Rokliny Slovenského raja 3 – Piecky

Výstup: 24.8.2021

Náročnosť: Rebrík okolo Veľkého vodopádu je dlhý a mierne náročný na psychiku, inak je prechod Pieckami bez problémov, ide o celodennú túru.  

Piecky sú menej známa roklina na západe Slovenského raja. Nachádza sa tu niekoľko vodopádov, pričom najznámejší je Veľký vodopád, popri ktorom sa prechádza po najdlhšom rebríku v celom národnom parku. Počas daného týždňa som bola v Slovenskom raji už 2x, a keďže sa vraví do tretice všetko dobré, aj tento mierne upršaný utorok som sa rozhodla využiť na prechod jednej rokliny. Voľba padla presne na Piecky.

Tentoraz, na rozdiel od soboty vlak nemeškal a tak sme v počte 2 ks chytili autobus z Vydrníka. Východím bodom pre túru cez Piecky je časť Hrabušíc s názvom Píla. Nachádza sa ešte niekoľko kilometrov za Podleskom, takže pešo by to bola riadna rozcvička a strata času. Takto okolo 9:45 vystupujeme na zastávke Hrabušice, píla a okolo miestnych reštaurácií a chatiek zahajujeme výstup.

Chvíľu sa ide po zelenej značke, ktorá ďalej pokračuje k ústiu rokliny Veľký Sokol, tam však niekedy nabudúce. Na prvej odbočke meníme značku za žltú a vchádzame do Piecok. Počasie je dnes dosť bieda, nad hlavou nám visí nízka oblačnosť, no pršať má podľa modelu Aladin až od 15-tej, tak dúfame, že to stihneme bez zmoknutia.

Začiatok Piecok sa ide cez les. Najskôr po jednej strane potoka prechádzame úzkym chodníkom, následne preskakujeme na druhú stranu a kráčame rovnakým štýlom ďalej. O pár minút začína mrholiť. Zatiaľ nič strašné, tak sa pomalým vychádzkovým tempom vlečieme vpred.

Začiatok rokliny Piecky.

Po lesnom úseku prichádzame do prvej menšej tiesňavy. Teraz už prší riadne, dávame do platnosti  protidažďové opatrenia v podobe nepremokavej bundy a obalu na ruksak. Chodník sa aj naďalej kľukatí lesom a nebyť pár miest so skalnými útesmi okolo ani neviem, že sme v rokline. Zábava prichádza až pri Veľkom vodopáde v podobe najväčšieho rebríka, akým som kedy išla.

Pred nami je rodinka a postupne lezú rebríkom nahor. Majú 2 deti, jedno z nich lezie celkom bez problémov, no druhé má očividne strach. Rebrík je náročný aj za sucha, nieto teraz, keď sú priečky totálne mokré. Stojíme hádam 10 minút, kým sa im podarí vytiahnuť hore aj druhé dieťa a myslíme si svoje. Presne takto dochádza k množstvu úrazov a neviem, či stojí za to deti takto trápiť, ale tak... To už nech si zváži každý rodič. Dnes je tu počet ľudí naozaj malý, no keby sa tu nachádzala polka Slovenska ako cez víkendy v Suchej Belej, takto presne by došlo k vytvoreniu riadnej turistickej zápchy.

Najdlhší rebrík v Slovenskom raji popri Veľkom vodopáde.

Nasleduje náš výstup po rebríku. Idem hore naozaj pomaly a opatrne, mokré priečky sú takmer samovražda. Na vrchole treba spraviť dlhý krok a prestúpiť na železnú platňu istenú reťazou, čo tiež nie je med lízať najmä pre ľudí, čo majú 163 cm aj s topánkami. Po mne vylieza aj parťák bez ujmy na zdraví a prechod pokračuje tiesňavou po pár rebríkoch, drevených mostíkoch a stupačkách.

Drevené mostíky v tiesňave za Veľkým vodopádom.

Tiesňava je krátka, väčšina rokliny sa ide po lese a po potoku. Aj sa mi podarí jednou nohou čľupnúť do menšieho jazierka, no v neustálom daždi to nemá extra zmysel riešiť. Prechádzame ešte okolo pár menších vodopádov, ale inak sú Piecky na rebríky a iné istiace pomôcky chudobné. Roklina však ponúka krásnu prechádzku lesom a okolitú prírodnú scenériu.

Piecky prekvapia ešte raz a to v podobe Terasového vodopádu. Popri ňom vedie rebrík, no nie taký náročný, ako ten prvý pri Veľkom vodopáde. Záver rokliny je rovnaký ako začiatok, len s tým rozdielom, že je podstatne strmší. Totálne mokrí vychádzame po cca 2 hodinách pri smerníku Piecky, vrch. Tesne pred vrcholom začujeme tlmené hrmenie, čo je signál, aby sme pridali do kroku.

Rebrík popri Terasovom vodopáde.

Po žltej značke sa napájame na širokú cestu a už sa stúpa len mierne. O necelých 15 minút prichádzame na záver Suchej Belej do prístrešku, kde máme aké-také útočisko pred búrkou. Dávame si prestávku, no hrmenie sa ozýva čoraz zriedkavejšie. Aj tak dávame prvý obed a pridávajú sa k nám aj ostatní okoloidúci turisti.

Prejde polhodina a prestáva pršať. Už aj búrku odfúklo niekam preč. Keďže máme veľa času, schádzame rovnakou trasou na chatu na Kláštorisku, akou som išla minulý raz. Cestou na chatu sa vyčasilo a slnko rýchlo suší naše premočené oblečenie. Na chate si dávame kapustnicu s Kofolou a dávame druhú obednú prestávku.

Aj po prestávke máme do odchodu vlaku ešte viac než 2 hodiny, preto sa rozhodneme prejsť časťou Prielomu Hornádu. Schádzame z Kláštoriska okolo ruín kláštora po žltej značke strmo nadol. Po daždi sú skaly riadne klzké, preto na pár miestach musíme dať obzvlášť pozor. Žltá nás dovedie k ústiu Kláštorskej rokliny v Prielome Hornádu.

Prielom Hornádu, neďaleko Letanovského mlynu.

Prielom Hornádu je ďalšou krásnou časťou Slovenského raja. Kráčame popri rieke a prechádzame cez ňu niekoľkokrát po mostíkoch ukotvených oceľovými lanami. Mostíky sa riadne hojdajú, ale pohľady z nich na skalné útesy okolo rieky sú naozaj krásne. Míňame posledný most pred Letanovským mlynom a v miestnom bufete dopĺňame vodu. Odtiaľto sa už vlečieme po rovinke lesom a asfaltkou až na stanicu v Letanovciach, kde túru ukončíme.

Prechod cez Piecky bol zaujímavý najmä vďaka rebríkom pri Veľkom a Terasovom vodopáde. Ich prechod môže byť pre ľudí so strachom z výšky problematický, ale nie je to nič, čo by sa s trochou sebazaprenia nedalo zvládnuť. Inak ide o fajn prechádzku cez les s niekoľkými drevenými mostíkmi. Zostup od Kláštoriska sa dá absolvovať aj po červenej značke s menej zabezpečovacími prvkami buď do Letanoviec alebo na Podlesok. Celkovo, ide o peknú celodennú túru a výhodou je minimálne množstvo ľudí oproti iným známejším roklinám v Slovenskom raji.    

Viac zo Slovenského raja a Východného Slovenska