Výstup: 4.10.2021
Náročnosť: extrémne náročná trasa ako fyzicky, tak psychicky; Orla perć jednoznačne dostála svojej povesti najnáročnejšej trasy v Tatrách
Orla perć (Orlia prť). Tento červeno-značený približne
4,5 km dlhý chodník je právom považovaný za tatranskú legendu. Reťaze, zrázy,
celkovo exponovaný terén jednoznačne nie je pre turistov začiatočníkov
a vyžaduje absolútnu dôveru vo vlastné schopnosti. Taktiež, ľudia trpiaci
strachom z výšky by si mali užiť výhľad z tohto hrebeňa maximálne
v bezpečnom okolí sedla Krzyżne. Na najťažšiu trasu v Tatrách som si
vybrala jeden pekný ufučaný októbrový pondelok...
5:30 vyrážam ešte za tmy
z chaty Murowaniec. Lepší prístup by bol z opačnej strany
z doliny 5 poľských plies, no tamtá chata je totálne obsadená snáď až do
Vianoc. Ubytovanie na oboch chatách treba rezervovať aj niekoľko týždňov dopredu,
ja som na moje jedno miesto na Murowanci mala poriadne šťastie. Štvrtok som
rezervovala, v pondelok idem.
Prvé kroky vedú od chaty po
modrej značke. Na cestu si svietim čelovkou a vidím, ako sa spoza
tatranských štítov vynárajú prvé ranné slnečné lúče. Nestúpam extra prudko,
práveže je chodník pohodlný, široký a pod Čiernym plesom Gasieniczowým
môžem vypnúť aj čelovku. Za šera stúpam hore až ku smerníku na brehu plesa, kde
začína môj dnešný boj s vetrom. Zatiaľ je to úplne prechádzka, no viem, že to tak neostane
a presne preto som sem išla.
Prvé lúče dňa nad chatou Murowaniec. |
Modrá značka ma vedie po brehu
plesa ďalej. Pleso je poriadne veľké a vyráža z jeho brehov niekoľko
ďalších chodníkov vedúcich na okolité hrebene a štíty. Odbočím na prvú
žltú značku, ktorú vidím a stúpam strmo nahor. Po pár minútach sa mi daná
trasa prestane páčiť... mala by som rýchlo prejsť ku križovatke zelenej
a čiernej značky a nemala by som stúpať na prudko. Jasné, som úplne
mimo... Našťastie, zbadala som sa dostatočne skoro na to, aby ma toto zablúdenie
stálo len 20 minút času.
Čierne pleso Gasieniczowe. |
Poslušne sa vrátim nazad na
križovatku a pokračujem po brehu plesa až ku správnej odbočke na žltú
značku. Popri Zmrznutom plese Gasieniczowom stúpam už podstatne strmšie smerom
ku samotným štítom tvoriacim Orlu perć. Zdolávam prvý ľahký lezecký úsek
a poctivo aj naďalej bojujem s vetrom. Počasie sa o niečo
zmenilo, jasná modrá obloha je na pár miestach prekrytá oblakmi. Stále slušne
fučí, no ešte to neprekračuje pomyslenú bezpečnú hranicu.
Po žltej nekráčam dlho. Jeden
strmší kopec za mnou a už prichádzam ku križovatke so zelenou značkou
vedúcou na Zadni Granat. Stúpam ďalej po skalnatom chodníku a čoskoro
prichádzam ku smerníku, kde sa rozdeľuje zelená a čierna. Turistických
značiek je v tejto oblasti skutočne požehnane, slúžia najmä ako
potenciálne ústupové cesty z Orlej perće. Pokračujem ďalej po čiernej
značke smer Żleb Kulczyńskiego a reťazová zábava môže začať!
Smer Żleb Kulczyńskiego na reťaze. |
Čierna značka vyzerá spočiatku
úplne nevinne. Len sa po rovinke pomaličky blíži ku skalným stenám oproti.
Postupne sa rovinka mení na mierny kopček, až na celkom strmý svah pod
spomínanou stenou. Aj keď je Orla perć len hrebeňovka značená červenou, výstup
na ňu po tejto čiernej značke sa radí do rovnakej kategórie náročnosti.
Reťaze začínajú veľmi rýchlo.
