Kozie chrbty - Kozí kameň

Výstup: 19.2.2022

Náročnosť: z Popradu dlhá túra sa niekoľkými strmými úsekmi; iné varianty kratšie, no stále prudké

Kozie chrbty sú pohorie učupené presne medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Vzhľadom na polohu je sláva Kozích chrbtov v tieni našich najznámejších veľhôr. To však neznamená, že toto celkom malé pohorie tiahnuce sa od Popradu po Kráľovú Lehotu nemá čo turistovi ponúknuť. Najvyšším vrcholom je Kozí kameň s výškou 1255 m n.m. Vrchol je sčasti zalesnený a sčasti pokrytý polomom, vďaka čomu ponúka výhľady na takmer všetky svetové strany od Vysokých Tatier, cez Branisko a Levočské vrchy na východe, až po majestátnu Kráľovu hoľu týčiacu sa na juhu hneď oproti. Kozí kameň je relatívne ťažšie dostupný, aj keď hore vedú značené trasy z niekoľkých okolitých dedín. V našom prípade vyhrala najlepšia dostupnosť hromadnou dopravou a túru sme začali v Poprade na stanici.

Niečo pred 9-tou zahajujeme v počte 2 ks dlhý pochod od Popradu smer Spišská Teplica a Kozí kameň. Do Spišskej Teplice sa dá dostať autobusom, lenže ten odišiel presne 5 minút pred príchodom vlaku a ďalší ide za 2 hodiny, tak nemáme na výber a tých 5 km navyše ideme pešo. Prechádzame cez mesto, stále sa držíme popri rieke a rýchlo prichádzame na miestnu cyklotrasu. Aj takto v meste sú nárazy vetra skutočne slušné, v Tatrách musí byť poriadna víchrica. Inak máme nad hlavami jasné modré nebo, dnes ideálny deň na poväčšine lesný výstup.

Za mestom vyťahujeme mapu, ktoré nás vedie po obvode poľa po ceste až do Spišskej Teplice. Vietor je tu poriadne silný, už sa teším do lesa. Napriek tomu nás teší panoráma Vysokých Tatier, ktorá sa týči za nami. S vetrom bojujeme približne polhodinu, kým sa konečne dostaneme medzi domy. Posledný úsek civilizácie na dobu neurčitú. Pri kostole začína modrá značka smer Kozí kameň. Nezastavujeme, dostali sme sa do slušného tempa aj napriek vetru, tak to treba využiť!

Vysoké Tatry od Spišskej Teplice.

Značka nás vedie na koniec dediny a okolo družstva ku kopcom. Od dediny sa stále držíme asfaltovej cesty, ktorou pôjdeme ešte minimálne 4 km. Cesta sa kľukatí cez lúky a polia s hradbou Vysokých Tatier oproti. Mierne stúpame, ale tento sklon kopca nám z tempa až tak neubral. Preskakujeme ľadové polia na ceste v tieni stromov dlhou 180° zákrutou sa dostávame na opačnú stranu vrchu Čarnušová. Úbočím tohto vrchu nás cesta vedie ďalej. Z jednej strany je lemovaná borovicami, z druhej menšou lúkou, ktorá sa ďalej dvíha do vrchu oproti. Týmto údolím pôjdeme až po horáreň Vápenicu.

Kúsok za zákrutou je čas na prvú prestávku. Padnú 2 rožky s tatárskou zmesou z Jednoty spolu s 1 KitKatom a môže sa šliapať ďalej. Nasleduje dlhá dlhá cesta údolím a z toľkého asfaltu už začínajú bolieť nohy. Pohľady na obe strany sú naozaj pekné, Kozie chrbty sa nám začínajú páčiť čoraz viac. Obiehame pár rekreačných turistiek a o 20 minút neskôr prichádzame k Vápenici.

Dolina ku horárni Vápenica.

Máme čas na ďalšiu krátku prestávku. Doplníme cukor a tekutiny na miestnej lavičke. Keďže chceme stihnúť vlak, zbytočne sa nezdržiavame. Hádžeme batohy na plecia a pokračujeme po modrej ďalej. Asfaltka sa konečne premenila na lesnú cestu a naše chodidlá si oddýchnu. Stúpa sa pomaly, môžeme držať tak rýchle tempo, ako nám to ľad na ceste dovolí. Rýchlo sú ďalšie 2 km bočnou dolinou za nami a prichádzame k miestu, odkiaľ začína súvislá vrstva snehu na ceste.

Našťastie, sneh je zamrznutý a vidno pár stôp turistov, ktorí išli pred nami. Tempo je oproti doterajšiemu tak tretinové. Do toho začína skutočný výstup na hrebeň Kozích chrbtov. Modrá nás vedie čoraz strmším kopcom s čoraz vyššou vrstvou snehu. Vlečieme sa z nohy na nohu, meter za metrom... Ten kopec snáď nemá konca. Za nami sa ukazujú čoraz krajšie výhľady, ale Tatry sú stále zakryté jedným vrcholom, na ktorý sme sa zatiaľ nevytrepali.

