Výstup: 10.11.2020
Už dlho som
pokukovala po kopci vo veľkej Fatre s názvom Lysec. Videla som odtiaľ pár
fotiek na internete a pohľad z vrcholu na okolitú krajinu vyzeral
naozaj perfektne. Ako som si priebežne pozerala predpoveď počasia, na utorok
10.novembra hlásili gýčovo modrú oblohu a model Aladin sľuboval aj rannú
inverziu. Dátum by bol, ešte bolo treba naplánovať presnú trasu. Rozhodla som
sa začať v dedine Belá-Dulice, vyliezť na Lysec, pokračovať ďalej hrebeňom
Veľkej Fatry až na Kľak a zbehnúť dole do Sklabinského Podzámku. Plán by
bol...
Ráno o 6-tej
sadám do vlaku. Vonku je ešte čierna tma, slnko vyjde až za cca hodinu. Cesta
do Martina netrvá dlho a čoskoro vystupujem. Prejdem cez cestu zo
železničnej stanice na autobusovú a čakám. Postupne sa začína
rozvidnievať, hoci slnko ešte nie je vidieť. A zrejme ani tak skoro
nebude, pretože padá ranná hmla. Dúfam, že sa buď čoskoro rozplynie, alebo nie
je príliš hrubá a bude tá sľubovaná inverzia. O pár minút nastúpim do
autobusu a prejde necelá polhodina, zahajujem túru v dedine Belá-Dulice
pri smerníku na autobusovej zastávke.
Kráčam cez
dedinu po chodníku a ako skončia domy, napojím sa na mierne rozbitú
asfaltovú cestu smerom do doliny. Držím sa modrej a zelenej značky, keď sa
rozdelia, plánujem ísť po zelenej. Prechádzam prvý kilometer, okolo mňa sa
prevaľujú chumáče hmly a medzi nimi presvitá slnko. Už sa teším, ako
vyleziem ešte o kúsok vyššie a užijem si pohľad na oblaky podo mnou.
Kráčam ďalej,
okolo mňa sú strmé svahy zvažujúce sa ku ceste, niekde les, inde rúbanisko... Obzerám
sa okolo seba, viem, že vo Veľkej Fatre je medveďov veľa. Modlím sa, aby som
žiadneho nestretla a ak hej, nech je odo mňa ďaleko. Minule na Bystrej lávke, čo bol medveď odo mňa tak 5 metrov, mi blízke stretnutie tohto druhu absolútne
stačilo. Samozrejme, spomeň čerta... Dívam sa na rúbanisko, v riedkej hmle
vyzerajú pne stromov ako čierne škvrny. Až sa jedna zväčší... Zrejme sa macko
postavil na zadné. Je však odo mňa minimálne 300 metrov, sotva ho vidím, tiež
len ako tmavú machuľu, preto nepanikárim.
Chvíľku stojím
a z takejto bezpečnej vzdialenosti ho pozorujem. Keď ma to prestane
baviť, pokračujem v ceste. Po asfaltke prídem až ku križovatke, kde odbočím
na žltú značku a začnem stúpať lesom po lesnej ceste. Kopec je celkom
prudký, ale nie dlhý a čoskoro sa zmierni. Míňam ďalšie svahy s rúbaniskami,
pár úsekom lesom, až vyleziem na lúku pred smerníkom Medzijarky. Tu už som presne
na hornej hranici hmly. Pozorne sledujem okolie a snažím sa ísť čo
najrýchlejšie. Jeden medveď mi stačil, na takýchto lúkach ich môže byť viac a najmä
teraz ráno.
Zdolám
posledný krátky kopček a dorazím ku smerníku. Dávam si chvíľku pauzu a zbadám
jedného turistu, ako sa blíži po zelenej ku mne.
„Kam ideš?“
opýtam sa.
„Na Lysec,“
odvetí.
„Aj ja tak.“
„Super, ja
chcem ísť potom aj na Malý Lysec, ak vyjde čas.“
„Ja tiež tak a aj
ďalej po hrebeni.“
„Tak to už
nestíham, ale teraz môžeme ísť chvíľu spolu.“
„Jasné, ale
tak medveďa som už videla, snáď ďalší tu už nebude....“
„Hej? Teraz?“ „Áno,
kúsok za Belou... Normálne nechápem, čo robil tak blízko dediny.“ „Neviem, ale
takto ráno môžu zísť dolu.“
Rozhovor
pokračuje a postupne prechádzame lesom a zdolávame zopár prudších
úsekov. Na vrchole jedného sa otočím a zbadám parádnu inverziu dole v Turčianskej
kotline. Nám tu nádherne svieti slnko, na oblohe ani mráčika. Odfotím si to a v duchu
sa usmejem: a že na Slovensku nemáme more!
 |
| A že na Slovensku nemáme more... |
Nasleduje
ďalší prudký kopec, chalan ide rýchlejšie, tak sa rozdelíme. Ja si vykračujem
svojím tempom a čoskoro dorazím hore. Tu sa napojím na širokú cestu úbočím
kopca, mierne stúpam po celý čas v lese. Podľa mapy by som mala čoskoro
zabočiť, ale žiadny chodník vľavo nevidím... Zbadám ho, až keď som tesne pred
ním. Značka sa stáča priamo do svahu a čaká ma najstrmší úsek celého
výstupu. Prejdem pomedzi stromy pár metrov a som na otvorenom priestranstve.
Snažím sa chytiť dych a z nohy na nohu kráčam ďalej. Tento úsek je
škaredý, strmý a dlhý, už nadávam.
Aj napriek
nadávkam vyleziem hore a po pár metroch prichádzam ku útulni. Na Lysec to
už nie je ďaleko, tak si pred chatou pár minút posedím a užívam si výhľad.
