Výstup: 2.4.2021
Niečo
pred 9:00 vystupujeme z autobusu na parkovisku v Štefanovej. Nad
hlavami máme sivú masu oblakov, z ktorej mrholí. Vyťahujeme teda nepremokavé
bundy a začíname kráčať. Nahadzujeme celkom rýchle tempo, lebo okrem dažďa
je aj riadna zima. Prvé metre vedú po ceste okolo rôznych penziónov a chatiek,
no rýchlo opúšťame civilizáciu a strácame sa v lese. Chodník je
značený žltou farbou a na niektorých miestach je spevnený železnými
doskami tvoriacimi schody. Nebyť tých, asi mokré skaly spolu s blatom by
boli celkom slušná šmykľavka.
Prejdeme
jednu serpentínu a vychádzame po necelých 20 minútach chôdze na lúke v sedle
Vrchpodžiar. Naskytá sa nám pohľad na spodnú časť Veľkého Rozsutca, ale to nie
je dostatočne zaujímavé na to, aby sme tu stáli dlhšie. Preto bez prestávky
zbehneme dolu ku kolibe Podžiar, kde vyzliekame bundy, pretože prestalo pršať.
Odtiaľto prepíname zo žltej značky na modrú a čaká nás prechod cez Horné
Diery.
Spočiatku
ideme stále lesom. Prejdeme pár železných mostíkov cez potok a dorazíme k prvým
rebríkom. Po skalách a blate sa ide vtipne... Máme čo robiť, aby sme sa
nestrieskali do potoka. Najhoršie úseky sú po veľkých skalách, ktoré sú istené
oceľovými lanami, tu sa šmýka dvojnásobne. Na rebríkoch, ktoré sú po daždi poriadne
mokré, je to tiež poriadna zábava! Do toho, ako sa topí sneh, potok je slušne
rozvodnený, tak pri pár prechodoch ponad vodopád máme sprchu grátis.
Cez Horné Diery po kovových rebríkoch.
Stúpame
vyššie a vyššie, občas lesom po blate, občas okolo potoka, prípade z jedného
jeho brehu na druhý a dorazíme ku smerníku Pod Pálenicou. Chceme si
spraviť pauzu na desiatu, ale pri smerníku sú už všetky pekné miesta na sedenie
obsadené jednou turistickou skupinou, tak len s nimi prehodíme zopár slov
a poberieme sa k nasledujúcemu smerníku.
Pod
Tesnou Rizňou nie je ďaleko. Odpája sa tu zelená značka, ktorá obchádza túto
najvrchnejšiu časť Jánošíkových Dier a na križovatke nachádzame zvalený
strom, ktorý nám poslúži ako lavička. Vyťahujeme prvé rožky so šunkou, lebo veď
treba odľahčiť batoh! Nad hlavami nám spoza mrakov presvitá slnko a tešíme sa, že zatiaľ predpoveď počasia
vychádza. Takýmto štýlom kým vylezieme hore, bude pekne.
Po
pauze pokračujeme smer sedlo Medzirozsutce. Stúpame ďalej, ale kopec nie je
nejako extra prudký. Preliezame posledné rebríky a ocitáme sa v záverečnom
úseku pred sedlom, ktorý vedie cez hustý ihličnatý les. Tu už ideme takmer celý
čas po udupanom mokrom snehu. Na chodníku je sneh relatívne tvrdý, ale akonáhle
človek stúpi pár centimetrov vedľa, preborí sa po kolená. Keď sa mi podarí
zapadnúť piaty raz, už slušne nadávam, no aj tak vylezieme posledný kopček a sme
na lúke pri smerníku Pod Tanečnicou. Malý Rozsutec dokopy nevidieť, schováva sa
v hmle a jeho väčší brat je na tom podobne. Iľko to s tým počasím
dnes zrejme opäť nezvládol...
Z lúky
nasleduje relatívne rovný úsek lesom až do sedla Medzirozsutce, kde by sa nám v prípade
pekného počasia ukázal výhľad až na Tatry, no dnes nevidieť okrem sivej masy
oblakov nič. Nezastavujeme, chceme vyliezť čím skôr hore. Chodník pokračuje po
lúkach, kde-tu sa nachádza zopár ihličnatých stromov. Na niektorých úsekoch sa
zabárame po členky do blata, na iných úsekoch zas do snehu a spoločnosť nám
robí niekoľko málo fialových kvetov šafranu.
Tesne
pod Malým Rozsutcom sa červená značka, po ktorej ideme od sedla, odpája smerom
na Zázrivú a my pokračujeme po zelenej do poriadne strmého kopca v lese.
Tu už je viac snehu a ľadu ako blata, zišli by sa aj mačky, ktoré sme
nechali, samozrejme, doma, lebo veď jar je tu... Bez ujmy na zdraví dorazíme ku
najzaujímavejšiemu úseku celej túry. Ide sa po skalách a po celý čas je to
tu istené reťazami. V hornej časti sa nachádza aj zopár kramlí. Skaly sú
stále mokré, takže výstup je nebezpečnejší ako za sucha, no to nám nebráni
liezť ďalej. Na konci prelezieme jednu skalnú štrbinu a sme hore. Posledných
cca 300 m na vrchol ideme lesom a prelezieme ešte zopár menších skalných
úsekov, no tieto sú už bez reťazí.
Reťaze na Malom Rozsutci.
