Výstup: 5.1.2020
Náročnosť: poldenná túra s nie extra veľkým prevýšením
Eliášovka je s výškou 1023 m n.m. najvyšším vrcholom Ľubovnianskej vrchoviny
a nachádza sa na poľskej hranici neďaleko Litmanovej. Na vrchol z našej
strany vedie žltá značka, ale tá zachádza až do sedla Vabec ku najbližšej
ceste, čo by bolo na výstup zbytočne zdĺhavé. Po štátnej hranici, ktorá v týchto
miestach kopíruje hrebeň, vedie zelená značka. My sme zvolili prístup po
neznačkovaných chodníkoch a jednej cyklotrase, pretože nám to prišlo ako
najkratšia možnosť.
Okolo 8:00 v počte 3 ks vystupujeme z auta neďaleko
lyžiarskeho strediska v Litmanovej. Vonku je riadna zima a za posledné
dni parádne nasnežilo, modlíme sa, aby aspoň časť cesty sme mali prešliapanú. Vezmeme
batohy a rýchlo sa dostaneme do tempa. Nad hlavami nám visia nízke oblaky
a občas okolo nás preletí snehová vločka. Začíname po asfaltovej ceste
vedúcej na pútnické miesto hora Zvir. Stúpame iba mierne, prechádzame okolo
menšieho kopčeka a okolo nás sú lúky. Veľa toho nevidieť, keďže biely sneh
okolo takmer splýva s oblakmi nad nami.
Netrvá to dlho a vchádzame do lesa. Stále sa
držíme cesty, okolo nás je nádherná zimná krajina. Kráčame rýchlo a zdolávame
kilometer za kilometrom. Scenéria ostáva stále rovnaká. Prejdeme ešte jednu
zákrutu a otec vytiahne GPS-ku. Neďaleko by sme mali odbočiť do lesa a ďalej
pokračovať po cyklotrase. Táto posledná zákruta je o niečo strmšia, ale
inak je celý výstup doteraz, čo sa týka stúpania, bez problémov.
Dorazíme na križovatku. Podľa mapy to má byť cyklotrasa a pod pojmom „cyklotrasa“ si asi každý predstaví širšiu cestu alebo chodník, taký, ktorý je jasne viditeľný. Tu však, keby nebolo GPS-ky, žiadnu odbočku nenájdeme. Pred nami je súvislá neporušená vrstva nového snehu a tak sa začíname tešiť na prešlapávanie. Kamarát Vlado ide prvý, za ním ja a našu trojicu uzatvára otec s fotoaparátom. Ideme lesom, stromy sú blízko nás a podchvíľou nám padne na hlavu sneh z konárov. Našťastie, zabárame sa len po členky, mohlo to byť oveľa horšie...
 |
| Lesom po cyklotrase hore. |
Stúpanie je stále relatívne mierne, no čoskoro vyjdeme
z lesa na lúku a hneď vieme, kde sa podeli všetky výškové metre. Pred
nami je kopec, ktorého vrchol sa stráca v hmle (tak už teraz nevidíme
pomaly na 20 metrov...) a do toho začína husto snežiť. Na lúke je snehu
naviateho oveľa oveľa viac, o čom sa presvedčím, keď zapadnem po pás. Bez
menších problémov sa vyhrabem a opatrne sa plahočím ďalej. Snažím sa
skúšať každý krok, aby som sa zase neprepadla a celkom mi to vychádza.
 |
| Najprudší úsek aj s naším vyšliapaným chodníkom. |
Výstup netrvá dlho, sme na vrchole lúky a opäť
sa strácame v lese. Po pár metroch blúdenia medzi stromami (akože, tu už o nejakom
chodníku ani nechyrovali, asi sme sa mierne stratili...) konečne narazíme na
žltú značku. Zdolávame niekoľko prudších ale krátkych kopcov, ktoré sa
striedajú s rovnými úsekmi a aj snežiť prestalo. Dokonca slnko
zasvietilo! Asi na 5 minút, ale predsa! Lenže ako stúpame a pokračujeme v ceste,
približujeme sa zase ku hmle. Už to netrvá dlho a ocitáme sa na menšej
čistinke pri smerníku a neďalekej rozhľadni.
Sme hore! Ďalší najvyšší vrchol za nami! Hmla sa
trošku zdvihla, tak skúsime vyliezť na rozhľadňu a oplatí sa. Naskytne sa
nám aspoň nejaký slabý odvar výhľadu. Za pekného počasia to tu musí byť naozaj
pekné. Spravíme pár fotiek a vrátime sa ku smerníku, aby sme vytiahli
chleby s paštikou. Na dlhú pauzu to však nevidíme, lebo začíname slušne
mrznúť.
 |
| Istý pseudovýhľad z rozhľadne máme. |
Po 10 minútach rýchleho obedu vykročíme ďalej. Pokračujeme
lesom po zelenej značke a tu už toho snehu nie je tak veľa. Situácia sa
však veľmi rýchlo zmení, keď podľa mapy musíme odbočiť na zvážnicu, aby sme sa
vrátili ku hore Zvir. Po zvážnici však ani stopy, všade len a len biely
sneh. Brodíme sa tentoraz dole kopcom a pár úsekov sa mi podarí prejsť na
zadku. Keby som bola vedela, beriem sánky... Tento zostup mi príde nekonečný,
brodenie v snehu si vyžaduje oveľa viac energie než by bolo za normálnych
podmienok nutné a už to začínam cítiť.
Prejde hodina a konečne vyjdeme na asfaltku na hore Zvir. Prejdeme si celý
areál pútnického miesta, spravíme pár fotiek a valíme dole. Teraz už cesta
ubieha rýchlo a ani sa nenazdáme, túru zakončíme pri aute presne tam, kde
sme ráno začali. Výstup to nebol náročný, celé nám to trvalo necelých 5h aj s brodením
v snehu.
