Z Jasnej na Poľanu, Bór a Sinú

Výstup: 7.8.2021

Náročnosť: Celodenná túra s relatívne veľkým prevýšením, výstup na Sinú poriadne strmý

Nad Demänovskou dolinou sa týči jeden z prístupných pekných bočných hrebeňov Nízkych Tatier. Začína na Poľane a končí výrazným špicatým vrcholom Sinej. Celá trasa je značená žltou značkou a dá sa zokruhovať so štartom a cieľom buď pri Demänovskej jaskyni Slobody alebo v Jasnej. My sme celý okruh až neprešli, aj tak to bola slušne náročná, no krásna túra...

Ráno niečo pred 8—mou zahajujem v počte 4 ks výlet na parkovisku v Jasnej. Na to, že je august, je celkom slušná zima. Hádžeme batohy na plecia a nahadzujeme rýchle tempo na zahriatie. Pri prvom smerníku pri hoteli Grand odbočujeme z asfaltku do lesa a po prvých výškových metroch prichádzame ku Vrbickému plesu. Na rade sú prvé fotky, zrkadlenie hrebeňa Nízkych Tatier, kam plánujeme vyjsť, stojí za zvečnenie.

Vrbické pleso.

Prechádzame okolo jazera a o 10 minút vychádzame z lesa pri Mikulášskej chate. Po asfalte kráčame ďalej a míňame ďalšie hotely a reštaurácie. Treba uznať, že Jasná je už vybudovaná asi až príliš... Okolo nás sú stopy po motorových pílach v podobe celých strání vyrúbaných a pohľad je to dosť smutný. Takto si my na Slovensku vážime národné parky... Ale poďme na pozitívnu stránku dňa: nad hlavou máme modrú oblohu, kopec nie je vôbec strmý a ide sa dobre.

Kúsok za poslednou betónovou stavbou konečne vchádzame zase do lesa a asfalt končí. Ďalej sa ide po klasickom tatranskom chodníku: štrk, hlina, kde-tu veľké kamene. Ani teraz sa nestúpa prudko a okolitý les je skutočne parádny! Na pár miestach je redší a ukazujú sa výhľady na okolité vrchy. Pred smerníkom Tri vody musíme preskočiť potok, pretože most, čo tu vraj kedysi bol, akosi... Zmizol. Keďže sa mi podarí jednou nohou padnúť do vody, po krátkom výstupe ku smerníku je čas na prestávku a sušenie ponožky. Vyťahujeme paštiky a 15 minút sedíme. Postupujeme celkom rýchlo, takže si to môžeme dovoliť.

Potok pred smerníkom Tri vody.

Od Troch vôd sa ešte chvíľku ide rovnako, no postupne je svah strmší a strmší. Keď sa vynoríme nad pásmom lesa, už sa celkom zapotíme. Stále toto však nepatrí medzi neviem aké brutálne strmáky a dá sa to zvládnuť v celkom slušnom tempe. Do sedla Poľany nás čaká ešte niekoľko serpentín. Tie sú už v pásme kosodreviny a alpínskych lúk, takže sa naskytajú prvé parádne výhľady do doliny pod nami. Na horizonte sa črtajú Vysoké a Západné Tatry, lenže pribúdajú aj oblaky. Dúfame, že kým vylezieme na hrebeň, nepríde úplná hmla.

Výhľad pod sedlom Poľany.

Záver výstupu je už skôr na nervy než prudký. Už si myslíte, že toto je posledná zákruta a... Jééj, ešte jedna! Aj tak o pár minút skracujeme čas na značke a v sedle nás ide odfúknuť. Ja mám pri pohľade na smerník deja vu. Presne pred rokom som tadiaľto išla SNP-čku... To už je rok! Kvôli vetru nemám na nostalgické spomienky veľa času a rýchlo pokračujeme na vrchol Poľany.

Na Poľanu je to ešte cca 15 minút do mierneho kopca, no aj tu fučí o dušu, takže si spravíme jednu fotku a pokračujeme po žltej značke ďalej po bočnom hrebeni, ktorého prechod bol našim dnešným cieľom. Tu je chodník skalnatý a štrkovitý s pár hlinenými časťami. Celý čas sa prechádza cez alpínske lúky. Ako prvé zdolávame Zákľuky, najvyšší bod dnešnej trasy, a na miestnych parádne fotogenických skalách sa fotíme. Tu až tak nefučí, číže si môžeme dovoliť aj dlhšiu prestávku. Počasie sa trochu pokazilo, ale výhľady to nejako extra neovplyvnilo.