Vrchol
Malého Rozsutca je v hmle. Aj vidíme ako sa oblaky valia a občas sa
nám na pár sekúnd ukáže výhľad a celí šťastní kričíme: „Jéééj, Zázrivá!
Asi na 5 sekúnd!“ Sedíme na vrchole pomaly polhodinu, podarí sa nám zažiť aj jedno
väčšie okno v hmle a pozorujeme Zázrivú na necelú minútu. Zjeme ďalšie
rožky a rozhodneme sa pokračovať ďalej.
Okno v hmle na vrchole Malého Rozsutca.
Rovnakou
trasou zlezieme do sedla Medzirozsutce a snažíme sa neprizabiť na
reťaziach. Misia je úspešná a s ďalším menším výhľadom, tentoraz na
stranu Párnice a Kraľovian, do sedla dorazíme. Keďže sa nám nechce ísť
dolu rovnakou trasou aj do Štefanovej, odbočujeme na modrú značku, ktorá
obchádza Veľký Rozsutec.
Spočiatku
sledujeme stopy v snehu, no tie nás dovedú na slepú ulicu niekde
doprostred lesa. Vyberáme mapu a zisťujeme, že sme niekoľko metrov nad
značkou, a tak nám neostáva nič iné, než sa pomedzi stromy predrať nižšie.
Čo by to bola za turistika bez mimoznačkového „off-roadu“?! Potom už poctivo
pokračujeme po chodníku, ktorý občas mierne klesá, občas mierne stúpa, no
väčšinou sa drží vrstevnice. Okolo nás je stále les, ale nie až taký hustý, aby
sme nevideli hmlu, ktorá si zase zasadla na údolia pod nami. Kráčame asi 40
minút a prichádzame ku sedlu Medziholie.
Medziholie
je známe lúkami plnými kvitnúceho šafranu a nesklame ani dnes. Ako sa
vynoríme z lesa ešte pod sedlo, sprevádza nás more fialových kvietkov.
Spravíme zopár fotiek a celkom nás štve, že okolité kopce sú v hmle.
Mohli by to byť naozaj skvostné fotky. Do sedla však teraz nedorazíme, pri smerníku
Pod Rozsutcom to strihneme po zelenej rovno do sedla Osnice. Aj keď je počasie
nanič, času máme veľa, tak to chceme využiť a vyliezť ešte tento kopec.
Fialové more kvitnúceho šafranu pod sedlom Medziholie.
Chodník
je tu blatovo-snehový. Najkrajšie sú momenty, keď sa prepadnete v snehu priamo
do blata pod ním. Domov prídeme ako prasiatka, ale tak, čo už.
Zo
sedla Osnice začíname stúpať. Spočiatku ešte po lúke, no po asi 400 m mizneme v lese.
Tu je ešte kopa snehu a nikto nevie, kadiaľ presne vedie značka. Sledujeme
stopy vedúce priamo hore a snažíme sa na mokrom snehu šmýkať čo najmenej.
Tento úsek je poriadne strmý a pripomína mi začiatok výstupu na Stoh v smere
od Stohového sedla. Kráčame pomaly, ale isto a čoskoro vchádzame do tej
nízkej oblačnosti, ktorá vystúpila z údolí vyššie. Nad lesom je zase raz
lúčny úsek a dvíha sa vietor. Nevidím vôbec, kam idem, ale keďže je to
stále mierne do kopca, usúdim, že ešte tam nie som.
Musím
preliezť ešte asi 3 menšie kopce, až konečne zbadám tabuľku označujúcu vrchol.
Brat, druhý a jediný ďalší člen skupiny, ma už čaká na vrchole. Sadneme si
na trávu do závetria a pozorujeme, ako sa konečne hmla začína trhať. Už
vidieť časť Veľkej Fatry a črtajú sa v pozadí aj vrcholky Nízkych Tatier.
Tak predsa! Aspoň niečo dnes vidíme!
Aký-taký výhľad z Osnice.
Posedíme
si na vrchole, dojeme posledné rožky a cukríky, spravíme zopár fotiek a je
čas na zostup. Vraciame sa rovnakou cestou do sedla Osnice, ale teraz už aspoň
vidíme, kam ideme a musím povedať, že sa mi tu skutočne páči! Snehový
strmý úsek cez les dávame po zadku a do sedla Osnice je to už len kúsok.
Po blatovo-snehovom chodníku prejdeme až na Medziholie, kde si dávame poslednú
dnešnú pauzu. Ako prechádzame na našu žilinskú stranu pohoria a schádzame do
Štefanovej, opäť kráčame v hmle. Pekne je zjavne len vo vedľajšom okrese
Dolný Kubín...
Túru
ukončíme relatívne dlhým a na niektorých miestach prudkým úsekom. Chodník
je samé blato, do Štefanovej prídem miesto čiernych nohavíc s hnedými. Podarí
sa nám to najhoršie blato oklepať, ale aj tak pôjde celé dnešné oblečenie rovno
do práčky. Na záver dňa si vychutnáme kapustnicu z výdajného okienka v penzióne
tesne pri parkovisku.
Dnes
to nebola až taká náročná túra. Keby bolo pekné počasie, z Malého Rozsutca
a z Osnice by boli skutočne krásne výhľady. Ale tak, aspoň fialové
more šafranu malo svoje čaro a užili sme si pekný deň v prírode v Malej
Fatre.