Na záver zdolávam posledné 2 kopce po lúke okrajom lesa a už sa predo mnou
zjaví vrcholový smerník. Dorazím k nemu a výhľad mi vyráža dych.
Vidím všetko od Vysokých Tatier cez Nízke Tatry a, samozrejme, Veľkú Fatru, až
po Turčiansku kotlinu s inverziou a v pozadí sa črtá
malofatranský Kľak. Na vrchole stretávam svojho známeho z rána, ktorý sa však
rozhodol vrátiť sa dole. Na Malý Lysec vraj pôjde nabudúce. Mne až neskôr
došlo, že otočiť sa bol skvelý nápad...
 |
| Výhľad z Lysca. Fotené mobilom, bohužiaľ, proti slnku. |
Zjem chleby s paštikou,
spravím pár fotiek a dám sa pokračovať v ceste. Po lúke zbehnem kúsok
nižšie a vchádzam do lesa. Tu sa začína opičia dráha. Pomaly, viac stromov
je padnutých na chodníku, než tých, ktoré ešte rastú. Predieram sa cez padnuté
vetvy, zhluky konárov a niekde aj celé koruny stromov. Viackrát ani
neviem, kde je chodník, len bojujem ďalej smerom dole kopcom. Musím zísť do
sedla a naozaj sa modlím, že potom sa pôjde lepšie. Nejako sa mi podarí
vyliezť z lesa bez ujmy na zdraví a ocitám sa na lúke. Som najšťastnejší
človek na svete! Prežila som tú džungľu!
 |
| Opičia dráha smerom na Malý Lysec. Bolo to zlé... |
Moje šťastie
však netrvá dlho, lebo na druhom okraji lúky miznem v takom istom lese, z akého
som vyšla. Na niektorých miestach dokonca horší! Tu už preliezam popadané celé
kmene stromov a niekde si musím nastúpať zbytočne metre do svahu,
vyvrátený stom obísť, zbehnúť nazad, aby som o pár metrov ďalej mohla
spraviť to isté. Preliezam kmeň za kmeňom a vetvu za vetvou. Akože takýto
chodník som ešte nezažila! Cítim sa naozaj ako opica a nie turista. Konštantne
nadávam a viem, že môj plán dôjsť na Kľak je ten tam... Zabijem tu
neskutočne veľa času a, keďže sa skoro stmieva, nestihnem tam doraziť.
Nejakým
zázrakom sa mi podarí prežiť prechod Amazonským pralesom a dotrepem sa na
červenú značku vedúcu hrebeňom Veľkej Fatry. Toto je hlavná trasa, tu musí byť
normálny chodník, hovorím si. Spočiatku tak aj bolo, zdolám posledný kopček a som
na Malom Lysci. Išla som sem 3 km asi 1:45h! To je doslova otrasné tempo! Vďaka,
padnuté stromy! Aj tu je parádny výhľad, no nezdržiavam sa. Musím prísť aspoň
na Jarabinú, aby som zbehla do Sklabinského Podzámku.
Pokračujem hrebeňom
ďalej, opičia dráha tu stále je, ale už nie taká strašná. Občas prekročím pár
konárov a nejaký kmeň, no postupujem oveľa rýchlejšie. Chodník vedie občas
trošku hore, inokedy trošku dole, klasický hrebeňovkový štýl. Všetko je v pohode,
až do záverečného výstupu na Jarabinú...
Vyleziem z lesa
a ocitám sa v polome. Kde-tu nejaký strom a všade okolo tráva po
pás. Chodník nikde, len jeho mierne náznaky. Snažím sa ich sledovať a pomaly
stúpam na kopec. Netrvá to dlho a aj tie chabá kúsočky chodníka sa stratia
a ja ostávam blúdiť v tráve a malinčí, ktoré sú vyššie než ja.
Idem sa prizabiť na kmeňoch stromov, niekoľkokrát sa šmyknem a snažím sa
stále si nejako zachovať zdravý rozum. Už dlho som nedošla domov s toľkýmito
škrabancami a pri pomyslení, ako budem počítať škody na obľúbenej bunde,
ma ide poraziť.
 |
| Na Jarabinú takto. A že značkovaný chodník... |
Ak bolo
zdolanie Malého Lysca zázrak, zdolanie Jarabinej je zázrak na druhú. Predsa sa
mi podarí doraziť ku vrcholovému smerníku a tu sa môj dnešný prechod po
hrebeni Veľkej Fatry končí. Sadnem si, ešte si užijem výhľad a dojem posledné
zvyšky paštiky. Na to sa dám zostupovať. Vyberiem si zelenú značku vedúcu do
Sklabinského podzámku. Spočiatku ešte zbehnem dole po jednom polome, no tu je
chodník viditeľný bez problémov. Následne klesám lesom až na križovatku, kde sa
odpája modrá do Sklabine.
Už som na
širokej lesnej ceste, nikde žiadne stromy, tak konečne môžem nahodiť rýchle
tempo. Celý čas už idem lesom až ku pamätníku v Kantorskej doline. Pozerám
na mapu a mám to 7 km na autobusovú zastávku v dedine, najbližší
autobus ide za hodinu – to stihnem! Tak po ceste dolinou občas bežím, občas
kráčam a naozaj, túru ukončím v Sklabinskom Podzámku s 5-minútovým
náskokom pred odchodom autobusu.
Na záver už asi len toľko, že výhľad z Lysca bol TOP a určite sa tam čoskoro vrátim, no pokračovať ďalej pri týchto podmienkach určite nie. Ak by náhodou niekto vedel, či je tam tá opičia dráha stále, dajte mi prosím vedieť. Darth Vader vám vopred ďakuje!
