Slovensko, krajina pod Tatrami – Sľubica

Výstup: 24.11. 2021

Náročnosť: 6-hodinová túra, až na záverečný úsek bolo stúpanie bez problémov, z vrcholu naozaj skvostný výhľad

Sľubica. Kopec, o ktorom veľa turistov nepočulo. Nachádza sa v pohorí Branisko neďaleko Margecian a dosahuje výšku 1129 m n.m. Tento neznámy kopec ponúka z vrcholu naozaj nádherný výhľad na Spišský hrad s hradbou Vysokých Tatier v pozadí. Výstup na Sľubicu je možné zahájiť v Slatvine, Vojkovciach, či Richnave. Poslednú menovanú dedinu som využila ako štartovací bod aj ja vďaka dobrej dostupnosti vlakom.

Túru zahajujem na stanici v Richnave okolo 10:30. Po približne 3 hodinách cesty som rada, že sa konečne môžem rozhýbať. Hneď na stanici sa napájam na žltú značku, ktorá ma dovedie postupne až na vrchol.

Prvý úsek ma vedie popri železnici až do centra dediny a na jej opačný koniec. Zahajujem rýchle tempo, po toľkom sedení vo vlaku mám energie na rozdávanie. Dedinu prebehnem rýchlo. Za ňou sa ešte chvíľočku držím na asfaltovej ceste, no rýchlo zatočím do lesa.

Hneď takto zo začiatku ma čaká druhý najstrmší úsek celého výstupu. Predchádzam cez potok a v borovicovom lese naberám prvé výškové metre. Strmák nie je dlhý a na jeho vrchole vychádzam na lúku. Chvíľku blúdim, pretože žltej značky akosi niet, no nakoniec ju nájdem na poľnej ceste pár metrov vedľa. Po danej ceste stúpam ďalej, ale kopec nie je príliš strmý a vychutnávam si nádherný slnečný deň na horách. Naskytajú sa mi prvé výhľady na okolité kopce a zdá sa mi, že v pozadí už vidím aj Kojšovskú hoľu (ale fakt netuším, či to bola ona).

Pohľad na Volovské vrchy z lúky nad Richnavou.

Na vrchole lúky mám prvé dve stovky výškových metrov za sebou a poľná cesta ma vedie okrajom lesa ďalej. Až po kopec s menom Gavart je to celkom rovinka. Výhľady stále parádne, začína sa mi táto trasa skutočne páčiť! Gavrat je prvý kopček na trase, ktorý je však nenápadne skrytý medzi stromami. Nasleduje ďalší lúčny úsek popod kopček Svíbik a na jeho opačnom okraji začína druhá fáza strmého výstupu.

Neustále ma značka vedie po širokej ceste a stúpanie je celkom v pohode, žiadne mega strmáky sa zatiaľ nekonajú. Dlho, dlho šliapem do mierneho kopca po stále rovnakej ceste lemovanej stromami. Na tomto úseku je po výhľadoch. Po necelej hodine monotónneho šliapania už začínam mať aj toho mierneho kopca plné zuby. Občas by som viac brala krátke umieranie do strmáku, než takéto nekonečné stúpania.

Lesný úsek okolo Gavartu.

Našťastie, kým mi to skutočne začne liezť na nervy, vyliezam na úbočí Predného Moravca a môžem pridať do kroku, pretože tu je stúpanie takmer nulové. So zvýšenou rýchlosťou mi cesta týmto nekonečným les podstatne lepšie ubieha.

Pred sedlom Predky nasleduje ešte jeden kratší strmáčik, po ktorom sa konečne vynáram v spomínanom sedle. V sedle je lúka, dokonca aj altánok a autobusová zastávka podobná tej na Chate pod Rysmi. Odchody autobusov z miestnych okolitých dedín by už dávno mal niekto aktualizovať. Najkrajší moment bola však doprava do daných okolitých dedín – Pešobus (premáva nepretržite).

Autobusová zastávka Sľubica, Predky.

Za sedlom ma čaká hádam najstrmší kopec, akým som kedy išla. A do toho je s prašným povrchom, takže ideálne na zletenie dolu. A to by som slušne nadávala, šliapať to hore znova... no ani náhodou! Poctivo vážim každý krok, vždy po 10 krokoch sa snažím chytiť dych a postupne vyliezam strmák na druhú bez ujmy na zdraví.

Našťastie, tento kopec bol aj predposledným na trase. Ostáva mi už len pohodová prechádzka do mierneho kopčeka po lúke až na samotný vrchol Sľubice. Po 3 hodinách z Richnavy mi konečne vyrazí dych ten výhľad. Predo mnou sa týčia Vysoké Tatry v celej svojej nádhere a pod nimi učupený Spišský hrad. Vľavo sa ukazujú vrcholky Kráľovej hole a ostatných kopcov v Nízkych Tatrách, či Volovských vrchov.

Na vrchole je aj pár lavičiek so stolom, smerník a nejaké informačné tabule. Hádžem batoh na lavičku a vyťahujem fotoaparát. Taký uhol, taký režim, onaké priblíženie... výsledkom je asi 30 fotiek rovnakého výhľadu, pričom reálne dobre vyšli 3.

Dychberúci výhľad zo Sľubice.

Keď sa dosýta nabažím výhľadom, vyťahujem rožky s rybacou nátierkou a je čas na neskorý obed. Celkovo sa na vrchole zdržím cez polhodinu a za tú dobu slušne vymrzne. Je koniec novembra a teploty už po celý deň na horách atakujú záporné hodnoty. Treba sa ísť zase rozhýbať.

Ešte raz sa zadívam na výhľad, aby som si ho čo najlepšie uložila do pamäte a je čas toto čarovné miesto opustiť. Zahajujem zostup rovnakou trasou do Richnavy, akou som sem vyšla. Úspešne zdolávam sutinový mega strmák, lesný mierny kopček zbehnem dole naozaj rýchlo a túru ukončím tesne pred zotmením na stanici v Richnave, odkiaľ som ráno vyrazila.

                Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Sľubica rozhodne nesklamala! Ten výhľad bol neskutočný! Ja som si vybrala relatívne dlhú trasu na výstup, ale to bolo na základe dostupnosti verejnou dopravou. S vlastným autom nie je problém začať vo Vojkovciach alebo Slatvine, odkiaľ je trasa tak tretinová (ale samozrejme, strmšia). Výstup na Sľubicu bez problémov zvládne každý priemerný turista a jednoznačne odporúčam prihodiť do ruksaku kvalitný fotoaparát. Na tie výhľady sa to rozhodne oplatí!