Zadné Meďodoly a Kopské sedlo

Výstup: 10.9.2021

Náročnosť: pohodová nádherná túra so stredne náročným prevýšením, dá sa spraviť za pol dňa

Zadné Meďodoly sú dolina na pomedzí Vysokých a Belianskych Tatier. Vyčleňuje sa z Javorovej doliny a končí v Kopskom sedle vo výške 1749 m n.m. Celou dolinou vedie spolu s modro-značeným aj náučný chodník. Túra začína v Tatranskej Javorine a spočiatku je spoločná so začiatkom prechodu Javorovej doliny, pričom chodníky sa oddeľujú pri smerníku Pod Muráňom. Zadné Meďodoly boli dlhšiu dobu pre turistov uzavreté, preto keď sa dolina konečne sprístupnila, musela som ju ísť navštíviť.

10:30 vystupujem z autobusu v Tatranskej Javorine. Kúsok od zastávky nachádzam smerník, do Kopského sedla píšu 3 hodiny. Aj keď je už september a som v Tatrách, vonku je minimálne 30 °C v tieni. Napriek tomu túru začínam v rýchlom tempe, po tých viac ako 4 hodinách cestovania sa konečne treba rozhýbať.

Prvé 2 km vedú po asfaltke. Slnko páli, okolo cesty rastie bujne vegetácia vyššia než ja a kde-tu už presvitajú prvé pohľady na tatranské štíty. Asfalt končí po pár zákrutách pri smerníku Pod Muráňom. Smerník je na čistinke s altánkom a zurčiacim potokom povedľa. Oproti mne krásne vidieť začiatok Javorovej doliny a Zadných Meďodolov. Už takto zdola sú výhľady naozaj pekné, teším sa, čo príde ďalej.

Výhľad pri smerníku Pod Muráňom.

Za smerníkom značka pokračuje po širokej kamenistej ceste a mierne stúpa. Doteraz bolo prevýšenie plus-mínus nula. Spočiatku sa ide lesom, no o prejdem ďalej do doliny, les sa rozostúpi a prichádzajú takmer všadeprítomné polomy. Kopec je tu o niečo strmší, ale stále to nie je ani zďaleka taký level, ako by som od Tatier čakala. Míňam zopár prameňov a prístreškov a obieham slušné množstvo ľudí. Teda, až toľkoto turistov som tu nečakala, aj keď som vyrazila dosť neskoro.

Chodník v Zadných Meďodoloch pod Belianskymi Tatrami.

Čaká ma ďalší lesný úsek a dostanem menší záchvat smiechu. Predo mnou je tabuľa s nápisom: Pozor! O 100 m uvidíte dreveného medveďa! Keby normálneho, to by som varovanie brala všetkými desiatimi, ale dreveného?! A ozaj, prejdem cez potok rovno k prístrešku s pár sochami drevených medveďom. Prístrešok je okupovaný rodinami s deťmi, ktorí sa s drevenými macami fotia vo veľkom. Ja ani nezastavujem, z takýchto atrakcií som už dávno vyrástla.

Ďalší úsek prechodu Zadných Meďodolov sa ide neustále do kopca. Striedajú sa lúky s výhľadmi na dolinu a už aj na okolité štíty. Dolina sa mi čím ďalej tým viac páči. Vlečiem sa naozaj z kroka na krok a užívam si tú nádheru. Takto vyššie už ani veľa ľudí nie je, zrejme všetci ostali pre drevených medveďoch.

Belianske Tatry zo Zadných Meďodolov.

Značka vedie úbočím hrebeňa Belianskych Tatier, v závere doliny úbočím Ždiarskej vidly a presne odtiaľto sú výhľady najkrajšie. Chodník je tu uzučký s prašným povrchom a s množstvom zákrut či vyhliadkových miest. Kopské sedlo sa zdá byť už na dosah, no s neustálym, aj keď miernym stúpaním je to ešte predsa len dlhší výstup.

