Výstup: 19.6.2021
Náročnosť: poldenná,
stredne náročná túra s prevýšením 850 m
Sněžka je s výškou
1603 m n.m. (niektoré zdroje uvádzajú 1602, pravda bude asi niekde medzi)
najvyšším vrchom pohoria Krkonoše a aj celej Českej republiky.
O výstupe na ňu som uvažovala už dlhší čas, len vždy ma odradila dlhá
cesta a celkom nanič spojenie hromadnou dopravou do danej oblasti. Až
jednu peknú a poriadne horúcu sobotu tesne po ukončení skúškového obdobia
v Olomouci som konečne ráno 5:20 sadla do vlaku a smer Pec pod
Sněžkou...
Po 5 hodinách cestovania 2 vlakmi a jedným autobusom
konečne dorazím do horského strediska Pec pod Sněžkou. Keď vystúpim, je už
celkom neskoro a nemám veľmi čas nazvyš, preto hneď nahadzujem rýchle
tempo a popri hlavnej ceste prechádzam ku smerníku Pec pod Sněžkou –
Corso. Tu odbočím vľavo a jemne stúpam stále po asfalte pomedzi hotely
a reštaurácie až kým nezbadám zelenú šípku vpravo.
Sledujem značku, prechádzam cez most, za ním obchádzam
ešte pár domov a vchádzam do lesa. Chodník je tu celkom široký
a nestúpa až tak prudko, ako som si podľa mapy predstavovala. Prekračujem
korene a skaly, a keďže idem okrajom lesa, naskytajú sa mi prvé
výhľady do údolia, z ktorého vychádzam.
 |
| Začiatok výstupu bol ešte bez ľudí. |
Spočiatku
nestretnem žiadneho turistu, no po križovatke so žltou značkou ľudí rapídne
pribudlo. Poctivo obieham všetkých zaradom a držím si stále rovnaké
relatívne rýchle tempo. Chcem vyliezť na Růžohorky čo najrýchlejšie, odtiaľ by
malo skončiť stúpanie. Chodník je stále rovnaký, občas strmší, inokedy sa nájde
aj rovnejší úsek. Míňam 2 slabé pramienky, a keď vyjdem na čistinke pod
vyššie spomínaným smerníkom, je už skutočne poriadne „vedro“.
Posledných
300 m na Růžohorky stúpam po otvorenej lúke a okrem horka je aj slušné
dusno. Poobede zrejme príde búrka a dúfam, že to už budem v autobuse
nazad do Olomouca. Spravím si prvé fotky a v pozadí sa ukazuje vrchol
Sněžky. Väčšinu výškových metrov mám za sebou a som presne v polovici
trasy, takže si môžem dovoliť trochu spomaliť.
 |
| Výhľad neďaleko Růžohoriek. |
Od
Růžohoriek mením zelenú značku za žltú a po širokej krásnej ceste
pokračujem vo výstupe. Obieham ďalšie a ďalšie skupiny ľudí, je to tu na
niektorých miestach ako v Auparku v piatok poobede, ale nečudujem sa.
Počasie takto cez víkend láka ľudí do hôr, veď u nás je to presne to isté.
Postupne
les redne a čoraz viac mám okolo seba kosodreviny, no s rastúcou
nadmorskou výškou mizne už aj tá a ocitám sa v skalnatom kráľovstve.
Pri stanici lanovky Růžová hora končí pekná široká cesta, ďalej sa pokračuje po
chodníku, no aj ten je celkom pohodlný. Prechádzam okolo vrcholu Ružovej hory
a postupujem k záverečnej časti výstupu. Už pred sebou vidím vrchol
Sněžky a aj serpentíny, ktoré naň vedú. Okolo mňa sú parádne výhľady na
všetky strany, no škoda toho oparu.
 |
| Vrchol už na dosah ruky. |
Prichádzam
ku smerníku Nad Růžovohorským sedlem a ostáva mi posledný strmák až na
vrchol. Chodník je už celý skalnatý, pripomína tie tatranské a prechádza popod
lanovku. Už začínam mať celkom dosť, teším sa na polievku s Kofolou hore v
Poštovni. Takéto rýchle tempo takmer bez prestávky sa nedá držať veľmi dlho, no
zatnem zuby a na 20 prestávok zdolávam posledné serpentíny až
k vrcholovej stanici lanovky.
Výhľad
naokolo je skutočne perfektný! Ľudí je tu naozaj ako maku, na vrcholovú selfie
pri smerníku sa musím priam predrať cez dav. V Poštovni si objednávam
gulášovú polievku a k tomu kupujem fľaškovú Kofolu. Zdola som to dala
na vrchol za 1:50 h, zaslúžim si obedovú prestávku. Potom ešte pofotím výhľady
smerom do Poľska a v tom mori turistov sa mi nechce ostávať dlhšie.
 |
| Výhľad do Poľska z vrcholu Sněžky. |
Na
zostup si vyberám trasu cez Obří Důl. Nasledujem červenú šípku a opúšťam
najvyšší vrch Česka. Chodník je stále skalnatý, občas tvorený sutinou, na
ktorej sa celkom šmýka a zostupuje relatívne prudko. Ak som cestou hore
obchádzala veľa turistov, tadiaľto je to na vrchol priam rada ako na teplé
rožky. V opačnom smere je doslova turistická zápcha, som skutočne rada, že
touto trasou zostupujem a predo mnou je prázdny chodník.
 |
| Výhľad na Obří Důl. |
Obchádzam niekoľko pekných vyhliadkových skál a robím ešte predposledné fotky. Posledný úsek ku chate pri smerníku Obří Sedlo prechádzam po hlinenom a štrkovitom chodníčku a ľudí trocha ubudlo, preto si v chate dokupujem ešte jednu Kofolu.
Nasleduje
najstrmšia časť zostupu. Tentoraz mením značku na modrú a stále
v dobrom tempe klesám do Obřího Důlu. Postupne pribúda kosodrevina okolo
a nižšie aj ihličnaté stromy. Na to, že nie som až tak vysoko, príroda je
tu skutočne vysokohorská. Povzbudím 2 turistky, keď im odpoviem, že áno, je to
ešte ďaleko a áno, stále strmo do kopca a klesám ďalej okolo
Vodopádov Rudného potoka.
 |
| Sněžka z Obřího sedla. |
Doteraz
bol ten zostup celkom v pohode, aj výhľady ešte boli, no odtiaľto je to
presne tá najstrmšia časť. Z chodníka je suť a hlina, takže sa na
strmom svahu ide zle. Našťastie, zostup netrvá dlho, miniem poslednú zákrutu
a vychádzam na rovnú asfaltovú cestu cez celý Obří Důl, ktorá ma dovedie
až do Pece pod Sněžkou, odkiaľ som ráno štartovala.
Výstup
na Sněžku ma celkom prekvapil, pretože som nečakala až také strmé úseky, ktoré
na niektorých miestach boli. Aj tak som celý okruh aj s gulášom
a fotkami otočila za 4:20h, takže nejde o nejakú dlhú a náročnú
túru. Výhľady z vrcholu skutočne stoja za to, pretože široko-ďaleko žiadne
iné hory nie sú, takže za dobrej viditeľnosti sa vám ukážu aj desiatky
kilometrov na všetky smery. Najbližšie sem však určite nepôjdem v sobotu.
V takej mase ľudí je ťažšie vychutnať si krásu hôr, preto bude lepšie sa
sem vybrať mimo letnej sezóny a cez týždeň. Na Sněžku sa ešte určite
vrátim, stojí to za to!
