Výstup: 14.2.2021
Najvyšším
vrcholom Pienin sú Vysoké Skalky s výškou 1050 m n.m. Nachádzajú sa na
severovýchode krajiny neďaleko Starej Ľubovne a vrchol leží na hranici s Poľskom.
Na vrchol sa dá dostať z oboch krajín. Od nás vedie zelená značka zo Stráňanského
sedla do Sedla pod Vysokými Skalkami, kde sa napája na modrú vedúcu kúsok za
hranicou. Ďalšia zelená vedie z poľskej dediny Jaworki a taktiež sa spája
s modrou. Táto prechádza hrebeňom a odbočuje aj na samotný vrchol. My
sme zvolili na výstup našu zelenú značku.
Okolo 9:00
zaparkujeme v obci Stráňany pri obchode. Vonku je riadna zima a fučí silný
ľadový vietor. Nad nami je relatívne vysoká oblačnosť, ktorá sa už miestami
trhá. Zoberieme batohy, navlečieme na seba všetky vrstvy oblečenia, ktoré máme
a v počte 2 ks vyrážame.
Vietor je
slušne nepríjemný, pretože nafúkava na cestu sneh. Musíme sa totiž vrátiť
necelý kilometer do Stráňanského sedla po hlavnej ceste. Snažíme sa obchádzať
snehové jazyky, pretože čím menej sa nám šmýka, tým lepšie a nahadzujeme slušné
tempo. Výhľad okolo nás je už teraz celkom pekný. Vyfúkané zasnežené lúky
osvetlené na pár miestach priamymi lúčmi slnka a okolité zalesnené vrcholy
poskytujú zaujímavú scenériu.
Do
Stráňanského sedla to netrvá dlho a odbočujeme z cesty na zasneženú
lúku. Šliapeme ďalej po zelenej a pred nami sú čerstvé stopy. Tak, nie sme
tu sami, ako sa na prvý pohľad zdalo... Sneh je vyfúkaný až na ľadový podklad,
tak sa nezabárame, ale občas to skoro dám na ľadový „break-dance“ (fakt sa na
tom ľade slušne šmýkalo...). Do toho ten silný vietor, ktorý ma takmer odfúkne
a udržiavanie rovnováhy na klzkom ľade je vtipné...
 |
| Po ľadovej lúke zo Stráňanského sedla. |
Pomaly ale isto
šliapeme ďalej a začíname stúpať. Spočiatku to bolo len také mierne, no po
cca 400 m sa sklon svahu zvýši. Ľadový vzduch sa mi zarezáva do pľúc a chytiť
dych je celkom ťažké. Našťastie čoskoro dorazíme na koniec lúky a schováme
sa v lese do závetria. Okolitá teplota zrazu stúpla minimálne o 10°C.
Zatočíme vľavo a prechádzame na ďalšiu lúku, no tu taktiež nefúka.
Toto je
najstrmší úsek, tu už sledujeme stopy pred sebou a kopírujeme ich, pretože
sa nám nechce brodiť sa v snehu. Nahodíme trošku rýchlejšie tempo a zdoláme
tento strmý svah. Na to zatočíme vpravo a vojdeme zase do lesa. Okolo nás
je nádherný zasnežený zimný les a užívame si každý krok. Ideme ďalej po
stopách, stúpame už nie tak prudko po serpentínach a vôbec nám netrkne, že
nie sme na značke. Mali by sme dôjsť do Sedla pod Vysokými Skalkami a tam sa
napojiť na modrú, ale my sme vyšli priamo na nej. Žiadne sedlo sme nevideli.
Tak teda
kráčame po modrej, na sedlo kašleme, niekde už len bolo... A pred nami sa
ukáže vrchol Vysokých Skaliek. Zdolávame ešte pár metrov v lese a ďalších
asi 50 strmo hore. Pod snehom sú skaly, takže človek niekam stúpi a je veľká
šanca, že sa buď preborí alebo zošmykne z klzkej skaly nazad dole. Tu sa nám
extrémne zišli paličky a úspešne sme vyliezli hore.
Samotný
vrchol je jedna veľká skala, ktorá nie je prístupná z každej strany. My
sme sa nejako ocitli presne pod ňou na strane, kde by sa dalo vyliezť len s horolezeckou
výstrojou. Chvíľku blúdime, potom nasledujeme akési stopy a ocitáme sa na
uzučkou chodníčku na okraji menšej priepasti. Toto určite nie je oficiálny
chodník... Kúsok ďalej sa nad nami zjaví zasnežený asi 30 m dlhý svah s kríkmi
a my občas po štyroch lezieme hore. Ako, tadiaľto určite nie... Toto bol
fakt „off-road“!
 |
| Toto asi nebude oficiálna značka... |
Keď sa
konečne doplazíme po snehu hore, jéééj! Značka! Už nám ostáva len zdolať pár
schodov a sme hore! Na vrchole je plošina so zábradlím a naskytá sa
nám pekný výhľad. Počasie však nie je dokonalé, ale nejaké obrysy Vysokých
Tatier sa už črtajú. Pofotíme sa, pozrieme si výhľad na všetky strany a môžeme
je odfajknúť ďalší najvyšší vrchol do zbierky.
 |
| Vrchol Vysokých Skaliek a slabé obrysy Vysokých Tatier v pozadí. |
Na vrchole
nie sme dlho, pretože v tom vetre sa nám nechce mrznúť viac, než je nutné.
Zahájime zostup, tentoraz po oficiálnej modrej značke. Kráčame lesom a zdolávame
zopár schodov pokrytých ľadom. To bolo celkom vtipné, ale prežili sme bez ujmy
na zdraví. Míňame jeden smerník a pri druhom odbočujeme na zelenú vedúcu
po poľskej strane do Stráňanského sedla. Pozeráme mapu, tá značka je tam
nakreslená ako modrá... Ale tak nevadí no, chybička se vloudila...
Prechádzame
teda po zelenej po úbočí Vysokých Skaliek a vylezieme na lúke. Spočiatku je
chodník pekne vyšliapaný, ale po cca 200 m sa opäť realizoval vietor a stopy
takmer celé zafúkal. Tu už si musíme prešliapať vlastnú cestu, no našťastie sa
brodíme iba po členky. Zdoláme posledný krátky kopček, odbočíme vpravo do lesa
a po 50 m sme v Stráňanskom sedle.
Dáme si
krátku prestávku a pokračujeme v zostupe tentoraz po oficiálnej
značke. Klesáme chvíľku lesom, až vyjdeme na lúku, kde sa opäť brodíme v snehu
po členky, ale nie je to nič strašné. Počasie sa umúdrilo, teraz nám pečie na
hlavu slnko a my nadávame, prečo to ako nemohlo prísť skôr, keď sme boli
na vrchole?! Nevadí, dnes si ešte výhľad na Tatry užijeme minimálne cestou
domov.
Na to dorazíme
do lesa a zisťujeme, že to tu sme sa odpojili zo značky po ceste hore! Do
dediny sa vrátime už rovnakou trasou ako sme sem prišli. Výstup na Vysoké
Skalky nie je nejako extra náročný, veď dokopy sme nastúpali len 440 m a celá
túra bola 8 km dlhá. Za pekného počasia musí byť výhľad z hora na panorámu
Tatier a okolité horstvá naozaj super! Tento Výstup jednoznačne odporúčam!
A aby toho
nebolo málo, rozhodli sme sa po ceste domov zdolať ešte Rakytovec, najvyšší
vrchol Podtatranskej brázdy.
