Hrebeňom Roháčov 1 – Brestová, Salatín, Pachoľa a dolu cez Parichvost

Výstup: 26.7.2021
Náročnosť: náročná, poriadne dlhá túra s veľkým prevýšením a pár reťazami

Hrebeň Roháčov sa považuje za najkrajšiu časť Západných Tatier a určite právom. Výhľady sú odtiaľ neskutočné, na svoje si prídu aj milovníci adrenalínu, pretože obsahuje niekoľko priam „lietajúcich“ úsekov s reťazami a takmer celý dosahuje výšky nad 2000 m. Celým hrebeňom vedie červená značka a jeho prechod sa dá absolvovať za 2-3 dni. Nájdu sa aj experti, čo to zvládnu za 1, ale to už je iná liga. Na záver svojho víkendu na Roháčoch som sa rozhodla pokoriť jednu z jeho častí, konkrétne od Brestovej po Baníkovské sedlo.

            Celú noc na chate som zle spala. Okolo polnoci ma zobudila naozaj slušná búrka a trieskalo mi rovno nad hlavou. Výhoda podkrovných izieb, ale tak nevadí, aspoň niečo som pospala a o 6:30 bol čas vstávať. Zbalila som posledné zvyšky zásob a vyrazila.

Od chaty som sa napojila na žltú značku a po ceste došla až na Rázcestie Zverovka. Odtiaľ ďalej kúsok po červenej a pri Pomníku SNP som presadla na modrú vedúcu až k lyžiarskemu stredisku Roháče-Spálená. Tam na parkovisku s potešením zisťujem, že lanovka premáva už takto ráno a s radosťou zdolávam prvých cca 400 výškových metrov pekne na sedačke. Čo už, zlenivela som, ale tých kopcov si dnes aj tak užijem dosť.

Vystúpim z lanovky, pofotím prvé výhľady do Salatínskej doliny a vyrážam. Počasie je zatiaľ príjemné. Svieti slnko, vtáčiky spievajú, nad vrcholmi Roháčov sa prevaľujú posledné zvyšky búrkovej oblačnosti z noci a teplota je ideálna na turistiku.

Pod vrcholovou stanicou lanovky sa napájam na zelenú značku a kúsok prechádzam cez les. Takmer okamžite začnem stúpať. Chodník je úzky skalnatý a po nočnom lejaku sa na ňom nachádzajú menšie vodopády. Čoskoro mám totálne mokré obe nohy a dúfam, že vyššie na slnku vyschnú. Z lesa vyleziem po pár minútach kráčania a čakajú ma serpentíny vedúce ku smerníku Predný Salatín, hrebeň. Výhľady na Roháče sú parádne, aj pár lavičiek obchádzam a spravím niekoľko záberov. Kopec nie je až taký strmý, len tesne pod vrcholom začne poriadne duť. Presne ako včera. Myslím, že z hrebeňa ma sfúkne dole.

Prvé výhľady zo serpentín na Predný Salatín, hrebeň.

Dorazím ku smerníku a takmer mi dych vyrazí nápor vetra. Zaliezam za neďaleké skaly a dávam si prestávku. Odľahčujem batoh o jednu 3bitku a psychicky sa pripravujem na ďalší boj s vetrom. Pozerám výhľad smerom na západ a sledujem, ako sa hmla prevaľuje vo vetre z jednej strany hrebeňa na druhú. Občas sa v nej nájde okno a vidieť aj vrcholky, tak dúfam, že čoskoro skončí celá niekde v prepadlisku dejín.

Po prestávke obliekam vetrovku, hádžem batoh na chrbát a vyrážam do boja smer Brestová. Scenéria okolo sa nemení, hmla sa stále valí, občas niečo vidno, občas nič a vietor mi po chvíľke skutočne lezie na nervy, hoci viem, že dnes to bude asi celodenný boj. Na Brestovú to nie je nejaký extra strmák, ale aj tak sa tam dovlečiem podstatne po časovom limite, pretože som sa schovávala do závetria v snahe prečkať niekde najsilnejšie nárazy vetra. Na vrchole mám šťastie a akurát vychytám okno v hmle, tak si môžem spraviť fotky.

Na Brestovej krásne, v pozadí Predný Salatín.

Tu sa napájam na červenú hrebeňovku Roháčov a rýchlo klesám do Salatínskeho sedla. Chodník je slušne strmý, ale aspoň ma Salatín chráni pred vetrom, tak si môžem vydýchnuť. Zo sedla zase pekne nahor po sutine a skalách. Pár úsekov je fakt strmý, ale inak je výstup celkom pohodový. Hmla sa prevaľuje cez Salatín a ako stúpam, čoskoro sa v nej ocitám. Aspoň tu tak strašne nefučí. Postupujem ďalej cez alpínsku lúku a zdolávam prvý predvrchol Salatínu. Ku smerníku na skutočnom vrchole musím prejsť ešte tiahly kopček a počas toho sa rozplynie hmla.

Zdolávam Salatín v kratšom čase, než bolo písané na smerníku a ušetrené minúty použijem na ďalšiu prestávku. Sedím na skale v závetrí pár metrov pod smerníkom a pozorujem kamzíka na skalnej stene kúsok ďalej. Vyťahujem chleba s paštikou a užívam si parádne výhľady. Zatiaľ je hrebeňovka bez problémov, nebyť toho hnusného vetra, uvidíme, čo prinesie Spálená a Pachoľa.

