Rokliny Slovenského raja 2 – Suchá Belá

Výstup: 21.8.2021

Náročnosť: prechod Suchou Belou je v niektorých častiach náročný v prítomnosti strachu z výšky, inak je to bezproblémová túra na celý deň.

Keď sa povie Slovenský raj, každému turistovi napadnú 2 najčastejšie miesta: Suchá Belá a Kláštorisko. Roklina Suchá Belá je považovaná za najkrajšiu v Slovenskom raji. Nachádza sa tu niekoľko krásnych vodopádov, napr. Misové vodopády, okolo ktorých vedú rebríky, drevené mostíky a stupačky. Do Suchej Belej som sa chystala niekoľkokrát, a keďže sa mi nechcelo túto sobotu ísť postaviť do rady na nejaký kopec v Tatrách, rozhodla som sa konečne pre jej návštevu.

Túra začína na stanici vo Vydrníku. Keďže mi vlak meškal 15 minút a prestup na autobus na Podlesok je tu 9, tak som ho, samozrejme, nestihla. Vydávam sa preto pešo po červenej značke smer Hrabušice. Značka vedie po ceste cez okolité lúky a polia. Úsek pred dedinou je lemovaný stromami, ktoré vytvárajú peknú aleju, takže spolu s takmer nulovým prevýšením vytvárajú pohodovú atmosféru na prechádzku. Počasie je dnes relatívne fajn, až na Tatry, ktoré sú v oblakoch. Kráčam rýchlo, nech mám tento asfaltový úsek čím skôr za sebou.

Cesta sa kľukatí medzi pahorkami a o cca 30 minút prichádzam do dediny Hrabušice. Dedina je poriadne dlhá, preto nespomaľujem a makám ďalej. Od obecného úradu píšu na Podlesok polhodinu chôdze, viem, že takýmto tempom by som to mala zvládnuť rýchlejšie. Kráčam cez druhú polovicu dediny stále po ceste, míňam smerník Hrabušice, mýto, kde sa odpája zelená značka vedúca na začiatok Prielomu Hornádu, a o približne 1,5 km ďalej konečne prichádzam na parkovisko pri Podlesku.  

Prechádzam okolo miestnych reštaurácií a odbočujem na zelenú značku smer Suchá Belá. Podľa oficiálneho času na tabuľke trvá prechod rokliny 2 hodiny. O niekoľko metrov ďalej po zelenej stojí búdka, kde ma hneď skasírujú o 1,5€ ako vstupné do rokliny. Je fajn, že v rámci vstupného je aj poistenie na zásah horskej služby, takže keď sa vám podarí padnúť do potoka, nič vás to nebude stáť.

Začiatok rokliny Suchá Belá.

Za búdkou je začiatok rokliny. Spočiatku sa ide popri potoku po malých skalách a štrku. Roklina má už od začiatku svoje čaro. Okolité skalné útesy a rastúce stromy spolu so zurčiacim potokom vytvárajú nádhernú prírodnú idylku. Dnes som to celkom vychytala, je tu málo ľudí, raz za čas obehnem menšiu skupinku, no väčšinu trasy idem sama. Čoskoro prichádzajú prvé drevené mostíky ponad potok a roklina sa zužuje.

Prvé drevené mostíky cez roklinu.

Približne v polovici trasy prichádzam ku Misovým vodopádom. Tie sú lemované sústavou rebríkov a železných platní. Na rebríkoch sa vytvorila rada, pretože pár turistov v sandáloch sa kúsok vyššie zaseklo. Našťastie, nie je to až také zlé, aspoň si stihnem v pokoji pofotiť okolitú scenériu. Misové vodopády sú vysekané do skaly a priestor v tiesňave nie je vôbec široký. Padajú nadol vo viacerých úrovniach a tvoria niekoľko parádnych jazierok. Rebríky sú dnes mokré, preto aj ja kráčam opatrne, ale naozaj sa tu neplánujem zaseknúť, to by trasa musela byť podstatne podstatne horšia.

Jedno z jazierok Misových vodopádov.

