Výstup: 25.7.2021
Náročnosť:
dlhá, no na prevýšenia nie náročná túra, len výstup do Sedla pod Osobitou môže
dať zabrať
Osobitá je výrazný
skalnatý vrchol v Západných Tatrách. Bohužiaľ, vrchol samotný nie je
prístupný po oficiálnom chodníku, ale popod vedie do Sedla pod Osobitou zelená
značka od Chaty Zverovka. Po danej trase som pokukovala už dlhšie, pretože podľa
fotiek od uja Googla je zo sedla naozaj pekný výhľad. Ideálna príležitosť na
výstup sa naskytla počas môjho víkendu na Roháčoch...
Okolo
8:00 vyrážam z Chaty Zverovka. Pri smerníku pred chatou odbočím vľavo a pokračujem
po širokej ceste cez poľanu Zverovka. Prechádzam okolo chatiek a zelená ma
vedie ďalej naprieč rúbaniskom ponad Chatu Primula až ku Pliesku Maras. Zatiaľ
sa ide v podstate po vrstevnici, žiadne strmáky tu doteraz neboli. Ale veď
aj tie prídu... A čoskoro...
 |
| Pliesko Maras, pekné a relatívne neznáme miesto. |
Rovinka
pokračuje ešte kúsok až na lúku, kde sa značka stáča vpravo a prichádza prvý
väčší kopček na druhý okraj danej lúky. Zatiaľ sa mi ide parádne, počasie
polojasné, nie je vôbec také strašné teplo, ako hlásili, len výhľady zatiaľ
neboli takmer žiadne. Na konci lúky končí pekná široká cesta, značka úzkym chodníkom
vchádza do lesa a začína poriadne stúpať Teplým žľabom až do sedla.
Sklon svahu je však stále relatívne okej. Na pretekárske tempo to už síce nie je, no pekne z nohy na nohu sa posúvam vpred absolútne bez umierania. Les naokolo je hustý, pár metrov vedľa hučí potok a celkom aj sledujem pozorne okolie, či sa nejaký miestny macko nerozhodne prísť na návštevu. Našťastie, žiadny sa neukázal.
 |
| Po zelenej Teplým žľabom do Sedla pod Osobitou. |
Scenéria
sa dlho nemení, len chodník akosi stúpa čoraz strmšie. Až tesne pod sedlom sa
les roztvorí a pokračujem ďalej v polome medzi malinčím a inými podobnými
pichajúcimi kriakmi. Tu je zopár riadne strmých, no krátkych úsekov a,
našťastie, väčšina trasy je vedená po serpentínach. Aj tak už slušne nadávam,
kde dokelu je to sedlo (to, že dole písali 2:00 a ja som tam došla za 1:40
je len detail...). Vyberám mapu a odpočítavam posledné výškové metre, až
sa konečne vynorím v Sedle pod Osobitou.
 |
| Sedlo pod Osobitou. |
Počasie
sa medzitým slušne pokazilo. Vidím prichádzajúce hustnúce sivé mračná, ako
pomaly zahaľujú Západné Tatry do hmly. Na opačnú stranu ešte nedorazili, preto
je výhľad stále celkom pekný. Hore na Osobitú to vyzerá byť naozaj už len kúsok
a aj vidím 3 turistov, ako sa tam štverajú, no dnes sa rozhodnem výstup
oželieť. Viem, že oblaky prídu aj sem a pravdepodobne zmoknem, takže čím
skôr dorazím na Ťatliakovu chatu, tým lepšie. Dám si na chvíľu prestávku, niečo
málo zjem a pokračujem po zelenej smer Lúčna.
Spočiatku musím ešte nastúpať nejaké výškové metre na najbližší kopec bez mena na mape. Ďalej sa ide klasická hrebeňovka. Raz hore, raz dole, potom po rovinke, občas treba preliezť nejaký padnutý strom... A tak, pohodová trasa. Skoro celý čas sa ide v lese, na niektorých miestach sa brodím v čučoriedkach a na iných je okolo tak hustá džungľa, že sa odtiaľ rýchlo pracem preč. Veď viete, medvede. Prechádzam aj pár čistiniek, z ktorých sa naskytá naozaj pekný výhľad na Roháče, len škoda, tej hmly a začínajúceho dažďa.
 |
| Z niekoľkých čistiniek po ceste boli fajn výhľady. |
Postupne
zdolávam kopec s menom Kasne a pokračujem ďalej až za Roh. Tu už leje
celkom slušne a ideálny čas vytiahnuť antidažďovú ochranu. Gore-Tex bunda
a nepremokavý obal na batoh a môže si liať koľko sa mu chce. Za Rohom
je to na Lúčnu už len posledný tiahli stupák medzi skalami v kosodrevine a čučoriedkach.
