadzujem rýchle tempo a popri hlavnej ceste prechádzam ku smerníku Pec pod Sněžkou – Corso. Tu odbočím vľavo a jemne stúpam stále po asfalte pomedzi hotely a reštaurácie až kým nezbadám zelenú šípku vpravo.

            Sledujem značku, prechádzam cez most, za ním obchádzam ešte pár domov a vchádzam do lesa. Chodník je tu celkom široký a nestúpa až tak prudko, ako som si podľa mapy predstavovala. Prekračujem korene a skaly, a keďže idem okrajom lesa, naskytajú sa mi prvé výhľady do údolia, z ktorého vychádzam.

Začiatok výstupu bol ešte bez ľudí.

Spočiatku nestretnem žiadneho turistu, no po križovatke so žltou značkou ľudí rapídne pribudlo. Poctivo obieham všetkých zaradom a držím si stále rovnaké relatívne rýchle tempo. Chcem vyliezť na Růžohorky čo najrýchlejšie, odtiaľ by malo skončiť stúpanie. Chodník je stále rovnaký, občas strmší, inokedy sa nájde aj rovnejší úsek. Míňam 2 slabé pramienky, a keď vyjdem na čistinke pod vyššie spomínaným smerníkom, je už skutočne poriadne „vedro“.

Posledných 300 m na Růžohorky stúpam po otvorenej lúke a okrem horka je aj slušné dusno. Poobede zrejme príde búrka a dúfam, že to už budem v autobuse nazad do Olomouca. Spravím si prvé fotky a v pozadí sa ukazuje vrchol Sněžky. Väčšinu výškových metrov mám za sebou a som presne v polovici trasy, takže si môžem dovoliť trochu spomaliť.

Výhľad neďaleko Růžohoriek.

Od Růžohoriek mením zelenú značku za žltú a po širokej krásnej ceste pokračujem vo výstupe. Obieham ďalšie a ďalšie skupiny ľudí, je to tu na niektorých miestach ako v Auparku v piatok poobede, ale nečudujem sa. Počasie takto cez víkend láka ľudí do hôr, veď u nás je to presne to isté.

Postupne les redne a čoraz viac mám okolo seba kosodreviny, no s rastúcou nadmorskou výškou mizne už aj tá a ocitám sa v skalnatom kráľovstve. Pri stanici lanovky Růžová hora končí pekná široká cesta, ďalej sa pokračuje po chodníku, no aj ten je celkom pohodlný. Prechádzam okolo vrcholu Ružovej hory a postupujem k záverečnej časti výstupu. Už pred sebou vidím vrchol Sněžky a aj serpentíny, ktoré naň vedú. Okolo mňa sú parádne výhľady na všetky strany, no škoda toho oparu.

Vrchol už na dosah ruky. 

Prichádzam ku smerníku Nad Růžovohorským sedlem a ostáva mi posledný strmák až na vrchol. Chodník je už celý skalnatý, pripomína tie tatranské a prechádza popod lanovku. Už začínam mať celkom dosť, teším sa na polievku s Kofolou hore v Poštovni. Takéto rýchle tempo takmer bez prestávky sa nedá držať veľmi dlho, no zatnem zuby a na 20 prestávok zdolávam posledné serpentíny až k vrcholovej stanici lanovky.

Výhľad naokolo je skutočne perfektný! Ľudí je tu naozaj ako maku, na vrcholovú selfie pri smerníku sa musím priam predrať cez dav. V Poštovni si objednávam gulášovú polievku a k tomu kupujem fľaškovú Kofolu. Zdola som to dala na vrchol za 1:50 h, zaslúžim si obedovú prestávku. Potom ešte pofotím výhľady smerom do Poľska a v tom mori turistov sa mi nechce ostávať dlhšie.

Výhľad do Poľska z vrcholu Sněžky.

Na zostup si vyberám trasu cez Obří Důl. Nasledujem červenú šípku a opúšťam najvyšší vrch Česka. Chodník je stále skalnatý, občas tvorený sutinou, na ktorej sa celkom šmýka a zostupuje relatívne prudko. Ak som cestou hore obchádzala veľa turistov, tadiaľto je to na vrchol priam rada ako na teplé rožky. V opačnom smere je doslova turistická zápcha, som skutočne rada, že touto trasou zostupujem a predo mnou je prázdny chodník.

Výhľad na Obří Důl.

