Krakova hoľa alebo dokonalá inverzia

Výstup: 18.12.2020

                Už pár mesiacov sa strieda neskutočne daždivé počasie s parádnymi inverziami. Jedna taká mala byť aj 18.decembra, tak ju bolo treba využiť, pretože v januári pravdepodobne prídu hmly a o nejakých výhľadoch budeme môcť len a len snívať. Minule, keď som prechádzala mapu na mobile a hľadala potenciálne turistické ciele, padol mi zraz na Krakovu hoľu nad Demänovskou dolinou. Uja Googla som požiadala o fotky z daného kopca a ako som ich zbadala, bolo rozhodnuté. Výhľad na Vysoké Tatry odtiaľ vyzeral priam rozprávkovo, už som sa tešila, keď ho uvidím na vlastné oči.

                Pred 7-mou sadám do vlaku smer Liptovský Mikuláš. Ako vyrážam zo Žiliny, nad hlavou mi visí nízka oblačnosť. Dúfam, že nie je príliš hrubá a podarí sa mi dostať nad ňu, aby som si užila inverziu. Po hodine cesty vystupujem v Mikuláši a pokračujem autobusom ku Demänovskej jaskyni Slobody. Po ceste mierne naberáme výšku a približujeme sa ku oblakom, ešte pár metrov vyššie a viezli by sme sa v hmle. Autobus je plný lyžiarov, ktorých neodradilo ani počasie ani povinný negatívny test. Keď sa blížime ku zastávke pri jaskyni, chystám sa vystúpiť, no autobus ju len poctivo obíde a pokračuje ďalej. Už chcem na šoféra kričať, no z ničoho nič zastaví na menšej križovatke asi 200 m od zastávky a otvorí mi dvere. Nepýtam sa, toto sú slovenské autobusy...

                V okamihu zisťujem, že som vystúpila na lepšom mieste než je zastávka, pretože tu mám rovno smerník.  Nasledujem modrú šípku, prejdem cez cestu a o pár metrov som pri jednej z chát pod jaskyňou. Prichádzam na križovatku, chodník vedie vľavo okolo chaty a ďalší priamo hore do svahu. Na stene chaty vidím namaľovanú modrú šípku a vyberiem sa podľa nej rovno.

Neprejdem ani 20 metrov, keď na mňa kričí akýsi pán: „Kam idete? Ste prišli z Lúčok?“

„No na Krakovu hoľu.“

„Ale to ide zle. Po modrej musíte ísť.“ Ja sa zarazím a vrátim na križovatku.

„Viem, okolo jaskyne musím ísť.“

„Áno, a to tadiaľto.“

„Ale keď tu je tá modrá šípka.“

Pán sa pozrie na stenu a len prekvapene zahlási: „Preboha, to kto sem dal?!“

„Ja neviem, tak som išla podľa nej...“

„Modrá ide tadiaľ, určite.“

„Ďakujem.“

A vyberiem sa okolo chaty už po správnom chodníku. Turistické značenie na Slovensku sa občas vážne ide pretrhnúť, len aby ste zablúdili.

                Stúpam po dlaždicovom chodníku po serpentínach okolo vstupu do jaskyne a následne už po lesnom chodníku. Svah je strmý ako sviňa, chvalabohu, že nemusím ísť rovno hore! Občas musím vyberať mapu, lebo značky zase niet, no aj tak zdolávam zákrutu za zákrutou a vchádzam do hmly. Neviem, aká je hrubá, no dúfam, že čím skôr vystúpam nad oblaky. Po čase serpentíny skončia, chodník obchádza menší kopček a z druhej strany sa štverá naň rovno hore. Hmla mierne zredla, no stále ani stopy po slnečných lúčoch. Pokračujem ďalej, oko mňa stále rovnaký hustý les, kde-tu nejaká čistinky. Som tu úplne sama, len ja a možno pár medveďov...

                Raz za čas kontrolujem mapu, ale nemá to význam, pretože GPS-ka si skáče ako sa jej chce. Viem len, že sa nachádzam na modrej značke niekde medzi jaskyňou Slobody a sedlom Machnaté. Kráčam pomaly, ale isto, mala by som to zvládnuť v čase, aký písali na značke (do sedla 2h). Ako stúpam ďalej, zrazu sa vynorím z lesa na otvorenom priestranstve v prudkom svahu. Chodník ho zdoláva serpentínou, úsek nie je dlhý, rýchlo som hore.

Prechádzam popod akési skaly, ktoré ledva vidím v tej hmle a začujem akýsi šuchot vedľa seba. Strhnem sa v očakávaní katastrofického scenára v podobe medveďa č. 3 (prvého som videla na Bystrej lávke a č. 2 nad Belou-Dulice), ale tento infarkt bol úplne zbytočný. Pár metrov podo mnou sa na pasie asi 5 kamzíkov. Týchto som absolútne nečakala tak blízko pri Jasnej, ale aspoň vidno, že po mojej trase veľa ľudí nechodí. Chvíľu stojím a pozorujem ich. Snažím sa spraviť pár fotiek, no pri kombinácii hmla a môj mobil z kamzíka vznikne neidentifikovateľná šmuha.