Kospké sedlo oddeľuje Vysoké a Belianske Tatry a ponúka skutočne skvostné pohľady na obe pohoria. Do sedla som dorazila presne po 2,5 hodinách chôdze z Tatranskej Javoriny. A to som sa naozaj vliekla. Kúsok od smerníka v sedle, ktorý sa nachádza uprostred alpínskych lúk, nachádzam parádny „flek“ na tráve a dávam si obednú prestávku. S dokonalým výhľadom na celé Zadné Meďodoly vyťahujem chleba s paštikou a takmer hodinu sa v Kopskom sedle opaľujem.

Zadné Meďodoly z Kopského sedla.

Z dovolenkového rozpoloženia ma vytiahne až fakt, že pomaly nestíham autobus do Popradu s následným vlakom domov. Balím piknik, ešte hodím posledný pohľad na nádherné Zadné Meďodoly a zahájim zostup. Zdolávam posledný menší kopček, všade na okolo sú rozsiahle alpínske lúky a za mnou sa skvejú biele Belianske Tatry v plnej nádhere.

Belianske Tatry z Kopského sedla.

Ďalej už pôjdem len dole kopcom. Strmo po hlineno-štrkovitom úzkom chodníku klesám smerom k Veľkému Bielemu plesu a pridávam do zbierky ďalšie fotky Vysokých Tatier. K plesu to nie je ďaleko, veľmi rýchlo prichádzam do pásma kosodreviny, kde musím občas aj preliezať vyrastajúce konáre. Pri plese sa nakopilo opäť dosť turistov, na čo nemám náladu, preto sa nezdržiavam.

Veľké Biele pleso.

Zostup pokračuje po modrej značke. Najskôr v kosodrevine vyššej než ja a následne polomom. Keď som tu bola v zime, takmer som sa stratila – chodníka nikde. Teraz ho aj medzi popadanými stromami a hustou vegetáciou poľahky nachádzam. Výhľady tu už nie sú, len občas štíty ešte presvitnú.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Posledný úsek pred Rázcestím pri Šalviovom prameni sa už ide lesom. Klesám dosť rýchlo a teraz som aj rada, že sa tu pár ľudí raz za čas vyskytne... Musí to tu byť medvedí raj, takýto hustý tatranský les. Záver túry absolvujem po turistickej diaľnici vedúcej z Bielej vody k Zelenému plesu. Túru ukončím na zastávke autobusu na Bielej vode.

Túra cez Zadné Meďodoly sa veľmi rýchlo zaradila na popredné priečky, čo sa týka najkrajších v Tatrách. Výhľady na Belianske Tatry, Vysoké Tatry, či dolinu samotnú sa radia medzi to najlepšie, čo sa v Tatrách turistovi ponúka. Trasa má relatívne veľké prevýšenie, avšak väčšinou je stúpanie mierne, no stále. Zostup z Kopského sedla na Bielu vodu je relatívne dlhý, no dá sa zbehnúť rýchlo, pretože sa ide stále dole kopcom. Za zmienku stojí ešte krásna panoráma Veľkého Bieleho plesa, ktorá zážitok z túru len umocnila. Prechod Zadnými Meďodolmi sa na 200 % oplatí absolvovať a uvládne ho každý priemerný turista.

                                            Viac z Tatier 

Dolina Chochołowska alebo krokus na každom kroku

Výstup: 14.4.2022

Náročnosť: poldenná 14 km túra s minimálnym prevýšením

Vyššia teplota vzduchu, topenie snehu, príroda všade navôkol sa zazelenáva, či začína kvitnúť... to sú všetko neklamné znaky príchodu jari. V našich končinách patrí medzi jedného z prvých poslov jari Šafran karpatský, známy aj jednoducho ako krokus. S poslednými fľakmi snehu sa už v marci objavujú prvé fialové kvietky, no najväčší výskyt krokusov, najmä vo vyšších polohách, je počas apríla a mája. 

