Na najvyšší vrch Jeseníkov - Praděd

 Výstup: 21.5.2021

Lockdown sa pomaly končil, okresy sa dávno otvorili a ja som sa aspoň na záver semestra dostala do Olomouca. Tak, keď už nič iné, skúšky si môžeme napísať ako normálni ľudia za stolom v triede. Počas skúškového je psychohygiena absolútne nutná, preto som pozerala mapu a hľadala nejaké kopce v okolí. Najbližšie je pohorie Jeseníky, ktoré sa výškou podobá na našu Veľkú Fatru. Rozhodla som sa vyliezť na najvyšší vrch tohto pohoria s menom Praděd, ktorý má výšku 1491 m n.m. V piatok 21.5. som už mala učenia viac ako plné zuby, preto bolo treba sadnúť na vlak a vypadnúť...

8:10 vystupujem z autobusu náhradnej dopravy na stanici Kouty nad Desnou. Počasie je zatiaľ príjemné, slniečko svieti a teplota je tak akurát na ľahkú vetrovku. Zapínam si stopára na hodinkách a vykročím. Prvé metre vedú po asfaltovej ceste, no veľmi rýchlo zabočím vpravo a prechádzam na štrkovitý chodník. Kráčam ďalej rovno cez parkovisko a na jeho opačnom konci vchádzam do lesa. Privítajú ma rôzne tabule a drevené domčeky – ocitám sa v nejakom Rozprávkovom lese.

Na konci lesa vychádzam na zjazdovku a prechádzam okolo stanice lanovky. Čaká ma aj prvý dnešný kopec, ktorý však vyleziem bez problémov. Ďalej sa ide po lúke po širokej ceste väčšinou rovno, len kde-tu treba niečo vyliezť, či zliezť. Stále kopírujem hlavnú cestu, ktorá vedie pár metrov nižšie. Na ňu sa aj o necelú polhodinu napojím a prichádzam na križovatku turistických trás.

Z cesty sa snažím čo najrýchlejšie zmiznúť, a tak odbočujem na zelenú značku a pokračujem po cestičke vedúcej popri pár chatách. O pár minút cesta skončí a vystrieda ju široká zvážnica. Pohoda sa skončila, čas makať! Napijem sa a vykročím do strmého kopca predo mnou. Teplota stúpa spolu so mnou, no našťastie som celý čas schovaná medzi stromami.

Na pár miestach sa les rozostúpi a mne sa naskytá pekný výhľad na okolité vrchy a údolia. Raz pretnem cyklotrasu vedúcu hore po serpentínach, no držím sa zelenej a poctivo ďalej stúpam. Po cyklotrase by som sa dostala na hrebeň tiež, ale bolo by to o dosť dlhšie, no nie tak prudké.

Výhľad z cyklotrasy neďaleko smerníka Petrovka.

Kopec mi však veľmi rýchlo začne liezť na nervy, tak predsa len na najbližšom mieste, kde zelená prechádza po ceste, sa na zelenú vykašlem. Hneď si vydýchnem. Ceste ani zďaleka nestúpa tak prudko a môžem zrýchliť. V konečnom dôsledku dorazím na hrebeň za rovnaký čas, ako keby som pomaličky šliapala po značke. Cesta sa kľukatí po úbočí kopca a kde-tu sa objavujú ďalšie a ďalšie výhľady. Počasie sa mierne pokazilo, slnko zašlo za vysokú oblačnosť, čím sa zároveň aj ochladilo. Kráča sa mi parádne.

Pri smerníku Petrovka si dávam prvú krátku pauzu. Zelená sa tu spája s cyklocestou. Polorozbitá asfaltka končí, ďalej sa ide po širokej štrkovitej ceste, ale aj na tej sa ide parádne. Zdolávam zopár väčších kopcov a rýchlo prichádzam na Kamzík. Už sa cítim ako doma v Bratislave...

Som už takmer na hrebeni. Vychádzam takmer na pásmo lesa a už to tu chytá vysokohorský charakter. Stromy sú tu riedko porastené, okolo sa vyskytujú čučoriedky a začína fučať. Cesta však nemá konca kraja. Už v diaľke vidím akúsi chatu, ale či je to Švýcarna, netuším...

