Na Stoh z Kraľovian - Žobrák, Stoh a dolina Bystrička

Výstup: 8.7.2021
Náročnosť: náročná dlhá celodenná túra s prevýšením 1400 m

Stoh. Ak existuje nejaký kopec, kde som si povedala, že už nikdy neprídem, je to práve tento. Vyzerá ako veľká zelená kopa a výstup naň je neskutočne protivne strmý z každej strany, ale aspoň výhľad z vrcholu je krásny. Výstup naň som predtým absolvovala 2x, no oba razy po červenej hrebeňovke v smere od Poludňového Grúňa. Keďže som si dala za výzvu prejsť všetky značkované chodníky v Malej Fatre, musela som tento protivne hnusný strmý výstup podstúpiť ešte raz, tentoraz z Kraľovian. Našťastie, ak si odmyslím nadávky pri každom kroku, prostredie v okolí chodníka bolo naozaj úžasné, počasie nám vyšlo a som rada, že som tento výstup absolvovala.

7:30 vystupujeme s bratom z vlaku v Kraľovanoch. Už teraz je vonku poriadne teplo, musíme vyraziť, aby sme počas najväčšej obednej horúčavy už boli hore. Hádžeme batohy na plecia a vychádzame zo stanice nájsť začiatok zelenej značky. Smerník je hneď vonku a nasledujeme šípku doprava popri budove stanice. Kúsok ďalej vchádzame dole do podchodu, aby sme prešli cez koľajnice a na jeho druhom konci začína štrkovitá cesta.

Prechádzame ďalej ešte kúsok popri trati, no potom zahneme vpravo a začíname stúpať. Dnes je to prevýšenie cca 1400 m len hore, takže sa poriadne zapotíme. Značka nás vedie po lúke do kopca a za nami sa ukazuje výhľad na Kopu, Kraľovany a meander Váhu. Počasie je dnes naozaj krásne, snáď to vydrží bez búrky.

Po chvíľke lúka skončí a vchádzame do lesa. Aj tu je široká štrkovitá cesta, ktorá neustále stúpa nahor. Les okolo nás je celkom hustý, ale prechádzame aj cez pár vyrúbaných miest. Občas sa stúpa prudko, občas ešte prudšie, len pár metrov sa ide po rovinke. Na miestach s výhľadmi robíme aj prvé fotky a poctivo umierame ďalej do kopca.

Lesná zvážnica z Kraľovian až skoro pod Žobrák,

Až tesne pod Žobrák je cesta úplne rovnaká, len zo širokej zvážnice je úzky chodníček. Ani medvede sme nevideli a začína to byť monotónne. Keď obchádzame Suchý vrch, tešíme sa, že aspoň chvíľku je dlhšia rovinka. Smiech nás rýchlo prejde, pretože nás čaká extra strmý výstup na Žobráka. Ide sa miestami okrajom lesa popri skalách, a teda jeden záverečný úsek sa vlečiem štýlom 10 krokov, pauza. Keďže je tu okraj lesa, naskytajú sa nám aj pekné výhľady, takže si výstup spríjemňujem pozeraním na okolité vrchy v Malej Fatre.

Prvé výhľady ešte pred Žobrákom.

Keď konečne vyleziem na Žobráka, takmer vypľujem dušu. Je čas na prvú dlhšiu prestávku. Už teraz sa vlečieme takmer 2,5 hodiny, čoskoro by sme mali byť na Stohu, no ten je podľa mapy ešte riadny kus pred nami. Vyťahujeme chleby s klobásou a zásoby cukru v podobe kyslých žížal a dopĺňame energiu na ďalší výstup.

O 20 minút neskôr balíme piknik a s novým odhodlaním sa vyberáme pokoriť vrchol Stohu. Zo Žobráku mierne klesneme a ocitáme sa na lúke s porastom čučoriedok. Len náš chodník je vidieť. O chvíľku sa pred nami zjaví náš dnešný cieľ, ale vidíme, že nás ešte čaká slušná porcia výškových metrov.

Za Žobrákom sa ukazuje náš dnešný cieľ. Je to však stále ďaleko.

Po lúke sa spočiatku stúpa mierne, no sklon svahu sa zvyšuje, čo spolu so zvyšujúcou sa okolitou teplotou spôsobuje postup vpred slimačím tempom. Vlečiem sa z nohy na nohu, a keď sa dostanem pod vrchol na úplne najstrmšie miesto, nedávam ani tých 10 krokov bez prestávky. Zdá sa mi, že sa ide priam kolmo nahor. Viem, že s každým krokom sa blížim k cieľu, tak pokračujem. Brat mi dávno utiekol, tipujem, že je dávno hore, musím sa tam nejako dotrepať tiež.

Lúka pod Stohom, v strede Žobrák.

Výhoda Stohu je, že nikdy neviete, kedy ste hore a milo vás to prekvapí. Ako aj mňa teraz. Zrazu, keď som si myslela, že ma čaká ešte ďalších 500 m, sa predo mnou z čista-jasna objavil vrcholový smerník. Anoooo! Dala som to! Snažím sa chytiť dych a popri tom pozerám na hodinky, zisťujem, že som sa sem vliekla 4 hodiny. Nevadí, zvládla som to a už si tento výstup nemusím zopakovať.

