Rokliny Slovenského raja 1 – Sokolia dolina

Výstup: 18.8.2021

Náročnosť: dlhá túra, ale prevýšenie nič strašná, rebríky popri Závojovom vodopáde nie sú pre ľudí so strachom z výšok

Sokolia dolina je považovaná za najstrmšiu a najťažšiu turisticky prístupnú roklinu v Slovenskom raji. Najväčším lákadlom je cca 70 m dlhá sústava rebríkov popri Závojovom vodopáde. Po tejto rokline som pokukovala už dlho, a keďže nehlásili až také úžasné počasie, že by sa oplatilo ísť niekam na hrebeň, padla voľba výletu práve sem.

Okolo 9:30 vystupujem z vlaku v Spišských Tomášovciach. Počasie je zatiaľ nádherné, ale Tatry na severozápade sú v oblakoch. Prechádzam cez dedinu a po zelenej značke začnem stúpať na pole smer Tomášovský výhľad. Z poľa je o chvíľku lúka, odkiaľ sú naozaj nádherné výhľady. K Tomášovskému výhľadu to nie je ďaleko, treba prejsť ešte asi 300 m cez les a už vychádzam na najznámejšej výhľadovej skale na Slovensku.

Dnes ten výhľad nie je bohviečo a navyše je tu kopa ľudí, čo sa mi nepáči, tak pokračujem ďalej. Po zelenej značke schádzam do Prielomu Hornádu. Tento úsek je síce krátky, no strmý a brutálne šmykľavý kvôli malému štrku, pár hladkým skalám a hlinenému prachu. Dole prechádzam cez Hornád a pokračujem stále po zelenej okolo smerníka Biely potok do rokliny Tomášovská Belá.

Tu je ľudí podstatne menej. Chodník vedie popri potoku a prevýšenie je dokopy 0. Roklina je pekná, čoskoro prichádzam na prvé drevené mostíky a spadne na mňa pár kvapiek dažďa. Obloha sa zatiahla a pevne verím, že veľmi nezmoknem. Drevené mostíky už majú čo-to za sebou a niektoré naozaj vyzerajú byť už za polčasom rozpadu, a tak dumám, kam idú peniaze zo vstupného... Sem asi nie. Na zhnitých priečkach si musím dať extra pozor, pretože kúpať v potoku sa mi naozaj nechce.

Drevené mostíky v Tomášovskej Belej.

Niekoľkokrát prejdem z jednej strany potoka na druhú a konečne vyleziem v ústí Ferraty Kyseľ. Tu ma hneď chlapík zo Správy NP zastaví, či idem na ferratu. Odpoviem, že dnes nie a dávam si prestávku na neďalekom pni. Vyberám rožky s klobásou a dobrých 15 minút sedím. K ústiu Sokolej doliny je to ešte necelá polhodina cez Tomášovskú Belú a čas mám dobrý, tak si to môžem dovoliť.

Po prestávke dorazím ten zvyšnú kúsok a prichádzam ku smerníku Sokolia dolina, ústie. Na vrchol píšu 2 hodiny, čo sa mi pri vzdialenosti 2,5 km zdá strašne veľa, ale tak uvidíme... Odbočujem vpravo na žltú značku a zahajujem prechod Sokoľou dolinou.

Ústie Sokolej doliny.

Spočiatku sa toho veľa nezmenilo. Stále rovnaký chodník lesom a ani nie do kopca. Okolo sú popadané stromy a slušnú džungľa. O niečo ďalej je chodník rozbitý, musím preliezť pár stromov a prechádzam po potoku vpred. V prvej zákrute doľava zbadám pred sebou prvý poriadny strmák. Ide sa popri skalnej stene, a teda, slušne sa zapotím. Chodník je samá hlina a prach, čo pridáva na náročnosti. O niečo ďalej obchádzam Skalný vodopád a kúsok ďalej je prvý poriadny rebrík.

Závojový vodopád je najvyšší v Slovenskom Raji a padá nadol v 3 kaskádach. Daný prvý rebrík je prvý zo zostavy vedúcej popri celom vodopáde. Spravím si pár fotiek a leziem hore. Aj tento rebrík by potreboval menšiu údržbu. Podo mnou nič nie je a s každým krokom sa železo podo mnou zakníše. Našťastie, bez pošmyknutia vyleziem hore, prejdem kúsok po železných plošinách a cez most ku ďalším rebríkom. Aj som sa snažila spočítať, koľko rebríkov tu je, ale pri čísle 6 ma to prestalo baviť. Skôr som sa sústredila na to, aby som netresla dole, pretože priepasť podo mnou bola naozaj pekná...

Priepasť z prvého mosta cez Závojový vodopád. 

O x rebríkov a stupačiek konečne vyliezam na vrchol Závojového vodopádu a čaká ma prechod ešte popri Vyšnom vodopáde. Tu je to absolútne bez problémov. Zvyšný úsek na vrchol Sokolej doliny je stále do kopca a dlho v lese. Je to skôr monotónne stúpanie, než nejaké brutálne adrenalínové rebríky.

Výhľad na Sokoliu dolinu z vrchu Závojového vodopádu.

Po 1,5 hodina vyliezam pri smerníku Sokolia dolina, záver. Dávam si krátku prestávku, no keďže sa teším na polievku na chate na Kláštorisku, zahájim rýchlym tempom zostup. Po širokej lesnej ceste rýchlo míňam Biskupské chyžky a makám ďalej na Glac, Malá poľana po žltej značke. Tu sa napájam na asfaltku, ktorá je zároveň cyklotrasou. Ešte pridávam do kroku a míňam záver Suchej Belej. Následne odbočím na žltú vedúcu k smerníku Pod Vtáčím hrbom, kde posledný raz dnes mením značku na červenú smer Kláštorisko a Letanovce.

Z asfaltky je zase lesná cesta a po pár menším kopcoch, no väčšine po rovinke konečne vychádzam z lesa na lúke na Kláštorisku. Na chate je kopa ľudí, na jednu kapustnicu som čakala skoro polhodinu, ale po dlhom dni dobre padla.

Lúka s ruinami kláštora na Kláštorisku.

Túru ukončím zostupom do Letanoviec, ktorý je celkom pohodový, až na pár hladkých skál, kde je chodník istený reťazovým zábradlím. Pri Letanovskom mlyne prejdem po moste cez Hornád a čaká má posledný kilometer po rovinke cez les a ďalšie 2 po asfaltke cez lúky a polia až na stanicu v Letanovciach.

Sokolia dolina je poriadne odľahlá roklina. Pri plánovaní jej prechodu treba brať do úvahy dlhý prístup a následný zostup. Začiatok rokliny bol poriadna divočina a veľmi sa mi páčila. Prechod okolo Závojového vodopádu bol slušný adrenalín, keďže rebríky by chceli rekonštrukciu. Záver už bol menej zaujímavý a neskutočne nekonečný zostup do Letanoviec som priam zbehla v rýchlom tempe. Sokoliu dolinu odporúčam navštíviť, ale ľudia so strachom z výšok by si mali výstup po rebríkoch zvážiť. Celá túra mala cca 22 km a išla som ju 6,5 hodiny.

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska