Fačkov, Kľak a Rajecká Lesná

Výstup: 10.4.2021

Už sme viac než mesiac poctivo zavretí v okrese. Nedá sa ísť do obchodov, ani s kamarátmi na kávu, či do kina, ostáva nám jedine tá turistika. Preto každý deň poctivo pozerám najnovšie aktualizácie predpovede počasia, aby som si mohla naplánovať najbližší výstup na kopec. Na tento víkend sa v sobotu ukazuje parádne jasná obloha, ktorú treba využiť. Keďže má byť skutočne krásne, treba vybrať aj poriadny výhľadový kopec, preto sa nečudujte, že náš najbližší cieľ bol malofatranský Kľak (presne ten, kam chodia úplne všetci).

Vyrážame z domu okolo 6:30 smer Rajecká Lesná, kde pri kostole necháme auto. Ďalej do Fačkova pokračujeme autobusom a k autu sa poobede vrátime pešo. Zvyšok skupiny nás už v spomínanom autobuse čaká a o pár minút už v počte 4 ks vyrážame po modrej z dediny Fačkov. Najkratší výstup na Kľak je z Fačkovského sedla, ale tak som už išla 4-krát a chce to konečne zmenu.

Modrá značka nás vedie dedinou, a tak máme na rozcvičku 1 km po asfalte. Nad hlavami máme sľubovanú modrú oblohu a je celkom teplo. Opúšťame civilizáciu a popri jednej malej farme vchádzame do doliny. Stále sa ide po širokej ceste, okolo nás je les a zopár lúk. Počasie je dnes skutočne exkluzívne, až na ten vietor... Fúka relatívne silno, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Náš cieľ bolo vidno už z Fačkova.

Po ďalšom kilometri sa blížime ku smerníku Suchá dolina. Tu opúšťame peknú cestu, pretože modrá značka pokračuje strmo hore do svahu. Tempo je oproti doterajšiemu polovičné a pomaly šliapeme hore po totálne zablatenom chodníku. Ja s bratom ideme rýchlejšie a odtrhneme sa od zvyšku skupiny. Zdolávame niekoľko serpentín, ktoré sú skvelé, pretože znižujú sklon svahu a vďaka tomu môžeme kopec takmer vybehnúť. Stále sa ide lesom, kde-tu prechádzame po malom snehovom poli alebo preliezame padnuté stromy.

Predposledná serpentína prechádza cez rúbanisko, tu je tá prekážková dráha zo spadnutých stromov o niečo horšia, ale bez problémov ju zvládneme. Po nej vyliezame na akúsi lesnú cestu a čakáme na zvyšok skupiny. Popritom vyberáme mapu a zisťujeme, že čoskoro nám pekné pohodové stúpanie skončí.

O pár minút pokračujeme všetci v ceste, prechádzame poslednú zákrutu a pred nami sa ukáže záverečný strmák až do sedla Malého Kľaku. Prvý dojem je skutočne zlý. Kopec predo mnou je strašne prudký a ani nevidieť jeho koniec. Kladiem nohu pred nohu a naberám výškové metre. Po cca 20 minútach vyliezam na čistinke a stúpanie nemá konca-kraja! Stále rovnako prudké, teraz navyše po mokrom snehu, do ktorého sa fajnovo zabáram. Aspoň sa môžem obzerať na výhľady za sebou...

Strmák pred sedlom Malého Kľaku. Na fotke to tak nevyzerá, ale bolo to skutočne zlé.

Na hornom okraji čistinky opäť vchádzame do lesa a... Divné! Už sa nejde do kopca! Chodník ma vedie po úbočí Malého Kľaku, no idylka netrvá dlho. Musím vyliezť posledné metre až ku smerníku v sedle. Brat ma tu už čaká a vyťahujeme desiatu. Čakáme zas na zvyšok skupiny a tentoraz máme pred nimi väčší náskok. Po 15 minútach, keď sa konečne objavia, my sme už slušne premrznutí.

Dohodneme sa, že najbližšie čakáme až na vrchole a padáme preč. Zase stúpame, ale už nie tak strašne ako do sedla. Obchádzame niekoľko snehových závejov a niekoľko skál. Ide sa okrajom lesa, takže by som sa aj mohla po ceste pozerať na výhľad na Rajeckú dolinu, no čoraz silnejší vietor ma núti makať čo najrýchlejšie ďalej.