Dolina Chochołowska je najväčšou a najdlhšou dolinou v poľskej časti Tatier. Každý rok ju navštevujú kvantá turistov s cieľom pozorovať veľké fialové koberce krokusov, ktorým sa tu darí naozaj perfektne. Po niekoľkých rokoch, čo sme sa do doliny takto na jar z rôznych dôvodov nedostali, prišiel konečne ten deň D. Išli sme sa na vlastné oči presvedčiť, či sú tie fámy o fialovom mori malých kvietkov skutočne pravdivé, alebo išlo len o dobre „nastajlované“ zábery, ktoré kolujú internetom.

Túru zahajujeme celkom neskoro, čosi pred 10-tou, na poslednom možnom parkovisku pred samotným vstupom do doliny. Parkovísk je od hlavnej cesty niekoľko, všetky sú spoplatnené a všade na vás mávajú pracovníci v reflexných vestách s úsmevom od ucha k uchu v snahe presvedčiť vás, že práve ich parking je ten naj. My sme si vybrali presne podľa mapy, posledné možné, čím sme ušetrili približne 1,5 km chôdze od hlavnej cesty.

Zelená značka vedúca celou dolinou nás najskôr vedie po asfaltovej ceste okolo rôznych drevených domov, z ktorých sa šíri vôňa práve ugrilovaných oštiepkov, či klasických poľských „zapiekanok“. Ľudí je tu ako maku a niet sa čo čudovať, keďže už takto na lúkach po kraji cesty vidieť jeden krokus vedľa druhého. Aj keď už nie je tak skoro ráno, ešte nie sú všetky rozkvitnuté, ale to nebráni lúkam naberať fialové odtiene miesto zelených. Väčšina lúk s krokusmi je oplotená, presne kvôli až príliš premotivovaným turistom, ktorí nie sú schopní obdivovať krásu srdcom, no kvety trhajú a ničia.

Krokusy hneď na začiatku doliny Chochołowskej.

Po necelom kilometri vchádzame z otvoreného priestranstva do lesa. Stále sa ide po asfalte, neďaleko zurčí potok a popri ceste sa kde-tu ukazujú posledné biele fľaky snehu. S pár zákrutami a niečo málo presvitajúcimi výhľadmi pomedzi stromy prichádzame po necelej hodine na koniec asfaltovej cesty. Trasa bola doteraz úplne pohodová, prevýšenie veľmi blízke absolútnej nule. Čo sa týka lúk s krokusmi, prvá časť doliny je pokrytá celá hustým lesom, lúk tu bolo len málo a krokusy sme našli len na jednej. Dúfame, že ďalej to bude na fialové kvety bohatšie.

Od smerníka Polana Huciska je z asfaltky kamenistá lesná cesta. Aj druhá polovica doliny je na prevýšenie chudobná. Kopce boli dokopy asi 3, ale aj to absolútne bez problémov zvládnuteľné. Ako sme sa blížili k záveru doliny, pribúdalo lúk a aj výhľadov na Západné Tatry. Párkrát sa išlo okolo strmých skalných stien, čo dodávalo doline Chochołowskej vysokohorský ráz. Lúky s krokusmi sú v celej doline ohradené vlajočkami s nápisom „Ani kroku(s) ďalej“ a musím povedať, že 99,9 % návštevníkov zákaz vstupu medzi kvety rešpektovalo.

Záver doliny spoznávame veľmi ľahko, keďže prichádzame na Polanu Chochołowsku. A nachádzame presne tie miesta, ktoré kolujú internetom a celú túto dolinu s krokusmi tak preslavujú. Kúsok ďalej stojí chata, kde náš prechod dolinou končí. Avšak, ku chate sa dá dostať 2 spôsobmi – po značke, alebo vyhradenou cestičkou na lúkach s krokusmi a miernou okľukou. Vyberáme možnosť B.

Západné Tatry z doliny Chochołowskej.