Tiesňava pokračuje až k okienkovému vodopádu. Prechádza sa takmer neustále po drevených mostíkoch a železných stupačkách. Skalné steny okolo spolu s menšími vodopádmi nemajú jedinú chybu! Na konci tiesňavy sa vylieza pri Okienkovom vodopáde. Ide asi o najfotogenickejšie miesto celej rokliny a ideálny pľac na prestávku. Je tu podstatne širšie priestranstvo než doteraz, tak sa dá sadnúť na padnutý strom, či skalu a nezavadzať ostatným turistom. Vyťahujem chleby s paštikou a je čas na skorý obed.

Rebrík a Okienkový vodopád.

Po prestávke si pofotím Okienkový vodopád a po rebríku prechádzam na jeho vrchol. Tiesňava pokračuje ďalej. Neustály prechod po mokrých drevených mostíkoch si vyžaduje veľkú dávku pozornosti, no za tú okolitú krásu to jednoznačne stojí! Po absolvovaní ¾ prechodu cez roklinu vyliezam z tiesňavy a záverečná časť sa ide lesom.

Stupačky cez tiesňavu.

Kráčam ďalej chodníkom a okolitá príroda už ani zďaleka nie je tak zaujímavá, ako bola tiesňava. Do toho chodník začal slušne strmo stúpať, čo sa mi vôbec nepáči. Dnes nemám náladu na takéto kopce (zrejme kvôli spánkovému deficitu z posledných dní... ale to nie je podstatné), vlečiem sa z nohy na nohu a koniec rokliny akoby sa nepribližoval. Až keď prejdem okolo 2 pramene, mapa mi ukazuje, že už som blízko.

Treba vyliezť ešte jeden strmák a konečne sa vynorím na asfaltovú cestu. Odtiaľto je to k smerníku Suchá Belá, záver naozaj kúsok. V miestnom altánku si dávam prestávku a uznávam, že ten, kto nazval Suchú Belú najkrajšou roklinou Slovenského raja, mal pravdu. Vodopády spolu s dlhými prechodmi cez úzke tiesňavy mali jednoznačne svoje čaro!

Túra v prístrešku ešte neskončila, treba sa nejako dostať dole. Keďže mám veľa času a na Kláštorisku majú super kapustnicu, poberiem sa smer chata. Pre pár dňami som touto trasou išla od záveru Sokolej doliny, preto viem, že ma čaká dlhá cesta dole kopcom po žltej a následne lesom s pár kopcami po červenej.

Žltý úsek zbehnem rýchlo, cesta je tu pohodová, iba pár cyklistov ma obehne, inak obieham všetkých ja. Pri smerníku Pod Vtáčím hrbom odbočujem vpravo na červenú značku a po necelých 40 minútach prichádzam na lúku na Kláštorisku. Som tu druhý raz v priebehu pár dní (a to som ešte nevedela, že v utorok som tu nazad...), opäť si objednám to, čo minule a dnes im to ani tak dlho netrvá.

Výhľad z lúky na Kláštorisku ani dnes nie je. Okolo 14-tej vyrážam zdolať posledných 4,5 km dnešnej túry. Prechádzam cez lúku a stúpam do mierneho kopca po červenej značke smer Letanovce. Cesta je široká a skoro celý čas lesom. Kopec nie je dlhý a čo som si vystúpala, musím zliezť. Pridávam do kroku a idem úbočím kopca dole. Míňam jeden prístrešok a nasledujem slušne strmý zostup. Prechádzam sa aj po hladkých skalách s reťazovým zábradlím a po záverečnom prechode cez Hornád dokončujem zostup pri Letanovskom mlyne.

Pohľad na Slovenský raj z cesty do Letanoviec.

Na záver ma čaká cca 3 km dlhý prechod po rovinke s jedným výstupom na pahorok nad Letanovcami. Túru ukončujem na stanici v Letanovciach. Celá trasa mala niečo cez 20 km a trvala 7 hodín aj s prestávkami. Dá sa skrátiť, pokiaľ vyrazíte priamo z Podlesku a nie až z Vydrníka. Suchá Belá ma naozaj prekvapila. Čakala som ľahučkú prechádzku plnú ľudí, no dostala som celkom slušnú túru po rebríkoch v tiesňavách. Roklina sa mi veľmi páčila a určite sa tam ešte vrátim! Prechod odporúčam, no treba vyraziť nie v letnej sezóne, alebo skoro ráno, aby ste sa vyhli davom turistov. Ja som mala šťastie na takmer ľudoprázdnu sobotu, no nabudúce to už riskovať nebudem.   

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska