Skorušinské vrchy – Skorušina

Výstup: 24.7.2021
Náročnosť: z Trstenej dlhý, nekonečný výstup s totálne zlým značením, no nie nejak extra prudký

Najvyšším vrchom pohoria Skorušinské vrchy je Skorušina s výškou 1314 m n.m. Nachádza sa na severe Slovenska medzi Trstenou a Západnými Tatrami. Hrebeňom celých Skorušinských vrchov prechádza červená značka a nemíňa ani Skorušinu. Prístupových trás na vrchol je však viac, pričom najdlhšia začína v Trstenej a presne túto som zvolila aj ja.

            Okolo 9:30 zahajujem výstup v Trstenej na železničnej stanici. Na vrchol Skorušiny je to odtiaľto 14 km, čiže ma čakajú minimálne 3,5 hodiny šliapania. Nasledujem červenú značku a po prvých 200 metroch sa napájam na hlavnú cestu vedúcu cez mesto. Pokračujem popri nej po chodníku, občas aj len po krajnici. Prechádzam na druhý koniec Trstenej, míňam námestie, pár mostov a kúsok za nemocnicou odbočím vľavo z hlavnej cesty medzi paneláky. Už teraz je riadne teplo, chcem sa čím skôr schovať do lesa, lenže na ten si budem musieť ešte počkať.

            Podľa mapy nachádzam zelenú značku a pokračujem po nábreží Oravice až k najbližšiemu mostu. Čaká ma ešte necelý kilometer po meste, počas ktorého sa mi prvý raz podarí stratiť značku a tak nachodím zbytočne metre navyše. Čo už, nie každý deň objavujem Trstenú, asi osud chcel, aby som si to užila čo najviac... Aj tak po chvíli už nechávam domy za sebou a asfalt vymením za prašnú cestu. Prejdem popod železnicu a na druhej strane je cesta prehradená bránou k akémusi družstvu. Značku, samozrejme, nikde nevidím, tak vyberám mapu a zisťujem, že som úplne mimo. Pritom som poctivo sledovala všetky zelené, ktoré som videla a naviedli ma úplne zle. Našťastie, keď budem pokračovať vpravo popri bráne, je na mape naznačená cesta, čo sa spojí so značkou. Vyberiem sa po nej, je po parádna panelová cesta naprieč poľom, na jeho druhej strane končí a ja konečne zbadám zelenú značku.

Poľná neznačená cesta vedúca povedľa Trstenej. 

Pokračujem po lúke a postupne sa vzďaľujem od mesta. Cesta je široká štrkovitá a prašná. Podchodom prejdem popod R3 a nadobro som mimo civilizácie. Takáto pekná cesta ma drží už len chvíľku, až prichádzam na križovatku so 4 možnými poľnými cestami. Jedna ide vpravo, iná rovno na menší pahorok a ďalšia sa stráca v húštine, už z nej veľa nevidieť, po poslednej 4. som prišla. Značky samozrejme nikde, tak vyberám mapu, podľa ktorej nemám teraz stúpať, preto si len vzdychnem a dám sa bojovať s húštinou. Postupujem pomaly vpred, predsa len niečo nastúpam, no idem stále úbočím toho pahorku. O cca 1 km vyleziem z húštiny opäť na lúku, pozriem za seba a naskytajú sa mi prvé pekné výhľady.

Áno, presne toto je oficiálne značený chodník.

Až po smerník Zabledovo lány je cesta v podstate rovnaká. Stále sa ide po lúke, po poli alebo v húštine. Začína ma poriadne štvať to značenie, ktoré je prakticky nulové. Na prstoch na rukách by som vedela spočítať koľko zelených značiek som videla dokopy, odkedy kráčam. Na každej jednej križovatke musím vyberať mapu a zapínať GPS-ku, preto postupujem relatívne pomaly na to, aké nie extra strmé kopce po trase sú. Prechádzam aj jeden lesný úsek a na jednom poli obchádzam totálne prekvapených traktoristov. Babu samú na túre tu na Orave ešte asi nevideli. Len sa sama pre seba uškrniem a nechávam ich ďaleko za sebou.

Z lúk boli naozaj pekné výhľady.

Pri smerníku je kríž, lavička a veľký strom, ktorý v tomto horku poskytuje vytúžený tieň. Vyťahujem desiatu a pod tabuľkou oznamujúcou zvýšený výskyt medveďa hnedého v danej oblasti si dávam prvú krátku prestávku. Spravím taktiež prvé fotky a bojujem ďalej, na vrchol je to ešte ďaleko.

Hrebeň Skorušinských vrchov, už na dosah!

Zelená značka si aj naďalej udržuje nastolený trend, len teda už som celkom vysoko, preto sú tu výhľady o niečo krajšie. Tesne pod prvým kopcom v hlavnom hrebeni Skorušinských vrchov s menom Košiare je jeden strmší úsek, ale nebolo to nič strašné. Odtiaľto sa scenéria okolo mierne zmenila a miesto polí prechádzam cez porasty čučoriedok a míňam aj niekoľko „poctivých“ zberačov. Míňam druhý kopec s menom Bukovina a schádzam do sedla ku smerníku s menom Javorinky.

Všetko by bolo v pohode, no to neustále blúdenie a hľadanie trasy mi už naozaj strašne lezie na nervy. Je tu kopa križovatiek, kde sa stretávajú zvážnice a značky nikde, ani pánboh nevie, kde treba odbočiť. Začínam byť z tejto dlhej trasy riadne frustrovaná a to mi stále ostáva ešte necelá hodina až na Skorušinu. Nedávam v sedle ani nejakú extra prestávku, len zatnem zuby a makám ďalej.

