Výstup: 6.3.2021
Na najbližší víkend sa
ukazovala fajn predpoveď počasia, tak bolo treba vypadnúť na hory. Keďže žijeme
v časoch pandémie, ešte stále, zase raz sme ostali poctivo zavretí v okrese.
Našťastie, bývanie v okrese Žilina má 2 výhody, menovite Malú Fatru a
Strážovské vrchy. V poslednom čase som veľa turistike nedala, prišla jarná
únava a chcelo to oddych. Lenže už bolo ležania doma dosť, je čas sa
vrátiť do tempa! Tak na sobotu padlo rozhodnutie navštíviť Malú Fatru a dať
si riadny celotelový workout.
6:15 spolu s bratom nastupujem
do autobusu smer Vrátna, výťah. Vonku je riadna zima, podľa predpovede malo byť
okolo 0°C a viac, nie mrznúť... Inokedy by to nevadilo, ale dnes sme sa
rozhodli už hrubé zimné vetrovky odložiť do skrine a vziať len tenké bundičky,
tak snáď sa oteplí. Cesta ubieha celkom rýchlo a vonku pozorujeme postupné
pretrhávanie nízkej oblačnosti. Klasika, ráno hmla, potom krásne... Teda, aspoň
to sme si mysleli...
7:15 vystúpime pri dolnej
stanici lanovky do Snilovského sedla a začíname šliapať. Neoteplilo sa ani
náhodou, skôr naopak, ešte prituhlo, tak nahadzujeme rýchle tempo. Musíme sa
kúsoček vrátiť ku smerníku s názvom Stará dolina, odkiaľ budeme pokračovať
po zelenej značke do sedla za Kraviarskym. Našim cieľom je prejsť časť
hrebeňovky, no najskôr sa na ten hrebeň treba dostať. Najkratšia možnosť je
zelené značka vedúca popod lanovku, ale to patrí medzi najstrmšie kopce na
Slovensku a tam by ma nedostal nikto ani keby mi zaplatili. Oproti tomu
chodníku, je naša voľba cez sedlo za Kraviarske o niečo dlhšia, no zároveň
menej prudká.
Pri smerníku prechádzame
cez most a strácame sa v lese. Hneď začíname stúpať, ale nie je to
nič strašné. Ideme po širokej lesnej ceste, pod nohami máme pár-centimetrovú
vrstvu nového snehu, akurát vhodnú na parádne pošmyknutie. Tu sa mi zídu
paličky, vďaka ním si pomáham aj rukami. Cesta striedavo stúpa prudšie, občas je
tu rovinka, občas musíme hľadať chodník medzi popadanými stromami a skalami.
Je tu však len jedna možnosť, pokračovať rovno za nosom, žiadne odbočky sme
nevideli.
 |
| Chodník bol občas dosť neprehľadný... |
Po 45 minútach dorazíme
na prvú riadnu križovatku. Cesta sa pred nami rozdvojuje, no ja poučená z minuloročného
blúdenia na tomto mieste viem, že ani jedna nie je správna. Pred rokov som tu
bola prvý raz a minimálne 20 minút som hľadala správnu cestu, kým mi
došlo, že treba odbočiť vľavo priamo hore do svahu.
Obúvame mačky, pretože v tom
snehu takto strmo hore sa zídu, a pokračujeme. Stúpame po obvode kopca,
občas stratíme značku, pretože chodník je pod snehom, ale postupujeme bez
problémov ďalej. Čoskoro vylezieme na čistinku v lese a ukáže sa nám
prvý slabý výhľad na Vrátnu dolinu. Na jej hornom konci sa zase stratíme v lese
a o niekoľko sto metrov ďalej vychádzame medzi kosodrevinu. Môžeme
sledovať aj zimné tyčové značenie, to by nás priviedlo priamo na modrú značku
vedúcu na hrebeň, ale my chcem navštíviť aj sedlo za Kraviarskym. Teraz už
musíme vytiahnuť mapu, pretože po zelenej značke ani chýru ani slychu. Do sedla
to už netrvá dlho a dávame prvú kratšiu prestávku.
Po pauze šliapeme ďalej
po modrej smer Chrapáky, kam dorazíme o pár minút skôr akoby sme podľa
značky mali. Ako stúpame čoraz vyššie, vchádzame do hmly. Z oblakov ide
neskutočný chlad, preto sa pri tomto smerníku nezastavujeme a okamžite šliapeme
ďalej do sedla Bublen. Sneh je tu vyfúkaný až na ľadový podklad, takže v mačkách
sa nám ide fajn a ani za nezabárame. Všetko by bolo super, keby nezačalo
tak strašne fučať...
 |
| Pri Chrapákoch prichádza hmla. |
Pred sedlom Bublen sa
hmla na pár sekúnd roztvorí a užívame si lúče slnka. Nanešťastie to netrvá
dlho a rýchlo sme nazad v objatí mrazivého vetra a hmly. Veď
malo fučať len do rána do 6-tej! Iľko to s tou predpoveďou zase nezvládol...
Vo vetre a v hmle
čoraz hustejšej sa napojíme na červenú hrebeňovku Malej Fatry a náš najbližší
cieľ je Veľký Kriváň, najvyšší vrch celého pohoria. Sledujeme teraz už zimné
tyčové značenie a sme radi, pokiaľ od jednej tyčky vidíme nasledujúcu. V takejto
hmle, keby som nevedela kde som, by bolo extrémne ľahké sa stratiť, prípadne prísť
na okraj priepasti a spadnúť dolu. Tu už neviete čo je sneh a čo je
hmla!