Chodníčkom po lúke naberáme najväčšiu porciu výškových metrov za celý dnešný deň. Výhľady sú tu naozaj neskutočné a čoskoro mobil hlási plnú pamäť. Fotografii krokusov za rýchlo nazbieralo viac než dosť. Na vrchole lúky sa nachádza menšia kaplnka a chodník sa stáča vľavo. Horným okrajom krokusového mora prechádzame ďalej smerom ku chate, pričom pár výškových metrov strácame.

Chata pripomína viac závodnú jedáleň, než skutočnú komornú horskú chatu. Toto je však mierne nutné, vzhľadom na množstvo návštevníkov, ktorý si sem prišli po obed. My nie sme výnimkou a čoskoro si už pochutnávame na rezni a vyprážanom syre, na ktorých nesmie chýbať posyp kôpru. Nič proti kôpru, ale Poliaci majú vo zvyku dávať ho skutočne všade... a nie vždy je daná kombinácia vhodná.

Tak a ešte jedna výhľadová.

Po obede sa vraciame nazad rovnakou trasou, akou sme sem prišli. Nesmú chýbať ešte ďalšie krokusové fotky na 100 spôsobov a pomaly zahajujeme zostup dolinou ku autu. Túru ukončíme presne tam, kde sme ráno začali – na parkovisku na začiatku Doliny Chochołowskej.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Dolina Chochołowska dostála svojej povesti s vysokým výskytom Šafranu karpatského. Lúky posiate fialovými kvetmi nájdete už pri vstupe do doliny, stačí len vystúpiť z auta. Prechod dolinou je nenáročný, len celkom dlhý. Trasa od parkoviska ku chate meria cca 7 km a na jej prechod si vyhraďte približne 2 hodiny (pri zastávkach na fotenie môže byť aj viac 😊). Celkovo, Dolina Chochołowska sa dá absolvovať ako poldenný rodinný výlet okorenený množstvom nádherným prírodných scenérií tvorených fialovými kobercami kvitnúceho šafranu.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Tatranský turistický maratón – Zo Štrbského plesa do Jalovca

Výstup: 13.11.2021

Náročnosť: poriadne dlhá túra, avšak prevýšenie rozložené a strmáky len krátke 2; dá sa rozložiť na viac dní

Maratón. Presne 42 195 m dlhá trasa. Človek, ktorý toto dokáže prejsť a nebodaj zabehnúť... tomu sa vraví kondička! Do dnešného dňa bol môj rekord v počte prejdených kilometrov za deň presne 36 a dosiahla som ho počas prechodu Cesty SNP. Avšak, je tu ďalší rok, treba ďalšie výzvy. Na zabehnutie takejto dlhej trasy moja kondička rozhodne nie je v ideálnom štádiu, no chôdzou mi to stálo za to skúsiť. Ako trasu som zvolila posledný úsek Tatranskej magistrály, ktorý som ešte nemala prejdený: zo Štrbského plesa na Podbanské a ďalej až do Jalovca.

Po parádnom budíčku o 3:45 ráno a viac ako 2 hodinách cesty zahajujem 7:30 svoj prvý maratón na Štrbskom plese. Počasie je mierne pod mrakom a teplota vzduchu ideálna na mikinu. Leto je už rozhodne za nami a tu v Tatrách by ma neprekvapilo, keby som časť cesty dnes išla po snehu. Hneď od stanice zapínam rýchlejšie tempo, prechádzam okolo hotela Kempinski a popri smerníku Liečebný dom Solisko opúšťam civilizáciu.

Tatranská magistrála, ktorej sa dnes takmer celý čas budem držať, je zatiaľ široká cesta kľukatiaca sa pomedzi popadané stromy a alpínske lúky. Z lúk sa naskytá aj pekný pohľad na Nízke Tatry oproti. Až po Jamské pleso je stúpanie a klesanie viac-menej vyvážené a o žiadne drastické zmeny výšky rozhodne nejde.

Tatranská magistrála od Štrbského plesa smer Jamské pleso.