Najhorší kopec končí na križovatke lesných ciest. Podľa mapy by tu mala byť studnička, ale v tomto snehu ju ťažko hľadať. Križovatka je na otvorenom priestranstve, výhľady čoraz lepšie, nefučí tu... Len keby to nebolo také strmé... Široká cesta nám končí, modrá značka pokračuje chodníčkom stále do kopca a medzi stromy.

Lesný úsek je krátky. Na jeho opačnom konci vyliezame na lúke. Kopec nie a nie skončiť. Ešte nám chýba niekoľko desiatok výškových metrov na vrchol bez mena a sme konečne na hrebeni. Odkrytý výhľad na hrdo sa týčiacu Kráľovu hoľu nám vyrazil aj ten zvyšok dychu, čo nám po strmáku ostal. Výhľad skutočne 12 bodov z 10!

Výhľad na Kráľovu hoľu z hrebeňa Kozích chrbtov.

Z prvého nemenovaného vrcholu schádzame dole kopcom do sedla. Konečne si môžeme vydýchnuť. Na jednu a druhú stranu sa kocháme výhľadmi, nevieme kam sa dívať skôr. Za sedlom nás sa s chodníkom strácame v lese. Kozí kameň je už na dosah... aspoň sme si to mysleli... Lesom prechádzame stále po vrstevnici až ku záverečnému polomu pod vrcholom. O približne 500 m od začiatku polomu sa modrá značka stáča prudko vľavo do trávy. Chodník hľadáme kde-tu po snehu a medzi popadanými stromami.

V takomto teréne nás čaká záverečná „cieľová rovinka“. Zrejme najstrmší úsek aký na trase bol. K tomu pridajte poloroztopený sneh a dostanete perfektný kardio tréning. S pauzou každých 20 m sa pol kilometra vlečieme asi 20 minút. Tempo katastrofa, ale na vrchol dorazíme a to sa ráta! Ďalší najvyšší si môžem v zozname odškrtnúť!

Smerník na vrchole Kozieho kameňa.

Na vrchole sa opäť ozýva vietor plnou silou. Od smerníka výhľady veľmi nie sú, clonia tu stromy na skoro všetky strany. Spravíme pár fotiek do albumu, čosi zjeme a rýchlo zahajujeme zostup. Výhľady sme si užili dosýta a samotný vrchol nie je až tak zaujímavý.

Zostupovú trasu sme zvolili do Lučivnej. Ešte 1 km ostávame verní modrej značke, ktorá nás vedie spočiatku po zľadovatenom vyfúkanom hrebeni. Vetra máme na dnes plné zuby, preto sme nesmierne radi, keď klesneme do lesa a do sedla Tabličky. Už po zelenej nahadzujeme naozaj rýchle tempo smer Svit a Lučivná, chceme stihnúť vlak. Z lesného chodníčka je o niečo nižšie v doline široká cesta, takže sa aj napriek snehu ide parádne.

Zostup po zelenej do Lopušnej doliny.

Ďalším míľnikom je dnes rezort v Lopušnej doline, kam dorazíme s výrazným náskokom oproti času na značke. Míňame vleky a posledný raz meníme farbu značky. Pri smerníku odbočíme na žltú a okolo chát prechádzame k poslednému dnešnému stúpaniu. Tu už sa prejavuje únava z naozaj brutálneho tempa od Kozieho kameňa a aj z celej dlhej dnešnej túry. Na vrchol zjazdovky v Lučivnej dorazíme cez les už skutočne len silou vôle. Podľa mapy nachádzame skratku a popri vlekoch schádzame do dediny. Posledný kilometer na vlakovú stanicu sa vyhecujeme, preletíme ho za 9 minút a dorazíme na nástupište 4 minúty pred odchodom osobáku domov. Túru ukončíme vo vlaku pozeraním hokejového zápasu na olympiáde o bronz proti Švédsku.

                             Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Kozí kameň patrí medzi menej známe výhľadové vrcholy. Výstup z Popradu je príšerne dlhý a takmer stále po rovnakej ceste. Na 2 skutočne strmé úseky je však túra pohodová. Nám trvala náš variant trasy 6:15 h, pričom sme prešli niečo cez 23 km. Okolitá príroda Kozích chrbtov má jednoznačne svoje čaro a kopec sa oplatí navštíviť. Za štart túry je lepšie zvoliť dedinu Vikartovce, odkiaľ je vzdialenosť na vrchol tretinová. Pohľady na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry počas túry skutočne stoja za každý jeden výškový meter!  

                           Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov