Stará dolina, Veľký Kriváň a Stoh

Výstup: 6.3.2021

Na najbližší víkend sa ukazovala fajn predpoveď počasia, tak bolo treba vypadnúť na hory. Keďže žijeme v časoch pandémie, ešte stále, zase raz sme ostali poctivo zavretí v okrese. Našťastie, bývanie v okrese Žilina má 2 výhody, menovite Malú Fatru a Strážovské vrchy. V poslednom čase som veľa turistike nedala, prišla jarná únava a chcelo to oddych. Lenže už bolo ležania doma dosť, je čas sa vrátiť do tempa! Tak na sobotu padlo rozhodnutie navštíviť Malú Fatru a dať si riadny celotelový workout.

    6:15 spolu s bratom nastupujem do autobusu smer Vrátna, výťah. Vonku je riadna zima, podľa predpovede malo byť okolo 0°C a viac, nie mrznúť... Inokedy by to nevadilo, ale dnes sme sa rozhodli už hrubé zimné vetrovky odložiť do skrine a vziať len tenké bundičky, tak snáď sa oteplí. Cesta ubieha celkom rýchlo a vonku pozorujeme postupné pretrhávanie nízkej oblačnosti. Klasika, ráno hmla, potom krásne... Teda, aspoň to sme si mysleli...

    7:15 vystúpime pri dolnej stanici lanovky do Snilovského sedla a začíname šliapať. Neoteplilo sa ani náhodou, skôr naopak, ešte prituhlo, tak nahadzujeme rýchle tempo. Musíme sa kúsoček vrátiť ku smerníku s názvom Stará dolina, odkiaľ budeme pokračovať po zelenej značke do sedla za Kraviarskym. Našim cieľom je prejsť časť hrebeňovky, no najskôr sa na ten hrebeň treba dostať. Najkratšia možnosť je zelené značka vedúca popod lanovku, ale to patrí medzi najstrmšie kopce na Slovensku a tam by ma nedostal nikto ani keby mi zaplatili. Oproti tomu chodníku, je naša voľba cez sedlo za Kraviarske o niečo dlhšia, no zároveň menej prudká. 

    Pri smerníku prechádzame cez most a strácame sa v lese. Hneď začíname stúpať, ale nie je to nič strašné. Ideme po širokej lesnej ceste, pod nohami máme pár-centimetrovú vrstvu nového snehu, akurát vhodnú na parádne pošmyknutie. Tu sa mi zídu paličky, vďaka ním si pomáham aj rukami. Cesta striedavo stúpa prudšie, občas je tu rovinka, občas musíme hľadať chodník medzi popadanými stromami a skalami. Je tu však len jedna možnosť, pokračovať rovno za nosom, žiadne odbočky sme nevideli.

Chodník bol občas dosť neprehľadný...

    Po 45 minútach dorazíme na prvú riadnu križovatku. Cesta sa pred nami rozdvojuje, no ja poučená z minuloročného blúdenia na tomto mieste viem, že ani jedna nie je správna. Pred rokov som tu bola prvý raz a minimálne 20 minút som hľadala správnu cestu, kým mi došlo, že treba odbočiť vľavo priamo hore do svahu.     

    Obúvame mačky, pretože v tom snehu takto strmo hore sa zídu, a pokračujeme. Stúpame po obvode kopca, občas stratíme značku, pretože chodník je pod snehom, ale postupujeme bez problémov ďalej. Čoskoro vylezieme na čistinku v lese a ukáže sa nám prvý slabý výhľad na Vrátnu dolinu. Na jej hornom konci sa zase stratíme v lese a o niekoľko sto metrov ďalej vychádzame medzi kosodrevinu. Môžeme sledovať aj zimné tyčové značenie, to by nás priviedlo priamo na modrú značku vedúcu na hrebeň, ale my chcem navštíviť aj sedlo za Kraviarskym. Teraz už musíme vytiahnuť mapu, pretože po zelenej značke ani chýru ani slychu. Do sedla to už netrvá dlho a dávame prvú kratšiu prestávku.

    Po pauze šliapeme ďalej po modrej smer Chrapáky, kam dorazíme o pár minút skôr akoby sme podľa značky mali. Ako stúpame čoraz vyššie, vchádzame do hmly. Z oblakov ide neskutočný chlad, preto sa pri tomto smerníku nezastavujeme a okamžite šliapeme ďalej do sedla Bublen. Sneh je tu vyfúkaný až na ľadový podklad, takže v mačkách sa nám ide fajn a ani za nezabárame. Všetko by bolo super, keby nezačalo tak strašne fučať...

Pri Chrapákoch prichádza hmla.

    Pred sedlom Bublen sa hmla na pár sekúnd roztvorí a užívame si lúče slnka. Nanešťastie to netrvá dlho a rýchlo sme nazad v objatí mrazivého vetra a hmly. Veď malo fučať len do rána do 6-tej! Iľko to s tou predpoveďou zase nezvládol...

    Vo vetre a v hmle čoraz hustejšej sa napojíme na červenú hrebeňovku Malej Fatry a náš najbližší cieľ je Veľký Kriváň, najvyšší vrch celého pohoria. Sledujeme teraz už zimné tyčové značenie a sme radi, pokiaľ od jednej tyčky vidíme nasledujúcu. V takejto hmle, keby som nevedela kde som, by bolo extrémne ľahké sa stratiť, prípadne prísť na okraj priepasti a spadnúť dolu. Tu už neviete čo je sneh a čo je hmla!