Výhľad z Poľany.

Ďalej nás chodník vedie cez niekoľko menších kopcov bez mena až na Bór. Tu nestojíme dlho, čaká nás dnes ešte dlhá cesta. O celkom dlhý kus a niekoľko ďalších kopcov ďalej klesáme do pásma kosodreviny. Okolo nás rastie more čučoriedok a na jednom rovnom priestranstve vyhlasujeme technickú prestávku na ne. Asi 15 minút sa tam pasieme na lesných plodoch a uvažujeme, či niečo nechať aj medveďom. Sem chodí málo ľudí, preto je tu čučoriedok namraky.

Výhľad z bočného hrebeňa na Jasnú.

Po technickej prestávke na čučoriedky klesáme ďalej, občas celkom prudko a vchádzame do lesa. Do sedla Sinej je to slušne dlhý kus a občas sa treba brodiť v húštine. Na pár miestach sa les rozostúpil a užívame si ďalšie a ďalšie výhľady. Pred sedlom nás čaká prechod jedného polomu preliezanie pár stromov, ale nič extra v porovnaní s tým, čo nás čaká pri zostupe...

V sedle Sinej si dávame obednú prestávku a čaká nás posledný dnešný kilometer do kopca až na vrch Sinej. Hneď od začiatku je výstup poriadne strmý. Chodník je úzky a poriadne sa na ňom šmýka. Treba sa predierať húštinou a pred vrcholo Repísk sa nachádza aj pár oceľových lán na skalách na pomoc. Ďalej sa ide po úbočí strmého svahu a na tom uzučkom chodníčku je naozaj problém sa vyhýbať protiidúcim turistom. Na Sinú nás čakajú ešte 2 poriadne strmáky na štrkovom chodníku – cesta dole bude vtipná...

Výhľad z Bóru, v pozadí Siná.

Záverečný kúsok ku krížu na Sinej je už menej strmý, ale aj tak sa dá tento výstup považovať za jeden z najstrmších na Slovensku. Zo Sinej sú nádherné výhľady na Demänovskú dolinu, hlavný hrebeň Nízkych Tatier a aj na okolité pohoria na severe Slovenska. Spravíme niekoľko fotiek a na náš vkus je tu príliš veľa ľudí. Za celý deň sme dokopy nestretli toľko turistov, ako sa zišlo tu na vrchole.

Po 30 minútach na vrchole zahajujeme zostup a vraciame sa tou istou mierne krkolomnou cestou do sedla Sinej. Zábavný zostup pokračoval aj ďalej...

Pozrieť turistickú výstroj na Decathlon.sk

 

Značka nás spočiatku viedla po peknom chodníčku a širokej zvážnici, no po pár sto metroch sme došli na križovatku. Ďalej sa dalo pokračovať po zvážnici, alebo odbočiť do totálnej džungle. Samozrejme, možnosť B je správna. Brodili sme sa približne 400 m cez vysokú trávu a kríky až na začiatok lesa. Tu, pred nami niekoľko stromov a poriadne veľkých. My menší jedinci ľudskej populácie smer tu mali menší problém s preliezaním, ale nakoniec sa to nejako zvládlo.

Ďalej v lese bol hlinený chodník, po dažďoch posledných dní skôr blatový. A samozrejme, prudko dole. Tu sa neskutočne zišli paličky, a aj tak sa nám podarilo minimálne raz padnúť na zadok. Záver dolinou popri potoku Radová bol síce menej strmý, ale neustále blúdiaci a preskakujúci z jednej strany potoka na druhú. Na pár úsekoch bolo treba preskočiť z veľkej skaly na druhú ponad vodu, tam som bola až prekvapená, že takéto nebezpečné miesta tu sú. Nakoniec sme šťastlivo dorazili ku Demänovskej jaskyni Slobody a túru sme ukončili v miestnom bufete.

Jeden z vodopádov popri potoku Radová.

Bočný hrebeň Nízkych Tatier od Poľany na Sinú bol naozaj pekný a bez miliónov turistov. Výstup z Jasnej bol pohodlný a okrem Sinej a zostupu ku jaskyni Slobody sa tu nenachádzali žiadne problémové úseky. Aj tamtie spomínané neboli zas až tak náročné, aby ich priemerný turista nedokázal zvládnuť. Výhľady z celej trasy boli krásne a ak hľadáte tip na menej známu túru v Nízkych Tatrách, jednoznačne odporúčam!   

Viac z Nízkych Tatier a Stredného Slovenska