Výstup: 11.2.2021
Najvyšším vrcholom Čiernej hory je Roháčka s výškou 1028 m n.m.
Nachádza sa kúsok na sever od Margecian na východe Slovenska.. Z Margecian
je na Roháčku najľahší výstup po žltej turistickej značke. odkiaľ vedie aj žltá značka. Cez vrchol
prechádza aj modrá značka vedúca z Richnavy a pokračujúca ďalej do
Klenova. Ja som na výstup zvolila presne túto možnosť, začiatok na stanici v Richnave
a po modrej na kopec. Chcela som pokračovať až do Klenova, ale okolnosti
rozhodli, že som zišla po žltej priamo na rýchlik do Margecian.
Ráno 6:40 sadám do vlaku a teším sa, že konečne vypadnem z okresu.
Situácia ohľadom koronavírusu je stále zlá, ale našťastie, už môžeme chodiť do
prírody aj na druhý koniec republiky, hoci len s negatívnym testom. Veziem
sa, dívam sa z okna, vonku hmla hustá ako mlieko a poletujú snehové
vločky. Keď prechádzame cez Liptovský Mikuláš, hovorím si, že jéj, tam niekde
sú Tatry! Nevidno však pomaly ani pole hneď vedľa koľajníc, sneh splýva s hmlou
a vytvára sa jednoliata biela hmota. V Spišskej Novej Vsi prestúpim
na osobák, hmla sa trošku zdvihne a konečne dorazím do Richnavy.
Vo vlaku bolo asi 50°C ( zrejme dali kúrenie na absolútne maximum), tak keď
vystúpim, okamžite nahadzujem rýchle tempo, aby som nezmrzla. Prechádzam cez
dedinu Kluknava, všade okolo mňa kopa snehu. Obídem kostol, prejdem ešte po
dlhej rovnej ulici a modrá zatočí vpravo. Tu sa mi končí pekná odhrnutá
cesta, ďalej sa musím brodiť v snehu.
Pokračujem ďalej a začínam mierne stúpať po lúke. Pred sebou vidím
obrysy vyjazdených koľají, ale aj tak sa zabáram každým krokom po členky do
snehu. Som rada, že to nie je po pás... Teraz už idem pomaly, v tom snehu
je to o dosť náročnejšie.
Zrazu dorazím na križovatku poľných ciest. Vyberám mapu, pretože po značke
ani chýru ani slychu. GPS-ka mi veľmi nepomôže, usúdim len, že musím zatočiť
vľavo priamo hore na kopec. Na konci tejto lúky sa črtá les a ja dúfam, že
tam sa nebudem brodiť v snehu. Kráčam ďalej, už chodník stúpa viac a ja
sa zabáram hlbšie. Párkrát sa mi podarilo prepadnúť po kolená do akéhosi
potoka. Aspoň, že moje Gore Tex topánky držia.
Šťastlivo dorazím do lesa, ale moje nádeje sa rýchlo rozplynuli. Stále
rovnako sa brodím v snehu a aj kopec je čoraz prudší. Postupujem
ďalej krok za krokom. Naozaj nechcem vedieť, aké mám priemerné tempo na kilometer,
bola by som z toho čísla zhrozená. Fyzickú námahu však kompenzuje okolitá
zimná krajina akoby z Mrázika. Všade neporušený biely sneh, konáre stromov
sú ním taktiež priam obalené. Ani taká strašná zima už nie je a aj kopec
po chvíľke skončil... Vyzerá to tak, že deň bude skvelý!
Z lesa vyjdem na ďalšej lúke a z rovinky sa neradujem dlho, pretože hneď musím stúpať vyššie. Je tu podstatne viac snehu, ale nejako sa mi darí nezabárať viac než tesne nad topánky. Na konci lúky opäť miznem v lese a chytia ma 2 silné nárazy vetra, ktoré mi takmer vyrazia dych. Do očí mi narazí rozfúkaný sneh a ja na pár sekúnd nevidím absolútne nič. Hovorím si, že toto bude ešte vtipné...
 |
| Zimná krajina ako z Mrázika. |
Vietor našťastie ďalej nefúkal a ja som pokračovala v brodení snehom
po lesnej ceste. Už to netrvalo dlho a dorazila som na hrebeň. Podľa mapy
by už nemali byť žiadne strmšie kopce až do záverečného výstupu na Čiernu horu.
A mapa mala pravdu. Celý čas ďalej som kráčala po ceste s obrysmi koľají
s malým prevýšením. Míňam kopec s názvom Koľvek. KtoKoľvek, čoKoľvek,
akoKoľvek.... Jednoducho Koľvek. Krásny názov, to sa musí nechať!
