Bielovodskou dolinou na Poľský hrebeň a Sliezsky dom

Výstup: 28.8.2021

Náročnosť: dlhá, celodenná túra, záverečný výstup na Poľský hrebeň má veľké prevýšenie

Bielovodská dolina sa nachádza na severnej strane Vysokých Tatier a ide o najdlhšiu dolinu v tomto pohorí. Dolina začína na slovensko-poľskej hranici a štartovací bod na jej prechod je Lysá poľana. Celá dolina je dlhá cez 10 km a končí strmým výstupom do sedla Poľský hrebeň. Celý prechod trvá okolo 5 hodín, takže ide o dlhú a náročnú túru. Bielovodská dolina bola jedna z mála, ktoré som v Tatrách ešte nenavštívila a koncom augusta bolo načase daný fakt zmeniť...

7:40 vystupujeme z autobusu v počte 2 ks na Lysej poľane. Na to, že je koniec augusta, takto ráno ešte stále mrzne. Pri smerníku zahajujeme túru a vyberáme sa po modrej značke. Nahadzujeme slušné tempo, ide sa brehom rieky po širokej cykloceste kde-tu s náznakom asfaltového povrchu. Zima je poriadna, sem tak skoro slnko nezasvieti. Výhľad na vrchy pred nami je väčšinou blokovaný stromami oddeľujúcimi náš chodník a rieku. Na pár miestach sa stromy rozostúpili, a tak si môžeme spraviť prvé fotky. Tatranské štíty a cieľ našej cesty je ešte pekne ďaleko.

Prvý výhľad z brehu rieky. 

Prvé 3 km preletia veľmi rýchlo, po rovine sa ide naozaj dobre. Prichádzame na lúku s chatkami na konci cyklotrasy a pred nami je skutočne nádherný pohľad na Tatry. Pri kochaní sa výhľadom je ideálna príležitosť na prestávku a chleba s paštikou.

Výhľad z poľany na konci cyklotrasy. 

Nestojíme však dlho, krásne počasie sa má ešte v priebehu doobedia zmeniť a chceme prejsť čo najviac bez zmoknutia. Pokračujeme ešte kúsok po lúke a na jej opačnom konci vchádzame do lesa. Zo širokej cesty je lesný chodník. Les sa strieda z polomami a okolo nás sa objavujú kolmé skalné steny. Pomaly ale isto sa blížime ku koncu doliny a zatiaľ bolo stúpanie skutočne minimálne. Dlhé kilometre sa ide po rovinke, takže Bielovodská dolina môže byť aj ideálnou prechádzkou na poobedie.

Dolina naberá alpský ráz. 

Výhľady okolo sú pekné, táto dolina má čo ponúknuť a ako jediná v Tatrách je alpského štýlu. Až pri táborisku pod Vysokou sa začína skutočné umieranie. Drvivú väčšinu výškových metrov musíme nastúpať na posledných 4 km. Pred nami je teda slušne dlhý strmák. Spomaľujeme a po serpentínach v lese zahajujeme posledný výstup.

Obloha sa zatiahla, ale zatiaľ neprší. Pred pár dňami v Tatrách snežilo, chodník je po roztopení snehu poriadne mokrí a zablatený, do kopca sa poriadne šmýka. S oblakmi prišla aj vyššia vlhkosť vzduchu a okolo nás je ako v parnej saune. Stúpame hore naozaj pomaly. Postupne prichádzame nad pásmo lesa a ukáže sa nám pohľad nazad do doliny, ktorý stojí za ten krkolomný výstup.

Pohľad nazad na Bielovodskú dolinu. 

O chvíľu stúpame okolo Hviezdoslavovho vodopádu ku Kačaciemu pliesku a Zelenému kačaciemu plesu. Oblačnosť klesá čoraz nižšie, až kráčame v úplnej hmle. Keď sa nám náhodou hmla roztvorí, záver Bielovodskej doliny je skutočne pekný. S hmlou prichádza poriadna kosa, ešte aj rukavice sa nám dnes zišli. Na to, že je koniec augusta, až takúto zimu sme nečakali. Takýmto tempom pôjdeme už v októbri lyžovať...

Jedno z Kačacích plies, keď ho aj bolo vidieť...