Míňam odbočku do Furkotskej doliny, odkiaľ pokračujem už lesom po jednom väčšom drevenom moste ku smerníku Odbočka na Biely Váh. K samotnému Jamskému plesu je to naozaj už len kúsok. Aj napriek celkom dosť rýchlemu tempu som sem prišla presne za čas, aký stál na smerníku. Uvažujem nad prvou prestávkou v miestnom drevenom prístrešku, no s vidinou ešte cca 37,5 km trasy pred sebou tento nápad zamietam a pokračujem ďalej.

Jamské pleso.

Obchádzam Jamské pleso a obetujem pár minút pri jazere, aby som spravila čo najkrajšiu fotku. Musím uznať, že mi celkom aj vyšla. Ďalším úsekom sa magistrála zúžila na lesný chodníček. Okolo mňa je hustý tatranský nepreniknuteľný les a chodník je lemovaný husto rastúcimi čučoriedkami. Nikde ani živej duše. Dúfam, že miestne medvede už spia... Našťastie, žiadneho som nestretla.

Stále sa ide po vrstevnici. Z lesa sa vynorím neďaleko klesania k Trom studničkám. Napravo mám Kriváň v celej svojej nádhere a v takom uhle pohľadu, ktorý som z túry ešte asi nemala. Neodolám a pridávam do zbierky ďalšie fotky. Už sa zase ide po širšej štrkovitej ceste a dole kopcom si aj pobehnem. No len do momentu, kým sa párkrát na štrku takmer nestrepem.

Kriváň z Tatranskej magistrály nad horárňou Tri studničky.

Značka ma doviedla až takmer ku Ceste Slobody. Obchádzam usadlosť pri smerníku Bývalá Važecká chata a kopírujúc hlavnú cestu prichádzam o cca 10 minút k horárni Tri Studničky. Opäť uvažujem nad dlhšou prestávkou, po 10 km by sa aj zišla... No skončí to vytiahnutím balíka gumených dážďoviek, ktoré patria k parádnemu vysokokalorickému palivu na túrach, a vyjedajúc ich šliapem ďalej.

Za Tromi studničkami nasleduje prvý väčší dnešný kopec. Po smerník Nad bytom musím vyliezť cez 100 výškových metrov na relatívne krátkej vzdialenosti. Stúpam po polome s Kriváňom nado mnou a výhľadom na rozľahlú kotlinu lemovanú z opačnej strany Nízkymi Tatrami. Trasa sa mi zatiaľ veľmi páči, uvidíme, čo ukáže zvyšných 30 km.

Od smerníka Nad Bytom po Podbanské je Tatranská magistrála vedená po spevnenej ceste a skoro stále dole miernym kopcom. Po to stúpaní si môžem vydýchnuť a opäť pridať do kroku. Lesné úseky sa striedajú s lúčnymi a podchvíľou sa obzerám za seba a v mobile pribúdajú stále ďalšie a ďalšie fotky Kriváňa z rôznych uhlo a s použitím takého či onakého filtru.

Kilometre postupne ubúdajú a viem, že som na správnej ceste dnes ten maratón zvládnuť. Okolo 10-tej som nazad v civilizácii, presne v osade Nadbanské. Míňam miestne chaty, všade sa tu vo veľkom rúbe drevo, kosí, či niečo bujaro oslavuje s hlasno hrajúcou hudbou. Jááj, tieto zvuky mi v lese ozaj nechýbali, preto nezastavujem, len si ešte raz odfotím Kriváň z lúky pri osade a pracem sa z civilizácie preč.

Kríváň z lúky nad Podbanským.

Ďalej ma značka vedie kúsok po hlavnej ceste, cez parkovisko a nakoniec časťou osady Podbanské. Za celý deň som dnes nestretla jediného turistu a ani tu to nie je výnimka. Už je uzávera chodníkov, počasie nič extra, no aj tak som rátala s tým, že aspoň pár ľudí si takto v sobotu vyjde na prechádzku do Tichej či Kôprovej doliny. Avšak, Tatry vyzerajú byť dnes maximálne vyľudnené.