    Vylezieme na Pekelník a čakajú nás posledné výškové metre ku Hrane Veľkého Kríváňa. Zase sa občas na pár sekúnd hmla roztvorí a na chvíľočku prestane fučať. Vidíme tak, že ak by sme vyliezli ešte pár metrov vyššie, dostaneme sa nad oblaky, no to sa nám nepodarí. Od Hrany je to na vrchol Veľkého Kriváňa naozaj kúsok a pri smerníku hore sa nám ukáže výhľad, zase, len na pár sekúnd. Uvažujeme, či si tu v slabom závetrí tvorenom skalami dáme pauzu, no sme obaja premrznutý na kosť a jediná správna možnosť je pokračovať.

    Zahajujeme teda zostup do Snilovského sedla a kým dorazíme po Hranu, schytáme do tváre najsilnejšie nárazy vetra z celého dňa. Necítim si nos, prsty na rukách už vôbec a naozaj začínam premýšľať, či bol toto celé dobrý nápad... Viem však, že ešte stále to nie je životu nebezpečné a keď prídem domov, budem za celý tento zážitok neskutočne rada. Ak skončím s menším prechladnutím, nuž, stáva sa, je mi to jedno.

    Rýchlo zbehneme do Snilovského sedla a pri vrcholovej stanici vleku na Oštiepkovej mulde konečne nájdeme poriadne závetrie. Brat si dá pauzu na skorý obed, no nestojíme dlho, lebo zime je stále slušná. Našťastie sa už hmla zdvihla o niečo, tak vidíme časť hrebeňa, ktorú sme už prešli a aj časť, ktorú ešte len pôjdeme.

    Vystúpame na Chleb, kde ešte výhľad nie je až taký pekný. Zbehneme do sedla a zahájime výstup na Hromové. Teraz už sa hmla naozaj riadne začína trhať a okolité kopce osvetľujú lúče slnka. S novým elánom, že predsa sa to počasie vyberie správnym smerom, rýchlo prechádzame južný vrchol Stien a pokračujeme na severný. Už je aj čo fotiť. Oblaky sa otvárajú a prepúšťajú slnečné lúče, okolitá scenéria vyzerá priam epicky!

Trio Malý Rozsutec, Veľký Rozsutec a Stoh. 

    Zo severného vrcholu Stien je to na Poludňový Grúň už len dole kopcom. Spravíme ešte zopár fotiek parádne osvetlenej trojice Malý Rozsutec, Veľký Rozsutec a Stoh a zahájime ofenzívu na posledný menovaný vrchol. Kráčame hrebeňom ďalej, už sa aj priamo nad nami ukázala modrá obloha. Z totálnej hmly a ľadového vetra je príjemné polojasné počasie a ani taká zima už nie je. Musíme zbehnúť dlhým tiahlym kopcom dole do Stohového sedla, odkiaľ nás čaká najstrmší úsek z celej túry. Hrebeňovka je až doteraz celá otvorená, okolo nás len sneh a pár skál.

    Od sedla sa strácame v lese tvorenom množstvom nízkych poriadne poprepletaných stromov. Kopec je naozaj prudký ako sviňa, ideme štýlom 20 krokov-pauza. Po asi 10 minútach dorazíme na Chrbát Stohu, ale len sa vydýchame makáme ďalej. Dá sa tu odbočiť na žlto značenú Stohovú skratku, no tá je teraz uzavretá. Poctivo kráčame ďalej a čoskoro les skončí. Teraz idem štýlom od jednej tyčovej značky ku druhej. Ten mega strmý kopec už ani nejako neriešim, užívam si výhľad a zrazu dorazím na vrchol. Som tu o pár minút skôr ako by som podľa značky mala byť. Brat prišiel dokonca predo mnou o niečo skôr.

Hrebeň Malej Fatry pri stúpaní na Stoh.

    Spravíme si fotku a hneď zahájime zostup, pretože slnko zase zašlo a začalo snežiť. Dnes máme všetky možné druhy zimného počasia aké existujú. Zostup nie je spočiatku až taký mega prudký ako výstup a asi v polovici si dávam prvú obednú pauzu aj ja. Ani teraz nesedíme dlho a je čas túto náročnú túru ukončiť.

    Zbehneme do lesa, tu je zostup presne taký strmý ako výstup, tak najlepší spôsob je šmýkanie sa po snehu dolu. Do sedla Medziholie dorazíme aj s pauzou za čas, ako písala značka. Oblaky sa už načisto strácajú, svieti nám parádne slniečko a užívame si pohľad na Veľký Rozsutec. Zo sedla nám ostáva už len zbehnúť celý čas dole kopcom do Štefanovej po snehovo-blatovom chodníku a túru ukončíme pri výdajnom okienku v penzióne neďaleko parkoviska.

Veľký Rozsutec fotený neďaleko sedla Medziholie.

    Dnes to bola riadna makačka. Prešli sme 20 km s prevýšením cca 1650 m, k tomu prirátajte boj s vetrom a chladom a dostanete naozaj náročnú túru. Sme za to radi, chceli sme workout, mali sme ho. Hrebeň Malej Fatry je jedným z najkrajších na Slovensku a pri peknom počasí ponúka neskutočné výhľady. Čoskoro sme tam nazad, aby sme si prešli jeho zvyšnú časť!