Obchádzam niekoľko pekných vyhliadkových skál a robím ešte predposledné fotky. Posledný úsek ku chate pri smerníku Obří Sedlo prechádzam po hlinenom a štrkovitom chodníčku a ľudí trocha ubudlo, preto si v chate dokupujem ešte jednu Kofolu.

Nasleduje najstrmšia časť zostupu. Tentoraz mením značku na modrú a stále v dobrom tempe klesám do Obřího Důlu. Postupne pribúda kosodrevina okolo a nižšie aj ihličnaté stromy. Na to, že nie som až tak vysoko, príroda je tu skutočne vysokohorská. Povzbudím 2 turistky, keď im odpoviem, že áno, je to ešte ďaleko a áno, stále strmo do kopca a klesám ďalej okolo Vodopádov Rudného potoka.

Sněžka z Obřího sedla.

Doteraz bol ten zostup celkom v pohode, aj výhľady ešte boli, no odtiaľto je to presne tá najstrmšia časť. Z chodníka je suť a hlina, takže sa na strmom svahu ide zle. Našťastie, zostup netrvá dlho, miniem poslednú zákrutu a vychádzam na rovnú asfaltovú cestu cez celý Obří Důl, ktorá ma dovedie až do Pece pod Sněžkou, odkiaľ som ráno štartovala.

Výstup na Sněžku ma celkom prekvapil, pretože som nečakala až také strmé úseky, ktoré na niektorých miestach boli. Aj tak som celý okruh aj s gulášom a fotkami otočila za 4:20h, takže nejde o nejakú dlhú a náročnú túru. Výhľady z vrcholu skutočne stoja za to, pretože široko-ďaleko žiadne iné hory nie sú, takže za dobrej viditeľnosti sa vám ukážu aj desiatky kilometrov na všetky smery. Najbližšie sem však určite nepôjdem v sobotu. V takej mase ľudí je ťažšie vychutnať si krásu hôr, preto bude lepšie sa sem vybrať mimo letnej sezóny a cez týždeň. Na Sněžku sa ešte určite vrátim, stojí to za to! 

Viac Zo zahraničia a Najvyšších vrchov európskych krajín

Tatry - Gerlachovský štít

 Výstup: 30.8.2018

Náročnosť: relatívne náročný výstup s pár horolezeckými úsekmi

Tatry. Myslím, že toto pohorie predstavovať netreba. Asi každý sa už aspoň raz v živote kochal pohľadom na ich strmé skalné steny, na ostré vrcholky štítov siahajúcich k oblohe, či mal tú česť stretnúť sa s kamzíkmi. Gerlachovský štít je taktiež, predpokladám, každému známy vďaka svojmu jednoznačne spoznateľnému kotlu, ktorý vidieť už z diaľky. Výstup naň však už taký obyčajný nie je, pretože naň nevedie oficiálna značka. Existuje viacero výstupových trás rôznej obťažnosti a na každej sa striedajú turistické pasáže s lezeckými. My sme využili služby horského vodcu, pretože to je jediná možnosť ako sa hore dostať (pokiaľ nie ste horolezec a aj to môžete ísť len po trase s obťažnosťou 3 a viac) a vybrali sa po klasickej najznámejšej ceste. 

5:00. Zraz v Tatranskej Polianke na parkovisku. Na tento výlet sme sa nazbierali až 6, vodca vezme najviac 3, preto sme si rezervovali pekne vodcov 2. Nastupujeme do taxíka smer Sliezsky dom, okolo nás ešte hlboká noc. Počas cesty sa rozpráva iba otec s horskými vodcami, všetci ostatní sme ešte mierne zaspatí. Nečudujem sa, nespali sme viac než 4 hodiny...

Jazda netrvá dlho a vystupujeme pri horskom hoteli Sliezsky Dom. Rozdelíme sa do skupín po 3, skupina A (ja, brat, otec) a skupina B (kamarát Vlado, Martin a Kristína). Vodcovia nám rozdajú horolezeckú výstroj a začíname kráčať. Spočiatku sa držíme zelenej značky. Prechádzame okolo Velického plesa a okolo vodopádu stúpame vyššie do doliny. Začína svitať a prvé slnečné lúče sa vynárajú spoza okolitých štítov.

Prvé lúče slnka vykúkajú spoza štítov.

