Veľká lúka, Veterné a Horná lúka z Kuneradu

 Výstup: 21.3.2021

Hrebeň Krivánskej Malej Fatry už poznám pomaly naspamäť a prešla som ho celý niekoľkokrát. Keďže situácia v krajine je stále one time, next time only in okres, povedala som si, že mám ideálnu príležitosť pochodiť presne tie turistické chodníky, kam som vždy chcela ísť, ale zakaždým sa našla iná, lepšia destinácia a daný plán išiel dostratena. Z Lúčanskej Malej Fatry poznám akurát tak Minčol, Veľkú lúku a Kľak a aj to som vždy išla z turčianskej strany. Na víkend hlásili relatívne dobré počasie, preto padlo rozhodnutie na okruh z Kuneradu cez Veľkú lúku až do sedla Majbíková a nazad do Kuneradu. Plán sme nakoniec museli mierne upraviť...

Okolo 7:20 vyrážame v počte 5 ks z malej odstavnej plochy kúsok za smerníkom Stránska dolina, chaty pri lesnej ceste nad dedinou Kunerad. Nad hlavami máme jasné modré nebo a okolitá teplota atakuje 10 stupňov pod nulou. Berieme batohy, hneď vyťahujeme čapice, rukavice a nákrčníky a rýchlym tempom prechádzame prvé metre po asfaltovej ceste. Zima je teda riadna, na slnku sa to dá, ale nám na cestu v doline nezasvieti.

Držíme stále rýchle tempo. Stále sa ide po asfaltke, okolo nás je buď hustý les, alebo rúbanisko ideálne akurát tak na pozorovanie medveďov. Našťastie, žiadnu šelmu sme nezbadali, hoci je ich tu naozaj dosť a šanca na stretnutie je vysoká. Kde-tu nám na cestu predsa len zasvietia lúče slnka, inde prechádzame po párcentimetrovej vrstve čerstvého snehu a užívame si zatiaľ krásny deň na horách. Cesta celý čas mierne stúpa, žiadne strmáky sme zatiaľ vyliezť nemuseli.

Asi po 2 km sa oteplilo. Už sme vystúpali zrejem dostatočne veľa výškových metrov, aby sme sa ostali do pásma slnkom vyhriateho vzduchu. Je načase vyzliekať všetky zbytočné vrstvy oblečenia a vytiahnuť prvé cukríky. Prestávka trvá krátko a v stále rýchlom tempe kráčame čoraz vyššie dolinou.

Prvá časť doliny bola celá po asfaltke. Vyššie už aj so snehom.

Ku smerníku približne v strede doliny, ktorý má názov Motúzková, dorazíme o cca 20 minút rýchlejšie, než bolo písané na značke. Posledný úsek k danému smerníku bol prvý väčší strmáčik, ale nebolo to nič extra. Tu už je súvislá vrstva snehu a ďakujeme turistom, čo tu boli pred nami a prešliapali nám chodník. Stojíme naozaj krátko a odbočujeme z asfaltovej cestu strmo do svahu vľavo. Nad hlavami sa nám začínajú zbiehať oblaky. Podľa predpovede počasia sa tak malo stať až okolo 13-tej, ale zjavne... tlaková níž dorazila o pár hodín skôr.

Stúpame teraz už riadne po lesnom chodníku. Časť skupiny vyťahuje mačky, ale mne prídu zbytočné. V sypkom snehu veľmi nepomôžu a ľad tu zatiaľ nebol. Kopec je dlhý a ja mám dnes akúsi turistickú krízu. Vlečiem sa pomaly a podchvíľou stojím, aby som chytila dych. Takýmto štýlom však poctivo vyliezam na vrchol prvého kopca a čoskoro sa dostaneme nad les. Skupina sa nám medzitým roztrhla. Idem ja spolu s bratom, jeden člen je pred nami a zvyšok za nami.

Prechádzame okrajom lesa po lúke a naskytá sa nám pekný výhľad na Kľak a Rajeckú dolinu. V pozadí sa črtá ešte hrebeň Javorníkov, ktorý však veľmi rýchlo zmizne v opare. Zatiaľ je nad nami vysoká oblačnosť, ale priam vidíme, ako sa k nám blíži hradba nízkych oblakov. Vieme, že kým vylezieme na hrebeň, už asi neuvidíme nič.

Okrajom lesa so stále pribúdajúcimi oblakmi.

Za lúkou si pod jedným stromom na okraji lesa dávame pauzu na desiatu. Vytiahneme zmrznuté klobásy s chlebom a jeme ich naozaj rýchlo. Už sa zase ochladilo, a keď sa človek nehýbe, čoskoro je z neho cencúľ. Po prestávke posledný raz cestou na Veľkú lúku mizneme v lese. Chodník sa kľukatá medzi stromami a striedajú sa prudké, prudšie a najprudšie kopce s krátkymi rovinkami. Už to netrvá dlho a ocitáme sa tesne pod najvyšším vrcholom Martinských holí na otvorenej planine. Okolo je kopa, naozaj kopa snehu a kde-tu rastie osamelý strom.

