Výstup: 9.10.2020
Pár dní dozadu
som pozerala predpoveď počasia a zistila som, že piatok a sobotu má
byť ešte pekne a budúci týždeň majú prísť zrejme monzúny. Model Aladin
hlásil veľmi výdatné zrážky na celom našom území, preto som si povedala,
že treba ešte využiť pekné počasie, kým sa dá. Voľba na dnešný deň padla na
Bystrú lávku. Už som tam bola 2-krát, ale je to presne jedno z tých miest,
kam sa môžem vrátiť aj 100-krát a nikdy ma to neomrzí.
Niečo pred
9-tou vystupujem z autobusu náhradnej dopravy na parkovisku na Štrbskom
plese. Vonku je príjemne sviežo, nad hlavou mám modrú oblohu a pár vysokých
oblakov. Prechádzam okolo stánkov a pokračujem po žltej značke smer
Mlynická doliny. Míňam ešte lanovku na Solisko a ocitám sa na pravom
tatranskom skalnatom chodníku. Začiatok doliny je mierny, kráčam chvíľu popri
lanovke a zatiaľ som stretla iba pár ľudí. Presne pre toto sa oplatí
chodiť do Tatier cez týždeň a v októbri. Tipujem, že dnes by ani rada
na Rysy nebola...
Po chvíli sa
chodník odpojí od lanovky a ja vchádzam do lesa. Nasleduje niekoľko krátkych
miernych kopčekov, inak sa ide takmer stále po rovinke. Kráčam rýchlo, čím skôr
sa dostanem ku vodopádu Skok a nad les, tým skôr budú výhľady. Stretnem
asi 2 turistov, ktorý si vykračujú normálnym tempom a obehnem ich. O necelú
polhodinu sa dostanem do pásma kosodreviny a blížim sa k vodopádu.
Tento záver je strmší, než začiatok, ale mne to vôbec nevadí.
 |
| Nad pásmom lesa sa mi naskytol krásny výhľad. |
Od Štrbského
plesa som to dala ku vodopádu za 1:20 a z pôvodného času na značke
som ukrojila 15 minút. Dávam si prvú pauzu na jedlo a vyťahujem rožky s paštikou.
Sedím, užívam si pohľad na vodopád a aj výhľad do doliny. V diaľke vidieť
hotely okolo Štrbského plesa a mám pocit, že celá civilizácia ostala tam.
Som tu sama, mám celé Tatry dnes pre seba zrejme!
Idylka netrvá
dlho, mám ešte celkom dlhú cestu pred sebou. Začnem stúpať okolo vodopádu.
Tento úsek je dosť prudký a na niektorých veľkých hladkých skalách sú
reťaze na prichytenie sa. Obyčajne by som sa na ne vykašľala, ale dnes skaly
pokrýva nanovrstva ľadu a ja neplánujem skončiť dole v potoku, tak sa
poslušne chytím. Vyleziem ku Plesu nad Skokom a stúpam ďalej do doliny. Chodník
už zas nie je nejaký prudký, užívam si pohľad na kolmé steny okolo seba a tiež
každý krok.
Prejdem asi
kilometer a predo mnou je druhý strmý svah dnešného dňa. Prechádzam okolo
niekoľkých menších plies a začínam nadávať. Neviem, čo so mnou dnes je,
ale mám pocit, že sa strašne vlečiem. Uvažujem, kam sa podela moja SNP-čkárska
kondička (v lete som prešla Cestu hrdinov SNP) a uvedomím si, že ležanie v posteli
celý minulý týždeň mi tiež tak úplne neprospelo. A toto mám trest za svoju
lenivosť. Odhodlaná tam vyliezť poslušne dávam nohu pred nohu a pomaly kopec
zdolávam. Viem však, že toto ani zďaleka nie je koniec.
Pri Nižnom Kozom
plese sa sklom svahu mierne zmenší a ja sa postupne dostávam do svojho
klasického tempa. Blížim sa ku koncu doliny a prichádzam ku Capiemu plesu.
Toto musím obísť, aby som sa následne dostala ku „cieľovej rovinke.“ Teda,
Mapy.cz mi to tak ukazujú. Keď si zapnem výškový profil trasy, podľa tejto
aplikácie by som mala ísť už len po vrstevnici. Realita je však úplne inde.
Čaká ma najdlhší a najstrmší záverečný výstup do štrbiny v Soliskovom
hrebeni zvanej Bystrá lávka.
Zahajujem
starý známy SNP-čkarský spôsob zdolávania kopcov. Idem pomaly, ale isto ďalej.