Nad vodopádom pokračujeme ešte kúsok dolinou, keď nám vodca oznámi, že opúšťame značku. Odbočíme vľavo a blížime sa ku východnému svahu. Teraz už je to slušne do kopca, chodník je kamenistý, ale sme radi, že tu aspoň nejaký vychodený je. Ideme necelú hodinu, keď vodcovia zastavia, je čas navliecť sa do horolezeckých mundúrov. Každý si nájdeme svoju plochú skalu a dáme sa do maturovania nad sedákmi. Po niekoľkých neúspešných pokusoch (stále sa mi tie jednotlivé štránky akosi zamotávali) sa mi podarilo sedák na seba navliecť. Do toho pridajme na hlavu nádherné oranžové helmy a môžeme ísť rovno kopať tunel Višňové! Hneď sme sa museli odfotiť a vodca medzitým nachystal lano. Keď sme sa všetci dokázali úspešne nachystať a dofotiť, začala sa pravé lezecká zábava.

Vodca si nás naviazal na lano. Dostala som vedúcu pozíciu, za mnou v tesnom závese sa držal brat a bronzové medaila pripadla otcovi. Horský vodca na nás dozeral zozadu. Prejdeme pár metrov a pred nami sa ukáže menšia skalná stena. Ide sa liezť! Postupne striedam ruky a nohy, snažím sa mať vždy 3 fixné body a ani sa nenazdám, som hore. Za mnou rýchlo prichádza aj zvyšok skupiny a vravíme si, že to vôbec nebolo také strašné. Pokiaľ by som to mala s niečím porovnať, predstavte si reťazový úsek na Malý Rozsutec, ale tie reťaze si odmyslite.

Jeden z tých zábavnejších úsekov.

    Na to dávame krátku pauzu na vodu s cukríkmi a pýtame sa vodcu: „Ako dlho ešte pôjdeme“

    „Nie dlho, do 9-tej sme hore.“

    „Aha, tak to dobre...“

    „Áno, s vašou partiou sa to dá. Raz som išiel s 2 holanďanmi. Len hore sme to išli 7 hodín!“

    My sa začneme smiať: „A to sa ako dá?!“

„No stáli sme každých 5 metrov. Keď sme končene došli hore, oni si hneď zapálili jointa. A potom sme išli ďalších 6,5 hodiny nazad. Skoro ma porazilo...“

My len prikývneme a kráčame ďalej. Aspoň vieme, že ani zďaleka nie sme najhorší a aj to, že na Gerlach dokáže vyliezť takmer hocikto. Ide sa po klasickom tatranskom chodníku, kde-tu si treba pomôcť rukami, aby som sa vytiahla hore na skalu. Svah je však relatívne prudký, ako každý jeden tatranský vrchol. Po nejakom čase dorazíme na vrchol, ale ešte nie Gerlachu, len tohto najprudšieho úseku. Prehupneme sa cez štrbinu v hrebeni, niečo ako Bystrá lávka, a ocitáme sa na hornom okraji Gerlachovského kotla. Pohľad dole je neskutočný, ale nič pre tých, čo majú strach z výšky.

Cez štrbinu v skalách nad Gerlachovský kotol.

Obchádzame kotol, chodník je zarezaný v strmom svahu a je naozaj úzky. Na jednom mieste nám cestu zatarasí prečnievajúca skala.

„Ako vidíte, Gerlach nie je pre obéznych,“ oznámi nám vodca počas toho ako sa snažíme skalu obísť. Odtiaľto to na vrchol už nie je ďaleko. Zdolávame posledný úsek po hrane kotla, nastúpame ešte celkom dosť výškových metrov a pred nami sa zjaví ten povestný kríž s modrým drahokamom v strede. 8:38 sme hore! Zdolali sme najvyšší vrchol Tatier, Slovenska a aj celých Karpát!

Nie sme hore prví, 2 skupiny nás predbehli a ďalšia nás doháňa. Odpojíme sa z lana a poďho priamo ku krížu! Zaradom sa nastúpime a striedame sa na fotku. O niekoľko minút máme záberov a záberov.

„Ešte dobre, že som zobral tú novú 64 GB SD-kartu do foťáku...,“ ozve sa otec pri asi 238.fotke.

„No to hej, si predstav, že by sa ti teraz minul film...,“ odpovie mu Vlado. Obaja sa zasmejú a my ostatní si obsadíme parádny flek kúsok nižšie a vyťahujeme paštiky.

Na najvyššom vrchole Slovenska Gerlachovskom štíte!

Zlezieme iba pár metrov nižšie, keď začujem ako na mňa ostatní vodcovia kričia: „Gabriela, otoč sa! To je parádny batoh, to si musíme odfotiť!“ Spravím radosť a zastavím. Týmto pozdravujem horských vodcov zo Starého Smokovca, ak sa toto k vám jedného dňa dostane, snáď si spomeniete na dievča s ruksakom v tvare masky Darth Vadera, ktoré ste stretli na Gerlachu.Sedíme na vrchole viac než polhodinu a užívame si výhľad zo strechy Slovenska. V diaľke na západ sa ukazuje Kriváň, odtiaľto vyzerá maličký. Otec medzitým pofotil pomaly každý jeden kameň, keď na nás vodca kričí, že sa máme pomaly baliť. Poslúchneme a tesne pred odchodom si spomeniem, že mi treba ešte jednu fotku. Ten Darth Vaderovský ruksak som sem predsa netrepala nadarmo! Odfotím sa pri tabuľke s nápisom Gerlachovský štít a začneme zostupovať.

Teraz už naozaj začneme zostupovať. Zlezieme prvú a jedinú reťaz na Gerlachu a strmým žľabom strácame výšku. Opäť sme naviazaní na lano a naše sústredenie pracuje na 120%, keď sa snažíme neprizabiť na sutine a štrku. Vďakabohu za to lano, len dúfať, že ak spadne jeden, nezastavíme sa až dole v Poprade všetci.

Zostup žľabom je relatívne dlhý a únavný, no ďalšia časť je ešte zábavnejšia. Chodník zrazu končí. Pred nami je malý skalný previs, ktorý musím zliezť.

„Nebojte sa, keď natiahnete nohu, pod tým previsom nahmatáte kramlu. Tam sa postavíte a potom to už v pohode zídete,“ povie nám vodca pri pohľade na naše mierne zdesené tváre. Otec s bratom (pri zostupe sa poradie vymenilo) idú prví a obaja v pohode spomínanú kramlu nájdu a bez ujmy na zdraví zídu dole.

Ja také šťastie nemám. Vidím, ako si vodca omotá lano o jednu železnú tyčku trčiacu zo skaly. Prídem k previsu a naťahujem nohu. Lenže nedočiahnem. Toto asi nestavali pre ľudí s mojou výškou... Ako sa snažím dočiahnuť nižšie a nižšie, šmykne sa mi ruka a ostávam visieť na lane. Vodca ma spustí až na chodník a smejem sa, že takto sa to robí! Dole sa chodí výťahom!

Najzábavnejší úsek celého výstupu.

Toto bol posledný vtipný úsek. Ostáva nám už len zísť po chodníku do Batizovskej doliny a ku plesu. Horolezeckú výstroj zbalíme do ruksakov a kráčame rýchlo. Otepľuje sa a pivo s kapustnicou na Sliezskom Dome je silná motivácia. Pri Batizovsokm plese si dávame prestávku. Ležíme na skalách pri vode a opaľujeme sa minimálne 20 minút. Rýchlym tempom sme si nadbehli, tak máme čas.

Pri Batizovskom plese si užívame prestávku.

Po prestávke nám ostáva prejsť posledný úsek: po magistrále na Sliezsky Dom. Chodník všetci dobre poznáme, klasické ploché veľké skaly a okolo kosodrevina. O necelú hodinu sme v cieli a kupujeme vytúžený obed. Vodcovia posedia s nami a skonštatujeme, že nám to celé trvalo necelých 8 hodín aj so všetkými prestávkami. Na záver dňa sa všetci odvezieme taxíkom dolu do Tatranskej Polianky a tým zavŕšime náš netradičný turistický deň v Tatrách. Spokojne si môžeme povedať, že sme zdolali najvyšší vrch Slovenska!

Výstup na Gerlach mi neprišiel nejaký extra náročný, čo sa týka fyzickej kondície. Každý, kto už zdolal Kriváň či Rysy sa hore bez problémov dostane. Ani lezecké pasáže neboli hrozné, trochu sme zapojili ruky a išlo to. Jediný problém môže nastať pri prechode po okraji kotla, pokiaľ máte strach z výšky. Odporúčam však si to minimálne vyskúšať, pretože ani neviete ako a budete hore a môžete si s čistým svedomím povedať, že vyššie sa na Slovensku už nedá. Celá táto vec nás stála 286 € pre 3 osoby (bolo to v roku 2018, či sa cena za výstup menila, neviem), ale ak existuje niečo, na čo sa oplatí míňať peniaze, tak jednoznačne na zážitky. A tento nám ostane v pamäti ešte veľmi dlho.

Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov, najvyšších vrcholov európskych krajín a z Tatier