Výstup: 3.3.2023
Iba Smrekovica
štart-cieľ Vyšný Slavkov:
Náročnosť: stredná Čas: 3:45 h Vzdialenosť: 10,5 km Prevýšenie:
645 m
Celá túra štart Vyšný
Slavkov, cieľ Richnava:
Náročnosť: vysoká Čas: 8:30 h Vzdialenosť: 25,3 km Prevýšenie:
1335 m
Pohorie Branisko nachádzajúce sa na severovýchode Slovenska je medzi
bežnými obyvateľmi známe predovšetkým vďaka neustále nedokončenému diaľničnému
tunelu. Kedysi, keď cesta na východ ešte viedla serpentínami cez rovnomenný
horský priesmyk, mohli prechádzajúci obdivovať husté lesy, ďaleké výhľady
a užívať si krásy krajiny „tam, kde nič nie je.“ Neskôr, keď sa podarilo
sprejazdniť miestny úsek D1, drvivá väčšina áut prechádzajúcich touto časťou
našej krajiny ani nevie, o čo prichádza.
Branisko má ideálnu polohu oproti Vysokým Tatrám, preto ponúka skvostné
pohľady na naše veľhory a na svoje prídu najmä turisti, ktorých do hôr
najviac láka ticho, pokoj a veľká vzdialenosť od civilizácie. Dedín
v okolí je pomenej, v lesoch nie sú takmer žiadne horské strediská
a aj napriek relatívne malej ploche, Branisko dokáže okúzliť asi každého
turistu. O tomto fakte som sa s radosťou presvedčila na vlastnej koži.
Najvyšším vrcholom je s výškou 1200 m n.m. Smrekovica. Najkratší
a najľahší výstup sa dá absolvovať z dediny Vyšný Slavkov, kam je
možné doraziť vlastným autom alebo verejnou dopravou z Popradu, či
neďalekých Lipian. Samotnú túru na Smrekovicu je možné upraviť podľa
preferencií každého turistu. Ja som zvolila asi najťažší možný variant –
prechod celým hrebeňom Braniska až na Sľubicu a zakončenie
v Richnave.
Túru zahajujem vo Vyšnom Slavkove pár minút po 9:00. Autobus ma vyloží
priamo v strede dediny hneď pri smerníku, kde sa napájam na modrú značku.
Prvý kilometer sa držím asfaltovej cesty vedúcej na opačný koniec ku
kameňolomu. Takto ráno nestretám veľa miestnych obyvateľov, iba zopár
naložených tatroviek sa rúti v zákrutách slušne rýchlo, tak uskakujem čo
najďalej, aby ma nezrazili.
V polovici modrej značky míňam odbočku na židovský cintorín
a o pár minút neskôr konečne obchádzam kameňolom. Civilizácia končí,
najbližšia bude až na sklonku dňa. Pri smerníku vedľa kameňolomu vymieňam modrú
farbu za žltú a dám sa po lúke naberať výškové metre.
Spočiatku ma vedie hore svahom poľná cesta. Lenže, tá o kúsok vyššie
skončí a musím vyberať mapu, pretože žiadna žltá v okolí nie je. Po
tráve stúpam ďalej a nasledujem modrú guličku ukazujúcu moju polohu na
Mapy.cz. Výhľady za mnou na Vyšný Slavkov učupený medzi kopčekmi sú celkom
pekné, oplatí sa zastaviť na fotku. Trochu ma štve opar, ktorý sa za necelé 2
hodiny, ktoré som presedela v autobuse z Popradu, stihol vytvoriť.
Prišla som sem fotiť výhľad na Tatry, tak sa skutočne modlím, aby z toho
niečo bolo. Celé Branisko je popretkávané parádnymi foto-miestami, takže sa
upokojujem faktom, že ak aj Smrekovica nevyjde, ostatné na trase by mohli.
 |
| Výhľad z lúky nad Vyšným Slavkovom. |
Na vrchnom okraji lúky konečne zbadám žltú značku na strome. Ďalej sa,
evidentne, pokračuje v lese. Kopec pomaly končí. Doteraz bolo stúpanie
celkom strmé, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Nasleduje podstatne
jednoduchší úsek až po ďalšiu lúku. Tu je čas na prvú krátku prestávku. Nikde
ani živej duše, len ja a zopár medveďov v okolí, o ktorých,
chvalabohu, zatiaľ neviem.
Asi 10 minút sedím, vyjedám kyslé cukríky a užívam si výpad ďaleko od
domova. V strede lúky idylka končí, pretože nasleduje najhorší strmák
z celého dňa. Vlečiem sa skutočne slimačím tempom, znova vchádzam do lesa
a o 10 prestávok na chytenie dychu neskôr konečne vychádzam pri
smerníku Sedlo nad Hejdovom. Uf, tak tento kopec dal zabrať!
