Cez Horné Diery na Veľký Rozsutec v zime

 Výstup: 1.2.2021

Rok 2021 sa pre mňa začal študijne. Online skúškové obdobie bolo náročné, no našťastie na konci januára bol čas oslavovať. Keďže predpoveď počasia hlásila sneh, dážď a padajúce traktory, na skutočnú oslavu som si musela počkať. Až prvý februárový deň model Aladin sľuboval nádhernú modrú oblohu, bol čas zahájiť turistický rok 2021 a ukončenie skúškového osláviť výstupom na kopec. Vzhľadom na situáciu „One time, next time only in okres“ padlo rozhodnutie smer Veľký Rozsutec.

Budíček 5:10, dobalím batoh a vyrážam. Sadnem na autobus a veziem sa do Terchovej. Konečne po mesiaci idem na hory (naposledy som bola koncom decembra na Folkmarskej skale, to je už pekne dávno...). Cesta trvá necelú hodinu, čoskoro začne svitať a z okna pozorujem obrysy Malej Fatry. Model Aladin nesklamal, na oblohe niet ani mráčika.

O štvrť na 8 vystúpim v Štefanovej a hneď nahadzujem rýchle tempo. Okolitá teplota je hlboko pod bodom mrazu. Prechádzam okolo penziónov po žltej značke vedúcej na Podžiar. Na chodníku sa striedajú ľadové polia so snehovými, tak ich opatrne obchádzam a snažím sa neskončiť na zadku. V batohu si nesiem mačky, ale keď si predstavím v tejto zime zastaviť a obúvať ich, vôbec sa mi nechce a poctivo makám ďalej.

Rýchlo prechádzam po serpentínach a vynorím sa na lúke nad kolibou Podžiar. Už som sa celkom zohriala, pozriem na mobil, odfotím si hrebeň Malej Fatry vykúkajúci spoza stromov a zisťujem, že vonkajšia teplota je -13°C. Úprimne, myslela som si, že to bude horšie... Nestojím dlho, zbehnem ku kolibe a za ňou ku smerníku. Tu vymením žltú za modrú a už sa teším do Dier.

Horné Diery v zime majú svoje čaro!

Stále držím relatívne dobré tempo, také, ako sa len v tom snehu dá. Rýchlo začnú prvé rebríky v Horných Dierach a okolitá scenéria nemá chybu. Vodopády sú zamrznuté, zo skál visia cencúle dlhé aj meter, do toho stromy pokryté snehom, jednoducho TOP! Opatrne prechádzam pár ľadových úsekov na chodníku a divím sa, že rebríky a ani mostíky zamrznuté nie sú. Spomalím a užívam si každý krok.

Postupne prechádzam ďalej a predo mnou sa ukáže menší ľadopád rovno na chodníku. Fajn, čas na mačky... Už ani taká zima nie je, myslela som si, že tu v tiesňave bude aj -20, ale práve naopak, je tu teplejšie. Vyťahujem mačky a zdolávam ľadový úsek. Ďalej idem po snehu, občas cez potok po ľade a okolo mňa je to nádhera!

Míňam smerník Pod Pálenicou a ďalej kráčam po modrej. Môžem obísť zvyšné rebríky po zelenej, ale to by nebolo také zaujímavé! Ako stúpam vyššie a vyššie, pribúda aj snehu, tu už je minimálne 30 a viac cm. Zdolávam ešte pár rebríkov, už ani potok nie je vidieť pod tým ľadom a snehom a vynáram sa z tiesňavy v lese na záverečnom úseku do sedla Medzirozsutce.

Čoskoro vyjdem z lesa na čistinke a ukáže sa mi parádne slnkom nasvietený Malý Rozsutec. Pri smerníku Pod Tanečnicou chytím menší infarkt, pretože som v diaľke začula zvuk, čo pripomínal medveďa. Pridám do kroku a prechádzam posledným lesom až do sedla medzi Rozsutcami. Medveďa som našťastie nezbadala, asi bol ďaleko. V sedle je čas na prvú pauzu. Sadnem si na sneh na ruksak a užívam si výhľad na Západné Tatry v diaľke. Aspoň sa dívam do susedných okresov, keď už tam nemôžem ísť.

V sedle Medzirozsutce.