Konečne hore!

V neďalekej kosodrevine nájdem brata ako si pochutnáva na chlebe so šunkou a pripojím sa k nemu. Sedíme, obedujeme a užívame si výhľad. Spravíme tiež nejaké fotky a obednú pauzu zabalíme o cca 40 minút.

Keďže nemáme dosť a na búrku to nevyzerá, rozhodli sme sa predĺžiť si trasu a prejsť ešte Stohovú skratku. Prudko po suťovom a hlinenom chodníku klesáme po červenej značke po Chrbát Stohu. Tesne pred smerníkom sa vnárame do lesa z nízkych husto rastúcich kríkov a naše kolená zo zostupu plačú.

Veľký Rozsutec zo Stohu.

Pri smerníku si dáme kratučkú prestávku na vodu a pokračujeme po žltej značke ďalej. Značka prechádza úbočím Stohu až do sedla Medziholie. Ide o uzučký chodník, ktorý striedavo stúpa, klesá, drží sa vrstevnice a ide okrajom lesa. Miestami traverzuje poriadne strmý svah, kde by v prípade pádu človek skončil až v Terchovej. Do toho treba preskakovať korene stromov a väčšie kamene trčiace z chodníka, nedivím sa, že je táto trasa v zime zavretá, musí to tu byť riadne nebezpečné. Skoro pristúpime jednu vretenicu, no našťastie ju zbadám tak, že stihnem zastaviť.

Tesne nad Medziholím sa žltá spája s červenou hrebeňovkou v hustom ihličnatom lese a ostáva zbehnúť posledných 250 m na najznámejšiu turistickú križovatku v Malej Fatre. V sedle vidíme prichádzať ľudí zo všetkých smerov a dáme si krátku prestávku s výhľadom na Veľký Rozsutec.

Nasleduje krátky prechod po modrej značke lemovanej riedko rastúcimi stromami do sedla Osnice. Spravíme ešte zopár fotiek Veľkého Rozsutca a hľadáme vo vysokej tráve niekde náznak zeleného chodníka. Voľky-nevoľky vchádzame do trávy po kolená a smerujeme do doliny Bystrička. Lúka o cca 400 m skončí a v lese je chodník podstatne lepšie viditeľný.

Klesáme stále nižšie, lesné časti sa striedajú s lúčnymi plnými žihľavy. Ide sa poriadne strmo nadol a na štrkovo-hlinenom chodníku sa poriadne šmýka, preto postupujeme pomaly a opatrne. V lesných častiach je okolo nás priam more rastúceho medvedieho cesnaku. Posledný lúčny otvorený úsek je však totálne zle značený.

Vyjdeme z lesa a značky ani chodníka nikde. Vyberáme mapu, GPS signál taktiež nikde. Hľadáme a skúšame všetky náznaky chodníkov v okolí a vieme, že musíme prejsť cez potok, tak postupne schádzame k nemu nižšie.

Po približne 15 minútach blúdenia a nachodení kopy metrov navyše konečne nachádzame značku a prekračujeme potok. Bolo treba ísť okrajom lesa až k nemu strmo dole zrejme... ale to sa už nedozvieme. Značka lemuje potok ešte najbližší kilometer, keď vystriedame hustý les a predieranie morom lopúchov rastúcich po pás.

Za lopúchmi konečne vylezieme na krásnu širokú cestu, ktorá nás spoľahlivo dovedie až k ústiu doliny Bystrička. Už sa ani zďaleka neklesá tak prudko ako pod Medziholím a cesta prechádza naozaj peknou tiesňavou lemovanou vysokými bralami. Táto dolina je naozaj pekná a po ceste sa kráča parádne.

Asfaltka v doline Bystrička

Míňame zopár chatiek a dávame si menší kúpeľ v potoku, pretože okolitá teplota atakuje 35°C v tieni. Ku smerníku je to priam nekonečná cesta. Našťastie čoskoro obchádzame aj kameňolom a už nás čaká posledný kilometer po hlavnú cestu. Po tej prechádzame na stanicu Kraľovany – zastávka, kde túru ukončíme.

Výstup na Stoh je poriadne strmý a dobrá kondička je viac-menej nutnosťou na jeho úspešné zvládnutie. Ponúka však krásne výhľady na všetky strany. Ak si chcete túru predĺžiť, v lete môžete prejsť do sedla Medziholie po žltej Stohovej skratke. Zostup dolinou Bystrička je spočiatku taktiež riadne strmý a niektoré úseky by bolo vysekať od trávy, či preznačiť. Záverečná cesta tiesňavou je naozaj pekná a oplatí sa navštíviť. Je možné, že v celej doline nestretnete jediného turisti, presne ako my, no to jej na kráse vôbec neuberá, práve naopak. Ak chcete poriadnu makačku a výzvu, výstup z Kraľovian na Stoh je presne pre vás!

Viac z Malej Fatry a Stredného Slovenska