Vrchol
Lúčnej spoznáte hneď. Aj v takomto počasí sa to tam hemží našimi susedmi z Poľska.
Nezastavujem tu na dlho, pretože dážď by mi nevadil, ale ten dvíhajúci sa ľadový
vietor už hej. Teraz normálne ľutujem, že som doma nechala rukavice, ktoré som
až do minulého výletu na Otrhance nosila v batohu. V júli,
rukavice... Ale tak nevadí, balím palice, hádžem ich na batoh, spravím zopár
fotiek s oblakmi a ďalej pokračujem s rukami vo vreckách a dúfam,
že tu v júli nechytím omrzliny. Z Lúčnej by bol určite pekný výhľad,
ale dnes si môžem spraviť akurát umelecké fotky hmly...
Prepínam
zo zelenej značky na modrú a už v diaľke vidím pred sebou posledný
dnešný kopec: Rákoň. Lenže vidím aj ďalšie, ktoré budem musieť po trase vyliezť,
a teda vôbec sa mi v tom daždi nechce. Kofola s polievkou na Ťatliakovej
chate je silná motivácia, preto poslušne zahájim zostup z Lúčnej do
Lúčneho sedla. Odtiaľ sa musím vyšplhať na Dlhý úplaz, ale tento výstup nebol
až taký strašný. Teraz sa ide priam po turistickej diaľnici. Chodník je
širokánsky, vysekaný v kosodrevine a tvorený udupaným štrkom a skalami.
Stretávam po ceste kopu turistov, čo je poriadna zmena oproti zelenej značke,
kde nebolo ani nohy.
 |
| Turistická diaľnica na Dlhý úplaz a Rákoň. |
Za
Dlhým úplazom nasleduje ešte niekoľko miernych kopcov, teraz už na otvorenom
priestranstve, kde ma nárazy vetra idú priam zhodiť dole do doliny. Makám
najrýchlejšie ako sa dá a dávam si niekoľko menších prestávok v závetrí
medzi skalami. Na záver už len zdolám posledný tiahly výstup na Rákoň, kde
spravím dokopy asi 2 fotky a pracem sa z hrebeňa preč. Ten vietor je
skutočne dotierny, no aspoň pršať prestalo. Zima je však stále riadna a počasie
pripomína skôr november, než júl.
Z Rákoňa nasleduje slušne strmý zostup po sutine do Sedla Zábrať. Idem najrýchlejšie ako sa dá a niekoľkokrát sa takmer prizabijem na utekajúcich kamienkoch pod nohami. Už chcem naozaj byť z toho vetra preč. Kým však do sedla dorazím, vietor rozfúka oblaky a výhľady sú v priebehu pár minút o 200% krajšie. Aj tak sa nezastavujem, už vidím pod sebou Ťatliakovu chatu a Kofola ma priam volá.
 |
| Výhľad na Roháče neďaleko Sedla Zábrať. |
Zo
sedla dole vedie zelený chodník, ktorý poriadne prudko klesá. Spočiatku sa
nájde 1-2 serpentíny, no väčšina cesty je strmo nadol. Nevadí, aspoň je zostup
krátky a o necelú polhodinu vyliezam z lesa hneď pri chate. Na
chate nie jen veľa ľudí, čo som prekvapená. Zrejme všetci z Lúčnej došli
len po Rákoň... Hneď si objednám veľkú Kofolu a prihodím k tomu špagety.
Kapustovú dnes nemajú. Dávam si zaslúženú pauzu. Dnes to bol slušne náročný
deň, pričom prevýšenie nebolo až také strašné, len ten dážď, a najmä, vietor
z toho spravili slušný hardcore.
Na
záver dňa sa totálne slimačím tempom dovlečiem z Ťatliakovej chaty po
asfaltke na Zverovku a túru ukončím v posteli na chate. Celá trasa
bola prevažne lesná, no našlo sa aj niekoľko pekných výhľadov. Škoda toho
počasia, ale tak to si človek nevyberie... Hlavne, že ako som sa blížila na
Zverovku, nad hlavou mi zasvietilo slnko a mohla som si vychutnať modrú
oblohu. Iba výstup do Sedla pod Osobitou bol celkom náročný, ale aj ten sa dal
zvládnuť. Pokiaľ chcete na Roháčoch peknú trasu bez miliónov turistov, táto je
presne ideálna.
Viac z Tatier a Stredného Slovenska