Nesedím dlho, stále je riadna zima a čaká má záverčný výstup na vrchol Veľkého Rozsutca. Spočiatku sa ide lesom. Chodník je dobre vyšliapaný, okolo je už minimálne pol metra snehu, som naozaj rada, že sa v ňom nemusím brodiť. Kopec je fakt slušne strmý, na snehu sa šmýka, takže fyzicky je to riadna makačka. Idem pomaly, každých 50 metrov stojím a chytám dych, no netrvá to dlho, vyleziem na okraj lesa a ukážu sa mi výhľady. Neskutočné! Od Západných Tatier cez Nízke Tatry po Veľkú Fatru vidím všetko a ako grátis mám slabú inverziu v údoliach. S novou energiou makám ďalej. Kopec je stále prudký, no vrchol sa už približuje.

Keď konečne vyleziem z lesa, ocitnem sa na strmom snežnom svahu. Ešte stále mám vyšliapaný chodník, no pár úsekov je zafúkaných a musím ich prebrodiť sama. Zájdem za jednu skalu a predo mnou je strmý svah bez chodníka. Viem, že sa musím nejako dostať hore, tak prepočítavam najlepšiu trasu. Rozhodnem sa kúsok vyjsť, v tom snehu je to masaker. Takto to ďalej nejde, traverzom prejdem ku jednej kosodrevine trčiacej zo snehu, obídem ju a dám sa šliapať ďalej. Nejdem kolmo hore, ale bokom svahu. Je to síce dlhšie, ale nie až také prudké.

Ako kráčam hore, za mnou sa objaví ďalší turista. Stretneme sa na vrchole svahu, on to strihol priamo hore. Ďalej ideme spolu. Brodíme sa ďalej, prepočítavame trasu, musíme zdolať 2 menšie vrcholky, kým sa dostaneme k tomu hlavnému. Makáme slušne, teda toto je vážne riadny tréning na celé telo! Ak by som takto mala ísť dlhšie, asi by som to zabalila. Na vrchol Rozsutca nám však ostáva cca 300 metrov, ktoré poctivo dobojujeme.

Ku koncu sa zas objaví náznak chodníka a pred nami vrcholový kríž. Okolo 11-tej sme hore! Výhľad je neskutočný na všetky strany. Po chvíľke sa k nám pridá ďalší turista a zakecáme sa. Spravím pár fotiek a výhľad si natočím ako video. Oddýchnem si, ale nemôžem sedieť až tak dlho, ako by som chcela, lebo je stále riadna zima.

11:30 je čas zahájiť zostup. Začínam na reťaziach, ktoré sú však bezproblémové. Podo mnou pekne vidno sedlo Medziholie a za ním väčšinu hrebeňa Malej Fatry. Zostupujem opatrne, svah je riadne strmý a na snehu sa brutálne šmýka. Rýchlo usúdim, že je čas na „zadok style“. Šmýkam sa pomaličky dole a vďaka mačkám na nohách brzdím. Že sa ja raz budem spúšťať po zadku z Veľkého Rozsutca, tak to by mi vážne nenapadlo... Ale nemá to chybu!

Niektoré úseky kráčam, iné sa šmýkam, až dorazím do pásma lesa a schovám sa medzi stromami. Tu už chodník nie je až taký prudký. O pár minút vyjdem na lúke neďaleko Medziholia. Pri zostupe sa oteplilo, aj prsty na rukách a nohách sa rozmrazili, čo som dnes nečakala. Tipujem, že teraz je teplota tak okolo nuly.

Na Medziholí si sadnem, opaľujem sa na zimnom zubatom slnku a vyťahujem druhý raz mrazené polotovarové donutky z Tesca. Kým jem obed, dobehne ma aj môj známy turista, s ktorým som vyšla na vrchol. Zakecáme sa a, keďže obaja dnes končíme v Štefanovej, záverečný zostup po zelenej dole kráčame spolu. To sa ešte viac oteplilo, zimné bundy sú nám už nanič. Niečo pred 13:30 sme dole na parkovisku, kde som ráno túru začala. Už len ostáva dôjsť domov.

Veľký Rozsutec zo sedla Medziholie.

Výstup na Veľký Rozsutec v zime bol neskutočný! Výhľad, snehová krajinka ako z Mrázika a prechod zamrznutými Dierami jednoznačne stály za to! Od Medziholia bol chodník prešliapaný ako diaľnica, žiadne brodenie sa v snehu nebolo nutné. Aj tak, výstup bol skutočne fyzicky náročný, no vrelo odporúčam s mačkami a dobrou kondičkou!