Za Podbanským míňam odbočku do Kamenistej doliny, na ktorom stojí Jalovec 6:30 h, a je tu druhý menší výstup dnešného dňa. Vidno, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Chodník je zarastený malinčím a kosodrevinou, prechádzam aj pár mostom cez potok, ktoré držia pokope už len silou vôle.

Riadne dlhým lúčnym úsekom, na ktorom musím občas chodník pred sebou naozaj poctivo hľadať, sa dostávam na križovatku so žltou značkou vedúcou na Bystrú. Kúsok za križovatkou prechádzam po spevnenej ceste, no vzápätí sa opäť ocitám na lesnom chodníku a oslavujem polovicu maratónu za mnou. Ďalej pokračujem okrajom lesa a užívam si opäť raz výhľady na okolité hory. Míňam aj jednu kolibu a konečne stretávam za dnešok prvých ľudí. Aj tak, boli to až 2 cyklisti, takže o veľkej zmene z totálneho lesného ľudoprázdna nešlo.

Lúčny úsek Tatranskej magistrály pred odbočkou na Bystrú.

Okolo Domova J.A. Komenského prichádzam na asfaltovú cestu smer ústie Úzkej doliny. O pár zákrut ďalej obchádzam Chatu Orešnica a ďalej Horský hotel Akademik. Ďalšou budovou je Mier, čo doteraz neviem, či je funkčným hotelom alebo niečím iným. Prichádza na mňa poobedná kríza, vážne by to chcelo po 25 km dlhšiu prestávku. Pozerám mapu a vyberám miesto, kde by sa to dalo. Najbližší prístrešok je však ešte ďaleko. Preto len vyťahujem energetický gél s kofeínom a vďaka nemu je kríza zažehnaná.

Výhľad z lúky na Tatranskej magistrále.

Za Mierom sa stále držím širokej cesty, ktorá je zároveň Podtatranskou cyklomagistrálou. Väčšinou sa ide v lese, len na pár miestach sú čistinky s výhľadom. Nad osadou Jedliny sa rozlieha hlasná hudby pomaly na celú dolinu a čaká ma tretí, záverečný strmý výstup. Stúpam po lúke, okolo chodníka je tráva vyššia než ja a na pár miestach sa musím ďalej takmer presekávať. Zišla by sa mi mačeta...

Vrchol tohto kopca je zároveň spoznám aj vďaka smerníku Rázcestie pod holým vrchom, odkiaľ ma opäť široká zvážnica vedie popri chate Baranec a priľahlej osade. Polorozbitou asfaltovou cestou prichádzam ku odbočke žltej značky na Baranec a Plačlivé a o jednu zákrutu ďalej do ústia Žiarskej doliny.

Výhľad zo stúpania na rázcestie pod Holým vrchom.

Z ústia Žiarskej doliny mi ostáva do Jalovca necelých 9 km. Trasa je stále v podstate rovnaká. Väčšinou sa drží vrstevnice, prevýšenia sú minimálne a cesta je široká, skalnatá. Kúsok nad Rázcestím na Tokarinách ma vedie okrajom lúky, odkiaľ môžem pozorovať začínajúci oranžový západ slnka nad Nízkymi Tatrami. Ešte stihnem stretnúť 2 cyklistov, ktorí mi ani za svet nechceli uveriť, že šliapem až od Štrbského plesa. Obaja na mňa udivene pozerali, avšak s rešpektom. Zrejme často nevideli babu, čo sa vydá na viac ako 40 km túru.

Záverečný kúsok dole kopcom, cez most a lesom ku smerníku Rázcestie na Tokarinách zbehnem eľmi rýchlo. Tu oslavujem prvý dnešný riadny úspech – mám absolvovanú celú Tatranskú magistrálu (po častiach, ale celú).

Záverečný kúsok pred Bobroveckou Vápenicou.