Míňam vrchol Javorinky a stúpam skoro celý čas ďalej. Zdá sa mi to naozaj nekonečné a posledný kilometer pod vrcholom sa ide po zablatenej čerstvo rozrytej zvážnici od traktora. Zrejme skončím ako také prasiatko a okolité polomy mi na nálade taktiež nepridávajú. Už si pozerám mapu každých 5 minút a zdolávam posledný tiahli strmák, až sa predo mnou konečne zjaví kovová vyhliadková veža na vrchole Skorušiny.

Na vrchole Skorušiny, smerník a lavičky.

Doplazím sa k nej, je tu kopa lavičiek a dávam dlhú a vytúženú obednú prestávku. Trvalo mi to sem rovné 4 hodiny a viem, že touto trasou už nikdy viac, toľko som neblúdila asi ani na SNP-čke vo Volovských vrchoch a to už je čo povedať. Pri vedľajšom stole sedí partia, čo prišla z Oravíc a prehodíme spolu pár slov. Odfotím sa pri smerníku, zjem 3 krajce chleba s klobásami, a potom len nejakých 20 minút ležím na tej lavičke a oddychujem. Ďalší najvyšší vrchol pokorený, už sa len nejak dotrepať na chatu Zverovka, kde dnes končím.

Niečo po 14-tej balím piknik a zberám sa na odchod. Nasledujem červenú značku smer Mikulovka. Spočiatku klesnem celkom dosť, no potom sa ide stále mierne dole kopcom po širokej lesnej ceste, tak môžem ísť rýchlo. Na pár miestach značka vedie okrajom lesa a pomedzi stromy sa naskytujú výhľady na Roháče. Totiž, od sedla Javorinky sa išlo stále v lese a výhľady boli nulové, jedine tak z vyhliadkovej veže na vrchole, kam sa mi absolútne nechcelo ísť, niekedy nabudúce.

O cca 30 minút polobehom prichádzam ku smerníku Mikulovka, kde odbočím vľavo na zelenú a zostupujem z hrebeňa. Spočiatku parádna cesta pokračuje, len sa klesá o niečo strmšie. Značka sa v jednom bode stáča doprava a pokračuje strmo nadol. Pekná cesta je tá tam.. Zmenila sa na úzky chodníček, na mnohých miestach totálne zarastený, po značkách ani chýru ani slychu. Jediná možnosť je vytiahnuť mapu a nejakým zázrakom sa snažiť trafiť smer dole a nájsť chodník. Jedna čistinka je dokonca totálny močiar, no som rada, že moje nové Salomon topánky bez akejkoľvek membrány neprepustili vodu. Dnes majú prvú testovaciu jazdu a zatiaľ nemajú jedinú chybu, uvidíme, ako dopadnú najbližšie dni na Roháčoch (spoiler: ani na reťaziach na hrebeni Roháčov som nemala jediný problém, Salomon to proste dáva!)

Oficiálne značený chodník, už zase...

Akoby zázrakom sa vynáram z džungle a z lesa na lúku, po ktorej musím prejsť posledný kilometer až ku ceste smer Oravice. Tu už sú naznačené koľaje a dokonca aj zopár zelených značiek, takže konečne neblúdim. Na ceste prichádzam ku smerníku Zamaňová a čaká ma posledný menší kopček ku skanzenu Zuberec-Brestová, kde plánujem chytiť autobus na Zverovku. Samozrejme, blúdenie pokračovalo...

Výhľad na Roháče z lúky nad cestou na Oravice.

Spočiatku som prešla okrajom lúky stále po zelenej značke a vošla som do lesa. Za mnou kráčali 2 českí turisti, zrejme mama so synom. Ideme lesom, stále krásna široká cesta, oni sa stále držia kúsok za mnou, no po 15 minútach sa mi to prestalo páčiť, pretože som naozaj nikde nevidela zelenú. Zapnem mapu, sme totálne zle, značka vedie zarovno s našou cestou, ale nejakých 350 m vedľa. Už toho naozaj mám po krk, nikto ani len netuší, kde akože bola tá odbočka. 2 turisti ma dobehnú a zhodneme sa, že vracať sa nám nechce, to by bola riadna zachádzka, tak to strihneme lesom po vrstevnici. Blbý nápad.

Tých 350 m sme sa trepali cez totálnu džungľu, kriaky, popadané stromy a niekoľko potokov. Tak dodriapané nohy a ruky som dávno nemala. Našťastie sme nakoniec vyliezli bez väčšej ujmy na zdraví na zelenej značke a poctivo to dorazili na zastávku autobusu pri skanzene, kde som ukončila dnešný turistický deň.

Výstup na Skorušinu z Trstenej je jednak dlhý, no treba pri ňom aj dobrú výdrž baterky a mapu s GPS-kou, bez nej sa nenájdete ani do rána. Inak trasa ponúka pekné výhľady a nie je ani nejako extra prudká. Celý výstup aj so všetkým blúdením a pauzami mi trval 7,5 hodiny a prešla som 22 km. Na Skorušinu sa ešte určite vrátim, minimálne kvôli vyhliadkovej veži, na ktorú som bola lenivá vyliezť. No tentoraz už určite po inej a kratšej trase.

Najvyššie vrcholy geomorfologických celkov