Z Kojšova do Košíc - 30,5 km za 6 hodín

 Výstup: 2.12.2020

Moje leto roku 2020 sa nieslo v znamení prechodu našej najdlhšej magistrály – Cesty hrdinov SNP. Celú trasu som absolvovala na 2-krát a po 31 dňoch kráčania dorazila na Devín. Popri samotnom zdolávaní kopca za kopcom na Červenej som mala ešte jednu bočnú úlohu: zbierať pečiatky a fotiť smerníky, aby som vyplnila záznamník o prechode. Záznamník Cesty hrdinov SNP je vytvorený KST a obsahuje 118 miest, cez ktoré trasa prechádza. Výhodou je, že nemusíte miesta prejsť naraz pri jednom prechode, ale bez problémov to môžete dať koľko etáp len chcete. Mne sa nepodarilo zozbierať na prvý pokus všetky povinné potvrdenia o návšteve niektorých miest, tak som sa tam postupne vracala a záznamník dokončila. Jedným z návratov je aj túra z Kojšova na Kojšovskú hoľu a odtiaľ do Košíc:

Už niekoľko dní čakám, kým sa ukáže aspoň trošku pekné počasie, aby som si mohla ísť po pečiatky na chaty Erika, Lajoška a Jahodná. Postupne plánujem celý výlet, keďže cesta na východ je dlhá a budem rada, ak sa mi podarí to zvládnuť na jeden záťah. Mám však problém, keďže prvým ranným spojom prídem do Kojšova niečo okolo 9-tej a autobus z Jahodnej do Košíc ide pred 15:00. Čaká ma necelých 24 km, ktoré musím dať za 6 hodín. Mením preto taktiku a z pôvodného turistického módu prepínam na bežecký.

2.12. 4:36 ráno sadám do vlaku smer Margecany. Cesta ubieha celkom rýchlo, na Štrbe konečne vylezie slnko a ukážu sa mi zasnežené Tatry. Užívam si ten pohľad a čoskoro zahlásia v rozhlase: nasleduje stanica Margecany. Vystúpim a o 45 minút pokračujem autobusom do Kojšova. Vonku je riadna zima a ja som dnes stavila na ľahkú výstroj, keďže mám v pláne bežať čo najväčšiu časť cesty.

Veľmi rýchlo vystupujem v centre dediny a v okamžiku takmer zamrznem. Tu je snáď -15°C! Vyberám mobil, aby som rýchlo našla správnu cestu a nahodím naozaj rýchle tempo. Makám cez dedinu mierne do kopca, až prichádzam ku posledným domom. Nad hlavou mám jasné modré nebo, okolo mňa je vrstva sypkého snehu, dnes bude nádherný deň na horách!

Za domami odbočujem na lesnú cestu a začnem sa štverať do slušne strmého kopca. Dá sa ísť aj po značke, ale to by bola zbytočná zachádzka, na ktorú dnes jednoznačne nemám čas, tak iba sledujem mapu a šliapem po zvážnici smerom k hrebeňu. Nie som sama, predo mnou je niekoľko rôznych stôp a všetky ľudské. Modlím sa, aby som nestretla žiadneho diviaka, nedajbože, medveďa... (našťastie, dnes k ničomu podobnému nedošlo).

Po asi polhodine nadávania a umierania do poriadneho strmáku moja lesná cesta križuje červenú značku. Už mi ani zima nie je, kopec ma pekne zohrial. Na chvíľku si môžem vydýchnuť, pokračujem po značke a tá len mierne stúpa úbočím kopca. Okolo mňa je nádherná zimná rozprávková krajina a ja si užívam každý krok. Na pár miestach, kde chodník klesá, si aj zabehnem.

Na chvíľku sa les rozprestrie a mne sa ukáže výhľad na Tatry. Pokiaľ je odtiaľto takýto pohľad, už sa neviem dočkať, aký bude z vrcholu Kojšovskej hole. Míňam jeden smerník, pri ktorom si obúvam protišmykové návleky (fakt sa dnes zídu!) a pohoda je tá tam... Hneď za ním ma privíta ďalší riadne strmý kopec. Držím si slušné tempo, lebo v tej zime sa inak nedá a dávam si dobrý pozor, aby som sa neprizabila na ľade. Pomaly ale isto ho zdolávam, aby som si chvíľočku užila rovinku a mohla stúpať ďalej. Stále idem lesom a okolitá teplota je hlboko pod bodom mrazu. Nečudujem sa, je december, možno konečne prišla zima...

Kráčam 1,5h a konečne vyleziem na otvorené priestranstvo. Vrchol Kojšovskej hole mám už priam na dlani, veľa mi neostáva a budem tam. Mierne spomalím a užívam si výhľad, no nezastavujem. Dnes musím stihnúť autobus. Prejdem po lúke a na jej druhom konci sa opäť schovám do lesa.