Vylezieme na Pekelník a čakajú nás posledné výškové metre ku Hrane Veľkého Kríváňa. Zase sa občas na pár sekúnd hmla roztvorí a na chvíľočku prestane fučať. Vidíme tak, že ak by sme vyliezli ešte pár metrov vyššie, dostaneme sa nad oblaky, no to sa nám nepodarí. Od Hrany je to na vrchol Veľkého Kriváňa naozaj kúsok a pri smerníku hore sa nám ukáže výhľad, zase, len na pár sekúnd. Uvažujeme, či si tu v slabom závetrí tvorenom skalami dáme pauzu, no sme obaja premrznutý na kosť a jediná správna možnosť je pokračovať.
Zahajujeme teda zostup do
Snilovského sedla a kým dorazíme po Hranu, schytáme do tváre najsilnejšie
nárazy vetra z celého dňa. Necítim si nos, prsty na rukách už vôbec a naozaj
začínam premýšľať, či bol toto celé dobrý nápad... Viem však, že ešte stále to
nie je životu nebezpečné a keď prídem domov, budem za celý tento zážitok neskutočne
rada. Ak skončím s menším prechladnutím, nuž, stáva sa, je mi to jedno.
Rýchlo zbehneme do
Snilovského sedla a pri vrcholovej stanici vleku na Oštiepkovej mulde
konečne nájdeme poriadne závetrie. Brat si dá pauzu na skorý obed, no nestojíme
dlho, lebo zime je stále slušná. Našťastie sa už hmla zdvihla o niečo, tak
vidíme časť hrebeňa, ktorú sme už prešli a aj časť, ktorú ešte len
pôjdeme.
Vystúpame na Chleb, kde
ešte výhľad nie je až taký pekný. Zbehneme do sedla a zahájime výstup na Hromové.
Teraz už sa hmla naozaj riadne začína trhať a okolité kopce osvetľujú lúče
slnka. S novým elánom, že predsa sa to počasie vyberie správnym smerom,
rýchlo prechádzame južný vrchol Stien a pokračujeme na severný. Už je aj
čo fotiť. Oblaky sa otvárajú a prepúšťajú slnečné lúče, okolitá scenéria
vyzerá priam epicky!
 |
| Trio Malý Rozsutec, Veľký Rozsutec a Stoh. |
Zo severného vrcholu
Stien je to na Poludňový Grúň už len dole kopcom. Spravíme ešte zopár fotiek
parádne osvetlenej trojice Malý Rozsutec, Veľký Rozsutec a Stoh a zahájime
ofenzívu na posledný menovaný vrchol. Kráčame hrebeňom ďalej, už sa aj priamo
nad nami ukázala modrá obloha. Z totálnej hmly a ľadového vetra je
príjemné polojasné počasie a ani taká zima už nie je. Musíme zbehnúť dlhým
tiahlym kopcom dole do Stohového sedla, odkiaľ nás čaká najstrmší úsek z celej
túry. Hrebeňovka je až doteraz celá otvorená, okolo nás len sneh a pár skál.
Od sedla sa strácame v lese
tvorenom množstvom nízkych poriadne poprepletaných stromov. Kopec je naozaj
prudký ako sviňa, ideme štýlom 20 krokov-pauza. Po asi 10 minútach dorazíme na
Chrbát Stohu, ale len sa vydýchame makáme ďalej. Dá sa tu odbočiť na žlto značenú
Stohovú skratku, no tá je teraz uzavretá. Poctivo kráčame ďalej a čoskoro les
skončí. Teraz idem štýlom od jednej tyčovej značky ku druhej. Ten mega strmý
kopec už ani nejako neriešim, užívam si výhľad a zrazu dorazím na vrchol.
Som tu o pár minút skôr ako by som podľa značky mala byť. Brat prišiel
dokonca predo mnou o niečo skôr.
 |
| Hrebeň Malej Fatry pri stúpaní na Stoh. |
Spravíme si fotku a hneď
zahájime zostup, pretože slnko zase zašlo a začalo snežiť. Dnes máme
všetky možné druhy zimného počasia aké existujú. Zostup nie je spočiatku až
taký mega prudký ako výstup a asi v polovici si dávam prvú obednú
pauzu aj ja. Ani teraz nesedíme dlho a je čas túto náročnú túru ukončiť.
Zbehneme do lesa, tu je
zostup presne taký strmý ako výstup, tak najlepší spôsob je šmýkanie sa po
snehu dolu. Do sedla Medziholie dorazíme aj s pauzou za čas, ako písala
značka. Oblaky sa už načisto strácajú, svieti nám parádne slniečko a užívame
si pohľad na Veľký Rozsutec. Zo sedla nám ostáva už len zbehnúť celý čas dole
kopcom do Štefanovej po snehovo-blatovom chodníku a túru ukončíme pri
výdajnom okienku v penzióne neďaleko parkoviska.
 |
| Veľký Rozsutec fotený neďaleko sedla Medziholie. |
Dnes to bola riadna
makačka. Prešli sme 20 km s prevýšením cca 1650 m, k tomu prirátajte
boj s vetrom a chladom a dostanete naozaj náročnú túru. Sme za
to radi, chceli sme workout, mali sme ho. Hrebeň Malej Fatry je jedným z najkrajších
na Slovensku a pri peknom počasí ponúka neskutočné výhľady. Čoskoro sme
tam nazad, aby sme si prešli jeho zvyšnú časť!