Na záver tohto dlhého, no krásneho dňa mi ostáva kúsok lesom na parkovisko Bobrovecká vápenica a asfaltové 2 km na zastávku v Jalovci, kde môj tatranský maratón úspešne dokončím. Celková bilancia je 9:20 h chôdze a hodinky ukazujú 41, 8 km. Ostáva už len taxíkom dôjsť do Liptovského Mikuláša, pretože autobusár odmietol na zastávke zastaviť, pričom som ja a ešte 1 turista priam v strede cesty naňho mávali, a vlakom doraziť domov.

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

Trasa zo Štrbského plesa do Jalovca je jednoznačne pohodová, no poriadne dlhá. Nechýbajú naozaj pekné výhľady a po ceste je veľa chát a hotelov, kde by sa dalo prespať, pokiaľ by si to niekto chcel rozdeliť na viac dní. Väčšinu trasy kopíruje Podtatranská cyklomagistrála, takže sa to dá zvládnuť aj na dvoch kolesách. Avšak, prejsť po vlastných maratón je predsa len slušný úspech a práve na tejto trase to zvládne každý aspoň trochu trénovaný turista.

Viac z Tatier a Stredného Slovenska

Za mágiou skál do Českého Švajčiarska

Výstup: 27.4.2022

Náročnosť: poldenná túra s nie veľkým prevýšením

Národný park České Švajčiarsko sa rozprestiera na severe Českej republiky, priamo na hraniciach s Nemeckom. Územie je priam posiate rôznymi skalnými stenami, oknami, či roklinami. Nachádza sa tu aj najväčší skalný most v Európe s menom Pravčická brána. Jednu stredu, presne počas skúškového, keď mi to učenie už liezlo krkom, som sa rozhodla presne túto dovtedy pre mňa neznámu časť Česka preskúmať...

Štart celého dňa v Olomouci klasicky, o 4-tej ráno. 5,5 hodiny cesty do Děčína a ďalej až po zastávku Pravčická brána. Už počas cesty autobusom som vyzerala von z okna a musím uznať, že úzka roklina, kadiaľ cesta viedla, lemovaná vysokými skalnými stenami mala svoje čaro. V okamihu som uznala, že to teriganie sa sem tak dlho určite bude stáť za to.

Vystupujem z autobusu, spolu so mnou jedna skupina nemeckých dôchodcov so sprievodcom. Nasledujem šípku a z hlavnej cesty sa vydávam konečne po toľkých hodinách sedenia na prieskum. Štrkovitá, pekne upravená cesta ma vedie hneď takto na úvod do mierneho kopca. Kým sa rozhýbem, aj sa celkom zadýcham a nemecký dôchodcovia sú mi neustále v pätách. Postupne zvyšujem tempo, až sa predo mnou zjaví v diaľke prvá skalná stena na tejto túre. Spravím prvé fotky a postupne vchádzam do lesa.

Prvé skalné útvary po ceste k Pravčickej bráne.

Veľkou zákrutou sa dostávam na úbočie skalných stien a chodník ma neustále jemným stúpaním nesie stále vyššie smerom k Pravčickej bráne. Na chodníku je na veľa miestach dosť piesku, zrejme taktiež pozostatok pravekého mora, ako aj celý reliéf tohto územia. K prvým fotkám sa rýchlo pridávajú ďalšie a ďalšie, až mám pocit, že dnes trhnem japonský národný rekord.

Ešte pár ďalších zákrut a stúpania pomedzi menšie balvany, obchádzam odbočku k jaskyni Českých bratří, a nakoniec sa vynáram obklopená skalami pod Pravčickou bránou. Nasleduje niekoľko serpentín až k reštaurácii Sokolí hnízdo a z chodníka je na skalné okno naozaj parádny pohľad. Od reštaurácie sa dá po zakúpení vstupenky ísť pozrieť k Pravčickej bráne aj bližšie, mapa ukazuje aj zopár vyhliadok, no ja nemám veľa času, tak sa poslušne vraciam na červenú značku.