Zdolávam posledný necelý kilometer, ocitám sa opäť mimo lesa a som na vrchole Kojšovskej hole. Podídem až ku smerníku a ten výhľad na juh je top! Na sever to až taká nádhera nie je, pretože tam bránia stromy, no jednoznačne sa oplatí na tento kopec vyliezť. Nestojím dlho, len spravím pár fotiek a pokračujem na chatu Erika.

Z vrcholu až ku chate sa ide dole kopcom po širokej krásne upravenej ceste, preto sa dám do behu. Písali 20 minút, ja som to dala za 10. Chata je zavretá, tak si spravím pri nej aspoň fotku (aj tie v SNP-čkarskom záznamníku akceptujú, ale nebudem ich zverejňovať... Patria do kategórie "aby bola nejaká fotka") a dávam si pár minút pauzu s výhľadom na Tatry. Keď som tu bola naposledy, bolo tu podstatne menej snehu, pomyslím si (bolo to v júli...) a uškrniem sa. Mráz sa mi pomaličky začína zarezávať pod všetky 3 vrstvy oblečenia, čo mám na sebe, tak je čas sa pohnúť ďalej. Z Kojšova na chatu Erika mi to trvalo 2:10, čas mám teda parádny a už sa nemusím tak strašne náhliť.

Pohľad na Tatry od chaty Erika.

         Vraciam sa do sedla pod Kojšovskou hoľou a som nazad na Ceste hrdinov SNP. Vyleziem kratučký kopec a bežím dole po upravenom chodníku na zjazdovke až na Golgotu.  Vďaka protišmykovým návlekom sa mi beží parádne! Od Golgoty červená vchádza do lesa a až na Horný Bankov ide viac-menej dole kopcom. Niektoré úseky bežím, iné kráčam, ako sa mi chce. Chodník ide v aleji okolitých stromov, ktoré sú obalené snehovou pokrývkou a ja sa cítim úplne ako v Mrázikovi.

Postupne prechádzam okolo odbočky na vyhliadku Loreley, ale dnes idem skúsiť druhú stranu (na vyhliadke sme boli pri prechode SNP-čky). Nasleduje nekonečná cesta lesom až ku chate Lajoška, ktorá je v rekonštrukcii, tak si tiež musím miesto pečiatky spraviť fotku. Je 13:00 a mne ostávajú posledné kilometre na Jahodnú. Nemám to ďaleko a padne rozhodnutie, že obed si dám až tam. Ak bude otvorené, možno si dám opäť tie super palacinky ako naposledy v júli...

Zimná krajina ako z Mrázika. Radosť bežať!

Scenéria okolo mňa sa nemení. Stále rovnaká zimná krajina, no zdá sa mi, že ešte viac prituhlo. Voda vo fľaške, ktorú mám pripevnenú zvonku na ruksaku sa stala ľadovou drťou. Už mi slušne škvŕka v bruchu, ale ešte zbehnem okolo zjazdovky dole kopcom a som pri chate Jahodná. Lenže, je zavretá...

Je 14:00 a ja som v cieli svojej dnešnej cesty. Odfotím sa aj pri tejto chate, aby som mala dôkaz do záznamníka. Vytiahnem aspoň chleby s paštikou z vlastných zásob a pár cukríkov. Uvažujem, čo ďalej. Trčať tu hodinu v mraze sa mi absolútne nechce. Počas plánovania výletu mi ani nenapadlo, že to dám takto rýchlo, skôr som si myslela, že to ledva stihnem. A keďže som slušne rozbehnutá, pozriem odchody autobusov z Horného Bankova, prepočítam si v hlave aké tempo musím mať, aby som to stihla, a dám sa bežať ďalej.

Chvíľu značka vedie po asfaltke, no rýchlo sa stráca v lese. Celá cesta až na Horný Bankov je v lese. Občas bežím, občas kráčam a okolo je stále väčšia zima. Zrejme sa mi to zdá, už mám za sebou slušnú porciu kilometrov a začína sa prejavovať únava...

Ku koncu už cítim, že to chce dlhšiu pauzu a zohriať sa. Okolo 15:15 vyliezam z lesa na Hornom Bankove a akurát o 10 minút mi ide autobus. Odveziem sa do mesta a krásne chytím vlak domov. Misia dnešného dňa úspešná! Nakoniec som dala 30,5 km za 6 hodín a 7 minút s prevýšením viac než kilometer. Výhľad z Kojšovskej hole a od chaty Erika nikdy neomrzí a viem, že sa tam ešte určite vrátim.

Finálne skóre spolu s výhľadom na juh z Kojšovskej hole.