Stúpam poriadne strmo nahor, toto už nie je turistika, ale horolezectvo. Nebyť
reťazí, dalo by sa to tu prejsť len so skutočným horolezeckým vybavením. Do
toho vietor, ktorý v nárazoch dosahuje slušnú rýchlosť... toto naozaj nie
je pre obyčajných rekreačných turistov! Leziem po skalách, reťaziach
a stupačkách stále vyššie. Občas musím naozaj rozmýšľať ako ďalej, no vždy
správnu cestu nájdem a po 20 minútach liepania sa po štyroch hore konečne
prichádzam na vysnívanú červenú značku. Orla perć, aspoň polovica, dnes padne!
Červená ma už od začiatku
nešetrí. Po krátkom zoznámení na relatívne pohodovom ešte širokom chodníku popod
skalné steny a so zrázom hádam až do Zakopaneho sa značka stáča do prvého
komína. Toto už nie je turistika, toto je určite horolezectvo! Len teda, istíte
sa len vlastnými rukami a nohami na kovových štupačkách, či reťaziach.
Driapem sa hore, musím uznať, že pre ľudí s výškou 165 cm aj s topánkami
tu veľa využiteľných úchytov nie je.
Prvé kroky po Orlej perći. |
Zadná Sieczkova štrbina je mojou
prvou skúškou na Orlej prti. Pomaly leziem hore až na hrebeň smer Granaty.
Aspoň, že tu tak nefučí ako v žľabe na čiernej značke. Keď sa pozriem za
seba dole, uznávam, že tu by som ozaj spadnúť nechcela. Na vrchole štrbiny sa
chodník opäť na chvíľku aj reálne tvári ako chodník. S preliezaním pár
skál pokračujem v podstate po vrstevnici popod niekoľko vrcholov. Ďalšie
stúpanie stále celkom pohodové je na Zadni Granat. Sem vedie aj zelená značka
bez reťazí od Zamrznutého plesa, po ktorej sa ku mne na vrchole pripoja 2
turisti. Už tu vyzerajú, že majú dosť, ale evidentne plánujú po červenej pokračovať.
Zadná Sieczkova štrbina. |
Nasleduje niekoľko úsekov s reťazami, ktoré sa striedajú s pekným chodníčkom po jednej strane hrebeňa. Aj jedna parádna diera medzi skalami s reťazou natiahnutou ponad sa tu nájde. Našťastie, dá sa obísť. Skaly sú mokré a nebudem riskovať, že to nepreskočím, vyzeralo to byť celkom široké.
Krok nad prázdnom. |
Neďaleko Skrajneho Granatu si
dávam na skale s prekrásnym výhľadom do doliny 5 poľských plies prvú
prestávku. Už len pre tento pomaly najkrajší výhľad, aký sa v Tatrách dá
dostať sa oplatí Orlu perć aspoň vyskúšať. Prístupových chodníkov je tu celkom
dosť, takže vždy sa dá prvým možným zliezť dole v prípade problémov. Aj zo
spomínaného Skrajneho Granatu vedie žltá značka smer Hala Gasieniczowa.
Výhľad zo Skrajneho Granatu. |
Za Granatmi chodník vyzerá stále
rovnako ako doteraz. Na pár miestach strácam celkom dosť výškových metrov
zliezaním po reťaziach a stupačkách. Následne ma takmer odfúkne v úzkych
sedlách medzi štítmi. To ani nie sú poriadne sedlá, skôr štrbiny s najsilnejšími
nárazmi vetra. Po celý čas sa ide so zrázom na jednu alebo druhú stranu,
prípadne obe. Ľudia so strachom z výšky by tu mali rozhodne s veľkou pravdepodobnosťou
slušný problém.
Reťaze, reťaze a zase reťaze. |
Obchádzam niekoľko vrcholkov,
preliezam cez pár skutočne úzkych štrbín a som rada, že nemám na chrbte
veľký batoh, ale len maličký na behanie. Stratené výškové metre si musím opäť
nahrabať, tak leziem po reťaziach popod jeden štít za druhým. Orla perć je
hrebeňovka a jej charakter tomu odpovedá – hore-dole, hore-dole... Nezdá
sa to spočiatku, no na tak krátkej trase nastúpate približne 1 km (ja dnes len
polovicu, ale aj tak to bolo cítiť).
Buczynowa štrbinka. |
Po 2,5 hodinách lozenia po skalách, reťaziach, stupačkách a užívaní si skutočne skvostného výhľadu ma čaká posledný výstup – pod Malú Buczynowu vežu. Chodník vedúci po skalnej rímse nad priepasťou fakt nemá chybu! Na jednom širšom mieste zastavím a čakám. Oproti mne zliezajú 2 turisti. Pri jednom výstupe som nohou nechtiac spustila kamennú lavínu, našťastie, za mnou nikto nebol, ale nepotrebujem to zažiť na vlastnej koži.
Chodník, teda skôr rímsa... |
Zrazu kúsok nado mnou obaja zastavia a kývajú na mňa. Tak leziem k nim,
je to muž a žena, obaja poliaci:
„Je to tam ešte exponované?“ opýta
sa muž.
Ja doleziem k nim a táto
otázka ma mierne dostane: „Áno, a veľa.“
Žena vedľa neho, ktorá už prišla
tesne pred kolapsom, po mojich slovách skoro naozaj dostala infarkt.
Ja len dodám: „Ak tento zostup bol pre vás moc, ďalej rozhodne nechoďte!“
Záverečný výstup na Malú Buczynowu vežu. |
Tento posledný výstup mi dal
celkom zabrať. Celkom dlhý s pomaly kolmo nahor po reťaziach. Už sa teším,
až pôjdem len dole kopcom. Ale na vrchole sa chodník zase zjemňuje. Kráčam si
po relatívne bezpečnom širokom úseku a neviem sa nabažiť toho výhľadu. Len
neustály vietor mi to mierne kazí... ale aj ten sa už o niečo upokojil.
Výhľad neďaleko sedla Krzyżne. |
Stretávam ďalšie 3 turistky ktoré
idú z Krzyżneho len sem po fotku, míňam asi 3 naozaj zabijácke úzke skaly
so zrázmi na obe strany a posledných 300 m do sedla si už len užívam.
Tieto záverečné metre môže navštíviť každý. Chodník traverzuje alpínsku lúku,
výhľady priam božské a reťaze až tam ďalej. V samotnom sedle Krzyżne
ma naozaj takmer odfúkne. Ako som si myslela, že sa vietor upokojil, tak tu na
mňa udrel najväčšou silou za celý dnešný deň. Trasúcimi sa rukami vo vetre spravím
aspoň záverečnú fotku a dám sa zostupovať po žltej značke do Doliny 5
poľských plies.
Posledná relatívne pohodová časť Orlej perće. |
Stačí zísť kúsok pod sedlo a ocitám
sa v bezvetrí. A nasleduje pomaly najhorší úsek celej túry – sypký štrk
a sutina v strmom svahu, pričom oba priam s radosťou pokračujú
dole aj so mnou pri každom kroku. Vážim poctivo kam šliapnem a snažím sa
nachádzať pevné skaly, no niekoľkokrát sa mi to nepodarí a skončím rovno
na zemi. Chodník v najstrmšom úseku je vedený serpentínami, no tie tomu
nejak extra nepomáhajú.
Výhľad pri zostupe zo sedla Krzyżne. |
Pred príchodom na chatu musím
vyliezť ešte jeden menší kopec, aby som sa konečne napojila na modrú značku v doline.
Dolina 5 poľských plies je považovaná za jednu z najkrajších v Tatrách
a právom. Lenže, dnes nemám veľa času obdivovať jej krásu, chcem stihnúť autobus
z Lysej poľany. Preto len na chate doplním vodu a zahájim finálny
zostup.
Časť hrebeňa Orlej prte, sedlo Krzyżne v strede. |
Ako zostupovú trasu zvolím čiernu
značku. Oproti mne sa hore hrnú davy ľudí, aj keď je už poobedie. Po serpentínach
zbehnem dole rýchlo. Ešte si stihnem spraviť posledné fotky. Záver túry sa
nesie po zelenej značke Dolinou Roztoki dlho dlho až ku Mickieviczovým
vodopádom. Odtiaľ ma čaká pár kilometrov po asfalte až na autobusovú zastávku
na Lysej poľane, odkiaľ som včera na túru vyrážala. Túru tu úspešne ukončím rozhodnutá,
že budúci rok to prejdem celé.
Mickieviczove vodopády. |
Orla perć jednoznačne dostála svojej povesti o najextrémnejšej trase v Tatrách. Reťaze, zrázy skombinované s neustálymi výstupmi a zostupmi skutočne preveria každého turistu, ktorí sa ich pokúsi prekonať. Trasu jednoznačne odporúčam, no len skúseným turistom bez strachu z výšky. Ostatní môžu navštíviť aspoň sedlo Krzyżne a užiť si tie skvostné výhľady z bezpečného miesta. A ak sa už o prejdenie červenej pokúsite, dopredu si naštudujte možné únikové trasy, aby ste neprecenili vlastné schopnosti a možnosti, ktoré by sa mohli skončiť naozaj zle. Tie výhľady za riziko, aspoň pre mňa, určite stoja!
Viac z Tatier