Obchádzam ešte jeden prameň a okolitá scenéria sa nemení.
Nepreniknuteľný les, okolo mňa kopa snehu a nad hlavou nízka oblačnosť.
Pozerám mapu a zisťujem, že ešte to mám ďaleko a toto brodenie ma
pomaly prestáva baviť. Keby tu aspoň na chvíľku bolo prechodené, že si trochu
oddýchnem... Ale takýto luxus bude dopriaty až úplne na záver dňa.
Plynie minúta za minútou a ja sa ďalej plahočím v snehu. Aj
trochu začínam ľutovať, čo bol toto za nápad, ale viem, že teraz už je bližšie
k vrcholu a do Margecian po žltej, než ísť nazad. Prichádzam konečne
ku záverečnému strmáku pod Ćiernou horou, ktorý je ale oveľa dlhší, než by mi
bolo príjemné. Po lúke, kde je snehu naozaj takmer po pás, obchádzam nejakú
chatu a ďalej bojujem v lese. Začalo husto snežiť a aj vietor sa
zdvihol, našťastie som chránená stromami.
Teraz už pozerám mapu pomaly každých 5 minút a zdá sa mi, že sa na
vrchol vôbec nepribližujem. Do toho ešte párkrát zapadnem do naviateho záveja a mám
čo robiť, aby som sa odtiaľ vyhrabala. Po viac než 3 hodinách plahočenia sa v snehu
sa predo mnou konečne zjaví kríž na vrchole Čiernej hory. Odtiaľto je to na
Roháčku po hrebeni cca 800 m. Nezastavujem sa, tu je priestranstvo otvorené a mne
nárazy vetra vyrážajú dych. Prejdem teda najrýchlejšie ako sa dá cez pár
závejov a vrchol nechávam za sebou.
 |
| Vrchol Čiernej hory v totálnej hmle. |
Čaká má záverečný úsek. Zbehnem pár metrov nižšie, dole kopcom sa ide oveľa
oveľa rýchlejšie aj napriek snehu. Už toho naozaj začínam mať dosť, veď dnes
idem takmer bez pauzy, pretože v tom snehu sa ani spraviť nedá. Tento úsek
je však najhorší. Chodník nikde, ja sa nejakým zázrakom posúvam vpred. Zapadám
do závejov, zamotávam sa do kríkov pod snehom, ktoré nevidím, obchádzam padnuté
stromy a celkovo, teraz už fakt strašne na ten sneh nadávam. Kde v pekle
je ten vrchol?!
Unavená, naštvaná a frustrovaná konečne zbadám pred sebou vrcholovú
tyčku. Huráááá! Ta predsa som sem došla! Nie je čas a ani chuť na dlhú prestávku.
Spravím si fotku, zjem pár cukríkov a dávam to na žltú dole smer
Margecany. Je to najkratšia trasa a ja čím skôr budem na stanici, tým
lepšie.
 |
| Smerník na vrchole Roháčky. |
Začínam zostupovať, dole kopcom sa mi ide o dosť lepšie a čoskoro
som v sedle Roháčky. Tento úsek bol slušne strmý, takmer som išla na
zadku. Ďalej žltá prechádza cez menší kopček, potom rovno a potom ešte
jeden, keď konečne zase strácam výšku. Pár úsekov je celkom prudkých, ale inak
sa mi ide relatívne v pohode.
Po približne polhodine prichádzam do akéhosi sedla a predo mnou je kopček
s vysielačom. A aha! Križovatka lesných ciest a jedna z nich
je odhrnutá! Okamžite vyberám mapu, kopček sa volá Holý hŕbok a cesta vyzerá
byť tak 3x dlhšia než žltá značka, ale vedie priamo na stanicu. Ak je odhrnutá
tu hore, tak bude celá. S novou energiou nahadzujem parádne rýchle tempo a konečne
si užívam rýchlosť. Ako málo človeku stačí ku šťastiu! Odhrnutá cesta!
Polobehom pokračujem celú cestu až do Margecian. Presne o 16-tej
dorazím na stanicu, konečne si dám obednú pauzu (zmrznutá paštika...hm... priam
delikatesa!) a čakám na vlak domov. Riadne náročný deň za mnou, ale som
rada, že mám ďalší najvyšší vrchol do zbierky.
Výstup na Roháčku by som zaradila medzi tie ľahšie, teda nie v takýchto
podmienkach, ale v lete by to bola fajn pohodová túra. Od Margecian hore
je to síce kratšie, ale zato prudšie, moja trasa presne naopak. Z Čiernej hory
musí byť pekný výhľad za normálneho počasia, preto sa sem možno ešte niekedy
vrátim, aby som videla aj niečo iné než hmlu a sneh.