Pri smerníku je pekná čistinka, tak sa na slniečku vydýchavam
a zvažujem, či ísť pozrieť vyhliadku o pár metrov vedľa mimo trasy.
Nakoniec tento návrh zamietam, opar celkom opadol a chcem byť hore čo
najskôr, aby som splnila cieľ o fotení našich veľhôr.
Žltá ďalej pokračuje po lesnej ceste do mierneho kopca. Rovnomerným tempom
stúpam čoraz vyššie, až ma zrazu dobehne jeden turista. Ani neviem odkiaľ sa tu
vzal. Prehodíme spolu pár slov, vraj ide len po Zelenú skalu, pretože jej
návštevu má v nejakej turistickej výzve. Za jej splnenie je odznak.
Zaujímavé, o ničom takom som nepočula. Moje jediné odznaky sú
z prechodu Cesty SNP. Ako motivácia pre ľudí ísť na hory je to určite
super!
Spolu nám cesta ubieha rýchlo a za najbližšou zákrutou sa lúčime. On
odbočuje vpravo, ja pokračujem rovno. Stále si držím rovnaké tempo, takto medzi
stromami v tieni je chladno, preto sa mi nechce zastavovať a ani
spomaľovať. Teším sa na slnkom zaliaty vrchol Smrekovice!
Za ďalšou zákrutou pekná cesta končí a mení sa na lesný chodníček.
Zároveň les redne a pribúdajú vyhliadkové miesta. Na jednom musím zastaviť
a vyberám foťák. Tatry ako na dlani! Síce, ten opar stále špatí
v zábere, no fotky sú aj tak parádne! Zároveň vyberám mapu, aby som
zistila koľko mi ešte ostáva na vrchol a moje nadšenie mierne opadne. Ešte
skoro 2 kilometre?! Už kráčam 1,5 hodiny. Asi sa ozaj vlečiem... Musím pridať,
inak dnešný plán nestihnem.
 |
| Vysoké Tatry, pohľad z cesty na Smrekovicu. |
Vyhliadkové miesta nateraz skončili. Chodník stúpa celkom strmo hore až po
ďalší smerník. Les sa rozostúpil a ukázal sa dokonalý výhľad. Tatry za
mnou, Nízke Tatry vedľa skoro celé v opare. Okolo mňa len sneh, mrazivý
vzduch, nad hlavou modrá obloha... Dokonalý deň!
Záverečný úsek na vrchol je bludisko pomedzi stromy. Lúka skončila
a bola nahradená spleťou nízkych husto rastúcich stromov. Do toho sú
niektoré polámané a poriadne spomaľujú môj postup vpred. Občas nasledujem
stopy turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, aby som naozaj nepriechodné
miesta obišla.
 |
| Rúbanisko s výhľadmi pod vrcholom Smrekovice. |
Zdolávam posledné výškové metre a s vyplazeným jazykom pred sebou
konečne zbadám útulňu Vresovianku. Hurá! Ďalší najvyšší vrchol do zbierky!
Z Vyšného Slavkova mi to spolu so všetkými fotkami a pauzami trvalo
2:15 hod. Som v miernom časovom sklze, preto si dovolím iba jednu
vrcholovú fotku, ešte jednu výhľadovú a rovno zahajujem zostup. Chcem do
obeda doraziť na priesmyk Branisko, kde plánujem dlhšiu prestávku na jedlo.
 |
| Výhľad zo Smrekovice. |
Zostup začína po modrej značke známej ako Markova skratka. Prostredie je tu
naozaj krásne! Chodníček sa kľukatí medzi stromami a nebyť stôp od
turistov, ktorí tadiaľto išli predo mnou, asi by som správnu cestu netrafila.
Rýchlo strácam výšku kúsok pred najbližšou križovatkou stretávam druhých
turistov od začiatku dňa. Pozdravíme sa, opýtajú sa ma ako dlho je to odtiaľto
na Smrekovicu. Ja odvetím: „Približne 30 minút.“ A tým rozhovor skončí.
Pri najbližšom smerníku odbočím vpravo a do priesmyku Branisko
nasledujem širokú lesnú cestu. Sneh pod nohami sa vplyvom minulých teplých
a ľadových dní chytil na povrchu ľadovú škrupinu. Vyberám mačky, pretože
mi podchvíľou nohy ulietavajú každá iným smerom. Keby som išla pomalšie,
nepotrebovala by som ich, ale užívam si dobrý terén a rýchly krok.
 |
| Útulňa Vresovianka na vrchole Smrekovice. |
O kúsok ďalej obchádzam zopár chát a pozdravím sa s ďalšou
skupinou turistov. Teda, na to, ako ďaleko od civilizácie a na akom
relatívne neznámom mieste som, ľudí je tu celkom dosť. O chvíľu neskôr
vychádzam z lesa. Cesta ma vedie krásnymi lúkami až ku chatám pri jaskyni
Diablova diera odkiaľ je to do samotného priesmyku len niečo cez 1 km.
Pred priesmykom ticho prírody prehlušujú motorové píly. Hľadám vhodné
miesto na prestávku, pokiaľ možno ďaleko od hluku civilizácie. Bohužiaľ, keď sa
dostatočne vzdialim od drevorubačov, som už blízko pri hlavnej ceste vedúcej
cez Branisko. Nakoniec zasadnem ku krátkemu obedu na veľkom kameni rovno pri
smerníku v priesmyku. Nemám veľa času, zjem len 2 krajce chleba so syrom
a dám sa pokračovať smer Sľubica.
Na druhej strane cesty mením modrú značku za zelenú a dám sa opäť
naberať výškové metre. Podľa mapy zisťujem, že značku kopíruje asfaltová cesta,
ktorá vedie ku vysielaču neďaleko vrchu Rudník. Zelenej sa držím len popri
jednej chate a kúsok cez les, potom vyhrá daná cesta. Možno bude
o čosi dlhšia, ale určite menej strmá a nebudem musieť preliezť
všetky malé kopčeky v okolí.
Asfaltka ma vedie úbočím kopca a stúpa ozaj mierne. Takéto pohodové
naberanie výškových metrov by mohlo byť všade... Za mnou sa ukazujú celkom
pekné výhľady na Smrekovicu, preto párkrát zastavím, za tú fotku to stojí!
Cesta ma vedie ešte niekoľko zákrut a stále vyššie. Podľa mapy
zisťujem, že rovno podo mnou prechádza ten slávny tunel a kúsok ďalej sa
dostávam späť na zelenú značku, ktorá mi bude robiť spoločnosť až na Sľubicu. Pred sebou už vidím
vysielač a na mape nachádzam nejaké označené vyhliadkové miesta, no
poctivo ich ignorujem. Za dnešnú túru už bolo výhľadov dosť a ešte, dúfam,
budú ďalšie priamo na chodníku. Mám mierny časový sklz, preto sa nechcem
zdržiavať.
 |
| Výhľad z asfaltovej cesty pod Rudníkom. |
Od vysielaču je to na samotný vrchol Rudník skutočne „na skok“. Kúsok
lesom, ďalej rozľahlým rúbaniskom s ďalšími peknými výhľadmi a na
záver posledné výškové metre opäť v lese. Chodník je tu skutočne uzučký,
prediera sa pomedzi skaly, kríky a popadané stromy. Na vrchole Rudníka mi
mapa ukazuje ďalší výhľad, no skutočne nemám poňatia kde by mohol byť. Celý
vrchol je zarastený hustým porastom a síce niečo pomedzi stromy presvitá,
rozhodne by som to nepovažovala za vhodné na zadanie do mapy pre ostatných
turistov ako zaujímavosť.
Zvažujem, či si spraviť prestávku už tu na Rudníku alebo potiahnuť až na
Rajtopíky. Na dnes mi ostávajú už len výstupy na Rajtopíky a záverečný
útok na Sľubicu. Keďže okolo nevidím žiadne pekné miesto, ktoré by som mohla
prehlásiť za stôl a stoličku, voľba padne na pokračovanie v ceste.
Nasledujúci úsek túry je skutočne pozoruhodný. Je zjavné, že v týchto
končinách sa veľa turistov nevyskytuje. Chodník je strmý a uzučký. Takmer
celý čas prechádza pomedzi veľké skalné útvary, na veľa miestach dokonca priamo
po hrebeni týchto skál. Opatrnosť je v tunajších miestach rozhodne potrebná
na 100%. Avšak, táto divoká príroda okolo robí z tejto časti zelenej
značky skutočne dokonalý pôžitok. Iba ja a možno zopár medveďov niekde
okolo, no našťastie, sú dostatočne vychovaní, aby sa mi neplietli do cesty.