V konečnom dôsledku tam prídem rýchlejšie než keby som makala rýchlo, ale
stála po každých 20-tich krokoch. Teplota okolo mňa klesla hlboko pod bod mrazu
vďaka vetru vanúcemu z okolitých štítov. Nečudujem sa, keď sa mierne
prizabijem na ďalšej neviditeľnej vrstve ľadu na skale. Ustojím to a predbehnem
pár ľudí. Tak nie som tu sama... Hoci si nadávam, ako idem pomaly, týchto som
zatiaľ nestretla a dobehla som ich, tak ako pomaly idú? Neriešim a obehnem
ich. Už si dávam veľký pozor a kráčam naozaj len po suchých skalách.
Netrvá to dlho
a dorazím k poslednému úseku pod reťaze. Tu je chodník veľmi úzky a na
reťaziach predo mnou lezie pár ľudí. Musím čakať, trvá im to dlho, hoci je to
cca 10 metrov. Po pár minútach sa mi trasa uvoľní a už chápem, prečo išli
tak pomaly. Skaly sú pokryté čistým ľadom. Uvažujem, či nevyberiem mačky, ale
nechce sa mi a radšej poslušne opatrne leziem hore.
Po viac než 3
hodinách šliapania vyleziem na Bystrú lávku a naskytne sa mi neskutočný
pohľad do Furkotskej doliny. Priamo oproti mne je Kriváň. Prejdem kúsok ďalej a opaľujem
sa na skale. Vytiahnem zvyšné rožky s paštikou a minimálne hodinu sa
neplánujem odtiaľto pohnúť. Spoločnosť mi robí zopár ľudí sediacich obďaleč.
Tak, nemám Tatry úplne sama pre seba...
 |
| Užívam si dovolenku s výhľadom na Kriváň. |
Okolo 13:30 je
čas zostupovať, hoci sa mi absolútne nechce. Zleziem po reťaziach a následne
prudko padám po suťovom chodníku až ku Veľkému Wahlenbergovmu plesu. Na to, že
je október a pred 2 hodinami som mrzla nad Capím plesom, teraz je tu
sauna. Miesto merino trička by som všetkými desiatimi brala plavky. Kráčam už
podstatne rýchlejšie a teším sa do tieňa lesa.
Míňam aj Nižné
Wahlenbergovo pleso a zrazu ma zastavia 2 turisti.
Jeden sa mi
prihovorí: „Na Štrbské idete?“
„Áno,“ odpoviem.
„To vám
neodporúčam. Ako sme išli hore, kúsok nižšie pri chodníku bol veľký medveď.“
Ja spozorniem:
„To fakt?!“
Na to sa ozve
druhý turista: „No ja som ho nevidel.“ A obaja sa začnú smiať.
Haha, turistické
vtipy, pomyslela som si. Rozhovor skončil a každý pokračoval v ceste.
Zostupujem rýchlo a pre istotu sa obzerám okolo seba, no žiadneho medveďa
nevidím. Okolo mňa husto rastie kosodrevina a nižšie vstúpim do pásma lesa.
Bol to vtip, nič iné... Až tu zrazu na zlomok sekundy zahliadnem velikánsku
šelmu asi 5 metrov nižšie od chodníka.
Všetky
nasledujúce myšlienkové pochody sa odohrajú za desatinu sekundy. Spomalím a mám
vážne mi nie je všetko jedno. Zachovám si chladnú hlavu a čo najtichšie prechádzam
okolo. Po pár metroch sa rozbehnem sa dole kopcom. Asi nikdy som takto
rýchlo neprešla kilometer ako teraz. Radšej sa ani neobzerám za seba, len chcem
odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť. Zastavím sa až na magistrále a snažím sa
chytiť dych a celú situáciu nejako vstrebať. Sedím tam necelú polhodinu a na
upokojenie zjem celý balík cukríkov.
Celé sa to
odohralo neskutočne rýchlo a som za to rada. Hovorím si, že raz to prísť
muselo. Toľko sa flákam po tých našich horách, že to bola len otázka času. Aj
tak mi nejde do hlavy, čo robil tak blízko pri relatívne frekventovanom
chodníku? Tu už som stretla viac ľudí a za mnou z doliny prichádzajú
ďalší. Ani jeden z nich nevyzerá byť po infarkte po stretnutí s medveďom.
Následne ma
čaká ešte polhodinka po širokej kamenistej magistrále až na Štrbské pleso.
Vynorím sa z lesa a zvyšok cesty si užívam vyhliadkovú jazdu. Prechádzam
okolo hotela Kempinsky a schádzam po schodoch ku stanici. Túru ukončím úspešne
a bez ujmy na zdraví presne tam, kde som ráno začala.
Prežila som
svoje prvé stretnutie s medveďom a naozaj dúfam, že bolo aj posledné.
Uzavriem celú záležitosť tak, že okej, dnes sa mi to stalo, tak najbližšie
obdobie sa mi to už určite nestane. Vtedy som ešte nevedela, ako veľmi sa
mýlim. Medveďa číslo 2 som stretla presne o mesiac vo Veľkej Fatre.
Viac z Tatier a Východného Slovenska