Modrá značka obchádza Kľak zospodu a napája sa na červenú hrebeňovku Malej Fatry. Táto obchádzka je priam... samovražedná. Chodník nám z ničoho nič zmizne a pred nami je len strmý zasnežený svah, ktorý musíme nejako traverzom prejsť. Prepočítavame pomaly každý krok a modlíme sa, aby sme sa nezosypali aj so snehom. Zvyšok skupiny nás dobehne a všetci 4 sa snažíme neprizabiť. Teraz, keď sa zaborím do snehu, je to priam vykúpenie, pretože viem, že nespadnem. To, čo sme mali prejsť za 20 minút, ideme minimálne polhodiny. Na opačnom konci svahu stromy zhustnú a už to nie je až také zlé.

Zvyšných 100 m ku smerníku Pod Kľakom nejako prežijeme a odtiaľto už ide parádne vyšliapaný chodník strmo hore až na vrchol. Sneh sa na slnku topí a mieša sa s blatom. Vzniknutá snehovo-blatová kaša je to najšmykľavejšie, čo môže turisti v horách stretnúť. Cestou hore to ešte ako-tak išlo, no dole to bude vtipné...

Po 3 hodinách výstupu obchádzame posledné stromy a pred nami sa ukáže veľký vrcholový kríž. Klasika, fučí tu priam neskutočne. Asi na 10 minút máme súkromný Kľak. To sa často nestáva! Je sobota a k tomu pekne, no sme tu sami! Potom prídu 2 turisti, no stále je to priam zázrak, väčšinou je to tu podobne ako v Auparku v piatok poobede bez lockdownu...  Nájdeme si pekné závetrie v kríkoch a vyberáme obed. Potom sa pofotíme na vrchole, zbalíme batohy a je čas sa pobrať ďalej. Máme dnes ešte dlhú trasu pred sebou.

Výhľad z Kľaku vždy stojí za to.

Vrátime sa ku smerníku Pod Kľakom a necháme sa viesť červenou značkou. „Uríčanské“ sedlo (takto to bolo na smerníku...) je písané 45 minút. Značka ide väčšinou okrajom lesa, občas zájde nižšie, občas si musíme nejaký menší kopček vyliezť, no celkovo je táto časť túry pohodlná.

Obchádzame aj niekoľko skál a pri jednej sa oplatí spraviť si menšiu zachádzku a vyliezť na ňu. Naskytol sa nám priam dokonalý pohľad na Kľak a okolité vrchy a doliny. V pozadí sa črtajú dokonca Tatry, dnes je viditeľnosť perfektná!

Z jednej skaly bol dokonalý pohľad na Kľak.

Rovnakým štýlom chodník pokračuje až na vrchol Ostrá skala. Do Vríčanského sedla je to ešte 30 minút, takže údaj na smerníku Pod Kľakom bol celý chybný. Spravíme si zachádzku aj na túto skalu. Výhľad je stále perfektný, ale Kľak už nevidieť. Pofotíme sa a už naozaj by sme do toho sedla mohli prísť...

Do Vríčanského sedla musíme zostúpiť niekoľko svahov. Snehovo-blatová kaša je tu všadeprítomná a teda, máme čo robiť, aby sme nešli dolu po zadku. Vlečieme sa z nohy na nohu a kolená dostávajú slušne zabrať. Zostup je priam nekonečný. Keď konečne zbadáme smerník v sedle, takmer oslavujeme.

V sedle je čistinka a aj zopár lavičiek. Fotíme rastúci šafran, dojedáme posledné klobásy a zakecáme sa na takmer 45 minút. Ja chcem pokračovať ďalej až do sedla pod Úplazom, ale som prehlasovaná. Zvyšok skupiny rozhodol, že sa ide dole do Rajeckej Lesnej už tu.

Darth Vader pozdravuje z Vríčanského sedla.

            Prepíname z červenej značky na žltú a nasleduje zase nekonečný zostup po blate do Rajecko-lesnianskej doliny. Občas klesáme strmo nadol, občas sa ide po rovinke a musíme preskočiť aj jeden potok. Záverečný úsek ku modrej značke vedúcej dolinou je už rovina po širokej ceste.

Pri smerníku Široká sa napojíme na asfaltku, ktorá prechádza takmer celou dolinou a nasledujú mučivé 4 km po asfalte až do stredu dediny, kde sme ráno nechali auto.

Celá túra nám trvala 7:30 h a prešli sme 20 km. Výhľady z Kľaku a zo skál pri hrebeňovej červenej značke boli priam neskutočné! Výstup na Kľak z Fačkova bol slušne strmý a posledný úsek po zasneženom svahu bol priam o život. Tak či onak, túra to bola nádherná, počasie vyšlo presne podľa predpovede a užili sme si fakt skvostný deň na horách v rámci okresu Žilina!