Výstup: 30.12.2020
„Ahoj, požičiaš mi mačky, lano a cepín?“
„Požičiam a kam ideš?“
„No na Cinkot.“
„A to kde je?“
„Pri Komárne.“
Týmto rozhovorom medzi otcom a jeho kamarátom sa to celé začalo.
Zrejme sa pýtate, čo to ten Cinkot je a kde pri Komárne je miesto, kam
treba mačky. Ja som sa pýtala presne to isté. Odpoveď? Cinkot je podľa Štatistickej
ročenky SR z roku 2018 najvyšším vrchom Podunajskej roviny a dosahuje
úctyhodnú výšku 125 m n.m. Každý kto už Podunajskú rovinu navštívil, vie, že je
naozaj rovná, preto sa tu o nejakom najvyššom bode hovorí veľmi ťažko.
Niektoré zdroje hovoria, že je to Pohrebište, iné, že je to kopec bez mena pri
Bratislave. My sme sa odvolali na najnovší zdroj a vybrali sa zdolať
Cinkot. Ozaj, všetky tie kopce spomínané 2 vety dozadu majú jedno spoločné: ide
o krkolomný výstup trvajúci približne 10 minút, treba zdolať neskutočných
okolo 10 výškových metrov a celá trasa je dlhá približne 200 m (a to som
možno niektoré údaje prehnala...).
30. decembra ráno vyrážame smer Komárno. Tu neplatí klasické turistické
pravidlo „vyraziť čo najskôr“, tak sa pekne vytrepeme z domu po 8-mej.
Ideme v počte 4 ks a ďalšie 2 ks cestujú vlakom, pretože do auta by
sa nezmestili a do kufra nikoho dávať nechceme, pretože je plný
horolezeckého vybavenia. Počasie je strašné, zamračené, akurát vhodné na
absolvovanie takejto haluze. Podľa modelu Aladin má v Komárne pršať okolo
11:30, cesta zo Žiliny bude trvať cca 3h... Paráda, dorazíme tam akurát do
dažďa!
Držíme sa časového plánu a 11:30 sa stretávame so skupinou B v Marcelovej.
Tu už nám nepomôže nič iné, než GPS-ka. Prechádzame kúsok za dedinu (niektorí
autom, iní pešo...) a odbočujeme z hlavnej cesty na poľnú cestičku vedúcu
k akejsi miernej vyvýšenine, pár domom a viniciam. Na najbližšej
zákrute zatočíme vľavo a po 100 m nechávame auto na voľnom priestranstve
medzi domami. Pred nami sa ukáže vrchol Cinkotu označený akousi schátranou
betónovou stavbou. Vystúpime, vybalíme všetky tie úplne zbytočné horolezecké
krámy a dáme sa hľadať chodník, ktorým by sme sa dostali hore.
 |
| Cestou na vrchol sa brodíme v tráve a malinčí. |
V ceste nám však stoja vinice a nechce sa nám behať cudzím ľudom
po pozemku. To by sme asi nevysvetlili...
„Čo robíte na mojom pozemku?!“
„No tuto na Cinkot ideme...“ Tento rozhovor sa našťastie nestal a sme za
to radi, lebo vysvetľovalo by sa to zrejme veľmi ťažko...
Po preskúmaní okolia nachádzame absolútne zarastený pás medzi vinicami a usúdime,
že tu už dávno nikto nebol. Dáme sa teda brodiť cez malinčie, žihľavu a kde-tu
aj zhrdzavené drôty na zemi. Na vrchol je to možno 50 metrov, no naše nohavice
dostanú slušne zabrať. Modlím sa, aby moje drahé membránové turistické gate
ostali aj naďalej nepremokavé... (spoiler: gate prežili bez problémov).
Kráčame 10 minút a sme hore. Nachádza sa tu dokonca kameň označujúci
vrchol. Sme hneď vedľa jedného domu s vinicami, na malom priestranstve a na
druhej strane sú kríky a akési rozpadnuté niečo, čo kedysi mohla byť
pivnica. Ostali z nej už len holé steny a aj to dieravé. Nasleduje vybaľovanie
horolezeckej výstroje a povinné vrcholové fotky. Náročný výstup je za nami
a užívame si zaslúženú prestávku.
 |
| Na najvyššom vrchu Podunajskej roviny - Cinkote. |
Keď sa dofotíme, začne zostup rovnakou stenou, akou sme išli hore. Teraz sa
nám ide podstatne lepšie, keďže sme si cestou hore prešliapali chodník. O pár
minút sme nazad pri aute. Skupina B pokračuje do dediny na autobus a skupina
A na prehliadku Komárna. Podvečer sa obe skupiny stretnú v Žiline a úspešne
ukončia tento náročný výstupový deň.
P.S. Prosím
čitateľa, aby text nebral vážne 😉 všetko, okrem faktov, je napísané ironicky a slúži len na pobavenie.
Ďakujem, váš Darth Vader.
 |
| Výstup severo-západnou stenou za nami! |