Výhľad zo Salatína.

Z trávnatého vrcholu Salatína klesám do sedla a začína tá pravá zábava na Roháčoch. Chodník prechádza medzi skalami, na niektorých úsekoch si treba pomôcť rukami a skaly preliezť, inde je zas poriadne úzky, jeden zlý krok a človek sa zastaví až na parkovisku v Spálenej. V okolí Skriniarok prichádzajú reťazové úseky a teda, keby som mala strach z výšky, aj by som tu mala problém. Spravím pár fotiek a reťaz zdolávam bez problémov.

Retiazky na Skriniarkách.

Celý čas až na Spálenú chodník pokračuje rovnakým štýlom. Hmla sa úplne rozplynula, už ani nefučí a mne sa ukazujú skvostné pohľady na okolité doliny a štíty. V diaľke sa črtá Liptovská Mara a v pozadí Nízke Tatry. Postupujem pomaly, ale isto a čoskoro zdolávam trávnatý vrchol Spálenej. Ešte Pachoľa a potom len dllllho dole do Jalovca.

Roháče z okolia Spálenej.

Zo Spálenej klesám do sedla a predo mnou vidím posledný dnešný vrchol. Pachoľa je zo všetkých najstrmšia. Navyše, celý výstup je po skalách a nájde sa aj niekoľko reťazí, po ktorých treba vyliezť kolmo nahor. Vrcholový kríž sa zdá na dosah, no stále sa ukazujú ďalšie a ďalšie výškové metre, ktoré treba zdolať. Umierajúc predsa len zdolávam vrchol a hurá, dnes už len dole!

Reťazový úsek na Pachoľu.

Spravím si pár fotiek a zahajujem dlhý zostup do Jalovca. Najskôr celkom strmo klesám po sutine a štrku do Baníkovského sedla, no tento úsek je krátky. Odtiaľto ma čaká klesanie dolinou Parichvost, najstrmšou dolinou v Západných Tatrách. Fotím posledné výhľady a hľadám začiatok modrého chodníka.

Chvíľku idem po vrstevnici úbočím Baníkova a potom konečne začnem klesať. Niečo prehlásim za chodník a ide to po serpentínach tak ako na mape, takže asi dobre... Modrú značku nevidím nikde. Pridávam do kroku, skáčem po skalách a rýchlo strácam výšku. Vďakabohu za tie serpentíny, bez nich by mi kolená umierali veľmi rýchlo. Parichvost je skutočne riadne strmý.

Dolina Parichvost z Baníkovského sedla.

Míňam niekoľko prameňon a prechádzam cez potok Jalovčanka. Čoskoro dorazím do pásma kosodreviny a ocitám sa v amazonskom pralese. Teda, takto zarastený chodník som ešte nevidela. Tráva vyššia než ja rastie tak nahusto, že mám problém rozoznať, čo mám pod nohami. Do toho sa mieša kosodrevina a občas sa naozaj modlím, aby som niekde zle neskočila na nejaký kameň a nezapadla do okolitej vegetácie. Asi by som sa odtiaľ tak ľahko nevyhrabala. Takto to pokračuje celý čas až do pásma lesa. Ako, dolina bola pekná, no na jej prechod určite odporúčam prihodiť do batoha mačetu.

V lese sa ide lepšie, ani také strmé to už nie je. Prekračujem niekoľko padnutých stromov a ešte jednu bonusovú džungľu na čistinke, až konečne vychádzam na križovatke Parichvostu a Hlbokej doliny. Tu sa napájam na širšiu cestičku a už sa klesá naozaj iba mierne. Až do Jalovca to bude nudná dlhá cesta mierne dole kopcom. Mám kopu času na autobus, tak v altánku na Rázcestí pod Lyscom si dávam dlhšiu obednú prestávku. Ležím tam na lavičke takmer hodinu a dojedám skutočne posledné zvyšky zásob.

Na záver tohto poriadne dlhého dňa ma čaká 8 km Bobroveckou dolinou. To sa už flákam, chodník je úplne pohodový, ide sa po rovinke stále v lese, prechádzam okolo niekoľkých skalných útvarov a ani sa nenazdám, vyliezam v jej ústí. Tu sa napájam na cyklotrasu smer Bobrovecká Vápenica, kam dorazím veľmi rýchlo. Odtiaľ už po lúke, kde je riadne horko (zas bude búrka...) zdolávam posledné 2 km na zastávku autobusu v Jalovci, kde dnešný prechod z Oravy na Liptov cez Roháče ukončím.

Dnešná trasa v kocke, od Brestovej pod Pachoľu.

Hrebeň Roháčov patrí medzi turistické výzvy. Skalné pasáže s reťazovými úsekmi dokážu dať zabrať aj skúseným turistom. Aj ja som došla domov celkom slušne zničená. Avšak, za tie výhľady a adrenalín to jednoznačne stojí! Dolina Parichvost bola spočiatku naozaj pekná, no džungľové úseky jej na kráse dosť ubrali. Záverečná časť v Bobroveckej doline už bola pohodová a ku koncu celkom nudná. Túto trasu odporúčam skúseným turistom, ktorý hľadajú menej frekventované miesta, pretože aj daná časť hrebeňa Roháčov nepatrí medzi najznámejšie. Takže, mačetu do batoha, rukavice na reťaze na ruky a treba ísť. Za tých 11 hodín chôdze to rozhodne stálo!  

Viac z Tatier a Stredného Slovenska