 |
| Úzky chodník v okolí Rajtopíkov |
Po strmom klesaní schádzam a ešte strmšom výstupe okolo veľkých skalných
brál prichádzam na Rajtopíky. Les sa tu trochu roztvoril, preto si pri
vrcholovom smerníku môžem dopriať krátku prestávku. Odfotím si výhľad a snažím
sa chytiť aspoň nejaký náznak signálu, aby som si dokázala prepočítať poslednú
etapu dnešného dňa. Cieľ je Sľubica, no odtiaľ kam? Do ktorej dediny v okolí
mám najlepšie zbehnúť? Viem, že okolo 17:00 ide autobus cez Vojkovce a Slatvinu,
ale dovtedy mám času ešte príliš veľa. Do Spišských Vlachov zas dôjsť po
vlastných a stihnúť vlak už nestihnem. Dilemu vyrieši nateraz fakt, že v okolí
nie je ani troška mobilného internetu, preto si detailnejšie cestovné poriadky
pozrieť nemôžem. Ostáva mi len dúfať, že na Sľubici signál bude a stihnem sa
rozhodnúť.
Z Rajtopíkov sa mi odchádza ťažko. Celé Branisko sa mi celkom príjemne
dostáva pod kožu a začínam mať pocit, že sa sem budem rada vracať ešte
nespočetne veľakrát. Divoká príroda, nikde ani nohy, nádherné výhľady...
ideálne miesto pre ten typ turistov, ktorí sa do hôr chodia najradšej „stratiť.“
A to nemyslím štýlom Karikovho Tribeča. Skôr, stratiť sa z dosahu civilizácie.
 |
| Skalné okno Rajtopíky. |
Strmým zostupom schádzam do sedla Humenec. Záverečný úsek na Sľubicu ujde
rýchlo, hoci už mám túry na dnes aj dosť. Viac ako 25 km so vstávaním o 3:45
po dlhšom čase na človeka doľahne. Nahadzujem rýchle tempo a po lesnej
ceste míňam jednu zákrutu za druhov. Už to tu nemá také čaro ako skalné mesto v okolí
Rajtopíkov, ale o to viac treba dávať pozor na mackov. Chvalabohu, ani
jeden v dosahu.
Obchádzam Suchý hrb a na jeho opačnej strane zdolávam posledné výškové
metre pred Sľubicou. Teda, to som si najskôr myslela. No po vylezení na prvú
lúku s hrôzou zisťujem, že samotný kopec je ešte asi 500 m ďalej. Obzriem
sa smerom na Tatry a zisťujem, že tie celé zakryl opar. Je mi trochu
smutno, ešte som chcela zopár skvostných záberov... A aj ma mrzí, že som ignorovala
niektoré výhľadové miesta po trase, kde by som kúsok z chodníka musela
zísť.
Zatnem zuby a poctivo prechádzam posledné metre na skutočný vrchol
Sľubice. Tu stretávam zopár turistov, no neplánujem sa zdržiavať. Konečne
chytím mobilný signál a pri zvážení všetkých možností padne voľba na
zostup do Richnavy. Na smerníku píšu 2:10, ja mám presne 2 hodiny do odchodu
vlaku. To stihnem. Ešte spravím dvorného fotografa skupinke turistiek pri
vrcholovom smerníku a dám sa na zostup.
 |
| Výhľad zo Sľubice. Dnes samý opar. |
Zostup absolvujem po rovnakej trase, akou som sem vyšla koncom novembra
pred 2 rokmi. Iba tesne pred dedinou mi značka takmer skazí plány, pretože
poblúdim a strácam drahocenné minúty. Našťastie, podarí sa mi zmobilizovať
posledné sily, rýchlosťou takmer 7 km/h dobehnem na stanicu a o minútu
už sedím vo vlaku. Čo by to bolo za výlet, keby neskončil behom na nejaký
dopravný prostriedok? Tak! Nuda! Túru ukončím po 8 hodinách a 25 km v osobáku
do Popradu.
Výstup na Smrekovicu, ako najvyššieho vrchu pohoria Branisko, som si
spestrila prechodom celého pohoria od severu na juh. A bola to najlepšia
voľba! Toto malé pohorie známe iba vďaka diaľničnému tunelu ma rozhodne očarilo
a určite sa sem ešte vrátim. Po trase mi mapa ukazovala rôzne zaujímavosti,
napr. skalné mesto Sokolica pri Rajtopíkoch, ktoré určite jedného dňa prídem
preskúmať. Túra bola krásna, no relatívne dlhá a určite fyzicky náročná. Pre menej zdatných turistov je možnosť trasu
rozdeliť na viacero rôznych výletov. Tak či tak, dnes som objavila ďalší krásny
kút Slovenska a zistila, že Branisko rozhodne nie je len tunel!
Viac Najvyšších vrcholov geomorfologických celkov