Zdolávame ešte jednu morénu ku Litvorovému plesu a ďalšiu ku Zamrznutému plesu, ktoré je najvyššie na dnešnej trase a tesne pod Poľským hrebeňom. Zamrznuté pleso dostáva svojmu menu, aj teraz je na jeho hladine vrstva ľadu. Výstup je skutočne poriadne namáhavý, od Lysej poľany ideme už 5 hodín. Obchádzame Litvorové pleso a na Rázcestí v zamrznutom kotle meníme značku z modrej na zelenú.

Zamrznuté pleso zo stúpania na Poľský hrebeň

Na Poľský hrebeň nám ostávajú posledné výškové metre. Zahajujeme posledný útok na sutinový chodník spevnenými drevenými schodmi a po serpentínach priam vybehneme hore. Pri smerníku Poľský hrebeň ideme vypľuť dušu, no sme celí nadšení, že sme Bielovodskú dolinu úspešne zdolali spolu s tým brutálnym strmákom na záver.

Nasleduje vrcholová fotka a kratučká prestávka. V tejto zime na dlhšiu pauzu naozaj nemáme náladu. Po tej chvíli sme totálne premrznutí a je najvyšší čas zahájiť zostup. Pokračujeme po zelenej a hneď na začiatku musíme preliezť pár skál a zliezť po niekoľkých kramlách istených reťazami. Obiehame skupinku turistov, z ktorých má polovica na tomto skutočne ľahkom exponovanom úseku slušný problém. Toto asi nikdy nepochopím... pokiaľ mám problémy s reťazami alebo strach z výšky, ako to, že aj tak pokračujem hore s vedomím, že budem musieť zísť aj dole?! A potom blokujem trasu ostatným a pomaly ma musia okoloidúci či horská služba zhášať dole... Ale čo už, ľudia sú nepoučiteľný.

                            Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Po exponovanom úseku pokračuje klasický tatranský chodník z veľkých plochých kameňov. Klesáme ďalej, hmla sa občas rozprestrie a ukáže sa nám masív Gerlachovského štítu, no väčšinu času nevidíme okolo seba nič, len bielu prázdnotu.

Okolo Dlhého plesa sa klesanie mierne zmenšilo, no vzápätí spadneme slušne dole. Vyliezame z hmly a pred nami je pekný výhľad až pomaly do Popradu. Len v Tatrách je hmla, všade inde vyzerá byť pekne. Na okolitých alpínskych lúkach sa pasú kamzíky a my schádzame okolo Večného dažďa nižšie smerom na Sliezsky dom.

Velické pleso sponad Večného dažďa.

Úsek okolo Velického plesa priam prebehneme. Za celý deň sme doteraz stretli málo ľudí, čo sa však pri tomto hoteli a jazere povedať nedá. Od masových turistík sme si už slušne odvykli. Tu dole ani nie je taká zima, no kapustnica s Kofolou v hoteli padne vhod. Nemáme času nazvyš, chceme stihnúť vlak domov, preto balíme kemping v bufete a ideme dnešný deň doraziť.

Na zostup sme vybrali trasu do Tatranských zrubov. Prvý kilometer sa klesá po sutine v kosodrevine až na Velickú poľanu. Ďalší úsek cesty vedie po žltej značke lesom. Tento chodník nevyzerá byť až taký známy, pretože je slušne zarastený. Na trase treba vystúpať ešte zopár výškových metrov. O pár zákrut ďalej vychádzame pri smerníku Rázcestie nad Zrubmi a záverečný zostup absolvujeme po modrej značke. Táto časť je skutočne pekná. Nikde ani nohy, okolo rastú nízke stromy a vytvárajú peknú aleju. Značka nás spoľahlivo dovedie až na stanicu električky akurát tak, aby sme bez problémov stihli spoj do Popradu.

Modrá značka do Tatranských Zrubov.

Dnes to bol riadne dlhý deň. Bielovodská dolina bola krásna, no jej prechod poriadne dlhý a záverečný výstup dal zabrať. Výhľady, tie biedne, čo sme mali zhora, však stáli za to a určite sa sem ešte vrátim, no v lepšom počasí. Následný zostup z Poľského hrebeňa bol okorenený pár reťazami a bufet na Sliezskom dome výborne poslúžil na rozmrznutie sa. Túra rozhodne nesklamala a niekedy v budúcnosti si ju zopakujeme.

                                    Viac slovenských TOP 5 a z Tatier