Prechádzam ešte po úbočí Veľkého Jezerníka a konečne prichádzam ku chate. Chata je na lúke a stále nevidím vrchol Pradědu, hoci už by to nemalo byť ďaleko. Keďže mám časový sklz a potrebujem chytiť vlak späť do Olomouca už o 16tej, Kofolu na chate oželiem. Vietor je poriadne silný, preto keď sa za chatou schovám do lesa, vydýchnem si.

Konečne vidno vrchol!

Čaká ma posledný úsek lesom až na Rázcestie pod Pradědom. Tu sa značka napája na asfaltovú cestu, ktorá vedie až na vrchol. Bojujem s vetrom a zdolávam poslednú kilometer dlhú zákrutu až k vysielaču a vyhliadkovej veži na vrchole. Čosi pred 12:00 som konečne tu! Len sem kráčam už 15 km a necelé 4 hodiny, dnes to bude poriadna túra. Výhľady sú parádne aj napriek oparu, no nemám čas a ani chuť si to v tom riadnom vetre užívať. V bufete v budove vysielača si hneď kupujem kapustnicu a dávam si zaslúženú pauzu.

Výhľad z vrcholu Praděd.

Nesedím dlho, dole to mám ešte minimálne 11 km. Vydávam sa nazad bojovať s vetrom a teším sa, až sa schovám do lesa. Celý vrchol Pradědu je otvorený a fúka tu zrejme často a poriadne. Rýchlo zbehnem dole kopcom na rázcestie a ďalej pokračujem po asfaltke až k smerníku Pod Pradědem. Z tých asfaltiek ma už slušne začínajú bolieť nohy, preto som neskutočne šťastná, keď modrá značka odbočuje na úzky lesný chodníček.

Klesám aj naďalej. Už pomedzi stromy a porasty čučoriedok. Spočiatku zostup nie je nejaký extra prudký, no tešila som sa predčasne.. Čoskoro sa sklon svahu riadne zvýši a mám čo robiť, aby som brzdila, kopec je skutočne poriadne strmý. Chodník je taktiež únavný. Neustále sa musím vyhýbať ostrým skalám trčiacim von, preskakujem korene a padnuté konáre a celkovo, postupujem naozaj pomaly.

Ešte jedna výhľadová... aj so snehom.

Zdá sa mi, že idem celú večnosť. Tento úsek túry je skutočne protivný. Stále rovnako strmý a nekonečný. Keď konečne vyleziem z lesa pri smerníku U Kamenné chaty, zisťujem, že 4,5 km som išla skoro 1,5 hod a to dole kopcom. Teraz už mám skutočne riadny časový sklz. Na záver túry ma čaká dlhé, takmer 6 km dlhé asfaltové peklo. Našťastie sa ide celý čas dole kopcom. Nahadzujem riadne rýchle tempo, chcem byť čo najskôr na stanici.

Oteplilo sa a mňa už dosť bolia nohy z toho asfaltu. Zvyšok cesty až na prvú križovatku, kde som ráno odbočovala na zelenú prechádzam nadávajúc. Jediná zaujímavosť je vodná nádrž okolo ktorej idem. Zvyšok je v lese a neskutočne monotónny. Rýchlym tempom sa mi podarí dohnať sklz a na stanicu sa vrátim od križovatky rovnakou trasou, akou som išla ráno.

Výstup na Praděd touto trasou je poriadne dlhý. Na pár výhľadov sa ide celý čas v lese a veľmi rýchlo sa to stane monotónnym. Po modrej značke by som hore asi nešla, ten chodník bol až neskutočne strmý a nekonečný asfaltový úsek tomu na zaujímavosti tiež nepridal. Z vrcholu však výhľady určite stáli za to! Dnes som prišla na to, že aj v Česku majú hory a nevidela som žiadneho turistu v sandáloch. Nevadí, možno nabudúce!

Viac Zo zahraničia