Posledných niekoľko sto metrov na vrchol je priam strašných. Zabárame sa do snehu a postupujeme neskutočne pomaly. Výhľad sa kazí a zdvíha sa vietor. V takomto teréne prejdete 1 kilometer a máte pocit, akoby ste prešli päť. Neustále brodenie v snehu ma už nebaví a teším sa, keď konečne príde jar.

Po necelej úmornej polhodine to dobojujeme slávnostne na vrchol. Hneď sa schováme do závetria ku budove pod vysielačom, pretože v tom vetre je pocitová teplota ešte nižšia. Výhľad ešte stále aký-taký biedny je, sme radi, že sme to stihli! Dávame pauzu a čakáme na posledných 2 členov skupiny. Tých akosi niet...

Aký-taký výhľad z Veľkej lúky.

Vynoria sa po cca 30 minútach a my sme už premrznutí na kosť, tak len spravíme jednu vrcholovú fotku a pokračujeme ďalej. Skupina sa trhá, ďalej ideme už len 3, zvyšok sa vracia dole rovnakou cestou, akou sme vyšli hore. Nahadzujeme rýchle tempo, aby sme sa rozmrzli a ani sa nenazdáme, prichádzame na Veterné. Názov kopca je skutočne zaslúžený, takmer nás cestou odfúklo.

Nezastavujeme a širokým rozľahlým otvoreným hrebeňom pokračujeme ďalej. Chodník je vychodený ako diaľnica, takže sa nám ide dobre. Pár minút neskôr začne snežiť a aj tá posledná troška výhľadu je tá tam. Zatiaľ nám to nevadí, pretože vchádzame do lesa. Vylezieme zopár menších kopcov a chodník vedie labyrintom stromov. Stretávame zopár turistov idúcich oproti a zahájime finálny dnešný výstup na Hornú lúku. Tento kopec je relatívne dlhý, ale prudký len zo začiatku, potom sa už ide v pohode.

Na vrchole je podľa názvu lúka a na jej hornom konci zbadáme smerník. O pár minút sme pri ňom a naskytá sa nám výhľad akurát tak na biely sneh s bielou hmlou... jednoducho, krása! Dnes je to presne jeden z tých dní, keď si z vás počasie spraví dobrý deň, pretože oblaky dorazia skôr než mali...

Na Hornej lúke už len sneh a hmla.

Chvíľku posedíme, doplníme cukor jednou Horalkou a hlasujeme, čo s načatým plánom. Ja chcem ísť až do sedla Majbíková a dole po modrej, no som demokraticky prehlasovaná zvyškom skupiny. Ide sa dolu skôr a po zelenej, lebo vraj to nemá zmysel v takomto počasí (netvrdím, že má, ale chcela som dôjsť pôvodný stanovený plán).

Zahájime zostup a pri smerníku Pod Hornou lúkou sa odpájame z červenej hrebeňovky. Zostup je riadne strmý a celý čas v lese. Chvíľkami sneží, chvíľkami nie... Občas sa nám zdá, že spoza hmly vykúka slnko, no naozaj sa nám to len zdá... Zostupujeme relatívne rýchlym tempom a snažíme sa neprizabiť na klzkom snehu.

Po cca 30 minútach dorazíme na akúsi širokú lesnú cestu. Prejdeme po nej 250 metrov úbočím kopca. Aspoň na chvíľku si kolienka oddýchli a môžeme zostupovať ďalej. Odbočujeme z cestu vľavo dolu do lesa. Odbočka sa nedá minúť, pretože ju označuje asi 5 zelených značiek na okolitých stromoch. Zbehneme kúsok nižšie a dorazíme ku potoku, ktorý tečie touto dolinou dolu. Párkrát ho musíme prejsť z jednej strany na druhú a potom sa vynoríme na križovatke lesných ciest pri smerníku Pod Turčianskou. Najhoršiu časť zostupu máme za sebou, ostáva už len pohodový kúsok.

Po potoku ku smerníku Pod Turčianskou.

K ďalšiemu smerníku s názvom Svitačova dolina prechádzame dlho po relatívne rovnej lesnej ceste a následne posledným strmým kopcom dolu. Odtiaľto nám ostávajú cca 2 km ku zámku Kunerad po asfaltovej ceste. Kráčame rýchlo, v tejto doline je rovnaká zima, ako bola na začiatku túry v Stránskej doline. Chlad sa musel celý deň držať tu pri zemi. Túru ukončíme na parkovisku neďaleko zopár chát asi 300 m od samotného zámku, kde sa stretávame s druhou časťou našej skupiny.

Dnešný deň sa začal krásne, no potom sa nám počasie vysmialo do tváre. Zima, sneh a vietor síce má svoje čaro a patrí to k horám, predsa len výhľady a modrá obloha sú lepšie. Aj tak, misia prejsť časť Lúčanskej Malej Fatry je splnená a niekedy nabudúce pokračujeme smerom Hnilická Kýčera a Kľak! Celý dnešný okruh mal necelých 19 km a trvalo nám to aj s pauzami 6:30 h.