 

Pravčická brána s reštauráciou Sokolí hnízdo.

Červená, po ktorej idem, má priam idylické meno – Gabrielina stezka. Trasa ma vedie od Pravčickej brány v podstate po vrstevnici. Stále sa ide úbočím skalných stien a cez riedke stromy presvitajú aj celkom pekné výhľady na okolitú krajinu. Mapa ukazuje názvy jednotlivých skalných útvarov, a teda, je ich tu naozaj požehnane. Ako najzaujímavejšie mi prišli Čínská zeď, Pevnosť a Česneková jehla.  

Skalné steny, popod ktoré vedie Gabrielina stezka.

Postupne, keď sa blížim ku rekreačnému stredisku Mezní louka, lesu ubúda a výhľadov pribúda. Celkom ma dostali všadeprítomné polámané stromy. Naozaj, všade. A našlo sa aj pár výstražných tabúľ: Pozor extrémne riziko pádu stromov. Dotváralo to celkový obraz už aj tak zaujímavej krajiny.

Pred Mezní loukou sa napájam na spevnenú cestu a oproti mne sa hore ženie celkom slušná kopa nemecky hovoriacich turistov. Od Pravčickej brány, kde bolo ľudí ako maku, až sem som stretla dokopy asi 2 dôchodcov a 0 turistov v sandáloch. Protiidúci by so mnou chceli prehodiť aj pár slov, ale s mojou znalosťou nemčiny (dokopy 3 slová ovládam), to bola márna snaha.

 

Výhľad v Českom Švajčiarsku.

Na Mezní louce pokukujem po nejakom bufete, keďže už je dávno čas obeda, no nachádzam len pár reštaurácii a na to nemám čas. Pokračujem teda na JOJO cukríkoch po červenej ďalej smer Malá Pravčická brána.

Kúsok ma široká zvážnica vedie rovno dolinou, no potom značka odbočí vpravo a predo mnou je najstrmší výstup dňa pod vrchol Větrovec. Asi v druhej polovici výstupu sa ocitám doslova v Narnii. Stromy, okolité malé balvany, celková scenéria mi pripomenula presne scény z daných fantasy filmov. Šliapem pomaly, a aj napriek slabému dažďu si výstup užívam.

Na vrchole sa odpája zelená značka od mojej červenej. Ešte zopár výškových metrov musím zdolať, už po uzučkom chodníku, aby som mala kopce pre dnešok vybavené. Nasleduje lesný úsek, ktorým obchádzam Větrovec a brezovým hájom prichádzam na asfaltku.

Asfaltka je taktiež cyklotrasou a o necelý kilometer ďalej vychádzam pri skalnom útvare Malá Pravčická brána. Batoh nechávam pri lavičke na odbočke a ku samotnej bráne musím asi 100 m prejsť lesom vedľa značky. Dokonca, aj jeden rebrík mám dnes! Vďaka nemu sa dostanem na vyhliadku na tomto skalnom okne a do zbierky pribudnú posledné fotografie.

Výhľad z Malej Pravčickej brány.

Na záver dňa už len zbehnem lesom okolo skalného hradu Šaunštejn, ktorý bol v rekonštrukcii, tak sa navštíviť nedal, a záver trasy absolvujem po asfaltke až ku zastávke autobusu pri reštaurácii Vysoká Lípa. Odtiaľ MHD-čkou nazad do Děčína a 5,5 hodiny do Olomouca. Pekný deň za mnou!

                      Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

České Švajčiarsko dostálo svojej krásnej skalnej povesti. Musím uznať, že aj keď to dnes bolo viac cestovania než turistiky, aj taký krátky výlet v tomto prostredí stál za to! Celá trasa bola naozaj nenáročná a priemerným tempom ju zvládnete pod 5 hodín. Určite sa do Českého Švajčiarska medzi skaly ešte vrátim, pretože som to tu ani zďaleka nepreskúmala celé!