To dole medzi stromami je kamzík.

                Po pár minútach kamzíky opustím a konečne dorazím do sedla Machnaté. Ku smerníku Pod Krakovou hoľou to má byť 45 min. Pôvodne som si chcela tu dať skorý obed, no v tejto hmle nie je práve najteplejšie. Musím ísť ďalej a dostať sa na slnko. Zo sedla vyleziem na rúbanisko a ukáže sa mi, dúfam, záverečná cieľová „rovinka“ (rozumej posledný prudký kopec pred vrcholom). Nie je mi všetko jedno. Rúbaniská sú pomaly najlepšie miesta, pokiaľ sa chcete stretnúť s našou najväčšou šelmou a tá hmla celej situácii taktiež nepomáha. Šliapem čo najrýchlejšie do kopca, obzerám sa okolo seba a modlím sa, aby som nezaregistrovala žiadny pohyb. Dnes mám však šťastie, žiadne medvede na obzore.

                Zdolám kopec a schovám sa zase do lesa. Snažím sa chytiť dych a takmer ma porazí, pretože zisťujem, že strmáky ani náhodou neskončili. Nad hlavou mi presvitá žlto-oranžové slnečné svetlo, musím vystúpať ešte pár metrov a budem nad oblakmi. Toto je moja motivácia a tak, síce nadávajúc, zdolávam jeden kopec za druhým. Nie sú dlhé a striedajú sa s rovnými úsekmi. Musím dávať dobrý pozor, lebo pod tenkou vrstvou snehu na chodníku je ľadová šmykľavka. Niekoľkokrát som takmer skončila na zadku. Postupujem vpred, GPS-ka sa konečne našla a s radosťou zisťujem, že som takmer v cieli! Tesne pred smerníkom naozaj vyleziem z hmly, pri ňom ani nezastavujem a makám s novým elánom až na vrchol.

                11:45 som hore! Po takmer 3 hodinách šliapania v hmle sa mi ukáže doteraz najkrajšia inverzia, akú som kedy zažila. Hranica oblakov je naozaj vysoko, tipujem tak 1650 metrov. Z hmly vytŕčajú Vysoké a Západné Tatry ako ostrov z oceánu. Za mnou sa hmla prevaľuje pod Chopkom a Ďumbierom a na východ sa ukazuje Kráľova hoľa. Výhľad je ešte lepší, než vravel ujo Google. Sadnem si na skalu a pri kochaní sa našimi horami zjem obed.

Ten pohľad bol neskutočný!

                Aj keď sedím na slnku, okolitá teplota je hlboko pod bodom mrazu. Keď dojem, stihnem spraviť ešte pár fotiek a musím sa zase hýbať, ak nechcem zmrznúť. Voľky-nevoľky opúšťam toto priam nádherné miesto a viem, že čoskoro sa sem vrátim znova, ale tentoraz v lete. Vrátim sa ku smerníku a na zostup si vyberám chvíľu žltú značku, z ktorej neskôr spravím červenú do Jánskej doliny.

                Schádzam po druhej strane kopca a tu je oveľa teplejšie. Hmla mierne klesla, tak si ešte užívam posledné výhľady. Tento chodník je úzky, vysekaný v kosodrevine a s ľadovými poľami. Občas mám mierne problémy ten ľad obísť a len vďaka úplnému sústredeniu sa neprizabijem. Následne zbehnem po serpentínach do sedla Javorie. Tam už toho ľadu nebolo veľa, ale opäť som v hmle.

                Prepínam na červenú značku a dám sa zostupovať do Jánskej doliny. Teda, ja som stratila hádam polovicu výškových metrov za 20 minút zostupu, to bolo neskutočne prudké! Do toho treba prekračovať padnuté stromy a neprizabiť sa na ľade... Moje kolená dostali zabrať. Našťastie toto netrvá dlho, už len ako opica preleziem 5 padnutých stromov pri sebe a som na chodníčku s miernym sklonom.

Cesta dole bola občas na korčule.

                Prechádzam cez lúku a napojím sa na zvážnicu. Nasleduje druhý riadny zostup, no už nie až tak strašne prudký. Po ňom vyleziem na pohodovej ceste a čoskoro dorazím ku horárni pod Bystrou. Neustále sa pozerám okolo seba, a keď zbadám medvedie stopy, ostražitosť ešte znásobím. Horáreň je menšie vykúpenie. Hoci v Jánskej doline je tých medveďov tiež zopár, ale je tu aj viac ľudí.

                Mám veľa času, tak si vykračujem dovolenkovým tempom po asfaltke smerom na Stanišovskú jaskyňu a Liptovský Ján. Celú túru ukončím v bufete pri autobusovej zastávke na varenej medovine. Čaká ma už len cesta domov. Krakova hoľa absolútne splnila očakávania a čoskoro som tam nazad!